Už keď bol v roku 2006 založený Slovenský archeologický a historický inštitút (SAHI), lákala vás najmä Sýria. Prečo?
Sýria ponúkala v tom čase najlepšie podmienky na realizáciu archeologického výskumu pre dávne kultúry v celom priestore Blízkeho východu. Vtedy to bola stabilná krajina. Režim sa príkladne staral o pamiatky. Strážcovia a ochrancovia lokalít boli veľmi dobre zorganizovaní.
Bolo ľahšie zohnať povolenie?
Sýrsky režim bol mimoriadne flexibilný vo vydávaní archeologických licencií. Navyše sa nám vtedy naskytla možnosť robiť výskum spoločne so Slobodnou univerzitou v Berlíne, poprednou inštitúciou v oblasti humanitných vied. Došlo tak k súhre viacerých vecí. Sýria bola výhodná z vedeckého hľadiska, pretože má obrovské množstvo pamiatok a lokalít. Situácia v krajine bola bezpečná. A čakala nás spolupráca so špičkovou univerzitou.
Prečo Sýrii nevenovali archeológovia podobne intenzívnu pozornosť ako napríklad Egyptu?
Nedá sa povedať, že by tejto krajine nevenovali veľkú pozornosť. Zdanie klame, pretože v tomto regióne archeologické výskumy splývajú s Irakom a čiastočne s juhovýchodným Tureckom. Na západe Sýrie ide o Kanaán, pobrežie Stredozemného mora. Dôležitá je Mezopotámia, oblasť medzi riekami Eufrat a Tigris, ktorá sa rozkladá na území Sýrie, Iraku a Turecka. Napríklad Agatha Christie viackrát sprevádzala svojho manžela, archeológa Maxa Mallowana pri jeho výskumoch práve v Sýrii. A išlo najmä o lokalitu Tell Brak. Táto oblasť je veľmi známa a spisovateľka ju viackrát spomínala vo svojich dielach aj v životopise. V Sýrii pôsobil aj Lawrence z Arábie (britský vojak, cestovateľ a arabista Thomas Edward Lawrence – pozn. red.), a to nielen v kontexte zjednocovania Arabov proti osmanskej nadvláde, ale aj v kontexte historicko-archeologického bádania. Výskumy tam organizoval aj nemecký archeológ Max von Oppenheim, ktorý je rovnako významným objaviteľom ako Schliemann.
Prebudil sa v posledných rokoch záujem o Sýriu aj v iných krajinách?
Keď sme začínali v roku 2006, fungovalo tam päť až sedem nemeckých tímov. Boli tam aj japonský, holandský, poľský, ruský, britský, francúzsky, taliansky tím. Všetko archeologické špičky. Sýria bola pred rokom 2010 skutočne jedným z najlepších území na realizáciu archeologického výskumu na Blízkom východe.
V ktorom roku ste tam boli naposledy?
V roku 2011 po vypuknutí nepokojov som bol v oblasti, ktorú dnes ovládajú sýrski Kurdi, v správnom kraji Al-Hasakah, na severovýchode Sýrie. Nepokoje sa začali na jar, niekedy vo februári až marci, a ja som do Sýrie prišiel v septembri, presne pred štyrmi rokmi. V regióne, kde sme sa pohybovali, bola vtedy situácia relatívne pokojná. Navštívil som väčšie mestá – okrem Al-Hasakah, Qamishli aj Ras al-Ain, v blízkosti ktorého sme realizovali archeologický výskum.
Nebolo to nebezpečné?
Videl som, ako sa dosť často preskupuje armáda. Boli tam rôzne ďalšie náznaky, že sa niečo deje. Napríklad počas jazdy autom sme museli mať zatvorené okná, čo predtým nebolo. Treba povedať, že pred vypuknutím občianskej vojny bol sýrsky režim – z pohľadu európskej mentality – voľný a sekulárny. A zrazu tam už taká voľnosť nebola. Aj ľudia v mestách mali v očiach akýsi strach. Inak bol všade pokoj. Nepokoje prebiehali skôr v juhozápadnej časti Sýrie, na severozápade a v okolí Damasku, čo bolo ďaleko od územia, kde sme sa pohybovali.
Dnes ovládajú toto územie výlučne Kurdi?
Zväčša Kurdi. Spravujú severovýchodnú časť Sýrie a severnú časť mesta Al-Hasakah, ktoré sa vlastne momentálne nachádza na frontovej línii medzi kurdskými jednotkami a Islamským štátom. Ostrovčeky svojej moci si tam však udržiavajú aj vládne jednotky Asada a ako vieme, aj Islamský štát. Hovorí sa, že Kurdi a vládne jednotky spolupracujú. Dokázali sa spojiť proti Islamskému štátu a navzájom sa neohrozujú.
Islamisti intenzívne gumujú historickú pamäť Sýrie, a vôbec celého sveta. Ako by ste zhodnotili situáciu mesta Palmýra? Už tam stihli vyhodiť do vzduchu dva chrámy z rímskych čias. Pokračujú v ničení?
Pred pár dňami som sa rozprával so Sýrčanom, ktorý žije na Slovensku a pôsobil v Palmýre. Vlastnil tam hotel. Povedal, že v Palmýre už nie je nič. Všetky antické pamiatky, možno okrem hrobiek, sú zlikvidované – a to vrátane dominantného chrámu. Zostala iba akropola, čo je navŕšený kopec a na ňom stredoveký arabský hrad. Palmýra je vraj zrovnaná so zemou.
Ako to vnímate?
Čo k tomu dodať… Niečo podobné sa v Európe dialo viackrát, dokonca by som povedal, že to bolo intenzívnejšie ako na Blízkom východe. Preto nemáme zachované úžasné pamiatky z čias antiky. A pamiatky zo Sýrie boli prinajmenšom porovnateľné s Talianskom a Gréckom. Mnohé boli možno paradoxne oveľa lepšie zakonzervované ako v Európe, ktorá prešla mnohými konfliktmi. Čo sa týka ohrozenia pamiatok, máme tu azda najnebezpečnejší konflikt v dejinách Blízkeho východu vôbec.
No aj ten má za sebou búrlivé dejiny. Neničili sa azda v minulosti pamiatky aj na Blízkom východe?
Či už to boli turecké invázie, alebo mongolský vpád, nikdy v nich nefigurovalo ničenie pamiatok ako dôležitý cieľ. Dokonca ani počas výprav Arabov pri obsadzovaní Blízkeho východu. Nebol o to záujem. Keď sa aj nejaké pamiatky zničili, počas výpadov Mongolov alebo rôznych iných etník alebo počas križiackych vojen, bol to len sprievodný jav, ale nie prvoradý úmysel. Paradoxne, aj keď križiaci dobyli Jeruzalem, vyvraždili ľudí, ale samotné mesto nezničili.
Ako máme chápať terajšie činy Islamského štátu? Chcú ničiť len neislamské pamiatky, alebo ničia všetko?
Predstavitelia Islamského štátu sa vyjadrujú v tom zmysle, že ich záujmom je likvidácia pohanských svätýň, čiže takých, ktoré nesúvisia s islamom. Islamský štát to pokladá za jednu zo svojich úloh v rámci dobývania území. No samotní islamisti k tomu zjavne nemajú jednotný postoj. Keď obsadili Palmýru, vyhlasovali, že okrem predmetov, ktoré znázorňujú človeka, nezničia nič. A teraz už skutočne likvidujú všetko.
Je za tým biznis ako v Iraku?
Stále platí, že popri rope, výkupnom za zajatých ľudí, kšeftovaní so zbraňami a drogami patrí obchodovanie s kultúrnym dedičstvom a s pamiatkami starovekých kultúr medzi najväčšie zdroje ziskov Islamského štátu. Najviac sa to realizuje v Iraku – v mezopotámskych mestách. V Sýrii pritom rabovali všetci, nielen Islamský štát. No ten tomu všetkému dal na obsadených územiach akýsi systém, a tak sa pamiatky teraz strácajú cez turecké a pravdepodobne aj jordánske hranice. Je to niečo hrozné. Za obrovské barbarstvo možno považovať aj vydrancovanie významnej lokality na východe Sýrie neďaleko Eufratu – mesta Mari. Úplne ho zdevastovali.
Aký majú vzťah k pamiatkam Kurdi?
Paradoxne, Kurdi na lokalitách, ktoré obsadili, stavajú svoju existenciu. Vidia v nich odkaz predkov. Starajú sa o ne rovnako vzorne, ako to bolo počas pokoja a mieru za Asadovej vlády. Dokonca som si všimol, že mnohí kurdskí odborníci začali písať články o týchto lokalitách.
Takže Kurdi sa nepodieľajú na rabovaní?
Podľa všetkého sa na ňom podieľajú minimálne, prípadne vôbec. Dokonca majú tendencie pamiatky v existujúcej vojnovej situácii chrániť. A nielen to. Aj ich skúmať!
Za svoju obetavosť a snahu ochrániť pamiatky Palmýry zaplatil životom výnimočný archeológ, 82-ročný Sýrčan Chalíd Asaad. Islamisti ho pred niekoľkými týždňami brutálne zavraždili. Poznali ste ho?
Ja som sa s ním raz osobne stretol v Palmýre v roku 2009. Ako mal Egypt svojho významného archeológa Záhího Hawássa, Sýria mala Chalída Asaada. Mal leví podiel na tom, že Palmýra vyzerala tak, ako vyzerala. Ľudia si to neuvedomujú, ale Palmýra, kým ešte stála, patrila medzi svetové top lokality. Ako sú pyramídy v Gíze, akropola v Aténach, Pompeje v Taliansku či chrám v Karnaku.
Ako je možné, že ho islamisti zajali?
Aj ja som bol prekvapený, prečo odtiaľ neodišiel. No myslím si, že vzhľadom na svoj vek už nechcel meniť pôsobenie. Nemal záujem odísť z mesta, ktorému obetoval väčšiu časť svojho života. Možno to už ani nestihol. Informácie o tom, ako ho v skutočnosti zajali, ako aj to, čo s ním nakoniec urobili, kde presne ho popravili, sú stále rozporuplné.
Podľa šéfa sýrskych pamiatkarov Mamúna Abdulkaríma ho mučili a chceli od neho vymámiť, kde sú skryté najvzácnejšie pamiatky z Palmýry. Mohlo to byť tak?
Chceli od neho vedieť, kde sú schované sochy a iné artefakty, ktoré skryl úrad pre starožitnosti. Sýrska vláda vyhlásila, že väčšinu najvýznamnejších pamiatok, ktoré sa dali preniesť, okrem architektonických prvkov, uschovala alebo odniesla do Damasku. Nuž a islamisti chceli tieto predmety získať, aby ich zničili alebo predali na čiernom trhu.
Podarilo sa im niečo zistiť?
Chalíd Asaad im to zrejme nepovedal, lebo to ani nemusel vedieť. Je možné, že ako dôchodca už bol mimo hry.
Nepanuje teraz medzi ďalšími sýrskymi archeológmi obava z únosov a vydierania?
Nuž aj samotný úrad pre starožitnosti v Damasku výrazne zmenil svoje obsadenie. Viacerí ľudia, ktorí tam boli, už pôsobia v Európe a ja som s nimi aj v kontakte. Každý, kto mal znalosti o sýrskej archeológii a pamiatkach, je mimo Sýrie, v Európe alebo USA, v Spojených arabských emirátoch alebo Turecku. Prípadne je pod Asadovou ochranou v Damasku alebo na iných územiach pod jeho patronátom. Títo ľudia zatiaľ nevidia hrozbu, Islamský štát zatiaľ neunáša ľudí z území, ktoré kontroluje Asad. Takisto nemá potenciál uniesť ľudí priamo z Damasku.
No čo ak islamisti postupne dobyjú aj tieto územia?
To je horšie. Nastane chaos. Aj v Palmýre množstvo ľudí verilo do poslednej chvíle, že Asadove vojská militantov nepustia. Aj sa im podarilo odraziť niektoré pokusy. Nakoniec však povolili a ustúpili…
Robí podľa vás svetové spoločenstvo dosť pre to, aby ochránilo kultúrne dedičstvo?
Nerobí absolútne nič. Lenže tu je na mieste otázka, čo je dôležitejšie? Ľudské životy, alebo pamiatky? Ja som síce archeológ, ale oveľa viac sa vo svete rieši Palmýra a zničenie starých pamiatok, ako strata životov a osudy ľudí. Nehovoriac o tom, že máme z tohto dôvodu u nás utečeneckú krízu. Takže svetové spoločenstvo nerobí veľa, respektíve veľmi málo na ochranu pamiatok či ochranu ľudí v tomto regióne.
Aké by bolo podľa vás riešenie?
Ako povedal jeden môj nemecký kolega, situácia v Sýrii je neriešiteľná. Ak sa niektoré strany nezmieria s tým, že treba rátať s Asadom, rokovania nemajú šancu na úspech. Asad má zatiaľ v rukách územie, na ktorom je najväčšia koncentrácia obyvateľstva. Islamský štát kontroluje z veľkej časti púšť. Asadov režim je stále menej radikálny, ako je al-Nusra (sýrski džihádisti napojení na Al-Káidu – pozn. red.) alebo Islamský štát. A čo sa týka ochrany pamiatok, je zo všetkých tých skupín spolu s Kurdmi najvýznamnejší. Zdá sa, že jeho režim stále funguje, a funguje aj úrad, ktorý sa snaží ochraňovať pamiatky. V Damasku dokonca ďalej prebiehajú archeologické výskumy.
Teraz, počas vojny?
Práve teraz.
Už pred pár rokmi, keď sa začali boje medzi vládou a vzbúrencami, veľa pamiatok začalo slúžiť ako vojenské strategické posty. Ugarit, Apamea, Mŕtve mestá či dokonca hrad Crac des Chevaliers zapísaný do zoznamu UNESCO. Ako vyzerajú dnes?
Naďalej sa využívajú na vojenské účely. Crac des Chevaliers je poškodený. V lokalite Tell Halaf boli najprv rozostavené tanky proti vzbúrencom, neskôr tam boli zbrane vzbúrencov. To isté platí pre Aleppo, ktorého mešitu úplne zničili pri bojoch o centrum mesta. V lokalitách je pohyb a je pochopiteľné, že sa využívajú, pretože majú strategickú polohu. Plus sú to často vyvýšené miesta, takže sú vhodné pre ostreľovačov a ďalšie vojenské jednotky.
Čiže pevnosti, ktoré sa kedysi využívali počas križiackych výprav, aj v dávnejšej minulosti, sa využívajú aj dnes…
Presne tak. Ale toto robili aj americkí vojaci v Iraku. Využívali zikkurat v meste Ur, kde pristávali vrtuľníky. Za jedno zo strategických miest sa považovalo mesto Babylon. Podobných historických miest je nespočetne aj v Sýrii. Citadela v Aleppe, Saladinov hrad či Tell Fecheriye.
Práve v tejto lokalite ste robili dlhoročný výskum. Aká je tam situácia?
Je pod vládou Kurdov, ktorí si svoj pôvod spájajú s týmto miestom, pretože sú presvedčení o tom, že práve tu bolo kedysi Vaššukanni – hlavné mesto ríše Mitanni. A Kurdi považujú za svojich predkov obyvateľov práve tejto ríše.
A je to naozaj tak?
Skôr to nie je pravda. S etnogenézou ríše Mitanni je to veľmi komplikované. Kurdi sú Indoeurópania, no v ríši Mitanni bola indoeurópska zložka nepatrná. Indoeurópsky „element“ možno celej ríši len prepožičal názov a časť náboženstva. V zložení obyvateľstva dominovali Churriti, ktorí boli pravdepodobne kaukazského pôvodu. Takže neviem, či to súvisí s Kurdmi, ktorí si dokonca už vymysleli oslavnú pieseň – ódu na Vaššukanni.
Vaše výskumy dali prácu desiatkam obyvateľov blízkeho mestečka Ras al-Ain, živili ste rodiny obchodníkov. Z čoho teraz žijú?
V Ras al-Ain bolo z Európy asi 40 odborníkov, plus 20 ďalších ľudí z lepších rodín v Sýrii. Pracovali na dvoch archeologických projektoch – Tell Fecheriye a Tell Halaf. Dokopy 60 ľudí, ktorí boli náročnejší ako miestni obyvatelia… Na jedného Európana pripadali potreby piatich miestnych Sýrčanov. Trh sa tam zvýšil, najmä v obchodoch s potravinami, minerálkami. Obyvatelia mali veľký záujem na tom, aby sme tam boli. Keď vstúpili jednotky Sýrskej oslobodzovacej armády v roku 2012 do Ras al-Ain, mal som informácie priamo odtiaľ, že z mesta ušlo 80 až 90 percent obyvateľstva do Turecka. Neskôr sa niektorí vrátili, Kurdi aj časť Arabov. Obchodujú s Tureckom s bavlnou a nejakými poľnohospodárskymi produktmi. Ale problém je v tom, že aj sem sa občas prepracujú osamotené jednotky Islamského štátu.
Ste s nimi ešte v kontakte?
V roku 2013 sa mi ozval jeden náš človek, robotník, že ušiel aj s rodinou do Turecka. Ešte rok predtým sa mi ozývali robotníci z Ras al-Ain, aby sme okamžite prišli robiť výskum, že tam nie je nič zlé a že to len v správach preháňajú… Samozrejme, že sýrska tragédia negatívne ovplyvnila aj moju profesionálnu cestu. Veľmi trpím tým, že je tam už takmer všetko zdevastované. Aj keď v kurdskej oblasti sa ľudia o pamiatky starajú a chránia ich…
Nelákalo vás aj napriek všetkému ísť a pokračovať vo výskume?
Boli také tendencie skúsiť niečo riešiť cez irackú časť Kurdistanu na území v Sýrii ovládanom Kurdmi. No pravdupovediac, pokiaľ človek nemá záujem bojovať proti Islamskému štátu, je to samovražda. Tak mi to povedali aj mnohí moji známi zo Sýrie. Nikdy neviete, kedy nejaká jednotka prenikne až k vám, a to aj napriek tomu, že ste relatívne hlboko v území kurdského osídlenia. Bolo by to riziko pre moju rodinu. Ak by som bol slobodný, bez rodiny, možno by som nabral odvahu tam ísť, riskovať spoločne s nemeckým kolegom a nejako tam fungovať s pomocou Kurdov. Možno keby tam bol jeden človek, dvaja… Len čo by tam bol nejaký menší tím z Európy, bola by to len otázka času, kedy by na autách dorazila nejaká skupinka, ktorá by ľudí uniesla. To sa nedá ustrážiť. Štáty si dnes nedokážu ustrážiť hranice, nieto ešte frontovú líniu.
Čo to pre vás vlastne znamená, musíte si teraz hľadať náhradné výskumy?
Našťastie, z celého obdobia, čo som pôsobil na Blízkom východe, mám stále čo publikovať. Verím, že čo sa týka písania, mám priestor na najbližších päť rokov. Či už to bude o veciach, ktoré som vykopal, alebo ktoré som objavil počas ďalšieho bádania a prospekcie.
Museli ste prerušiť výskum v tom najnepriaznivejšom momente. Boli ste veľmi blízko k tomu, aby ste celému svetu potvrdili, že v Tell Fecheriye je pochovaná starobylá metropola Vaššukanni, hlavné mesto ríše Mitanni. Je naozaj tam?
Sú viaceré náznaky, že to skutočne bolo Vaššukanni. Či už sú to nájdené tabuľky, či rôzne sekundárne informácie z nich. No zatiaľ sme stále nezískali priamy dôkaz. V Sýrii sme zanechali okolo 20 tabuliek, ktoré sme vykopali a nestihli sme ich rozlúštiť. Nevieme, čo je na nich napísané a pritom sú to tabuľky s množstvom textu. A ďalšie texty sú určite skryté pod zemou a my sme teoreticky vedeli, kde ich môžeme hľadať. Jedno však môžem povedať určite. Tell Fecheriye bolo významným mestom prinajmenšom v mladšej bronzovej dobe a z dejín zatiaľ nepoznáme žiadne ďalšie dôležité mesto v tomto priestore okrem Vaššukanni.
Tie tabuľky tam zostali?
Sú tam. V Ras al-Ain. Predtým sme to všetko mali v jednom veľkom dome. No jeho pôvodný majiteľ, ktorý býval v Aleppe, sa do domu vrátil, pretože si myslel, že v tomto meste bude väčší pokoj. Tak sme to museli preniesť do inej budovy, ktorá zažila všetky tie nepokoje. Keď mesto obsadzovala Sýrska oslobodzovacia armáda, keď ho neskôr ovládli Kurdi, budova zostala našťastie nedotknutá, vrátane majetku SAHI. Všetko tam stále je.
Je možné, že práve medzi tými dvadsiatimi tabuľkami je priamy dôkaz, ktorý by potvrdzoval polohu Vaššukanni?
Je to pravdepodobné. Vaššukanni máme potvrdené asi na 70 až 80 percent. Chýbalo nám naozaj málo.
Čo sa stalo so vzácnym úlomkom z hlinenej tabuľky, na ktorom ste našli nápis Aššukanni a je dosiaľ najvýznamnejším dôkazom?
Putoval do múzea v meste Deir ez-Zur. Ale nikto v skutočnosti nevie, čo s ním naozaj je. Tam bojujú vládne jednotky s Islamským štátom. Podľa posledných informácií to vyzerá tak, že múzeum je v rukách vlády, ale nie som si istý.
Vaššukanni, ríša Mitanni, to nie sú také známe pojmy ako Egypt, Gíza. Pritom Mitannci boli rovnocennými partnermi starých Egypťanov, ktorí dokonca oceňovali ich techniku výroby zbraní. Odkiaľ sa vzali?
Nuž, je problém, čo vlastne môžeme identifikovať pod slovom Mittani. Ako som už spomínal, štát podľa mnohých teórií nesie meno po nejakom etniku indoeurópskeho pôvodu. Patrilo asi k tým národom, ktoré sa objavili okolo roku 2000 pred naším letopočtom na zozname starovekého sveta. Gréckymi Achájcami počínajúc, cez Chetitov, Mitanncov až po Áriov v Indii. Podľa našich prieskumov dominantný prvok tvorili Churriti, ktorí sú známi v tomto priestore už od tretieho tisícročia p.n.l. A my zatiaľ nevieme presne, akú zložku obyvateľstva tvorilo Mitanni. Nevieme, či názov mesta vzišiel z nejakého mena, či označuje pozostatok spoločenskej vrstvy, ktorá štát vytvorila, alebo Mitannci iba zotrvali dlhšie ako pôvodná vládnuca vrstva. Churritské obyvateľstvo však malo jednoznačnú prevahu, churritčina bola najdôležitejším z jazykov, ktoré sa používali. Dokonca sa našli aj churritské texty písané klinovým písmom.
Hovorí sa, že Sumeri síce vynašli koleso, ale Mitannci ho zdokonalili, objavili špice a vyrábali rýchle bojové vozy…
Churriti a pravdepodobne aj Mitannci priviedli vozatajstvo k dokonalosti. Čo sa týka vylepšovania kolies, je to trochu komplikované. Čítal som teraz knihu jedného egyptológa, ktorý pripisuje zdokonalenie kolesa Egypťanom. Keď vstúpili Hyksósi na územie Egypta, Egypťania museli čeliť bojovým vozom, ťahaným konským dvojzáprahom. V nasledujúcich storočiach začali taký voz vylepšovať. Zdokonaľovali práve to, kvôli čomu podľahli nájazdom Hyksósov. Mimochodom, slovo Hyksós neoznačovalo všetkých ázijských nájazdníkov v Egypte počas druhého prechodného obdobia, ale príslušníkov vládnucej vrstvy.
S ríšou Mitanni sa spája aj najstarší návod výcviku koní, ktorý od nich prebrali Chetiti. Čo ďalšie dali Mitannci svetu?
Predovšetkým stabilizovali celý región od Ugaritu až po východné okraje Mezopotámie. Mali jednu z najlepšie prepracovaných štátnych organizácii na Blízkom východe počas bronzovej doby. Ďalej je to veľmi pragmatická architektúra palácov, rôznych budov a celých miest. Stavali zaujímavé vojenské strážne mestečká a veže, ktoré som mal možnosť vidieť v Sýrii. Od obdobia vzniku ich ríše, čo bolo okolo roku 1550 p.n.l. po rok 1300 p.n.l. dominovali v trojici mocností – Chetitský štát, ríša Mitanni a Egypt.
Ríšu Mitanni si okolo roku 1300 p.n.l. podrobili Chetiti. Prešla aj pod moc Asýrčanov, ktorí potlačili niekoľko povstaní, a potom akoby sa príslušníci ríše Mitanni úplne vytratili z dejín. Čo sa stalo?
Na páde mitannskej ríše sa podieľali tri veci. Prvou boli vnútorné dynastické rozbroje vrátane sporov medzi dominantnými mestami – Vaššukanni a Taidu. Druhou boli záujmy chetitskej ríše a treťou záujmy Asýrie. Tieto tri veci paralyzovali celú mitannskú ríšu, preto sa aj rozpadla a Churriti sa rozplynuli. No my sme našli v Tell Fecheriye na tabuľkách mená churritského pôvodu, ktoré pochádzali z čias asýrskej nadvlády, keď ríša Mitanni už neexistovala. Obyvateľstvo tam zrejme ešte pretrvalo. Sú tam aj mená akkadského pôvodu, to je veľmi zaujímavé. Vraví sa, že pokračovateľom Churritov bol štát Urartu, ktorý sa rozkladal po roku 1000 pred naším letopočtom pri tureckom jazere Van a sčasti na území dnešného Arménska.
Mohli by byť Arméni ich potomkami?
Podľa niektorých teórií to iba veľmi čiastočne môže byť pravda. Aj to iba po kultúrnej línii. Štát Urartu bol v polovici prvého tisícročia v častom konflikte s Novoasýrskou ríšou. Neskôr sa toto územie stalo súčasťou rôznych pnutí na Blízkom východe, či už to bolo ťaženie Alexandra Macedónskeho, alebo iných. Na tomto území sa časom vyformoval arménsky národ. Niektorí dávajú vznik Arménov do priamej súvislosti so štátom Urartu. Čo však nemusí byť celkom správne, pretože obyvatelia Urartu boli kaukazská jazyková skupina a Arménci patria do indoeurópskej.
Spomínali ste indoeurópsky pôvod u Mitanncov. Mohli mať niečo spoločné s Chetitmi?
Napríklad vojenské vozy ovládali na podobnej úrovni… Obyvatelia ríše Mitanni však prebrali viac z mezopotámskeho, asýrskeho či kanaánskeho vplyvu. A vďaka tomu možno v istých veciach o čosi lepšie kultúrne napredovali ako Chetiti.
Ako to vidíte, kedy sa vrátite do Sýrie?
Neviem… Teraz sa do diania výraznejšie zapojili Rusi. Keď sa na to skúsim pozrieť reálne z pohľadu svetových dejín a podobných konfliktov, vidím to tak, že vojna bude pokračovať najmenej 10 až 20 rokov. Ale môže sa stať zázrak, a koniec konfliktu príde do piatich rokov… Veď aj druhá svetová vojna sa skončila relatívne rýchlo. Aj keď v prípade druhej svetovej vojny sa mocnosti dokázali dohodnúť, čo sú ich prioritné záujmy.
Je vôbec nejaká šanca na dohodu v Sýrii?
Tam je veľmi veľa záujmov. Či už sunnitských krajín z Perzského zálivu, Turecka, Iránu, Izraela, Iraku, Európskej únie, USA, Ruska. Každý si presadzuje niečo iné. A Sýrčania nemajú šancu to vyriešiť sami. Ak by tu nejaká šanca na výskum bola, tak potenciál v rámci Mezopotámie vidím jedine v Iraku, a nie v Sýrii. Zdá sa mi, že iracká situácia sa dá vyriešiť ľahšie. Na severe sú Kurdi, na juh od nich sídlia sunniti, tam sa etabloval Islamský štát. Územia južne od Bagdadu sú obývané šiítmi, tie sú relatívne stabilné. Naďalej tam máme licenciu, takže hypotetickú možnosť realizácie vidím tam. V Sýrii v Tell Fecheriye by sa mohol výskum realizovať jedine vtedy, ak by Kurdi stabilizovali svoje územné zisky a dokázali sa dohodnúť s Tureckom. Ale to by sa muselo právne aj politicky deklarovať územie, ktoré ovládajú Kurdi.
Nezávislý Kurdistan?
V Iraku je to aspoň autonómne územie. Ale čo je to v Sýrii? Sú tendencie prepojiť sýrske územia Kurdov s irackými, a to by eliminovalo turecké záujmy. Ale Turci sú proti, pretože by tak vzniklo veľké lákadlo pre autonómiu ich vlastných Kurdov. V tomto priestore je veľa komplikovaných záujmových zrážok – náboženských aj etnických. Nehovoriac o náleziskách ropy, plynu, vody. Je to veľmi zložité.<PE>
Drahoslav Hulínek (1973)
archeológ, historik
Foto: Andrej Barát, Pravda
- Vyštudoval archeológiu, históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
- Stál pri zrode Slovenského archeologického a historického inštitútu, kde pôsobí ako odborný riaditeľ.
- Pôsobí aj ako šéfredaktor Historickej Revue.
- Je vedúcim slovenského tímu archeológov zo SAHI, ktorí v spolupráci so Slobodnou univerzitou v Berlíne a sýrskou pamiatkovou správou robia výskum v lokalite Tell Fecheriye v Sýrii, zúčastnil sa na štyroch výskumných sezónach.
- V rokoch 2007 až 2008 sa zúčastnil na dvoch expedíciách SAHI, ktoré objavovali pamiatky mayských kultúr v Strednej Amerike a v Mexiku.
- Od roku 2009 spolupracuje na archeologickom projekte SAHI Uaxactún v Guatemale, v rokoch 2010 a 2011 sa zúčastnil aj na vykopávkach v lokalite Tzibatna. V rokoch 2010, 2014, 2015 sa podieľal na vykopávkach v lokalite Uaxactún.