Boris Filan: Slovensko som najprv celé prebozkával

Boris Filan vydal novú knihu nazvanú Po vtákoch. Často sa s ním túlame po svete, ale tentoraz budeme zasa doma. A nebude to o nič menej vzrušujúce ako niekde za hranicami. Slovensko je totiž vo Filanovom rozprávaní zvodné, pôvabné a tajomné. Filan o ňom písaním premýšľa a čitateľ s ním. A, samozrejme, celý svet je pri tom.

24.07.2015 07:00
Marek Filan, Boris Filan, Marek Filan Foto:
Boris Filan so synmi Oliverom a Marekom
debata (21)

Knižku Po vtákoch ste napísali oduševnene, ale predsa – nie je vám Slovensko malé? Už postavou ako keby ste sa sem nemali vmestiť…

Veď ja ho mám aj znásobené! Mám ho rozdelené na viaceré Slovenská. Zároveň s tým, ako som Slovensko spoznával, zapamätal som si vždy jeho inú podobu. Poznám ho z mnohých strán a tým narastá. Ako žiaci sme chodili na školské výlety, a to bolo to najvzrušujúcejšie! Išli sme starým, páchnucim autobusom napríklad do Bojníc, do Demänovskej doliny a všelikde inde. To boli veľmi dôležité vzdelávacie zájazdy! Cestou späť sa na zadných sedadlách hralo vadí-nevadí, no a tam sme sa učili bozkávať a dotýkať sa. Takže – ja som najprv Slovensko celé prebozkával! Potom som ho s bigbítom celé prepil a neskôr som sa individuálne celým Slovenskom prekamarátil. A ani nemôžem povedať, čo všetko som porobil so Slovenskom, keď som pracoval v televízii. Stačí možno keď poviem, že ho poznám odpredu aj odzadu.

Na Slovensku niekedy západ nemá rád východ, vidiečania nemajú radi Bratislavu, sú tu religiózne rozdiely, politické trenice a všeličo iné. Slovensko sa naozaj skladá z viacerých Slovensiek. Vy ho svojimi knihami spájate, lebo mu dávate spoločný menovateľ. Máte pre tento harmonizujúci trend dosť fanúšikov?

Náklad mojich kníh sa pohybuje medzi 15 000 až 20 000, ale Pálenicu počúva 800 000 až milión ľudí. Ja si myslím, že to je veľmi dôležité a teší ma to. Mal som predstavu, že sa už utiahnem do ústrania, tak ako českí básnici Holan či Seifert. Oni sa v určitom veku uzavreli, stiahli rolety a už si žili len tak duchovne. Dopadlo to však inak. Môj syn Oliver vyštudoval v Prahe vysokú školu, Literárnu akadémiu Josefa Škvoreckého, a prišiel domov. Ukázalo sa, že tu nie je pre neho primeraná robota. Mali sme práve vtedy robiť spolu výstavu fotografií a nášmu kurátorovi tak zachutilo červené víno, že ho po dvoch týždňoch museli odviezť na protialkoholické liečenie. Oliver sa teda musel ujať kurátorstva výstavy mojich fotografií. S ňou sme začali cestovať po Slovensku a robiť zároveň vystúpenia v teréne. Máme talk šou Pálenica, alebo Cesta okolo seba, a tá sa tak rozbehla, že sa nestačím čudovať, koľko je fanúšikov!

Ako sa vám to podarilo?

Oliver totiž nevedel, že "sa to nedá“. Všetci hovorili, že to nie je možné, že to tak nefunguje, ale vyšlo to. Už sme mali okolo osemdesiat vystúpení!

A ohlas?

Neuveriteľný. My si tam so synom sadneme a hneď začneme. Prichádzajú ľudia a my s nimi veľmi zaujímavo debatujeme. Je to milé. Prídu aj mladí ľudia, hovoria, že aj ich to zaujíma. Ako keby ľudia boli lační po takomto rozhovore. Stretávame sa v domoch kultúry, napríklad v Stropkove prišlo asi 300 ľudí, v Bardejove asi 600 ľudí, boli sme v Martine, v Prešove… To nie je len tak. Podpisujem knižky a potom si s nimi idem ešte sadnúť a debatujeme. Sú veľmi dôstojní. To je tým, že všeličo vedia, všeličo si dokážu z internetu stiahnuť, sú rozhľadení. Takže – správa o Slovensku je dobrá.

Chodíte teda so synom po Slovensku – aj mu po ceste rozprávate?

Jasné, ukazujem mu Slovensko. Je to taký magický spôsob – však to všetci poznáme! Napríklad: Hoci Bratislavu nenávidíme a všeličo jej vyčítame, keď príde niekto napríklad z Poľska a máme ho povodiť po meste, začneme sa zrazu báť, že nebude dosť pekná! A možno začneme aj trocha klamať, preháňať, vymýšľať. A spomínať: tu bola výborná cukráreň! Takže, ja Slovensko teraz podávam Oliverovi, ako keby som ho spoluvytváral, a som na Slovensko pyšný, lebo chcem, aby ho mal môj syn rád.

A má ho rád? Mnohí mladí ľudia vraj Slovenskom pohŕdajú.

Má ho rád veľmi, a keď sme spolu na vystúpeniach, všetci niečo také cítime. Ja som pohostinsky naladený a ľudia, ktorí prichádzajú, sú tiež dobre naladení. Je to vlastne tá najpríjemnejšia fáza môjho spoznávania Slovenska.

Poznáte ho už celé alebo máte ešte nejaké biele miesta?

Ja som ako nešťastie – nechodím po horách, ale po ľuďoch, takže po tejto stránke ho poznám už dobre. Myslím si, že viem veci, ktoré sú dôležité. A chcem o nich hovoriť. Teraz mám napríklad doma knižku o tom, ako museli odísť spišskí Nemci, čo sa tam odohrávalo, ako ich trápili. Viem veľa napríklad o strednom Slovensku. Banskú Bystricu a okolie oslobodili v druhej svetovej vojne Rumuni. Bývali aj u mojich svokrovcov v dome a svokrovci spomínajú, ako ich pozorovali cez kľúčovú dierku. Videli, že si ráno obliekajú korzety a maľujú si oči. Chcem sa na tie udalosti pozrieť z iného uhla, asi tak, ako som to naznačil v Pálenici o Hviezdoslavovi. Podobne chcem urobiť Sládkoviča, Štúra a ďalších.

Boris Filan so svojím dlhoročným kamarátom... Foto: Oliver Filan
Paľo Hammel, Boris Filan Boris Filan so svojím dlhoročným kamarátom Paľom Hammelom.

Aký je ten váš uhol pohľadu?

Vychádzam z toho, že na Slovensku je veľa dobrého utajeného a veľa zlého zdôrazňovaného. Slovensko nie sú ani chudáci z reality šou, ani infantilní rozhlasoví moderátori, len je tu málo priestoru, aby sa to iné prejavilo. Preto som začal robiť v rozhlase cyklus Verejné tajomstvá. Nahral som tridsať hodín o použiteľnej minulosti. Tiež bola najprv voči zámeru nedôvera – prišli mladí z rozhlasu, ktorí majú na starosti marketing, a že to je nemožný nápad, lebo nikto nechce použiteľnú minulosť, že to nebudú ľudia počúvať. Hovorím, dobre, a čo ste teda takého vymysleli vy? Nič nedokázali vymyslieť, len ponúkli slogan k relácii o Eláne, že "Hoci majú vyše šesťdesiat, spievajú ako mláďatá.“ Výborne, tie vaše nápady sú neoceniteľné! Nakoniec sa ukázalo, že ľudia veľmi chcú počúvať o minulosti.

Prečo ste sa začali orientovať na minulosť?

Vekom začínam vnímať svoju prácu ako istý druh služby. Tým, že mám taký priestor, mám aj povinnosť sa o ten dvor starať. A relácia Verejné tajomstvá to umožňuje. Keď v nej vystúpili vynikajúci herci, režiséri, folkloristi, videl som, akí sú dojatí, že niekoho to, čo hovoria, zaujíma. A reakcie poslucháčov boli fantastické! Najmä vydanie o folklóre, sledovanosť si okamžite vyžiadala reprízu. Preto pociťujem, že na Slovensku musíme niečo urobiť, aby sme to celé dostali niekam inam – na úroveň dospelých! Tá infantilizácia, napríklad to stále rehotanie sa v éteri, to je zúfalé! To už pripomína dom bláznov. Všetko je tu veselé, usmiate! Akí sú veselí, keď čítajú správy, keď referujú o športe! Nech hovoria o čomkoľvek! Keď počúvate v rádiách tých neudržateľne bezprostredných moderátorov, dostávate lišaj.

Vy máte aký kľúč k divákom či poslucháčom?

Myslím si, že nám to funguje preto, že komunikujeme s ľuďmi ako s dospelými. Je to pre nich zmena. U nás všetko funguje, ako keby to bolo pre deti, ale tu je veľa vážnych múdrych ľudí, ktorí potrebujú vážnejší rozhovor.

Zaujímavo ste napísali napríklad o SNP. Je dôležité, že vy o tom hovoríte, lebo to znie inak. Od vás to ľudia inak berú.

To sú veľmi dôležité záležitosti. Tu je teraz taká atmosféra, že niekto spochybňuje, že nás oslobodili Rusi a porovnáva ich s Nemcami. Tak ja by som takému človeku doprial, aby zažil aj tých Nemcov a potom aj tých Rusov. Rusi, to je pravda, znásilnili nejaké ženy, medzi nimi aj nejaké babičky, ale Nemci poslali do plynu milióny ľudí. Porovnávame teda neporovnateľné. Povstanie bola veľká dôstojná udalosť, vďaka ktorej sme sa dostali medzi Spojencov. Problém je v tom, ako sa kedysi prezentovalo.

V knižke Po vtákoch ste napísali aj o sochárovi Jozefovi Jankovičovi, ktorému demontovali sochu z Pamätníka SNP v Banskej Bystrici. Budete dávať i naďalej slovo ľuďom, ktorí niečo významné urobili a nie sú všeobecne známi, lebo pôsobia vo vážnejšej oblasti?

Škoda, že rozhlas mi neumožňuje pozvať napríklad špičkových výtvarníkov, lebo to je médium s iným zameraním. No, toho Joža Jankoviča som aspoň v knihe spomenul a aj som ho pozval na krst. Je to svetový sochár! Dostal som Cenu SOZY, stretol som tam skladateľa Juraja Hatríka, navzájom sme si zagratulovali, obdivujem ho. Škoda, že o takýchto ľuďoch sa málo vie.

Nie je to aj vina internetu, ktorý všetko zahlcuje a priemeruje?

Kedysi malo všetko štruktúru ako strom. Malo to korene, kmeň, korunu, ovocie. Ešte od Rakúsko-Uhorska tu bola úcta k veciam, ktoré mali tieto kvality. Ale niečo sa zmenilo. Stalo sa to asi v osemdesiatych rokoch a najväčšiu „zásluhu“ na tom má internet. Odvtedy už nie je strom, ale je jedna hladina, na ktorej sa pohybuje nejaký planktón a sťahuje informácie z oblakov. V čom je problém? To predošlé učilo ľudí žiť, ale internet neučí ľudí žiť, lebo on sám žiť nevie. To je iba niečo virtuálne. Koľko mužov onanuje pred obrazovkou! Na svete sú to milióny! Nie je škoda toho semena? Keby sa radšej vybrali za nejakou kočkou. Aj keby sa im nič nepodarilo, aspoň by tá energia nevyšla tak zúfalo naprázdno.

Vedeli by ešte ľudia žiť bez internetu? Dalo by sa vrátiť?

Nie som si istý, či by to bola až taká tragédia, lebo dve tretiny sveta žijú bez internetu. Sú obrovské oblasti sveta, kde nie je. Možno to telefóny zasa zmenili, ale to je jedno. Myslím si, že hlavná chyba je aj tak inde. Ja som sa napríklad až v pokročilom veku dostal k tomu, že som sa začal zaujímať o zázraky.

Veď internet je zázrak. Čo máte na mysli vy?

Tie úžasné poznatky o tom, ako funguje zemeguľa, čo je to za organizmus, ako pôsobí v prírode fyzika, chémia! O tom nám nikdy nič nepovedali, o tom sa nehovorí. Keby ľuďom začali rozprávať, ako funguje fotosyntéza, že sa najprv ľudia rozmnožovali delením a až potom príroda vymyslela sex, aby sa mohli naprávať chyby, to by bolo zaujímavé. Že najprv bola planéta zelená a až potom rozkvitla. To sú úžasné veci, ale o nich sa len potíšku šepkalo. Alebo ako hlúpo nám hovorili o islame. Ja som si myslel, ešte pred dvadsiatimi rokmi, že to sú takí nejakí poloospalí ľudia s uterákom na hlave a pritom – to je jedna obrovská kultúra! Chcem sa na všetko pozrieť inak. O tom je aj moja kniha. Hovorím, že ona je do dlane, do vane a na záchod, vymyslel som obal, aby ľudia nemali zábrany ju chytiť a čítať. Aby ju čítali tak ľahko ako časopis.

V knižke píšete, že na cesty chodieva syn aj so svojou priateľkou. Ešte sa nežení?

On je váhavý.

Viedli ste ho k zdržanlivosti? Vy ste boli aký?

Ja som bol blázon. My sme boli všetci blázni. Ale neviedol som ho – ja som rodič, ktorý je vždy pripravený, ale nezasahuje. A ani neverím, že sa to celkom dá. To som si cenil aj na mojom otcovi. Ale cesty so synom sú vlastne to najradostnejšie. Práve som dával dokopy knižku, kde je aj pasáž o Moskve. Tá fotovýstava totiž skončila v Moskve, v dome slovenskej kultúry. Bola tam veľká vernisáž, na ktorú riaditeľka pozvala asi dvesto ruských umelcov. So synom sme sa osprchovali, dali sme si obleky, navoňali sme sa, a išli sme dole. Máme z toho fotku. Taká situácia je pre rodiča aj pre autora veľká odmena. Niečo plánujete a ono sa to podarí. Bolo to, ako keď mravec dá poslednú ihličku na mravenisko.

Ale na cesty chodíte aj s humoristom Rasťom Piškom a výtvarníkom Ivanom Popovičom. V knižke sa možno dočítať aj o týchto pánskych jazdách po Slovensku. Cestujete za sochárom Ilečkom, prídete k tajomnému jazeru… Ako sa dala dokopy táto vaša partia?

To sú ľudia z môjho zlatého jadra. Kamarátime sa už roky a pestujeme takéto výjazdy – aj do Maďarska, aj do Čiech, všelikde. My na tých cestách nasávame zážitky a máme zvláštny humor. S Palim Hammelom sme boli napríklad v Paríži, z hotela sme videli na Eiffelovku a ja hovorím: „Pali, vidíme Eifellovku,“ a on: „Nevadí, môžeme stiahnuť rolety.“ Toto milujem, som rád, že mám takých kamarátov, ktorí majú svoje špeciálne prejavy a zvyky. Ivan Popovič stále niečo kreslí a nech ideme kadekoľvek, cez Tatry, cez Podunajskú nížinu, on spomína na svoje lásky, lebo on ide svetom tunelom svojich lások, z ktorého nevychádza. Ideme okolo nádherného lesa a on: Ale tá Japonečka! Všade pripomenie nejaké krásne lono!

Rasťo Piško je však mladší – kedy sa k vám pridružil? A akú misiu spĺňa on?

On je celkom iný ako my. Je z iného materiálu. On je v Bratislave výborný, ale my sme tu doma. My sme tam, vonku, veľmi srdeční, ale on je tam doma. Keď opustíme Bratislavu, s každým vie vychádzať, voči nemu nemajú tí ľudia žiadne podozrenie. Prídem napríklad do Prievidze kupovať svory. Keď tam idem sám, gazdiná sa učeše a dcérka si dá pekné šaty, pripravia sa, ale Rasťo tam príde a ide rovno do kuchyne! On je ich, má bratov murárov, je človek z ľudu. Je to neuveriteľne vzdelaný múdry človek, napísal výborné knižky. Takže my sme ideálna trojica.

Kedy ste sa skamarátili?

S Popovičom v šesťdesiatom šiestom – keď sme robili spolu platňu On a ona. S Rasťom Piškom som sa skamarátil, keď som sa bol potápať v Červenom mori. Skočil som do vody, že sa poďakujem Poseidonovi, ponoril som sa a – predo mnou bol Rasťo Piško, takže, prvé, čo som v Červenom mori videl, bola tvár Rasťa Piška. S Rasťom je bezpečne a zábavne, je ideálny partner. Ale on je rovnako dobrý – a možno ešte lepší – kamarát s mojím synom. Môj syn zdedil viacerých mojich kamarátov, asi im viac pripomína mňa, ako ja sám.

Vaším priateľom bol aj fotograf Tibor Huszár. V knižke píšete, že bolo na ňom v truhle vidieť, že mu smrť prekazila plány. Vy ste so smrťou vyrovnaný?

Tibor bol nasratý, že zomrel, mal milión plánov. Mne už poodchádzalo veľa kamarátov – Jaro Filip, Julo Satinský, Ján Roháč. Už je desať rokov od Radičovej smrti. Ja som vyrovnaný, viem, že umrieť človeka príroda naučí za pár sekúnd, ale – ja som už všetko videl, vypil, pretiahol, precestoval, ja už len tak nadsluhujem a vôbec sa smrťou nezaoberám. Mal som aj veľmi vážnu chorobu, bojím sa bolesti, ale to, že odídem, toho sa nebojím. Iba ak by som niekde ležal uväznený vo svojom tele. Ale vraj aj to ľudia akceptujú a prispôsobia sa. Dívajú sa na telku, tešia sa na jedlo… Skrátka, chcel by som zomrieť pokojne a nie kričiac od hrôzy, ako tí ľudia, čo sedeli s mojím dedom v aute, keď zaspal za volantom.

Boris Filan v roku 2005 s Jožom Rážom z kapely... Foto: Robert Hüttner
Boris Filan, Jožo Ráž, Elán Boris Filan v roku 2005 s Jožom Rážom z kapely Elán, pre ktorú napísal desiatky textov.

Chceli by ste ešte na sebe niečo zmeniť?

Pre mňa bol veľký zlom, keď som pochopil, že už nemusím piť alkohol. Z pitia mi bolo viac zle ako dobre. Tým, že som prestal piť so svojimi kamarátmi, dozneli mi aj všetky depresie a iné problémy. Žil som s pijúcimi ľuďmi tridsať rokov, viem o tom všetko. Popíjalo sa z rôznych dôvodov, napríklad z neistôt. Teraz to už nepotrebujem, nie, že by som ráno pri vstávaní erdžal od radosti, ale som v absolútnej pohode. Mám dobrú rodinu, ktorá je odo mňa dostatočne závislá, tak, aby mi to prinášalo aj uspokojenie.

Máte všetko?

Nemám všetko. Ja som na svoj štandard dosť nenáročný. Mám bežné rozjazdené auto, nosím džíny, košele, čierne tričká. Jediné, za čo utrácam, sú knižky. A cestovanie. Neprepadol som mamonu. Neurobil som nič také, aby som prišiel k majetku, lebo mňa by to obťažovalo. Moji synovia sú bežní chalani, ale poznám ľudí, čo plnými hrsťami kradnú tejto spoločnosti a je to v poriadku, lebo sme si na to zvykli. Mám z toho občas kyselinu v žalúdku.

Vaša kniha sa dobre číta, ale je aj troška výchovná. Dúfate, že niečo zmení?

No, žiadna kniha nenapraví negatívnych ľudí, ale myslím si, že slušným ľuďom treba dať najavo, že v tom nie sú sami, že sa o negatívnych javoch vie a že si o tom rozprávame. To je prvý krok k náprave. Povedal som si, že budem robiť také knižky, aké aj ja rád čítam, z ktorých sa niečo dozviem a je v nich niečo aj troška „srandovné“. Tak vedeli robiť Horníček, Werich, básnik Holub. Je to určitý spôsob komunikácie, pripomínajúcej sex – obe strany z toho majú radosť.

Boris Filan

Narodil sa 30. júna 1949 v Bratislave. Vyštudoval televíznu a filmovú dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU, v rokoch 1973 – 1987 pracoval ako dramaturg v Čs. televízii. Diváci a poslucháči si ho obľúbili cez jeho talkšou Gala Borisa Filana a Ligapasáž, Pálenica. Cestuje po Slovensku so šou Cesta okolo seba, vydáva knihy. Najnovšie mu vyšla knižka príbehov zo Slovenska Po vtákoch. Stále sa však čítajú aj jeho prechádzajúce knižky: Klimtov bozk, Bratislavské krutosti, Vodka, duša, kaviár, Umenie zablúdiť, Dole vodou, Zabíjačka a iné rozkoše atď. Známy je aj ako autor textov pesničiek pre Prúdy a Elán. Žije v Bratislave, má dvoch synov.

© Autorské práva vyhradené

21 debata chyba
Viac na túto tému: #Slovensko #rozhovor #Boris Filan #Po vtákoch