Ekologická ekonómka: Veľké a nešetrné autá ako detinskosť ľudstva

Už o pár dní sa v Paríži začne boj o planétu Zem. Konferencia OSN o klimatickej zmene. Množstvo skleníkových plynov v atmosfére prepísalo minulý rok všetky rekordy. Hľadá sa odpoveď za milión. Dokážu krajiny minimalizovať dosahy na prírodu a udržať si pritom ekonomický rast? Podľa ekologickej ekonómky Nade Johanisovej z Masarykovej univerzity v Brne je to zlá otázka.

19.11.2015 07:00
Naďa Johanisová Foto: ,
Naďa Johanisová
debata (29)

Vedci z univerzity v Stanforde prišli so zaujímavým zistením. Ekonomika je podľa nich najproduktívnejšia pri priemernej ročnej teplote 13 stupňov Celzia. Po prekonaní tejto hranice čaká krajinu strmý prepad. Ako to máme vnímať?
Takýto výskum treba brať s rezervou. Autori mapovali situáciu v 166 krajinách za polstoročie od roku 1960 do roku 2010. Zistili, že keď bola ročná teplota nadpriemerná, hrubý domáci produkt bol nižší. Keď bola podpriemerná, bol vyšší. Znie to asi magicky… 13 stupňov. Netvrdím, že zvyšujúca sa teplota nemôže hrať dôležitú rolu, ale je veľa ďalších dosahov klimatickej zmeny. Zvýšená migrácia obyvateľstva. Jedným z dôvodov nepokojov v Sýrii je prehlbujúce sa sucho, ktoré vyhnalo množstvo farmárov z polí.

V Českej republike bola priemerná ročná teplota za rok 2014 11,6 stupňa, na Slovensku 10 stupňov. Podľa vedcov bude ekonomika pri dosahovaní hranice 13 stupňov rásť. Znamená to pre naše krajiny, paradoxne, dobré časy?
Vedci v skutočnosti len našli štatistickú súvislosť medzi nejakými dátami. Neznamená to, že niekde začne klesať alebo stúpať výkonnosť ekonomiky podľa vývoja teploty. Pozrite sa na Čínu alebo Singapur, kde sú vysoké teploty a je tam aj vysoký rast hrubého domáceho produktu.

Aký môže mať globálne otepľovanie vplyv na ekonomiky našich krajín?
To závisí od typu produkcie a od regiónov. Myslím si, že u nás budú, a už sú, problémom extrémy. Povodne, víchrice. Južnú Moravu trápi dlhodobé sucho. Horúčavy neprospievajú celkovej produktivite. Pri teplotách nad 30 stupňov sa horšie fyzicky aj duševne pracuje. Bude preto čoraz namáhavejšie vykonávať niektoré práce. To všetko však môžu byť napokon len marginálne veci.

Prečo?
Sme prepojení so svetovou ekonomikou, ktorú ovplyvňujú mimoriadne komplikované súvislosti. Môžeme mať napríklad problémy so zásobovaním. Globálna realita je veľmi zložitá a klimatickú zmenu vôbec nemôžeme vytýčiť ako jediný zásadný faktor. Predstava väčšiny ľudí je taká, že dokážeme tieto dosahy predvídať. Lenže my môžeme len tušiť, že klimatická zmena povedie k veľkej destabilizácii prírody a sociálneho prostredia.

No predsa len, je možné, že najbohatšie krajiny sveta sústredené v miernom pásme na severnej pologuli budú na otepľovaní zatiaľ len profitovať, ako to naznačuje štúdia zo Stanfordu?
Bohaté krajiny profitujú už teraz na množstve aktivít. Sú kritizované napríklad za dumpingový vývoz do krajín tretieho sveta. Takisto za daňovú eskaláciu, keď sú dane z hotových produktov vyššie než dane zo surovín, čo sa týka najmä krajín Európskej únie. Ale v tejto chvíli mi nenapadá, ako by mohli profitovať z klimatickej zmeny. A či vôbec. Pretože klimatická zmena znamená aj nárast hladiny svetových oceánov

Áno, v tomto je Európa zraniteľná. Najmä Holandsko…
A tiež Anglicko, ktoré som vlani navštívila. Sú tam regióny, ktoré majú nízku nadmorskú výšku či dokonca podmorskú výšku. Jedna veľká oblasť v južnom Anglicku bola dlho zaplavená a prebiehala tam diskusia o novom využívaní regiónu, v ktorom dosiaľ fungovalo poľnohospodárstvo. Dôsledky klimatickej zmeny budú problematické aj pre krajiny takzvaného globálneho Severu. Dosahy na krajiny globálneho Juhu sú však už dnes oveľa väčšie. Napríklad v podobe sucha v Indii či v subsaharskej Afrike.

Klimatická zmena zatiaľ nezasiahla bohaté krajiny až tak výrazne. Dáva im to privilégium, aby si hoveli v nečinnosti?
Ak nebudeme s klimatickou zmenou robiť nič, tak sa situácia bude zhoršovať. Môže dôjsť k spätným väzbám, keď sa napríklad začne roztápať zamrznutý metán na Sibíri. Vtedy sa teplota môže meniť extrémnejšie ako dnes a situácia prekoná všetky medze. A ako som už naznačila, globálny klimatický systém je veľmi komplikovaný a je ťažké predpovedať čokoľvek regionálne. Istý čas sa napríklad hovorilo o tom, že by Golfský prúd mohol zmeniť svoj smer, čo by znamenalo ochladenie Európy. Nikto to však nedokáže predpovedať s istotou. A práve toto je najvýraznejší rys budúcnosti. Neistota v tom, čo nastane. Nestabilita. Nečakané javy na nečakaných miestach.

Keď v roku 2010 v Rusku zaznamenali obrovské lesné požiare, prejavilo sa to problémami v potravinovej pomoci pre krajiny tretieho sveta. Bolo málo pšenice. Znamená to, že takýchto nečakaných vplyvov naprieč celým svetom bude pribúdať?
Áno. A požiare sú ďalším vážnym vplyvom klimatickej zmeny. V Austrálii, USA. V tejto chvíli, hoci o tom médiá nepíšu, horí veľká časť Indonézie. K tomu prispieva rad javov vrátane veľkoplošného pestovania palmy olejnej. V systéme je v každom prípade viac energie, a to sa prejavuje extrémnymi javmi. Hoci sa väčšinou nedá štatisticky povedať, že ten-ktorý jav vznikol kvôli klimatickej zmene. Štatisticky však bude počet takýchto udalostí pribúdať.

Banka Citigroup prišla so správou, až ak svet udrží globálne otepľovanie pod hranicou 1,5 stupňa a nedopustí oteplenie o 4,5 stupňa, ušetrí asi 50 biliónov dolárov. Dá sa cena za klimatickú zmenu podľa vás takto vyčísliť?
Myslím si, že práve vďaka spomínanej neistote sa to kvantifikovať nedá. Cena je rôzna. Ochudobnenie prírodného prostredia. Príchod ďalších migrantov. A nakoniec, nezaplatíme za to my, ale naši potomkovia.

Otepľovanie ešte viac roztvorí nožnice medzi bohatými a chudobnými vo svete. Chudobné krajiny požadujú od bohatých 100 miliárd dolárov ročne na prekonanie klimatických zmien. Je to správna a oprávnená požiadavka?
Už niekoľko desaťročí sa hovorí o ekologickom dlhu krajín globálneho Severu voči krajinám globálneho Juhu. Sever spotreboval väčšinu ľahko dostupnej ropy a ďalších surovín. Znečistili ovzdušie viac ako južné krajiny, takže v tomto zmysle ide určite o nejaký dlh. Na druhej strane, ak by sa naozaj začala poskytovať nejaká pomoc týmto krajinám na boj s dôsledkami klimatickej zmeny, bude dôležité, ako budú skutočne využité a kam potečú.

Ako by mali byť nastavené tieto toky?
Mali by sa dostať až na úroveň miestnych komunít, ktoré budú klimatickou zmenou postihnuté najviac. Zmysluplnou sa javí podpora drobných poľnohospodárov, ktorí sú chrbticou potravinovej bezpečnosti. Malo by sa im umožniť, aby mohli zostať na pozemkoch a pestovať plodiny. Nemalo by to tiecť do vreciek veľkých majiteľov pôdy.

Dá sa to ustrážiť?
Nuž mocenské vzťahy v týchto krajinách sú také, aké sú. A neraz sa stáva, že ak do týchto krajín tečú peniaze, tak sa strácajú v piesku… Lenže hľadanie riešení je ťažké aj v tom, že klimatická zmena je neuchopiteľná.

Ako to myslíte?
Je to oveľa menej uchopiteľný problém, ako boli svojho času freóny. Skupina chemických látok, ktorá sa jednoducho prestala vyrábať. Ku klimatickej zmene však prispieva náš životný štýl. Nákup predmetov aj samotná tvorba hrubého domáceho produktu majú negatívne dôsledky v podobe väčšej spotreby materiálov, energie. Tam všade sa emituje ďalšie CO2. Klimatická zmena kladie otáznik za celé smerovanie našej civilizácie.

Aké máte očakávania od svetovej klimatickej konferencie?
Priznám sa, že som po toľkých sklamaniach skôr skeptická. Nemám veľké očakávania, ale rada sa budem mýliť. Je pravda, že sa v súčasnej dobe o to zaujíma viac ľudí. Možno, ak by boli veľké protesty, demonštrácie, tie by dokázali ovplyvniť diskutujúcich na konferencii na ceste k zmysluplnej dohode. Ja však vidím nádej skôr v aktivitách na úrovni miest alebo obcí, skupín občanov alebo firiem, ktoré si uvedomujú, že situácia je neudržateľná.

Ak svet neurobí nič s globálnym otepľovaním, nepokúsi sa ho spomaliť, tak do konca storočia klesnú príjmy ľudí na celom svete o 23 percent. To tvrdia opäť vedci z univerzít v Stanforde a Berkeley. Ako by ste vy presvedčili ľudí v Česku a na Slovensku, že sa globálne otepľovanie dotýka už aj ich peňaženiek?
Ja by som takto neargumentovala. Snažím sa pozerať na svet nie cez prizmu peňazí, ale cez zmysel života, morálny pohľad. Argumentovala by som tým, že je zjavné, že sme došli na nejaký okraj. Že už nielen príroda nám dáva signály, že sme na hranici. Že naša civilizácia musí zmeniť smer, aj náš ekonomický systém. Klimatická zmena je len jeden z problémov, ktorý sa nám pozerá do tváre, aj keď sa o nej možno najviac hovorí.

Je tu problém vymierania druhov. Dochádzajú nám zdroje, nielen ropa, ale aj mnohé minerály. Rôzni autori hovoria, že v budúcnosti môžeme očakávať diskontinuity. Poruchy v zásobovaní zásadnými vecami. Verím, že každý cíti, kam nás tlačí súčasný ekonomický systém jednostranne zameraný na zisk, charakterizovaný koncentráciou pôdy a aktív v užšom kruhu jednotlivcov. Odpor a odolnosť proti tomu môžu byť spôsobom, ako obmedziť klimatickú zmenu.

A nepozerajú sa dnes všetci ľudia na všetko práve cez prizmu peňazí?
To, že každý z nás hľadí len na peniaze, to je iba ekonomická teória. Vraj sme homo economicus, ktorý hľadí len na osobný zisk. Podľa mňa sa však veľa ľudí týmto motívom nedá zmiasť a majú širší pohľad na život. V prieskumoch životných priorít vychádza vždy na prvom mieste rodina. Na druhom je spokojnosť v práci. A je to práve zmysluplná práca, ktorá je v ohrození.

Prečo?
Dnes je veľký tlak na automatizáciu, ktorá jednoducho berie ľuďom prácu. Keby sme však viac podporovali drobných biopoľnohospodárov, verejnú dopravu alebo niektoré podoby miestnych obnoviteľných zdrojov, mohli by, naopak, pribúdať nové pracovné príležitosti. V tomto vidím nádej.

Vaša katedra pred pár týždňami zverejnila výsledky výskumu medzi obyvateľmi Českej republiky. Zistili ste, že viac ako polovica Čechov si myslí, že klíma sa globálne mení. Takže ľudí už netreba presviedčať o tom, že sa skutočne niečo deje? Vnímajú to ako realitu?
Mierna nadpolovičná väčšina si skutočne uvedomuje, že dochádza k zmene klímy. Domnievam sa však, že je potrebné o tom stále hovoriť. Aj preto, že existuje klimaskeptická loby, ktorá financuje vedcov s väzbami na veľké spoločnosti, pre ktoré nie je vhodné hovoriť o klimatickej zmene ako o nebezpečenstve. Je stále potrebné vysvetľovať, že ten problém tu je a že si ho nevymysleli nejakí podvodníci.

Zistili ste však aj to, že Česi nie sú jednotní v tom, čo treba proti klimatickej zmene urobiť. Sú dezorientovaní. Čo to znamená?
Dezorientovaní sme všetci. Nie je jednoduché povedať, čo treba robiť. A pre ľudí určite nie je dobrou správou, že väčšina vecí v ich bežnom živote, spotreba, doprava automobilmi, že to všetko prispieva ku klimatickej zmene. Nie je to niečo, čo môžu zmeniť politici. Je to niečo, o čom musí premýšľať každý z nás. Je veľmi ťažké ísť proti prúdu. Nepoužívať mobil. Jazdiť na bicykli… Je veľmi ťažké si priznať, že sa celá naša kultúra vydala zlým smerom. Riešenia tu sú a sú veľmi rozmanité. Lenže my namiesto nich čakáme na to, že vláda naleje niekde nejaké peniaze a všetko bude zase dobré.

Česi nechcú platiť za boj proti klimatickej zmene. Vo vašom prieskume odmietli ďalšie zdanenie fosílnych alebo tuhých palív. Dá sa bojovať s globálnym otepľovaním aj bez tohto opatrenia?
Ja som za zdanenie, pretože to aspoň kompenzuje negatívne vplyvy, ktoré spaľovanie fosílnych palív so sebou prináša. Napokon je to aj logické a súhlasí s tým hocijaký ekonóm. Lenže rovnako dôležité je ponúknuť ľuďom aj alternatívy. Ak niekto nemá inú možnosť, iba jazdiť autom do práce, pretože nefunguje verejná doprava, ocitne sa v pasci.

Ak niekto kúri uhlím a štát mu to zdaní, tak by bolo vhodné ponúknuť mu program zateplenia. Hovorí sa napríklad o ekologickej daňovej reforme. Mali by sa viac zdaňovať negatíva ako ťažba neobnoviteľných surovín a menej by sa mali zdaňovať pozitíva. Aj samotná práca či príspevky na sociálne zabezpečenie. Na tomto sa však politici zatiaľ nedohodli. Možno aj preto, že stále veria na neviditeľnú ruku trhu.

Boja sa zasahovať?
Áno. A tým vlastne rezignujú na svoju rolu politikov. Naši poprední predstavitelia veria teórii dokonalej konkurencie. Že existuje určitý trh a ak do neho zasiahnete, tak sa zdeformuje. Realita je však omnoho pestrejšia. Neviditeľná ruka trhu, ktorá zrovnáva všetko za nás, nie je spravodlivá, a vôbec, je to iba fikcia. Dokonalý trh ako taký neexistuje. Vždy sú v ňom deformácie. Je to len konštrukt. Na svet sa treba pozerať inak a nie cez neoliberálny model.

Čo sa musí stať, aby boli Česi a Slováci ochotní platiť za boj s globálnym otepľovaním?
Dôležitá je osveta. Nie každý si dokáže prepojiť udalosti. Napríklad migráciu z Blízkeho východu s extrémnymi klimatickými javmi. Treba viac hovoriť o tom, ktoré činnosti sú priaznivé z klimatického hľadiska a ktoré menej. Napríklad v mestách sú podceňované záhradkárske kolónie. V mnohých českých mestách sa rušia, podliehajú tlaku na pôdu. Pritom podpora samozásobovania je dobrým spôsobom boja proti klimatickej zmene. Keď si niečo sám vypestujem, spotrebuje pritom oveľa menej fosílnych palív na dopravu, na balenie.

Aké môžu byť ďalšie opatrenia v sídlach?
Stále sa podceňuje úloha verejnej dopravy. Podpora cyklistiky. Samosprávy môžu poskytovať bezúročné pôžičky na zateplenie bytov. Je množstvo vecí, ktoré možno urobiť na úrovni miest a nemusíme pritom čakať na medzinárodné dohody. Stačí, aby sa mestá a ich obyvatelia pozerali na každodenný život.

Ak napríklad jeme viac mäsa, ako by sme mali, nepriamo tým spotrebúvame sóju, ktorou boli zvieratá kŕmené, a mrhá sa pôdou, ktorá sa na jej pestovanie využila. Ak si niečo doma sami vypestujeme, odchováme, uvaríme, tak aj vtedy sme bojovníkmi proti klimatickým zmenám. Životný štýl je však len jeden faktor. Ten druhý sú ekonomické preteky. Mali by sme sa prestať pozerať na výšku HDP.

Podieľali ste sa s ďalšími autormi na najnovšej knihe s názvom Degrowth: A Vocabulary for a New Era, čo by sa dalo preložil ako Non-rast: Slovník novej éry. Rásť alebo nerásť, to je tá správna otázka?
Posadnutosť našej spoločnosti rastom bola kritizovaná už pred päťdesiatimi rokmi, keď britský ekonóm Ernst Friedrich Schumacher vysvetľoval, že ekonomický rast má dosahy na životné prostredie. Že nemôže byť nekonečný. V posledných desiatich rokoch sa formuje v južnej Európe hnutie, ktoré sa volá Degrowth. Sú to ľudia, ktorí cítia tlak na čoraz väčšiu výrobu a spotrebu a produktivitu práce. Búria sa proti tomu a hovoria, že nám stačí menej. Sú aktívni v Španielsku, vo Francúzsku. Snažia sa kupovať potraviny len od miestnych poľnohospodárov, pracujú zväčša na čiastočný úväzok. Dôležité je pre nich zdieľanie, skromnosť. Mnoho vecí si vyrábajú sami. Hovoria – spomaľme, neničme planétu! Pritiahlo to už množstvo mladých ľudí.

A čo na to akademici?
Na toto hnutie nadviazalo akademické krídlo. Vychádza množstvo publikácií, ktoré sa tento koncept snažia odborne uchopiť a aplikovať na rôzne situácie v praxi. Non-rast podľa nich odmieta prevládajúcu predstavu, že sa musíme naháňať za čoraz väčšou výkonnosťou a produkciou. Pre ľudí aj pre prírodu je lepšie odpútať sa od tohto príbehu, snažiť sa žiť skromne a nie stále lepšie a lepšie. Niekde to znamená inšpirovať sa životom predkov, inde možno využívať technologické inovácie.

Je vedecky overené, že by to mohlo fungovať?
Existujú aj makroekonomické modely. Autor Peter Victor spracoval pre kanadskú ekonomiku prognózy, v ktorých hovorí, že ak by sa skrátila pracovná doba a uplatnili by sa ďalšie predpoklady, dá sa namodelovať non-rastová ekonomika, ktorá by neviedla ku krachu. Nerástla by nezamestnanosť, dosahy na životné prostredie by boli nižšie. Problém je len v tom, že politici sa boja situácie, v ktorej by ekonomika prestala rásť.

No asi aj mnohí bežní ľudia nazerajú na takéto alternatívy ako na niečo šialené…
Prečo? Ja som žila v Českých Budějoviciach, kde 20 percent ľudí dochádzalo do práce na bicykli. Londýn spoplatnil vjazd do centra a razom klesol počet áut. Čo je šialené na tom, keď niekto jazdí verejnou dopravou? Z hľadiska dlhodobého prospechu je iracionálne jazdiť autom všade tam, kam môžeme prísť inak. Musíme podstúpiť dekolonizáciu mys­le.

Akým spôsobom?
Sme v zajatí určitého náhľadu, že inak to nejde. Musíme sa toho zbaviť. Je stále viac ľudí, ktorí sú radi, že nevlastnia auto. Považujú ho za príťaž.

Indonéziu sužujú najničivejšie požiare v... Foto: SITA/AP
Indonézia, požiare Indonéziu sužujú najničivejšie požiare v dejinách. Ich častejší výskyt je tiež dôsledkom klimatickej zmeny.

Ako môžu bojovať s klimatickou zmenou sociálne podniky či lokálne trhy?
Ak budeme kupovať jedlo zblízka, od suseda záhradkára, obmedzíme transport potravín zo zahraničia, ktorý sa podieľa na klimatickej zmene. Potraviny sa nemusia zložito baliť. Obaly sa vyrábajú z plastov a tie sa produkujú z ropy vo veľkých továrňach a to všetko spotrebúva CO2. Pri takomto modeli vieme poľnohospodára priamo ovplyvniť, ako a aké potraviny pestuje. Aby nepoužíval herbicídy, pesticídy a všetky chemické produkty, ktoré majú negatívny vplyv a takisto zanechávajú uhlíkovú stopu. Umelé hnojivá sa vyrábajú z uhlia.

Kto má páky na takúto podporu?
Mestá. Musia podporovať zelené pásy vo svojom okolí a takisto aj pestovateľov vnútri miest. Musia presvedčiť ľudí, že pestovať si jedlo je „in“. Prospeje to aj potravinovej bezpečnosti. Pretože tým, ako sa globálna situácia destabilizuje, môže dôjsť k prerušeniu prísunu najmä potravín. Miestne komunity dokážu byť odolné, ak majú vypracované rôzne spôsoby, ako získavať potraviny. To sa napokon osvedčilo v čase oboch svetových vojen. Oveľa lepšie na tom boli krajiny a mestá, kde sa udržalo poľnohospodárstvo. Mestá by nemali expandovať ďalej na vidiek, mali by pochopiť, že ten je mimoriadne dôležitý pre ich vlastnú bezpečnosť.

Na Slovensku je veľmi blízko k efektívnemu lokálnemu trhu dedina Spišský Hrhov. Celú filozofiu tam postavili na rozvoji obce z vlastných ľudských zdrojov, paradoxne z veľkej skupiny nezamestnaných. Ako prepašovať tento koncept do mesta?
Verejné zákazky sú spôsobom, ako ovplyvniť život okolo seba. Nie je dôležitá len najnižšia cena. Treba sa pozerať aj na sociálne a environmentálne dimenzie zákazky. V širšom zmysle ide aj o ekosociálne podnikanie, ktoré nehľadí iba na zisk. Príkladom môže byť družstvo Konzum v Ústí nad Orlicí, ktoré má viac ako sto predajní v malých dedinách a všetky sa snaží zachovať. Ide im o službu miestnej komunite, ich dodávateľmi sú miestni pekári, údenári, cielene podporujú lokálnych poľnohospodárov. Súčasná ekonomická klíma umožňuje vznik takýchto iniciatív.

Zažívajú družstvá renesanciu?
Aj keď družstvo bolo minulým režimom zdiskreditované, v súčasnosti pozorujem vlnu nových družstiev, ktoré chcú podnikať inak ako len so ziskom. Chcú poskytovať službu ľuďom v okolí, chrániť prírodu. Zaujímavým príkladom sú napríklad mediálne družstvá, ktorých cieľom je mať dobré noviny. A dôležité je napríklad aj to, aby obce vlastnili energetické zdroje.

Opäť je to kvôli užším väzbám na okolité sociálne prostredie?
Jindřichovice pod Smrkem vlastnia dve veterné elektrárne. Zisk z výroby elektriny využívajú na verejné práce v obci. Stabilizovala sa tam situácia. Ľudia majú prácu. Sú menej závislí od fosílnych palív. A takéto synergie sú žiaduce pri hľadaní riešení klimatickej zmeny. Aj preto sa obce na slovenskej Poľane snažia získať energetické zdroje do vlastných rúk. Ak majú vzdialeného vlastníka, ktorý nemá k regiónu vzťah, ten svoje zisky na mieste zrejme neutratí.

Nie je to v rozpore s pravidlami slobodného trhu – uprednostňovať svojich?
Mestá a ani štátne inštitúcie sa nesmú báť slova protekcionizmus. Mali by vlastné firmy chrániť. Dovážame tovary z krajín, kde sa nerešpektujú základné sociálne a ekologické pravidlá, a to je problém. Neverím na voľný trh. Zvýhodňuje len silných hráčov.

Hovorili ste o skromnosti. Ako presvedčiť ľudí? Musí byť zo šetrnosti módna vlna, čosi ako hipsterská kuchyňa?
Módna vlna dokáže pomôcť. V 17. a 18. storočí bolo normálne obchodovanie s otrokmi. Vzniklo hnutie, ktoré poukazovalo na neľudskosť, a počas 19. storočia sa to zlomilo. Jednoducho otrokárstvo už nebolo „in". Prestalo byť v móde a obchod s otrokmi zanechali aj tí, ktorí s ním v skutočnosti nemali žiaden morálny problém. To, čo dnes pôsobí exoticky, môže byť o pár rokov normálne.

Verím, že o pár desaťročí sa budeme smiať tomu, že sme kedysi vlastnili veľké a nešetrné autá. Že to bol vlastne prejav detinskosti. Ako hovorí český ekonóm Lubomír Mlčoch, nemali by sme sa snažiť len si užiť, ale aj morálne obstáť. A ekologická etika už v mnohých ľuďoch nevedome pulzuje.

Nemali by však dôležitý krok urobiť aj výrobcovia? Aby začali vyrábať poctivejšie produkty, ktoré skutočne niečo vydržia? Veď niektorí cielene montujú kazivé súčiastky…
Určite. Už sú aj prvé lastovičky medzi firmami. Najťažšie je však dosiahnuť udržateľnosť výrobkov, ako sú počítače alebo mobily. Sú vyrobené zo súčiastok z celého sveta a je ťažké ich vystopovať. Ekumenická akadémia v Prahe spustila kampaň za udržateľnú výrobu počítačov a sleduje, ako je to vo firmách, ktoré ich vyrábajú, s ľudskými právami. Takýchto iniciatív by malo byť viac. A všetky okresné, krajské úrady, univerzity by mali pri kúpe nových počítačov prihliadať na toto kritérium.

Čo treba z pohľadu koncepcie non-rastu urobiť v globálnom meradle?
Tam je každá rada drahá. Opatrenia na globálnej úrovni sa javia ako kontraproduktívne. Napríklad v rámci Kjótskeho protokolu sa krajiny dohodli na mechanizme čistého rozvoja. Západné firmy investovali do projektov v rozvojových častiach sveta a vlády za to dostávali body a nejakú odmenu. No to sa ukazuje ako veľmi nevhodné.

Je to zlá pomoc?
Sama som bola svedkom situácie v Indii, kde miestni ľudia prišli o pozemky na pastviny a pestovanie plodín. Objavila sa západná firma, ktorá tam postavila veterné elektrárne takmer bez konzultácie. Tú pôdu vlastnil štát, išlo o projekt v rámci mechanizmu čistého rozvoja a obyčajní ľudia do toho nemali čo povedať. To je príklad nevhodného vplyvu dobre mienených medzinárodných dohôd, ktoré nerešpektujú miestne podmienky.

Možno by bolo vhodnejšie, aby si každá krajina urobila v oblasti globálneho otepľovania vlastné rozhodnutie, ako obmedzovať klimatickú zmenu. Aj tak by som však bola veľmi opatrná v akomkoľvek globálnom odporúčaní. V dnešnom prepojenom svete sa aj dobré úmysly môžu prejaviť negatívne. Príkladom je Európska únia, ktorá sa jednostranne dohodla, že zníži svoju závislosť od fosílnych palív.

A to bol nevhodný krok?
Únia začala viac dovážať biopalivá z krajín tretieho sveta. Prejavilo sa to tým, že sa v Argentíne, Malajzii, Indonézii začali masívne podporovať investície do industriálneho poľnohospodárstva, a najmä do pestovania plodín, ako je sója či palma olejná. Výstupom sú biopalivá pre Európu, no škodí to drobným miestnym pestovateľom, ktorí sú vlastne tí najekologickejší. Ale sú politicky menej mocní, vyhnali ich z pozemkov. Na vine je nepriamo aj Európska únia.

Únia však mení na biopalivá názor…
Áno, Španielsko prestalo dovážať biopalivá z Argentíny. Tá ho však zažalovala, že porušuje medzinárodné dohody o voľnom obchode.

Svetová klimatická konferencia sleduje spoločnú dohodu. Vy však naznačujete, že by možno nebolo na škodu, aby si každý kopal tak trochu na vlastnom piesku?
Každá krajina najlepšie pozná svoju situáciu. A urobí dobre, ak zvolí podporu lokálnych ekonomík, legislatívu, ktorá by umožňovala obciam zvýhodňovať služby miestnych občanov, miestnych firiem, samozásobovateľov a komunitné projekty, ktoré neškodia ľuďom v iných krajinách. Pre bezpečnosť dopravy v mestách, pre cyklistov, chodcov by sa dalo urobiť oveľa viac. Vzorom je nielen Holandsko, ale napríklad aj integrovaná pražská doprava, ktorá využíva prímestské vlaky.

Čo konkrétne môže zlepšiť Česká alebo Slovenská republika?
Európu páli nedostatok pôdy a jej cena. To bráni mladým poľnohospodárom začať. V južných Čechách sa rodí iniciatíva, ktorá bude spájať mladých farmárov, ktorí nemajú kde pestovať, s ľuďmi, ktorí majú pôdu, ale neplánujú na nej hospodáriť. Treba sa tiež obzrieť za družstevnou tradíciou v našich krajinách, keď fungovali spotrebné, spracovateľské družstvá. V čase prvej republiky existovali družstevné záložne, po česky kampeličky, boli ich tisíce. Zamedzili úžere, podporovali lokálne toky peňazí. Ľudia vkladali peniaze do kampeličiek, tie ďalej požičiavali na projekty v okolí. Požičiavalo sa na stavbu školy v meste.

Ako sa na ne pozerá súčasná legislatíva?
Lokálne banky nemožno založiť. Musíte mať privysoký kapitál. Oblasť neziskových foriem lokálneho úverovania zmysluplných projektov je pole neorané. V USA už napríklad funguje niečo ako komunitné investičné podniky, ktoré požičiavajú ľuďom na opravu domu. Bezúročne. My sme namiesto toho prenechali financovanie predátorským veľkým firmám.

Vráťme sa ešte k termínu udržateľný rozvoj alebo rast. Naozaj viac škodí?
Tento termín sa objavil prvýkrát v roku 1987 v Brundtlan­dskej správe, kde sa priznalo, že environmentálne problémy sú dané nielen chudobou tretieho sveta, ale aj konaním bohatých krajín. A zároveň sa hovorí, že aby sa situácia vo svete zlepšila, je potrebné minimálne päťnásobne zvýšiť celosvetový hrubý domáci produkt.

Panovala predstava, že rast to vyrieši. Ale ukazuje sa, že to tak nie je. Jediné, čo rastie, sú svetové nerovnosti. Josef Vavroušek, československý minister životného prostredia v 90. rokoch, namiesto toho presadzoval pojem trvalo udržateľný život. Nikde inde ako v Česku sa to však neujalo. Pojem udržateľný rozvoj sa vyprázdnil a už nemá jasný význam.

Pojem non-rast zámerne pôsobí provokatívne?
Tento pojem má navodzovať alternatívu. A bol zvolený preto, aby sa nemohol tak „rozmelniť“. Je to provokatívne. A je ťažké ho „učesať“. Nedá sa rozžuvať a znehodnotiť tak, aby ho mohla bez problémov používať nejaká nadnárodná korporácia, ktorá v skutočnosti porušuje morálne a ekologické princípy.

Už nejaký čas sa hovorí o tom, že príroda, aj keď si od ľudí nič neúčtuje, má svoju skutočnú cenu. Berú to ekonómovia do úvahy pri prognózach rastu a výpočtoch?
Je dobré, že existujú aj iné ekonomické línie, napríklad ekologická ekonómia, ktorá sa snaží prírodu dostať do výpočtov. Snažia sa upozorniť, že niektoré makroekonomické ciele môžu prírodu poškodzovať. Na ekonomických vysokých školách prebieha revolúcia a kríza zároveň. Keď sa však pozriete na bežných ekonomických poradcov, často sú to ľudia, ktorí fungujú v zabehaných stereotypoch a nepremýšľajú o environmentálnych veciach. Nevystupujú z prekonaných ekonomických predstáv o svete. A neberú príliš do úvahy to, čo nastane o niekoľko desaťročí.

Má pre nich cenu len to, čo je tu a teraz?
Pred niekoľkými rokmi vyvolala veľký ohlas Sternova správa. Ekonóm Nicholas Stern spracoval pre britskú vládu prognózu, aký dosah budú mať klimatické zmeny na ekonomiku. Ukázalo sa, že všetky prognózy veľmi závisia od jedného nenápadného čísla. Volá sa diskontná sadzba. Ak je toto číslo vysoké, tak to pri prognózach vyzerá, že to, čo sa stane o 20 až 50 rokov, nemá skoro žiaden význam.

Že hodnota čohokoľvek v budúcnosti je veľmi malá. Či sú to negatíva, alebo benefity. Sternova správa však toto číslo znížila a hneď naskočili negatívne dosahy v budúcnosti. Niektorí ho kritizovali, že nastavil veľmi nízky koeficient. Iní ho kritizovali, že ho nenastavil na nulu. Pretože to, čo bude v budúcnosti, je rovnako dôležité ako to, čo prebieha dnes.

Koľko nás to bude všetkých stáť, ak budeme ignorovať prepojenie prírody a ekonomiky?
Ide o to, či chcete spočítať morálne, alebo finančné náklady.

Tak najprv finančné.
Keď ochudobníme prírodu, ochudobníme nakoniec seba. S drahšou ropou a surovinami rastie cena všetkého. So znečisteným prostredím a pôdou sa zhorší naše zdravie a stúpnu náklady na zdravotníctvo. Často sú však náklady ťažko predvídateľné. Ako sa napríklad výhľadovo prejaví v cene mobilov skutočnosť, že obsahujú vzácny prvok koltán, pričom 70 percent celosvetových a stále sa stenčujúcich zásob je v Kongu?

A morálne?
Dosahy klimatickej zmeny sú náhodné a nevypočítateľné. A pocítia ich najviac naši potomkovia. Celé to vnímam ako morálnu otázku, pretože sme na Zemi na chvíľu, hoci sa tvárime, že sme tu naveky. A toto je dôležité. Odísť s čistým štítom. Aj pre mňa je jednou z najťažších vecí na spracovanie fakt, že aj úplne bežnou spotrebou likvidujeme planétu. Riešenia týkajúce sa zmeny životného štýlu majú svoje limity. Ak však bude každý jednotlivec premýšľať o individuálnych riešeniach, je to šanca. Nemôžeme sa spoliehať, že nejaký odborník povie všetko za nás. Je to na každom z nás.

Naďa Johanisová (1956)

Naďa Johanisová Foto: Andrej Barát, Pravda
Naďa Johanisová Naďa Johanisová
  • ekologická ekonómka
  • Od detstva sa zaujímala o ochranu prírody, bola napríklad členkou TIS – Zväzu pre ochranu prírody a krajiny a neskôr Českého zväzu ochrancov prírody.
  • Vyštudovala biológiu na Karlovej Univerzite v Prahe, pracovala vo výskume, v neziskovom sektore, od konca 90. rokov pôsobí vo sfére vysokého školstva.
  • Zaujíma sa o ekonomické príčiny ekologickej krízy a alternatívy existujúcich podnikov, ktoré by menej škodili miestnym komunitám a prírode.
  • Od roku 2008 pôsobí na Katedre environmentálnych štúdií Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej univerzity v Brne, kde sa venuje témam ako družstevníctvo, solidárna ekonomika, lokalizácia, konceptu non-rastu a kritike mainstreamových ekonomických teórií.
  • Je autorkou kníh Kde peníze jsou služebníkem, nikoliv pánem, Ekonomičtí disidenti, Ekologická ekonomie: vybrané kapitoly.
  • Patrí k spoluzakladateľom Trastu pre ekonomiku a spoločnosť, je členkou mediálneho družstva Kulturní noviny a redakčnej rady časopisu Sedmá generace.

© Autorské práva vyhradené

29 debata chyba
Viac na túto tému: #klimatická zmena #klimatická konferencia