Keď sa pozriem, čo sme s tou slobodou urobili, tak sa hanbím – to ste povedali v januári pri hrobe Jana Palacha. Čo sme s tou slobodou urobili?
Všetky neduhy našej pomerne mladej demokracie vo všetkých našich krajinách sa začínajú zdatne kvitnúcou korupciou. V niektorých krajinách je to tiež vplyv veľkých peňazí v politike. Jednoducho, myslím si, že Tomáš Garrigue Masaryk mal pravdu, keď povedal, že demokraciu by sme už mali, len keby sme mali už tých demokratov. To je ten problém. Máme tiež pomerne malý odpor voči nenápadne prichádzajúcej cenzúre, či obmedzovaniu slobody najrôznejšími predpismi a právomocami polície. To nie je dobrý vývoj.
Čiže máte obavy o slobodu?
Áno, aj keď ono to nie je nikdy také isté ako predtým. Nebude to diktatúra, totalitný systém ako sme mali.
O pár dní bude 26 rokov od revolúcie. Sú naše demokracie už dosť dospelé?
To nie je otázka dospelosti, ale otázka pokušenia a našej vnútornej sily. Demokracia môže byť aj mladá a ľudia ju budú brániť a naopak môže byť stará a nikto ju nebráni. Ja sa skôr obávam toho, že sme dosť málo pozorní k nenápadnému obmedzovaniu slobody a tiež príklonu k extrémistickým stranám. Tie vidíme všade, žijú živením nenávisti. No a politici z toho ťažia.
Takže za tie roky sme si nevybudovali vzťah k ľudským právam?
U vás, aj u nás dosť krátko po tom, čo sme získali slobodu, sme sa o to prestali zaujímať a šli len za peniazmi. Naši ľudia vyrazili do Viedne alebo do Mníchova, videli bohatstvo a rôzny tovar, ohúrilo ich to a príliš málo sa zaoberali budovaním štátu, či demokracie. To je naša vlastná chyba, nikoho iného. Ale raz sa nám to môže vrátiť. V okamihu, keď sa ľudia prestanú starať o veci verejné, tak sa toho ujme niekto iný.
Ak máte bohatého strýčka a on vás vidí len vtedy, keď od neho niečo chcete, tak si vás nebude príliš vážiť.
Extrémisti?
Zoberte si utečencov. Sú reálnym problémom v Nemecku, Rakúsku, vo Švédsku. U nás v praxi tento problém neexistuje. Ale keď počujete politikov, tak nadobudnete dojem, že je to ako pred 300 – 400 rokmi a Turci už stoja pred Novými Zámkami. To je predsa absurdné. Koľko ich tu máte? Tristo? Štyristo?
Patríme k tým krajinám EÚ, ktoré udeľujú najmenej azylov ročne. Prečo sa podľa vás tak bojíme utečencov?
Sú na to rôzne dôvody. V prvom rade je tu ten historický. Sme vnútrozemské krajiny. Vezmite si, že Portugalci a Česi sú zhruba rovnako veľké národy. Ale v čase, keď Portugalci mali pevnosti v Perzskom zálive, Indii, oboplávali Afriku a založili Brazíliu, tak naši kupci chodili do Norimbergu a ak boli veľmi odvážni tak do Benátok. Jednoducho, je to niečo iné. Aj keď samozrejme sú i výnimky. S potešením som čítal zápisky môjho prapraprastrýca, ktorý časť života prežil tu v Marianke. Plavil sa po Egejskom mori a na jednom ostrove stretol Slovákov, ktorí tam predávali plátno. Bolo to v 19. storočí, ale to je skôr výnimka. To vnútrozemské uzavretie v nás zostalo a zhoršilo sa to za 50 rokov nepekných režimov. A tie nepekné režimy, nazvem ich takto jemne, nám tiež nahovárali, čo je cudzie a nebezpečné a aby sme si dali pozor na ľudí za hranicami. Pamätám sa na situáciu, keď v 90. rokoch šiel po ulici nejaký Američan čiernej pleti, ľudia sa za ním otáčali a obzerali si ho. Toto v nás zostáva. A po druhé, keď ľudia na vysokých štátnych miestach hovoria, to je katastrofa, to je ohrozenie, má to svoje výsledky.
Je to teda tým, že väčšina ľudí utečencov zatiaľ nikdy nestretla?
Ale čoho sa boja? Hneď dostanem odpoveď, že sú to teroristi. Ale poslušne hlásim, že tí ľudia utekajú pred terorizmom. Zamieňajú sa tu obete s vinníkmi. Je to naozaj nezmyselné a to by sme si mali konečne uvedomiť.
Na Slovensku sa niektorí boja aj registrovaných partnerstiev. Myslíte si, že raz priznáme práva gejom a lesbám?
Toto je podľa mňa otázka vývoja. Pamätám sa, že v Rakúsku, kde najväčšou udalosťou sezóny býva teraz Pride, bola homosexualita za mojich gymnaziálnych čias trestná. Myslím si, že za desať rokov nebude ani na Slovensku registrované partnerstvo problém. A zaplať Pán Boh aj za slová pápeža, že ich treba prijať s porozumením a láskou. Len ľudia, ktorí majú sklon k autoritárstvu, ovládaniu iných, sú za zachovanie jej trestnosti. Poznám jednu vernú katolíčku, ktorá mi vychvaľovala Putina, aký je vzorný, ako ho vidí v chráme so sviečkou. Pritom sú to tie najprimitívnejšie triky starého kágébáka, ktorý ukazuje ako bojuje za rodinu, proti homosexuálom. Typická manipulácia.
Vieme manipuláciu rozoznať?
Čiastočne. Ale to len tí, ktorí sa tým naozaj zaoberajú. A tých je veľmi málo. Väčšina ľudí pozerá večer na televíziu, nezaujímajú ich dôvody a sú ovplyvniteľní. Ale nemyslite si, že ľudia s vyšším vzdelaním sú odolnejší. Ide o to, či má človek rozum a je schopný sám rozmýšľať.
Po revolúcii sme veľmi chceli byť členmi EÚ. Ovplyvnili sme ju nejakým spôsobom?
Málo. Pravdupovediac politika našich štátov odvtedy, čo sme členmi, nebola o činoch, ale hlavne o tom ako dostať peniaze z Bruselu. Ale ak máte bohatého strýčka a on vás vidí len vtedy, keď od neho niečo chcete, tak si vás nebude príliš vážiť. Keby ste prišli k strýčkovi s tým, že mu chcete pomôcť, tak to je niečo iné.
Chýbajú nám štátnici?
V tomto čase nemáme skutočne európskych štátnikov. A to tiež ovplyvňuje ľudí, pretože to cítia.
Nezabúdajme, že všetci dnešní politici vyrástli ako prasce v žite. Je mier, hospodárstvo šliapalo, nebolo nijaké ohrozenie. Všetci sme tým boli rozmaznaní.
Čo Angela Merkelová?
Musím povedať, že obdivujem jej statočnosť. Ale veľkého štátnika, a ja som už starý dedo – niektorých som ešte zažil ako bol de Gaulle i Kohl, ktorí mali veľkú víziu, takých teraz nevidím. Niektorí politici rastú problémami, do ktorých sa dostanú. Ak by nebola druhá svetová vojna, tak by aj Churchill zostal okrajový anglický politik, ktorého by všetci radi počúvali v parlamente. De Gaulle by bol na vojenskej akadémii, písal by vynikajúce knižky, ale nebol by osloboditeľ Francúzska. Štátnici obyčajne vyrastú za veľmi tvrdých okolností. Nezabúdajme, že všetci dnešní politici vyrástli ako prasce v žite. Je mier, hospodárstvo šlapalo, nebolo nijaké ohrozenie. Všetci sme tým boli rozmaznaní.
Aký vývoj teda očakávate v EÚ? Bude sa spolupráca v nej prehlbovať alebo naopak rozdrobovať?
Myslím si, že krízu prežijeme. Ale potrebovali by sme urobiť skutočne odvážny krok dopredu. Je smiešne, že v Bruseli sa rozhoduje, či výborný ovčí syr, ktorý sa vyrába na slovenskej aj poľskej strane, bude podávaný pod slovenským alebo poľským názvom. Pritom nemáme spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú, obrannú a energetickú politiku. Európa sa musí stať podstatnejšia.
Bude toho schopná?
To uvidíme. Možno potrebujeme väčšiu krízu. Teraz budem veľmi pesimistický. Veľké zjednocovacie procesy v Európe, či zjednotenie Talianska alebo Nemecka potrebovali tri vojny. Americká únia mala boj proti Angličanom, Mexičanom a krutú občiansku vojnu, kým to stmelilo skutočne jeden štát. My sme v EÚ pokročili doteraz bez toho, aby bola preliata jediná kvapka krvi. To je niečo ohromné. Otázka, ktorú si teraz sám dávam je, či ten nutný veľký skok dopredu bude možný bez veľkej krízy. Pretože ľudia sú pripravení zmeniť smer až potom, keď hlavou narazia na múr, nie predtým. Ale dúfam, že nemám pravdu.