Virtuálne mosty medzi ľuďmi nedovolia zbúrať tie reálne

Po auguste 1968 opustil socialistickú republiku, aby sa v novom tisícročí vrátil na Slovensko ako kultúrny mecenáš. Vysokoškolské štúdium získal vďaka financovaniu švajčiarskeho zamestnávateľa. „ Vo Švajčiarsku sme sa nestretli so žiadnymi predsudkami alebo odmietnutím, stretli sme sa len s ochotou pomôcť,“ hovorí o svojich začiakoch v cudzine elektrotechnik, vedec, podnikateľ Karol Frühauf, ktorý dnes podporuje umenie a kultúru vo svojom rodnom Štúrove.

26.08.2015 06:00
Most Márie Valérie Foto:
Obecenstvo performancie AquaPhone, volania cez Dunaj medzi Štúrovom a Ostrihomom na Moste Márie Valérie.

Narodili ste sa a vyrástli v Parkani, dnešnom Štúrove – malom mestečku pri veľkom Dunaji s výhľadom na ostrihomskú katedrálu v Maďarsku. Už odmala ste zrejme vnímali jazykovú a kultúrnu rôznosť veľmi prirodzene. Ako spomínate na Štúrovo svojho detstva?
Záblesky v pamäti: Dunaj. Kýpte mosta. Kúpanie sa pri „Steffi“ oproti bazilike (neskoršie tam pristávala kompa), piknik pri 20-ke (1720 km od ústia Dunaja). Leto s dopoludňajším plávaním, poobede tenis, večer s bicyklom v okolí na ceste. Zima s korčuľovaním na Vadaši medzi rákosím (dnes tam je kúpalisko), mokré vlnené šatstvo. Zaryté do pamäti povodne a roku 1961 takmer úplne zamrznutý Dunaj. Štúrovo bolo v tom čase síce okresné mesto, ale malé – v dobrom slova zmysle.

Každý poznal každého. Dieťa sa cítilo v bezpečí nielen doma v rodine, ale aj v meste. Hlavná ulica, ktorú každý prezident premenoval odznovu, bola veľkorysá: v strede cesta, na oboch stranách popri ceste zelený pruh, potom promenáda s lavičkami, zas zelený pruh so stromami a nakoniec chodník. Nikde inde som také niečo nevidel. V obchode sa zdravilo v oboch jazykoch a rozhovor pokračoval v jazyku, v ktorom zákazník vyjadril, čo potrebuje. To sa dodnes nezmenilo.

Odišli ste do Bratislavy na strednú priemyselnú školu elektrotechnickú, neskôr ste študovali „elektriku“ na vysokej škole technickej v Bratislave. Boli ste si istý , že ste „technický typ“?
Nie, bol presvedčený, že nie som „technický typ“ a tak to aj je. Zachránila ma matematika a dobrá pamäť. Logické myslenie mi pomohlo veci pochopiť a pamäť pomohla v tom, v čom nebola logika. Tak som nakoniec skúšky zvládol, ale inžinier som len na papieri, nie myslením.

Ako vysokoškolák ste sa začali venovať umeniu. So skupinou Sekera'47 ste spoluzaložili dodnes legendárne divadielko poézie U Rolanda v bratislavskom Starom meste. Čo pre vás znamenali úspechy v umeleckých študentských aktivitách?
Divadlo sa, myslím, stalo legendárnym až po mojom odchode z republiky. Ale môj život by bol bez tejto „epochy“ oveľa chudobnejší. Mal som záujem o literatúru, písal som rád. Keby som nebol žil v krajine, v ktorej ideológia hrala v štúdiách humanitných vied väčšiu rolu ako samotný obor, tak by som bol asi po priemyslovke prestúpil na žurnalistiku alebo dramaturgiu. Z môjho ročníka na priemyslovke takýto zvrat v kariére urobilo nemálo spolužiakov: napríklad Miro Marcelli, Fero Šebej, Leo Štefankovič, Dežo Ursiny, Ľubo Trefný (bol redaktorom Pravdy). Ja som asi chcel zúročiť priemyslovku, tak som ostal pri elektrotechnike.

Rok 1968 bol prelomový pre celú spoločnosť. Ako ste sa rozhodovali odísť?
Veľmi som rád, že práve v Bratislave som zažil roky 1965 – 1968: tú pozvoľnú zmenu v spoločnosti. A oceňujem aj to, že som mohol žiť v oboch spoločenských systémoch a nemusím sa spoliehať na skreslené predstavy iných. V roku 1968 československá televízia robila anketu na ulici, či ľudia chcú navždy opustiť krajinu. Aj mňa zastavili na schodoch vysokej školy na Vazovovej ulici. Moja odpoveď znela v tomto zmysle: „Prečo by som mal ostať v cudzine, najkrajšie z cestovania je zdieľať svoje dojmy doma. Kým sa dá voľne cestovať, nemá pre mňa zmysel ostať vonku.“

Kde vás zastihol 21. august 1968?
V tom čase som bol na praxi v Nemecku a domov som sa vrátil až 1. septembra. Známi videli, že som na ceste domov a zavolali mojim rodičom. Matka mi bežala naproti. Keď som o pár týždňov načrtol, že by sme s priateľkou prípadne opustili krajinu, tá istá matka mi povedala: „Dvadsať rokov čakám na dobré správy. Neprichádzajú. Keď chceš niečo spraviť zo svojho života, choď.“ Ešte teraz sa mi tlačia slzy do očí, keď na to spomínam.

Slovensko-švajčiarska spisovateľka a novinárka Irena Brežná, ktorá rovnako ako vy emigrovala v roku 1968 do Švajčiarska, vo svojej najnovšej knihe Nevďačná cudzinka píše o tom, aké zložité bolo prejsť z jednej spoločnosti do druhej, zo socializmu do kapitalizmu, nájsť seba v novej životnej situácii. Bolo to ťažké aj pre vás?
V prvom rade: veľmi si cením Irenu Brežnú a jej dielo. Som veľmi rád, že pani Brežná prijala naše pozvanie napísať text pre AquaPhone 2016. A či bolo pre mňa ťažké nájsť si svoje miesto? Nie, aj áno. Nie – lebo každý nám pomáhal. Nestretli sme sa so žiadnymi predsudkami alebo odmietnutím, stretli sme sa s ochotou pomôcť. Najťažšie bolo zohnať podnájom pre nezosobášený pár. Prihlásili sme sa na obci a v ten istý večer nám slečna z úradu priniesla kufor šatstva: „Všimla som si, že nemáte zimné oblečenie.“ Pracovný život bol pre nás novinkou, ale na to sme si aj tak museli zvyknúť.

V čom to ťažké bolo?
To je zaujímavé: zistil som, že nie som zvyknutý vysloviť vlastnú mienku. Strach, že by to niekto mohol zneužiť v môj neprospech, bol vo mne hlboko zakorenený. Až po ukončení vysokej školy sa mi podarilo zbaviť tohto „sebautláčania“.

Začali ste študovať vtedy najnovšie elektrotechnické a informačné smery. Veda otvárala nové a prelomové možnosti pre vašu sebarealizáciu…
Mal som šťastie. Keď som bol v piatom semestri, tak sa v Aachene otvoril v smere všeobecná elektrotechnika študijný plán technická informatika. Ja som sa vydal týmto novým smerom. Že to bolo správne rozhodnutie, vidieť na mojom diplome: pri všetkých skúškach z informatiky stojí známka medzi 1 a 2, z elektrotechniky medzi 3 a 4. Keď som sa vrátil do firmy BBC Brown Boveri, ktorá finančne podporovala moje štúdium, osobné oddelenie nevedelo, kam s takým exotom.

Nakoniec sa našiel odvážny vedúci oddelenia a tak som 12 rokov pracoval v obore automatizácia riadenia rozvodu elektrickej energie. Bol som najmladší v oddelení, ale jediný, čo vyštudoval informatiku. To bolo základom určitého sebavedomia, ktoré mi dovtedy chýbalo. Vždy som si myslel, že čo viem ja, to vie každý, a že ostatní ovládajú ešte kopu iných vecí navyše.

Zrazu som sa ocitol evidentne v situácii, keď som niečo vedel, kým ostatní v oddelení sa len domnievali, že o tom niečo vedia. Počas rokov sa potom situácia zmenila a mal som znova šťastie: spoznal som tam môjho terajšieho partnera vo firme, ktorú sme spolu založili. Už vtedy som s ním vedel vynikajúco spolupracovať na vysokej úrovni softwarového inžinierstva (na toto moje myslenie stačilo).

V roku 1976 vám komunistický režim znemožnil prísť zo zahraničia na pohreb otca. Bola to pre vás trauma? Ako ste to prekonali?
Azda to znie chladne, nie, traumu som z toho nemal. Mal som totiž zas raz šťastie. Otec kvôli numerus clausus nemohol študovať inžinierstvo, a prial si, aby sa aspoň jeho syn stal inžinierom. Ako dôchodca mohol každé tri roky k nám do Nemecka vycestovať. Na jeseň 1974 som obhajoval svoju diplomovú prácu a môj otec pri tom bol, mohol tak zažiť, ako sa jeho sen plní. Keď sme sa lúčili, v našich očiach bolo vidieť, že je to navždy. A, našťastie, stihol som otca vyspovedať o jeho živote.

To som sa s mamou neodvážil urobiť, mal som strach, že ak mi vyrozpráva svoj život, umrie, ako otec. Traumatické bolo skôr moje prvé stretnutie s matkou, v roku 1977. Musela prežiť hrozné časy s mojím chorým otcom, len málo mi o tom rozprávala. A čo sa s otcom prihodilo v nemocnici, o tom nechcela hovoriť vôbec. V každom prípade, jej sa podarilo s našou pomocou z nemocnice „utiecť“, a tak mohla umrieť doma.

Venujete sa kultúrnym a vzdelávacím projektom. Okrem iných, založili ste na počesť rodičov Štefan a Viera Frühauf fondy v rámci nadácie Corymbo v Zürichu. Čo podporujú?
Nadáciu som založil na pamiatku rodičov s cieľom robiť niečo pre zblíženie, spojenie a premostenie medzi ľuďmi. A táto téma je čoraz aktuálnejšia… Môj otec bol rodákom z mesta, mama sa prisťahovala až po vojne. Podporujeme výlučne kultúrne aktivity v Štúrove.

V roku 2004 ste založili projekt Dom strážcu mosta, stálu rezidenciu pre umelecké a vedecké osobnosti v Štúrove. Vďaka vám na pobyt, trvajúci tri mesiace, prichádzajú do Štúrova renomované osobnosti, ale aj celkom mladí ľudia z celého sveta. Pomyselne strážia Most Márie Valérie a svojimi dielami dávajú tomuto miestu nový rozmer. Zapísali ste tak Štúrovo do umeleckej mapy sveta…
Nadácia v prvom rade podporuje stráženie mosta Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom. Zámerom je snažiť sa o duchovné medziľudské prepojenie. Keď sa nám podarí vybudovať pevné virtuálne mosty medzi ľuďmi, tak sa reálny most nedostane do nebezpečia. Je to totiž posledný znovupostavený dunajský most z tých, ktoré boli zničené v druhej svetovej vojne.

Dodnes sme mali v Štúrove 34 strážcov mosta – výtvarníkov, spisovateľov, hudobníkov – ktorí vo svojej práci prekonávajú hranice krajín a času, prekračujú sociálne, náboženské alebo politické hranice. Svojou prítomnosťou obohatili život v meste a, samozrejme, aj svoj. Aj môj utajený zámer sa splnil – viacerí sa vracajú do Štúrova.

V 50. rokoch, v čase keď bol Most Márie Valérie zničený a hranice medzi Slovenskom a Maďarskom prísne strážené, sa ľudia z dvoch krajín dohovárali cez Dunaj. Voda na mieste zničeného mosta niesla ich hlasy ponad 500 metrov širokú hladinu Dunaja. Na tomto princípe ste spolu s manželkou Hanneke postavili aj umeleckú performanciu – volanie cez Dunaj medzi Štúrovom a Ostrihomom. Ako dnes hodnotíte projekt AquaPhone, ktorého desiaty ročník sa konal tento rok?
Keď sa pozerám na knihu, ktorú Albert Marenčin pri tejto príležitosti vydal, s textami z desiatich rokov v troch jazykoch (slovenský, maďarský, nemecký) a na fotografie mosta a podujatia, väčšinu ktorých urobil syn, napĺňa ma hlboká spokojnosť.

Podarilo sa nám prilákať do Štúrova významné literárne osobnosti a spolu s nimi zažiť niečo jedinečné: prednes špeciálne pre AquaPhone napísaného textu cez šírku Dunaja, v troch jazykoch, sprevádzaného hudbou. O hudobné improvizácie sa doteraz stále starali vynikajúci švajčiarski umelci – Alfred Zimmerlin a Markus Eichenberger. No v budúcnosti chceme zapojiť umelcov zo Slovenska a Maďarska. Je to deň stretnutia ľudí, s rovnakým pohľadom na vymedzovanie sa z akýchkoľvek dôvodov.

Prečo ste sa rozhodli práve týmto spôsobom zhodnotiť svoj životný príbeh?
Je to až príliš jednoduché: Rád spôsobujem radosť, a to čisto z egoistických pohnútok, robí mi to dobre. A neberiem príliš vážne to, čo robím. Som presvedčený, keby moji rodičia boli mali tie isté možnosti ako ja, konali by tak isto.

Karol Frühauf (1947)

Karol Frühauf Foto: Damaso Reyes
Karol Frühauf Karol Frühauf
  • Narodil v sa v Parkani, v dnešnom Štúrove.
  • V rokoch 1966 – 1968 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave elektrotechniku.
  • Po 21. auguste 1968 opustil Československo, vo Švajčiarsku v rokoch 1968 – 1970 pracoval ako montér vo firme Brown, Boveri & Cie v Badene a začal opäť študovať.
  • V roku 1975 získal vysokoškolský diplom fakulty elektrotechniky RWTH v Aachene smer všeobecná elektrotechnika, študijný plán technická informatika, ako jeden z prvých 30 študentov.
  • V roku 1987 spoluzaložil firmu INFOGEM AG so sídlom v Badene.
  • Je členom riadiacieho výboru Svetového kongresu kvality softvéru.
  • S manželkou Hanneke podporuje rozvoj vedy, kultúry a umenia. V roku 2004 založil nadáciu Štefan a Viera Frühauf fonds v rámci nadácie Corymbo v Zürichu. V rovnakom roku inicioval v Štúrove projekt Dom strážcu mosta, rezidenciu pre umelcov a vedcov vo svojom rodnom meste.
  • Od roku 2006 každoročne organizuje performanciu AquaPhone, volanie cez Dunaj medzi Štúrovom a Ostrihomom.
  • V tomto roku pri príležitosti desiateho ročníka vyšla obrazovo-slovná publikácia Karol Frühauf , Henneke Frühauf: AquaPhone (Štúrovo – Esztergom) 2006 – 2015 (Albert Marenčin, vydavateľstvo PT ), ktorá mapuje tento medzinárodný umelecký projekt, zaznamenáva diela a mená umelcov a umelkýň, ktorí na ňom participovali.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Štúrovo #Karol Frühauf