Odmínovanie v Juhoslávii mohli ovplyvniť aj listy z domova

Počas občianskej vojny v bývalej Juhoslávii prešiel viacerými pozíciami od hlavného pyrotechnika až po veliteľa ženijného práporu. Vojaci, ktorých plukovník Štefan Jangl v rokoch 1994 až 1998 riadil v rámci medzinárodnej misie UNPROFOR a ktorým velil v misii UNTAES, plnili rôzne úlohy. Patrilo medzi ne aj odmínovanie.

17.09.2015 07:00
debata
Vojak štefan Jangl. Foto: Pavol Vitko
vojak, Štefan jangl Vojak štefan Jangl.

Ako sa určí, ktoré územie je podmínované?

Fungovali takzvané odmínovacie centrá. Dôstojníci v nich vytvárali mapy mínových polí na základe stretnutí s bojujúcimi stranami, z výpovedí miestnych obyvateľov či z poznatkov prieskumných jednotiek. Nástrahy a mínové polia sa obyčajne vyskytovali v oblasti stretov bojujúcich strán.

Na akú oblasť ste sa sústredili vy?

Predovšetkým na odmínovanie ciest, ktoré využívali jednotky mierových síl. Každý úsek, ktorým mali prejsť, sa musel najskôr preveriť z hľadiska mínovej bezpečnosti. Ďalej to boli miesta, kde mali stáť tábory pre mierové sily alebo pre ich logistickú podporu.

A čo pomoc civilnému obyvateľstvu?

Najmä v oblasti východnej Slavónie sme kontrolovali mnohé obydlia, ale aj neobývané priestory, aby sa tam ľudia mohli vrátiť a normálne žiť. Spomínam si napríklad na jednu situáciu, keď nás krátko pred Sviatkom všetkých svätých povolali na kontrolu jedného cintorína vo Vukovare, či sa tam nenachádza nejaký mínový materiál alebo nástražný výbušný systém. Skrátka, na Balkáne prebiehala občianska vojna a bojujúce strany si robili nástrahy na rôznych miestach.

Ako vyzerá odmínovanie v praxi?

Závisí to od terénu. V rovinatom teréne sa využívajú najskôr tanky T-55 s odmínovacím zariadením TRALL a KMT 7, boli to diskové sekcie s váhou okolo siedmich až desiatich ton, ktoré tlakom aktivujú míny. Následne po nich musí nastúpiť ešte živá sila s mínohľadačkami Schiebel a mínobodcami. Keď sa čistili náročnejšie, hlavne porastom zarastené neprístupné terény, využívali sme odmínovacie zariadenie UNC 750 Božena. Opäť však po ňom nastúpili ešte muži s mínohľadačkami. Až potom sa ďalším jednotkám mohol odovzdať záznam o vyčistení priestoru od mín.

Aké bolo riziko tejto práce, keďže sa nedalo spoliehať len na ťažkú techniku?

Odmínovacie jednotky mali pri nasadení do odmínovacej operácie v zostave sanitku s vlastným lekárom, na štítkoch napísané svoje krvné skupiny, oblečené ochranné oblečenie, bol stanovený presný systém prác. Samozrejme, aj tak to bola nebezpečná práca. Predovšetkým sa nedá robiť len naučenými postupmi. Človek musí mať k tej činnosti vzťah. Za celú dobu sme však nemali jedinú stratu ľudského života počas odmínovacích prác.

A zranenia?

Mali sme niekoľko incidentov, keď vybuchli míny pod odmínovacími zariadeniami, vozidlami, tankami, ale našťastie sa to zaobišlo bez zranení. Raz však v roku 1994 protipechotná mína zasiahla a zranila nášho práporčíka. Nebolo to však počas odmínovania, ale keď bol na prieskume.

Čo pri takejto práci behá človeku hlavou?

Práveže nesmie nič iné, len práca. Vyžaduje sa maximálne sústredenie. Vojak musí zabudnúť na všetko ostatné, pretože v tom momente neriskuje len svoj život, ale aj životy kolegov, ktorí pokračujú v určitej vzdialenosti za ním. Aj preto bolo veľmi dôležité, aby si muži v jednotlivých tímoch nielen rozumeli, ale aj si úplne dôverovali. A naozaj o sebe vedeli úplne všetko. Sledovalo sa dokonca aj to, keď niekomu prišiel z domova list s nejakou nepríjemnou správou. Ostatní to museli vedieť, pretože to mohlo potenciálne zasiahnuť do vnímania toho človeka a ovplyvniť aj jeho výkon.

Čo ak sa človek ráno len zle zobudil?

Musel to ostatným povedať. Bola zásada, že ten, kto ide v systéme odmínovania ako prvý, sa na to musí cítiť na sto percent. Takisto musela byť práca organizovaná tak, aby nevznikla rutina. Ak človek niečo robí rutinérsky, nesústredí sa naplno a môže mu ujsť nejaký detail alebo signál z mínohľadačky. A ide naozaj o detaily, veď podľa medzinárodného dohovoru antimagnetická mína musí obsahovať minimálne 0,8 gramu kovu, čo je veľmi málo. A na Balkáne ich bolo veľa.

Aj dnes, takmer dvadsať rokov po vojne, je len v Chorvátsku zakopaných stále viac ako 60-tisíc mín. Prečo je to tak?

Aj pri mojej poslednej návšteve Chorvátska pred dvomi rokmi som ešte natrafil na výstražné nápisy – Ne prilazite! Mine! Po skončení operácií mierových síl sa prác ujali civilné odmínovacie jednotky. Platilo sa to z medzinárodného fondu a kým boli peniaze, odmínovalo sa. Takže je to podľa mňa otázkou financií.

Rovnako to je zrejme aj v iných oblastiach, kde sa stále v zemi nachádzajú míny.

Áno. Existuje síce Ottawský dohovor o zákaze protipechotných mín, ale čo z toho, keď sa k nemu nepripojili štáty ako Čína, Rusko a Spojené štáty.

Na Slovensku boli míny problémom naposledy zrejme bezprostredne po druhej svetovej vojne…

Áno, ale to neznamená, že sa u nás nenachádza nevybuchnutá munícia. Nikto napríklad nemôže povedať, že miesta, kde strieľali sovietske jednotky, ktoré tu roky pôsobili, sú čisté. Ide však o vytýčenie dopadových plôch, ktoré majú svoje pravidlá, takže to je úplne iná situácia ako pri mínových poliach po vojnových konfliktoch.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #vojaci #juhoslávia #odmínovanie