Väčšina ľudí v Afrike je chudobná a hladuje. Afrika je zaostalý kontinent a väčšina jej obyvateľov je negramotná. Demokracia v Afrike nefunguje a všade vládnu krutí diktátori. To sú len niektoré z mýtov o Afrike, ktoré spolu s Petrom Farárikom popierate vo vašej príručke. Uvedomujú si ľudia v Afrike, že ich okolitý svet často vníma cez tieto negatívne stereotypy? Ako to vnímajú?
Samozrejme, že o tom vedia a príliš sa im to nepáči. Veď si len spomeňme, koľko negatívnej kritiky zožal britský humorista a herec Michael Palin za jeho krátku reportáž zo zabíjačky, ktorou vo svojom cykle Nová Európa prezentoval Slovensko, alebo na filmy ako Eurotrip či Hostel. Všetci sme boli urazení ako malé deti. Tiež sa vo svete dlhodobo snažíme zbaviť komunisticko-sídliskovo-šušťákového imidžu východoeurópskych mafiánov. Napriek tomu, že o také obrazy na Slovensku stále nie je núdza – vychádzajú teda z pravdy – predstavovať chceme našu novšiu, modernejšiu tvár. Tak je to aj s ľuďmi z afrického kontinentu.
Vy ste do Kene prišli prvýkrát v roku 2011. S akými stereotypmi o Afrike?
Asi najviac som bol prekvapený z toho, že som sa mohol bezpečne pohybovať po uliciach a po krajine, a to dokonca aj v noci. Za takmer päť rokov, čo tu pôsobím, ma nikto neokradol, nezbil a nezabil. Stať sa to, samozrejme, môže, je potrebné si dávať pozor a vedieť, kedy a kde sa človek môže bezpečne pohybovať a akým miestam sa radšej vyhýbať. Ale my Európania často očakávame, že nás okradnú už hneď na letisku a že všetci tí taxikári, čo tam čakajú na klientov, sú tam preto, aby nás odviezli niekde, kde to nepoznáme, o všetko nás pripravili a nahých vyhodili niekde do kríkov. Sú to však ľudia, ktorí si chcú zarobiť prácou. Nič viac, nič menej.
Píšete, že spôsob prezentácie v médiách na základe mýtov najviac postihuje Afriku. Prečo je to tak?
Možno preto, že Afriku dobre nepoznáme, zlieva sa nám do jedného homogénneho celku, o ktorý potom nemáme príliš veľký záujem. Veď všade sú len rovnakí „černoškovia“, žiadna z krajín nejako výrazne nevyčnieva nad ostatné, ako je to v prípade Číny či Japonska v Ázii, alebo Brazílie či Argentíny v Južnej Amerike. No Afrika je pestrejšia, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Keď som sa presťahoval z centrálnej Kene na pobrežie, mal som pocit, že som prišiel do úplne inej krajiny. Iní ľudia, iné jazyky, úplne odlišný vizuálny charakter krajiny, rozdielna architektúra v mestách, ale aj na vidieku, iné tradície a zvyky, iné ovocie, iné stromy, iné jedlá, iné problémy. V rámci jedného štátu som zažil zmenu, akú podľa mňa nezažijete v rámci krajín Európskej únie. Keňa má 42 etnických skupín a po čase dokážete etnickú príslušnosť ľudí identifikovať vizuálne, na prvý pohľad.
Stále prebiehajúca diskusia o migrantoch túto pestrosť absolútne popiera. Ktoré z negatívnych stereotypov, ktoré spomínate v knihe, sa objavujú v médiách alebo na sociálnych sieťach v súvislosti s utečeneckou krízou najčastejšie?
Myslím si, že najrozšírenejší mýtus v súvislosti s utečeneckou krízou je ten, že všetci Afričania by chceli z Afriky utiecť a žiť v Európe alebo v Amerike a že si neriešia svoje problémy doma. V prvom rade, absolútna väčšina ľudí na africkom kontinente nechce žiť mimo svojich domovov, ktoré milujú a na ktoré sú hrdí. V druhom rade, najviac utečencov, ktorí utekajú pred vojnou alebo hladomorom, sa dostane maximálne po susednú krajinu. V Keni, pri meste Dadaab na hranici so Somálskom, je najväčší utečenecký tábor na svete. Ani ekonomickí migranti nevyhnutne nepotrebujú odísť za more a skôr migrujú za prácou do okolitých krajín, čo vychádza z úplne prirodzených ľudských pohnútok a možností. Takisto nie je pravda, že si doma neriešia svoje problémy.
O riešení problémov v Afrike tiež kolujú rôzne skreslené predstavy. Najmä v súvislosti so zahraničnou pomocou. Častým stereotypom je kamión s potravinami alebo iným tovarom, ktorý ukoristia miestne mafie a "úlovok” speňažia. Ako je to v skutočnosti s pomocou pre Afriku?
Opäť je to stereotyp založený na síce pravdivých, no skôr ojedinelých prípadoch. Častejšie sa takéto prípady stávajú len v konfliktných a neprehľadných krajinách, ako je napríklad Somálsko alebo Južný Sudán. Týka sa to navyše humanitárnej pomoci, nie rozvojovej spolupráce, čo sú pojmy, ktoré ľudia často dobre nerozoznávajú.
Ako prebieha rozvojová pomoc?
Je postavená na vzájomnom rešpekte a partnerstve krajín a spolupracujúcich organizácií. My vychádzame z miestnej expertízy, pracujeme s tamojšími odborníkmi či inštitúciami a aplikujeme prevažne lokálne riešenia. Peniaze sa investujú adresne. Máme dobrý prehľad o tom, kam idú a aké výsledky sme s nimi dosiahli.
Akým konkrétnym projektom sa venujete vy?
V Keni som začínal v roku 2011 ako koordinátor na projekte zvyšovania potravinovej bezpečnosti cez praktické technické vzdelávanie na stredných školách. Prihlásil som sa na výberové konanie Človeka v ohrození. Odvtedy som pracoval na viacerých väčších aj menších rozvojových projektoch, zväčša zameraných na potravinovú bezpečnosť a racionálne využívanie prírodných zdrojov. V súčasnosti sa venujeme ochrane medzinárodne významných mangrovníkových ekosystémov prostredníctvom aktívneho zapojenia miestnych ľudí na pobreží Kene. A tiež zlepšovaniu životných podmienok ľudí žijúcich na hranici chudoby cez rôzne ekonomické aktivity ako včelárstvo, udržateľné poľnohospodárstvo a agrolesníctvo či chov morských rýb.
Aj za rozvojovou pomocou sú však financie…
Mýtus číslo 15 v našej knihe znie: Afrika je odkázaná na pomoc bohatých krajín. V tejto kapitole uvádzame zaujímavé porovnanie toho, koľko peňazí dostalo Slovensko z eurofondov v porovnaní s malým africkým štátom veľkosti Slovenska – Togom.
S akým výsledkom?
Pre Slovensko bolo v rokoch 2007 až 2013 vyčlenených z Európskeho fondu regionálneho rozvoja 11,3 miliardy eur. V skutočnosti Slovensko vyčerpalo asi 8,64 miliardy, pričom do rozpočtu EÚ v tom čase odviedlo 3,34 miliardy. Čistý prínos je tak 5,3 miliardy. Podobne veľká africká krajina Togo dostala za porovnateľné obdobie (2005 – 2011) z programu oficiálnej medzinárodnej rozvojovej spolupráce 2,09 miliardy amerických dolárov od všetkých donorov spolu, čo je podstatne menej, ako získalo Slovensko iba od Európskej únie. Okrem toho my Slováci radi kritizujeme na internete africké krajiny za neefektívne využívanie peňazí a nízku úroveň rozvoja. Treba si však uvedomiť aj to, akú majú tieto krajiny štartovaciu čiaru, že z mála sa varí ťažšie a procesy transformácie z chudoby trvajú omnoho dlhšie ako rozvoj niečoho, čo je už naštartované.
Vráťme sa ešte späť k diskusii o utečencoch. Myslíte si, že ak by sme sa zbavili predsudkov a mýtov o cudzincoch, boli by reakcie na migrantov menej hysterické?
Možno by to celkom nestačilo, ale je to jeden zo základných krokov, ktorý môžeme a potrebujeme urobiť. Veď zo strachu z neznámeho celá táto zbytočná hystéria o imigrantoch pramení.
Keď komunikujete s ľuďmi z iných európskych štátov – majú niekde menej predsudkov o Afrike, ako máme my Slováci?
Predsudky a mýty sú základnou a prirodzenou výbavou ľudí všade vo svete, a to vrátane nás autorov publikácie. Podvedome si zjednodušujeme svet okolo seba, tak, aby sme mali pocit, že mu rozumieme. V minulosti nám možno pomáhali prežiť, ubrániť sa potenciálnemu nebezpečenstvu, no v dnešnej informačnej dobe by ich predsa len mohlo byť menej. Neviem, kde v Európe majú ľudia menej predsudkov o Afrike, no predpokladám, že najmä vo väčších multikultúrnych urbánnych centrách ako Amsterdam, Londýn či Paríž, kde sa Európania stretávajú s Afrikou častejšie a viac cestujú.
Zaujal ma tiež opačný pohľad. Stereotypy ľudí v Afrike o "bielych”. S ktorými sa stretávate najčastejšie? A snaží sa tieto mýty niekto popierať, tak ako to robíte u nás vy so svojou publikáciou?
Najrozšírenejší je mýtus o bohatých bielych. Nezaregistroval som žiadne kampane, ale v novinách či literatúre sa často spomína, že emigrácia do Európy či Ameriky neznamená peniaze padajúce z neba. Kto číta, ten vie. Na školách asi najviac búrajú mýty o bielych ľuďoch samotní belosi, ktorí tu pracujú, ale aj miestne mimovládky, ktoré majú s bielymi ľuďmi veľa osobných skúseností. Osobný kontakt je vždy najlepšou metódou, a to platí aj pre nás.
Aký mala vaša príručka o afrických mýtoch ohlas? Kto s ňou pracuje?
Z môjho pohľadu zatiaľ veľmi dobrý. Pracujú s ňou najmä učitelia a učiteľky stredných a základných škôl, pre ktorých je určená v prvom rade. Knihu sme už rozoslali na mnohé školy a zároveň si ju možno zadarmo stiahnuť z internetu. Písali nám však aj ľudia, ktorých táto téma skrátka zaujíma. Ozvali sa nám napríklad z vydavateľstva Absynt, ktoré sa venuje reportážnej literatúre. Radi by v budúcnosti priniesli na slovenský trh literatúru z afrického kontinentu, ktorej u nás niet, pritom v Afrike vychádzajú úžasné knihy.
Na záver osobná otázka. Vy ste si v Keni založili rodinu. Aké máte pocity pri návšteve Slovenska?
Na Slovensku sme boli s rodinou prvý raz minulé leto a cítili sme sa výborne, ľudia nás prijímali fantasticky. Keď sa však tento rok spustila diskusia o kvótach, zostal som zarazený a úprimne smutný z reakcií verejnosti. Už vo viacerých kútoch Slovenska sa navyše stalo to, čoho som sa najviac obával. Nevinných a vzdelaných ľudí napadli len preto, že sú vizuálne trochu iní. Bolo im nadávané do emigrantov s klasickou klauzulou, aby išli domov. Žiaľ, treba povedať, že útočníkom dodáva odvahu k ich primitívnym činom práve táto negatívna spoločenská nálada, postavená na strachu z neznámeho a na nesprávnych informáciách.
Nebudete sa báť o ženu a dieťa pri najbližšej návšteve?
Nie. Myslím si, že ľudí, ktorí takto pretavia svoje frustrácie a hnev do činov, je veľmi málo. Je to aj na nás samotných, ako sa k takýmto ľuďom postavíme, a na polícii, ako dokáže podchytiť kriminalitu, pretože tu nejde o nič iné ako o kriminálny čin.
Lukáš Zorád (1983)
ekológ, geograf, projektový manažér
- Vyštudoval učiteľstvo ekológie a geografie, venoval sa environmentálnej výchove, je autorom metodickej príručky Kde žijeme zameranej na výchovu k zodpovednému občianstvu prostredníctvom komunitného rozvoja.
- Počas doktorandského štúdia sa venoval vplyvom klimatickej zmeny a zmien vo využívaní krajiny na povodia riek; vyučoval environmentálnu etiku, globálnu ekológiu a klimatické systémy.
- Bol spoluzakladateľom a zástupcom riaditeľky občianskeho združenia Pangaea, ktoré sa venuje praktickej ochrane prírody a environmentálnemu vzdelávaniu v regióne Bielych Karpát.
- Od roku 2011 pôsobí ako projektový manažér Človeka v ohrození v Keni na rozvojových projektoch zameraných na potravinovú bezpečnosť a ochranu a využívanie prírodných zdrojov.
- Je spoluautorom informačno-metodickej príručky Afrika: mýty a fakty, ktorá je voľne dostupná v PDF formáte na stránke globalnevzdelavanie.sk.