Kým na Slovensku žiaci začali len tento týždeň, ich fínski rovesníci sa už dávno učia. Posunie sa to?
Školy začali v polovici augusta, školský rok sa končí koncom mája, vtedy dostávajú vysvedčenie. Je to aj kvôli počasiu, ale nie kvôli teplu. Súvisí to s tým, že sa tu výrazne strieda obdobie tmy a svetla. A práve jún je mesiacom, keď je vo Fínsku podľa štatistík najviac svetla. Diskutuje sa však o tom, že by sme sa mali prispôsobiť iným severským krajinám a začať o týždeň neskôr a skončiť až v polovici júna.
Bude tento školský rok výnimočný?
Určite. Máme novú ministerku školstva a vzhľadom na nesmierne úspory, ktoré naša vláda musí vykonať, sa veľa kráti aj v školstve. Napriek tomu nás ministerka včera večer v televízii uisťovala, že školstvo sa bude vyvíjať aj naďalej. Uvidíme, ako to bude s gramotnosťou, písaním a čítaním, či sa to bude rozvíjať, keďže rôzne finančné obmedzenia už viac neumožnia školám to, čo si mohli dovoliť v minulosti.
Budú sa spájať školy?
Už sa to deje aj v našom bydlisku. Bývame na vidieku uprostred lesa, kde je veľmi biedna verejná doprava. Do našej školy chodilo pred niekoľkými rokmi asi 40 detí, to bolo ešte v čase, keď moje deti navštevovali školu. Nestačili na to dvaja učitelia, museli zamestnať ďalších pomocných učiteľov. Keď do školy začal chodiť môj syn, bolo tam už len asi 25 detí. A momentálne je ich asi len 15. Takáto je situácia. Menšie dedinské školy sa budú zatvárať a zlučovať.
Ako to vnímate?
Ja tomu rozumiem, som Slovenka. Sama som chodila do veľkých masových škôl. Malo to svoje výhody. Ale myslím si, že to malo aj svoje veľké nevýhody. Na dedinskej škole som si veľmi cenila individuálny prístup. Moje deti dodnes tvrdia, že základy, ktoré dostali v prvej, druhej triede sa s nimi nesú celý život. Svojich prvých učiteľov vnímali ako priateľov, ísť do školy bola radosť, vždy sa bolo na čo tešiť. Zdravá súťaživosť tu, samozrejme, existuje, ale nie je tu nejaké „rebríčkovanie“ a to je to najlepšie na fínskom systéme. Všetci sú si rovní. Nenájdete tu extra triedy pre talentované deti.
S koľkými školami sa spojí tá z vášho bydliska?
Naša škola sa spojí s ďalšími dvomi, ktoré sú asi 15 kilometrov od seba, a vytvorí sa jedna spoločná ekoškola. Sama som zvedavá, čo si vlastne predstavujú pod pojmom eko. Ak je to len tým, že škola bude uprostred lesa, tak to nie je nič výnimočné. Takmer všetky školy, aj naša univerzita, sú v lese. Fínsko je skôr neurbánna krajina… Ekologická bola škola, do ktorej boli moje deti nútené ísť peši. Niekedy na lyžiach, niekedy na kolobežke, čo len prospievalo ich zdraviu. Teraz budú deti rozvážať školské taxíky a nebudú mať toľko pohybu.
Zmení sa ešte niečo?
Moje deti chodievali počas vyučovania na dve hodiny do lesa. Nazbierali si brusnice a školská kuchárka im ich spracovala. Dnes speje zlučovanie k tomu, že stravu pre deti budú dovážať z centrálnej jedálne. Toto tu už síce existuje dlho, ale moje deti mali to „privilégium“, že sa obedy varili priamo v škole. Šetrí sa na všetkom. Všetko sa ruší a zlučuje. Na severe v Laponsku, kde sú obrovské, 100, až 200-kilometrové, vzdialenosti medzi obcami, niečo podobné prebieha aj v zdravotníctve, rušia sa tam ambulancie. A tak, keď chcete ísť k lekárovi, sadnete si za Skype, opíšete mu svoj problém a on vám odporučí liečbu. A v niektorých osadách sa začína uvažovať o vyučovaní na diaľku. Súčasné technológie umožňujú aj vytváranie virtuálnych tried. Možno vzniknú nové komunity.
Je to dostatočné?
Som veľmi skeptická. Deti sú samy, izolované. Vôbec sa nezohľadňuje to, že pre deti je dôležité byť s ostatnými v triede.
V budúcom školskom roku by sa malo v niektorých fínskych školách obmedziť písanie. Už sa to niekde začalo?
Áno, obmedzuje sa krasopis. Namiesto neho sa budú vyučovať nové zručnosti. Počítačové. To neznamená, že deti prestanú úplne písať rukou, len sa od nich už nebude vyžadovať to úhľadné písmo. V minulosti som sa však zaoberala výskumom, do ktorého som zapojila študentov na našej univerzite, ktorí sa učia slovenčinu. Reč zvládnu bez problémov, rozumejú, majú však problém s písaním. Najväčšie starosti im robia dĺžne a mäkčene. No zaujímavé je najmä to, že hoci máme rôzne e-learningové kurzy, študenti odmietajú písať po slovensky na počítači. Chcú písať rukou.
Prečo?
Pretože keď píšu rukou, tak si lepšie uvedomujú, čo vlastne píšu. Začínajú chápať, prečo sa niekde píše ypsilon a inde zas mäkké i. Takúto spätnú väzbu som získala od študentov. Písaním sa učia. Jeden z posledných výskumov v tejto oblasti urobili na univerzite v nórskom meste Stavanger. Porovnávali manuálne písanie s písaním na počítači a zistili, že ručným písaním sa aktivujú úplne iné oblasti mozgu.
Aké to bude mať dôsledky?
Zatiaľ sa presne nevie, čo to spraví s deťmi, ak sa táto zručnosť bude zanedbávať. Moji študenti napísali, že písanie rukou je pre nich ako umenie. Ako maľovanie. Je to veľmi kreatívne. Sú to síce vysokoškoláci, ale myslím si, že nejako podobne to môžu vnímať aj deti na základných školách.
V Českej republike skúšajú nový typ písma pre prvákov, Comenia Script, z ktorého zmizli vlnovky a háčiky ako prežitok. Aj v iných krajinách EÚ prechádzajú na písmo, ktoré má bližšie k tlačenému. Alternatívne písmo sa už testuje aj na Slovensku. Je toto nevyhnutný vývoj v školstve, ak má držať krok s technológiami?
Na budúci rok budeme vedieť viac, keď sa objavia prvé výsledky. Ešte sa s tým všade len začína. Musím sa však priznať, že keď som o tom počula po prvýkrát, bola som zhrozená. Veď každý človek musí vedieť v prvom rade písať rukou! Ale potom som si uvedomila, že ak ide len o odstránenie krasopisu a naďalej sa bude trénovať písanie rukou, tak v tom problém nevidím.
A chce sa Fínom písať?
Práve že tradícia písania je vo Fínsku mimoriadne silná. Na školách sa viac píše, ako hovorí. Všetky skúšky sú písomné. Aj keď majú všetci mobily, tablety, stále si robia poznámky rukou. Písanie je hlboko zakorenené. Lenže teraz nastupuje do škôl nová, digitálna generácia, ktorá bude pravdepodobne rozvíjať úplne nové zručnosti, o ktorých my v súčasnosti nemáme ani poňatia.
Ešte na jar tohto roku vzbudil veľký záujem ďalší fínsky experiment. Britský denník Guardian ho označil za najradikálnejšiu reformu v školstve na svete. Uvažuje sa o tom, že miesto klasických predmetov ako dejepis či zemepis sa deti budú učiť o témach, fenoménoch. Je to správny krok?
Na univerzitách sme takto začali učiť pred 20 rokmi. Existujú rôzne formy. Kontextové učenie, portfóliové, ktoré absolvovala moja mladšia dcéra. Nie každému žiakovi však takýto spôsob vyhovuje a v tom čase mali rodičia na výber. Teraz už asi mať nebudú.
Ako sa vlastne učia?
Mladšia dcéra mala na začiatku školského roka čosi ako on-line obchod. Do košíkov si vyberali, čo budú študovať a kedy to budú študovať. Či na jar, alebo na jeseň. A ja som bola z toho hotová. Išla som do školy a povedala som im, že chcem, aby sa moje deti naučili všetko a nielen to, čo si samy vyberú… Dali im takmer úplnú voľnosť, mohli si povyberať, čo chceli. I keď, boli tam určité obmedzenia. Nemohli si dať napríklad desať hodín umenia a len hodinu matematiky. Takto nejako to fungovalo pred desiatimi rokmi. A odvtedy sa tento prístup rozvinul. Volá sa to samoriadiace autonómne učenie. Študent sa sám rozhodne, čo sa bude učiť, ako sa to bude učiť a kedy.
Foto: MZV
To si však vyžaduje mimoriadnu flexibilitu zo strany učiteľa…
Presne tak. Lenže takto sa deti učia s radosťou. Učia sa to, čo chcú. A nie to, čo musia. A musím za seba povedať, že nemám pocit, že by sa dobre nevzdelávali, alebo že by mali málo matematiky. Vývoj ide týmto smerom a určite sa o tom bude ešte veľa hovoriť.
Môže fínsky model prebrať Slovensko?
Určite je to možné. Veď sme si podobní. A navyše Fínov je toľko, čo Slovákov, niektoré podmienky máme rovnaké. Ale úprimne, myslím si, že aj v tomto fantastickom fínskom systéme je veľa vecí, ktoré chýbajú. A ktoré by sa mohli učiť napríklad aj od Slovenska.
Čo napríklad?
Ja som dostala na Slovensku neskutočné vzdelanie. Matematiku sme sa učili systematicky. A čo ma vždy mrzelo, bolo napríklad to, že moje deti sa nenaučili nič poriadne o svetovej literatúre. Na slovenských školách sa číta viac. Tu sa čítajú noviny, komiksy. Ale klasika? Romány? Shakespeare? V strednej Európe sa napríklad jazyk a literatúra vyučujú spolu, tu je to oddelené a toto mi nesedí. Vo Fínsku vždy fungovala vo vzdelávaní akási výberovosť, orientácia na témy… Tá systémovosť ako na Slovensku mi chýba. Ale na druhej strane, možno sú fínski absolventi lepšie pripravení na život. Majú praktické zručnosti.
Možno všetky predmety nahradiť tematickým učením?
Myslím si, že pri prírodných vedách sa to veľmi nedá. A napríklad ani pri histórii. Študentov, ktorí sa zaujímajú o slovenskú históriu a kultúru, sa na začiatku pýtam, či si chcú vybrať nejaké témy, alebo či chcú postupovať chronologicky. A ja by som si sama radšej povyberala témy, ale vždy chcú ísť chronologicky. Radi sa vracajú, páči sa im postupnosť. Malé deti však o chronológii nevedia nič a budú učivo prijímať tak, ako ich to budú učiť.
Stíhajú sa učitelia prispôsobovať reformám?
Toto treba podčiarknuť. Vo Fínsku je kvalifikácia učiteľov, ale aj ich sústavné vzdelávanie popri práci na veľmi vysokej úrovni. Učitelia sa vzdelávajú vo veľkom aj sami, nielen v rámci inštitúcií, a sú preto dosť flexibilní. A práve toto je dobré. Učiteľ tu má voľné ruky. Osnovy nie sú striktne dané a učiteľ si svoj plán môže využiť, ako chce. A tak všetko je možné. Aj prostredie je pestré. Deti nemusia sedieť v laviciach. Učebný priestor nie je len trieda a prednášky učiteľa, ale sú to aj hry, prechádzky, výlety.
A naučia sa takto deti naozaj to, čo treba? Na Slovensku sa počnúc novým školským rokom zjednocovali osnovy, okrem iného aj preto, aby sa ľahšie deťom prechádzalo do iných škôl…
Ak sa má dieťa naučiť malú násobilku, tak je na učiteľovi, aký postup zvolí. Môže to skúsiť na počítadle. Na počítači. V piesku. Je to jeho vec. A tie deti tú násobilku vždy vedieť budú. Výsledky sú rovnaké. Nie je žiaden problém prejsť z jednej školy do druhej.
Fínsko sa za posledných desať rokov umiestňuje na prvých priečkach v medzinárodnom testovaní PISA, ktoré porovnáva žiakov v krajinách OECD. Je fínsky model preto taký dobrý, lebo sa často reformuje?
Fíni už nie sú takí dobrí. Číňania ich predbehli. A to zrejme vďaka tomu, že Fíni celé toto nóvum k nim vyviezli. V čínskom školstve sa začali diať zázraky. A to tajomstvo fínskeho úspechu je skôr v tom, že deti sa učia s radosťou. So zanietenosťou. Možno je to aj tou hravosťou a rôznymi formami vyučovania. A do veľkej miery to závisí aj od učiteľa. Učitelia vždy boli a sú vo Fínsku vážení. Učiteľ je niekto.
Učitelia a žiaci si vo Fínsku tykajú. Na Slovensku to funguje len v niektorých triedach, napríklad u nadaných detí. Je to takto lepšie?
Vo Fínsku si všetci tykajú. Keď som prišla do tejto spoločnosti, tak jediná osoba, ktorej sme vykali, bol rektor univerzity. A odvtedy som nikomu inému nevykala. Je zaujímavé, že teraz začali prenikať rôzne európske vplyvy. V obchodoch začínajú vykať a to najmä starším ľuďom. Je to pre mňa už veľmi neprirodzené. Keď prídem na Slovensko, veľakrát na to zabúdam a mnohým ľuďom tykám. Navyše tu sa nedbá ani na titulovanie. Tituly, to je každého osobná vec. Neoslovujú sa pán inžinier alebo pán doktor.
Môže učiteľ stratiť pri tykaní autoritu, vážnosť?
Určite nie. Moje deti volali svojho učiteľa krstným menom, Pekka. Niekedy učiteľkám hovorili ope, čo po slovensky znamená „učka“. Je to skratka fínskeho slova opettaja, učiteľ. A takáto rovnosť medzi deťmi a učiteľom je dobrá. Nie je tu súťaživosť. Každý má v škole svoj priestor.
Prečo sa vlastne vo Fínsku nekladie taký dôraz na testovanie?
Lebo to nie je až také dôležité. Test vám neukáže, aká bola celoročná aktivita daného žiaka. Niekedy môžu testy úplne zmeniť vyznenie toho, ako sa žiak v skutočnosti pripravoval. Fínski učitelia používajú testy, ale ich účelom nie je ani tak skúšať, ale prostredníctvom nich sa niečo naučiť. Deti si tie testy samy hodnotia, samy reflektujú svoj výkon, a toto je oveľa vzácnejšie. Výsledky takto prepracovaných testov sú oveľa presvedčivejšie ako nejaké formálne testy. Zaujímavé je napríklad aj koncoročné vysvedčenie pre prvákov. Pamätám si, ako v ňom bolo napísané rukou, krasopisom, čo už viem a čo ešte celkom neviem. Bolo to veľmi milé a asi najkrajšie vysvedčenie. Takéto hodnotenie dostávali moje deti od prvej až do tretej triedy.
A čo celoštátne testovanie? Zverejňujú sa a porovnávajú výsledky ako napríklad pri slovenskom monitore deviatakov či piatakov?
Vo Fínsku sa to takto neporovnáva. Vo všetkých novinách sa však zverejnia výsledky maturitných skúšok, kde bolo najviac maturantov, kde boli najlepšie výsledky. No to neznamená, že tieto školy sú najlepšie a ani sa to takto neprezentuje. Tradične najlepšie výsledky majú gymnáziá v Helsinkách. No napríklad existovalo jedno malé gymnázium blízko nášho mesta Jyväskylä, kde bolo len asi desať študentov a ich výsledky boli dosť nízke. A pamätám sa, že najlepší matematik, ktorý vyhral všetky matematické olympiády, bol práve z tohto gymnázia.
Fíni zrušili štátnu školskú inšpekciu začiatkom 90. rokov. Znamená to, že štát plne dôveruje školám, že samy dokážu včas odhaliť nedostatky a vedia si s nimi poradiť?
Áno. O školskej inšpekcii som vlastne ani nepočula.
Fínsky učiteľ na I. stupni základnej školy zarobí asi 2 500 eur v hrubom. To je málo či dosť na fínske pomery?
Ak si od toho odrátate progresívnu daň, tak minimálne tretina z platu pôjde dole. A vyjde vám zárobok, ktorý je oveľa menší ako priemerný plat v súkromnom sektore. S týmto sa nedá veľmi vyskakovať. Ak človek nemá rodinu, je sám a nemá ani žiadnu dlžobu, tak sa s tým dá existovať. Ale ak už máte úver na dom či byt, pri ktorom splácate každý mesiac splátky, tak je to naozaj málo.
Ako si možno prilepšiť?
Doškoľovaním. Každý to musí robiť. Veď všetko sa stále mení. Technológie. Ako som už spomínala, v odľahlých oblastiach sa zavádzajú dištančné formy vzdelávania. A učiteľ špecialista si vždy trochu polepší. Vo Fínsku inak najviac zarábajú experti v priemysle, lekári. Podobne ako učitelia na základných školách zarábajú aj univerzitní pedagógovia. Učitelia polytechniky sú na tom trochu lepšie a takisto aj učitelia na stredných školách. Učiteľstvo vo Fínsku jednoducho nie je žiadna práca snov. Pre peniaze tu nikto neučí.
A ako je potom možné, že je o učiteľstvo na vysokých školách taký enormný záujem?
Opäť je to tou tradíciou, postavením učiteľa v spoločnosti. Stále je obrovský dopyt po učiteľoch základných škôl. A záujem o štúdium je naozaj mimoriadny. Hlási sa oveľa viac žiakov, než môžu univerzity prijať. A tak sa naozaj vyberú tí, pre ktorých je učiteľstvo skutočným povolaním. Sú povolaní učiť. Robia to s radosťou, nadšením. Za celý ten čas, čo som tu, som nestretla ani jedného učiteľa, ktorý by k svojmu povolaniu nemal vzťah.
Ako je to s prijímačkami na učiteľských odboroch? Stačí sa len dobre učiť na strednej škole a zbierať najlepšie známky?
Nie, tam už nestačí mať dobré vysvedčenie. So študentmi sa robia osobné pohovory. Treba zistiť, či ten človek má skutočne zanietenie pre učiteľstvo. A nie je to niekto, kto nemá čo robiť, a tak si vybral učiteľskú školu. Ja som odmalička vedela, že budem učiť. A myslím si, že aj toto mnohých mladých vo Fínsku motivuje, aby sa rozhodli pre túto profesiu. Majú dobré skúsenosti zo svojej školy, zo svojho detstva.
Vy učíte a lákate budúcich učiteľov na slovenčinu. Je to vlastne jediné pracovisko svojho druhu v Škandinávii. Ako sa vám ho podarilo udržať za tých vyše 30 rokov?
Robím pre to všetko. Všade slovenčinu propagujem. Snažím sa študentov získať osobne. Robíme rôzne akcie, varíme kapustnicu, halušky, pečieme haruľu. A študentov nakoniec pritiahne zvedavosť. Nikdy nepočuli o slovenčine. Nevedia, aký je to jazyk. A keď sa na to podujmú, tak ich to chytí.
Anna Kyppö
- lektorka slovenského jazyka.
- Vyštudovala Univerzitu Komenského v Bratislave.
- Vo Fínsku je od roku 1978, vzdeláva študentov na Univerzite v Jyväskylä, kde je jediný lektorát slovenského jazyka v severských krajinách.
- Dva roky najprv pôsobila v Helsinkách, od roku 1983 vyučuje na Univerzite v Jyväskylä, toto mesto je kolískou fínskeho školstva, vznikli tu prvé tri školy, kde sa vyučovalo vo fínčine, bolo to lýceum v roku 1858, dievčenská škola v roku 1864 a vysoká škola pre učiteľov v roku 1863.
- Jej tri deti vyrastali vo fínskom školskom prostredí, ktoré za posledné desaťročia prechádzalo výraznými zmenami a inšpirovalo celý svet.
