Ekonóm Jerry Harris: Imperiálne dobrodružstvá sa končia porážkami

Teroristické útoky v piatok 13. novembra, práve v deň, keď ste boli v Bratislave, zasiahli celý svet…

Sú to, samozrejme, strašné udalosti. No kolobeh násilia pokračuje od čias americkej invázie do Iraku. Počet mŕtvych a zranených nevinných civilistov rastie na všetkých stranách…

Po útokoch bol na území celého Francúzska vyhlásený výnimočný stav. Nie je však „výnimočný stav“, o ktorom písal taliansky filozof Giorgio Agamben, už tak či tak normou biopolitickej existencie na tejto planéte? Nežijeme všetci v akomsi výnimočnom stave, v ktorom je všetko dovolené?

Nebezpečenstvo sprísnenia bezpečnostných opatrení zo strany štátu spočíva v tom, že sa tieto opatrenia môžu ľahko obrátiť proti demokracii a občianskym právam. Potom sa ľahko staneme obeťou svojho vlastného strachu.

Prezident Hollande vyhlásil vojnu proti terorizmu. Z politologických príručiek však vieme, že terorizmus je metóda, spôsob boja alebo taktika. Z nedávnej histórie tiež vieme, že hlavným propagátorom diskurzu „vojny proti terorizmu“ bol americký prezident G. W. Bush, ktorý využil situáciu po útokoch z 11. septembra 2001 na posilnenie svojej pozície a legitimity. A tá mu umožnila ilegálnu inváziu do Iraku v roku 2003. Čo bude nasledovať teraz?

Pre Západ je jednoduché zabudnúť na svoju koloniálnu históriu a na teror a brutalitu, ktoré uplatňovali v treťom svete dlhé desaťročia. Napríklad Spojené štáty zabili vo vojne vo Vietname až milión civilistov. Používali tiež chemické zbrane, akou je napríklad zmes Agent Orange. Ak dnes bude pokračovať brutalita na Blízkom východe, spôsobí to do budúcnosti ďalšie násilie na Západe. Neexistujú žiadne jednoduché riešenia, len dlhodobé snahy, ktoré sa musia zamerať na to podstatné, teda odstránenie globálnej nespravodlivosti.

Americké bezpilotné lietadlá v rozpore s medzinárodným právom v rámci vojny proti terorizmu útočia na potenciálnych teroristov v moslimských krajinách ako Jemen, Pakistan, Somálsko či Afganistan. Podľa časopisu Foreign Affairs však 80 až 90 percent obetí predstavujú civilisti. Môžeme posielať drony, ktoré zabíjajú nevinné ženy a deti v moslimskom svete, a dúfať, že túto skutočnosť utajíme pred moslimskými komunitami vo Francúzsku či v Nemecku? Nie je islamský fundamentalizmus a terorizmus reakciou na túto zahraničnú politiku Západu?

Islamský fundamentalizmus a teror sú reakciou na akcie Západu len čiastočne. Majú totiž aj vlastné vnútorné reakcionárske ideológie a motivácie. Musíme tiež vziať do úvahy nedemokratické a represívne režimy na Blízkom východe, ktoré zlyhali v tom, aby vytvorili spoločnosť, v ktorej vládne ekonomická a sociálna spravodlivosť. Vnímať Západ ako základňu všetkých problémov je svojím spôsobom západocentrické vnímanie sveta: pohľad na svet, v ktorom sa všetko deje na základe toho, čo spraví Západ. Ľudia na Blízkom východe majú svoju vlastnú históriu, nezrovnalosti a motivácie. Západ je súčasťou ich histórie, ale nie ústrednou. Môžeme to vidieť na konfliktoch medzi Tureckom a Kurdmi či Saudskou Arábiou a Iránom. Jedna vec je však istá, rasizmus a reakcionársky nacionalizmus na Západe a reakcionársky fundamentalizmus na Blízkom východe spôsobujú svetu veľkú ujmu a žijú jeden z druhého.

Napriek tomu sa dnes nedá hovoriť o konfliktoch na Blízkom východe bez toho, aby sme nehovorili aj o protirečivých mocenských záujmoch USA a Ruska…

Blízky východ je regiónom imperiálnych intervencií už veľmi dlho. Začalo sa to intervenciou Veľkej Británie počas prvej svetovej vojny. Súčasná situácia je mimoriadne zložitá, konflikt záujmov sa odohráva nielen medzi Spojenými štátmi a Ruskou federáciou, ale aj medzi Iránom a Saudskou Arábiou, medzi kurdským národom a Tureckom, ale aj medzi vládou Sýrie, proti ktorej stojí sýrska opozícia a tzv. Islamský štát. Napriek tomu dúfam, že sýrska suverenita bude v konečnom dôsledku obnovená.

Len celkom nedávno bývalý britský premiér Tony Blair priznal, že invázia Spojených štátov a Veľkej Británie do Iraku v roku 2003 bola chybou, v dôsledku ktorej vznikol tzv. Islamský štát. Ako vy dnes hodnotíte túto zahraničnú politiku svojej rodnej krajiny?

Vojna v Iraku viedla k oslabeniu USA, čo bolo presným opakom amerických plánov smerujúcich k ovládnutiu Iraku a prakticky aj celého Blízkeho východu. V podstate to isté sa udialo počas vojny vo Vietname. Tieto imperiálne dobrodružstvá spôsobujú obrovské a nenapraviteľné škody a končia sa porážkami.

Ako vnímate spoza oceánu projekt Európskej únie, keď európski ľavicoví intelektuáli, ktorí EÚ podporujú, sú zároveň kritikmi jej neoliberálneho charakteru aj nedostatku demokratickej legitimity?

Nádej európskej politickej ľavice spočívala v upevnení ideológie sociálnej demokracie a spoločenskej zmluvy prostredníctvom založenia Európskej únie. Namiesto toho sa však EÚ zmenila na neoliberálnu nočnú moru. Zjednotená Európa ako taká nie je podľa môjho názoru ani dobrá, ani zlá. Záleží len na tom, čo konkrétne Európska únia robí a s akým cieľom.

Európa čelí utečeneckej kríze, pri riešení ktorej napríklad slovenskí predstavitelia odmietajú systém povinných kvót. Čo si o tom myslíte?

Som presvedčený, že utečenci masívne utekajú pred vojnami a chudobou. A v tejto súvislosti by si ľudia v Európe mali uvedomiť, že tiež boli utečencami – nebolo to tak dávno, keď Európania utekali pred vojnou a fašizmom. Spojené štáty americké sú krajinou prisťahovalcov. Moji prarodičia utiekli z cárskeho Ruska pred pogromami. Kultúrna rozmanitosť je jednou z najlepších vecí na USA a v súčasnosti by sme mali prijať oveľa viac migrantov z Blízkeho východu. Nemali by sme zabúdať ani na to, že krajiny Blízkeho východu a Afriky veľmi trpeli kvôli rôznym formám západného imperializmu. Nejde v tomto kontexte len o USA, ale aj o Nemecko, Belgicko, Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko, Portugalsko, Taliansko a Holandsko. Všetky tieto krajiny veľmi výrazne profitovali z vykorisťovania Afriky a Blízkeho východu. Preto si myslím, že Európa by mala tento dlh voči prisťahovalcom splatiť.

V dôsledku svetovej krízy viaceré vyspelé štáty pristúpili na tzv. politiku škrtania verejných výdavkov. Proti tejto politike demonštrovali milióny ľudí vo Veľkej Británii, v Grécku, Španielsku, Portugalsku, Írsku, ale aj v Nemecku. V USA vzniklo hnutie Occupy Wall Street. Napriek masovým protestom sa neoliberálna politika úsporných opatrení presadzuje aj naďalej. Nie je problémom globálneho antisystémového hnutia to, že nie je homogénne, nemá jednotný program a ani ideológiu?

Každá krajina má svoju vlastnú kultúru, históriu a svoje vlastné nastavenie triednych rozporov. Je pravdou, že politická ľavica je stále veľmi slabá, ale začíname vidieť nový a veľmi nádejný vývoj. Tak ako nechceme, aby globálny kapitalizmus nanucoval jeden systém pre všetky národy, rovnako by sme nemali hľadať len jeden zjednotený program, ktorý by mu v tej-ktorej krajine oponoval. Medzinárodná solidarita totiž neznamená len jednu vládnucu ideológiu. Politická ľavica je omnoho rôznorodejšia, ako to bolo napríklad v čase existencie Sovietskeho zväzu, a preto sa musíme od seba navzájom učiť a rešpektovať jeden druhého.

Viacero vedeckých článkov ste napísali o Číne. Filozof Slavoj Žižek tvrdí, že je iróniou dejín, keď si Čína skutočne zaslúži titul „robotnícky štát“. Je to „štát robotníckej triedy amerického kapitálu“, hovorí filozof. Je komunistická Čína plne integrovaná do systému globálneho kapitalizmu? A predstavuje hrozbu pre hegemóniu USA?

Čína je veľmi dôležitá pre globálny kapitalizmus – ako základ pre priemyselnú výrobu a v súčasnosti aj ako krajina, ktorá exportuje kapitál a investície do celého sveta. Veľa amerických finančných inštitúcií veľmi aktívne investuje v Číne, ale Japonsko, Taiwan, Južná Kórea a krajiny EÚ aktuálne investujú do priemyslu viac. Niektorí ľudia z americkej kapitalistickej triedy považujú Čínu za hrozbu, ale iní vidia Čínu ako dôležitého ekonomického partnera. Osobne verím a dúfam, že ekonomická integrácia a spolupráca vyhrajú nad vojenskou konfrontáciou.

V slovenskom prostredí sa dostávajú k slovu takmer výlučne ekonómovia, ktorí sa hlásia k ideológii neoliberalizmu. No prinajmenšom od roku 2008 sa ukazuje, že neoliberálne riešenia nahromadených problémov akosi nefungujú. Nemali by ekonómovia radšej hľadať udržateľné alternatívy?

Máte pravdu, neoliberálny kapitalizmus je naozaj vyčerpaný, no napriek tomu si zachováva ešte určitú silu. A tak kríza pokračuje ďalej, a to bez akéhokoľvek riešenia v rámci logiky kapitalizmu. Všetko, čo teraz neoliberálny kapitalizmus ponúka pracujúcej triede, je ešte viac drastických škrtov vo verejnej sfére. Sú tu však aj reálne a veľmi zaujímavé alternatívy vývoja, napríklad vo Venezuele, Bolívii, na Kube alebo v Číne. Každá krajina si však musí nájsť vlastnú cestu k sociálnej spravodlivosti. Som presvedčený, že jedine spoločnosť, ktorá je založená na princípoch ekologicky udržateľného socializmu, na spoločnom alebo kolektívnom vlastníctve výrobných prostriedkov pracujúcimi ľuďmi, a spoločnosť s existenciou vlády, ktorá veľmi úzko spolupracuje so sociálnymi hnutiami, je cestou vpred.

Vo svojich textoch využívate pojmy ako trieda, kapitalizmus, vykorisťovanie, proletariát, buržoázia či triedny boj. Môže však moderný marxizmus ešte niečo ponúknuť súčasnému svetu?

Základné zákony kapitalizmu sú stále v platnosti – kapitalistická rivalita, motivácia vykorisťovať zamestnancov či potreba dosahovania zisku povýšená nad všetko ostatné. No spôsoby, akými sa táto logika kapitalizmu prejavuje, sú rôzne. Marx bol vo svojej dobe schopný analyzovať štátocentrický kapitalizmus. V súčasnosti však musíme pochopiť to, ako funguje globálny kapitalizmus. Ja sa vo svojej práci pokúšam zachovať marxistické princípy, ale aplikujem ich na nové podmienky, na podmienky globálneho kapitalizmu.

V knihe Dialektika globalizácie tvrdíte, že hlavným dialektickým momentom súčasnosti je rozpor medzi systémom národných štátov a nadnárodným svetovým systémom. V čom spočíva tento rozpor a aké sú jeho dôsledky pre súčasný globalizovaný svet?

Neoliberálne reformy a politiku úsporných opatrení vo forme takzvaných „škrtov“ by sme mali chápať ako prejavy globálneho kapitalizmu. To úzko súvisí aj s rapídnou deštrukciou životného prostredia na planéte. Nadnárodný kapitalizmus sa usiluje o vytvorenie globálneho trhu bez akýchkoľvek národných hraníc a bez akýchkoľvek zákonov a noriem, ktoré nie sú v súlade s korporátnymi pravidlami. A to je dôvod, prečo je nadnárodná kapitalistická trieda v ostrom konflikte so všetkými národnými silami, počnúc národným kapitálom cez národné pracovné sily a sociálnymi hnutiami na národnej úrovni končiac.

Prečo sa marxisti na Západe nepokúsili dôsledne rozobrať okolnosti zlyhania marxistického emancipačného projektu na Východe?

Myslím si, že viacero marxistov adekvátne analyzovalo sovietsky experiment. Nanešťastie, mnoho z týchto kritických analýz sa stratilo v „sektárskych“ rozdieloch medzi maoizmom, eurokomunizmom, trockizmom, sociálnou demokraciou, tzv. novou ľavicou, marxizmom tretieho sveta a anarchizmom. Detailné porozumenie tomu, čo sa udialo v Sovietskom zväze a vo východnej Európe, je veľmi dôležité – pre ich úspechy aj tragické zlyhania.

Niektorí marxisti hovoria, že je potrebné vytvoriť dobre organizovanú protisystémovú politickú stranu so socialistickým programom. Iní si myslia, že subjektom spoločenskej zmeny musí byť akýsi svetový proletariát. Jedni tvrdia, že zmena príde „zhora“, iní, že „zdola“. Aký je váš názor?

Je potrebné, aby existoval dialektický vzťah medzi sociálnymi hnutiami a novými ľavicovými politickými stranami. Nejde o to, či zmena príde „zhora“, alebo „zdola“, ale o to, ako vyvažujete tento vzťah s cieľom presadiť demokraciu. Ale aj o to, ako rozvíjate organizačnú silu týchto hnutí.

Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz tvrdí, že svetovú ekonomiku ovláda jedno percento obyvateľov planéty, americký politológ David Rothkopf hovorí, že je to akási „supertrieda“, francúzsky sociológ Denis Duclos píše o „hyperburžoázii“, slovinský filozof Slavoj Žižek – o akejsi „novej globálnej triede“. Vy a profesor William I. Robinson píšete, že svet ovláda a kontroluje tzv. nadnárodná kapitalistická trieda, čiže akási trieda kapitalistov, ktorá sa aktivizuje v globálnom meradle a disponuje ekonomickou hegemóniou vo všetkých centrách svetového kapitalizmu. V čom je rozdiel a aké je riešenie?

Stiglitz je síce veľmi kritický k jednému percentu, on sa však snaží kapitalizmus zreformovať a zachrániť ho tak pred kolapsom, podobne ako sa o to pokúšalo keynesiánstvo v 30. rokoch minulého storočia. Rothkopfova „supertrieda“ zahŕňa asi 6-tisíc osôb. V skutočnosti však ani tak nejde o triedu ako takú, ale skôr o elitnú skupinu jednotlivcov. Nadnárodná kapitalistická trieda je založená na obežných cykloch akumulácie v globálnom meradle. Táto trieda v podstate vlastní všetky hlavné výrobné prostriedky na planéte – veľké nadnárodné korporácie a finančné inštitúcie. A taktiež stanovuje pracovné podmienky pre výkon všetkých zamestnancov. A čo je dôležité, táto trieda si zároveň udržuje politickú hegemóniu. Aj napriek tomu, že títo ľudia majú jednotný projekt rozširovania a ochrany globálneho kapitalizmu, existuje tu viacero rôznych myšlienok a vízií, ako tento projekt spravovať. A tak rivalita a rozpory kapitalizmu pokračujú…

V USA je už volebná kampaň v plnom prúde. Kto podľa vás nahradí v Bielom dome Baracka Obamu? Aké šance má senátor Bernie Sanders, ktorý o sebe tvrdí, že je demokratickým socialistom?

Prezidentskú kampaň Bernieho Sandersa považujem za mimoriadne dôležitú. Je to po mnohých desaťročiach prvýkrát, čo mainstreamové médiá v USA boli prinútené dať priestor socialistickým názorom. Masové zhromaždenia na podporu Bernieho Sandersa vzbudzujú pozornosť. Je veľmi obľúbený najmä medzi mladými ľuďmi a zamestnancami. Ale nomináciu Demokratickej strany pravdepodobne získa Hillary Clintonová, politický aparát patrí jej.

Aký je váš názor na Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo medzi EÚ a USA (tzv. dohoda TTIP)? Neumocňuje v podstate neoliberálnu globalizáciu? Jeho presadenie je predsa výlučne v záujme vládnucej triedy, hoci koordinačná trieda (úradníci, politici, novinári či najrôznejší „experti“) sa nás snaží presvedčiť, že z tejto dohody budeme profitovať všetci…

Dohoda TTIP je skutočne nástrojom na presadzovanie a rozširovanie globálneho kapitalizmu. Tento inštrument poskytuje viac moci nadnárodným kapitalistickým korporáciám a zriaďuje medzinárodné arbitrážne súdy, ktoré budú nadradené národným zákonom a jurisdikcii v štáte, v ktorom sa tieto korporácie podnikateľsky realizujú. Navyše, Európa prostredníctvom TTIP otvorí svoje trhy pre americké geneticky modifikované potraviny a toxické chemikálie používané v USA.

Podobne ako David Harvey, Alex Callinicos, István Mészáros, Anthony Brewer, Immanuel Wallerstein či William I. Robinson aj vy často píšete o imperializme. My na Slovensku sa však od roku 1989 tvárime, že nič také ako imperializmus ani neexistuje. Ide o pojem, ktorý patrí do múzea marxistických starožitností? A, mimochodom, je dnes na planéte viacero imperiálnych centier moci, alebo existuje len jedno, a to to v USA?

Na Slovensku pravicová vláda sprivatizovala napríklad váš štátny systém zdravotnej starostlivosti. Po voľbách v roku 2006 sa vláda Roberta Fica snažila znemožniť súkromným zdravotným poisťovniam nemorálne profitovať a pokúsila sa vytvoriť systém jednej štátnej inštitúcie zdravotného poistenia, ktorá by poisťovala všetkých občanov. Slovenská vláda bola následne zažalovaná na medzinárodnom arbitrážnom súde holandskou spoločnosťou (Achmea – pozn. P. D.), ktorá tu na „trhu zdravotného poistenia“ podnikala, a to za porušenie ich práva na prístup na trh a práva na ich zisky vytvorené na Slovensku. Povedal by som, že práve toto je súčasný imperializmus. Funguje vďaka rôznym obchodným a investičným dohodám a prostredníctvom ďalších nástrojov globálneho kapitalizmu.

Tvrdíte, že Európa, Japonsko a Spojené štáty americké vytvorili tri modely kapitalizmu. Ten európsky charakterizujete ako sociálnodemokra­tický. Výsledkom aktivít odborov a ľavicových (sociálnodemo­kratických, socialistických a komunistických) politických strán v Európe je existencia európskeho sociálneho štátu, respektíve európskeho sociálneho modelu. Je tento model udržateľný? Dôsledkom ekonomickej globalizácie sú predsa tzv. preteky ku dnu.

Áno, je to naozaj tak. A všetky tieto modely majú vydláždenú cestu smerom ku globálnemu kapitalizmu a k jeho neoliberálnemu modelu. Toto je súčasť dialektiky medzi národným a globálnym kapitalizmom. Historické a kultúrne formy v súčasnosti čelia útokom a bojujú o svoje prežitie a o to, aby si udržali svoje národné privilégiá a zvyky, keďže sú pod neustálym tlakom, aby sa prispôsobili nadnárodným politickým a ekonomickým silám. A tak máme možnosť na vlastné oči pozorovať koniec sociálnej Európy, ktorý otvára cestu neoliberálnej Európe.

Kapitál je dnes ontologicky a geograficky všadeprítomný. Je možné ho ešte nejakým spôsobom „skrotiť“? A je možná akási „deglobalizácia“, teda návrat k národným štátom a ku kontrole kapitálových to­kov?

Všetky scenáre budúcnosti považujem za otvorené. Všetko záleží na povahe politického a triedneho boja. A to nielen z ľavej strany politického spektra, ale aj z pravej. Deglobalizácia sa môže vynárať aj prostredníctvom reakčného nacionalizmu, čo môžeme pozorovať už v súčasnosti. Ale vidíme aj progresívne spoločenské sily bojujúce proti nadnárodnému kapitálu. Environmentálna kríza a ekonomické zlyhania kapitalizmu budú určite tlačiť na riešenie problémov jedným alebo druhým smerom.

Vo svojich prácach sa zaoberáte aj problematikou demokracie. Nemyslíte si, že všeobecne sa systematicky prehliada skutočnosť, že Západ čelí nielen kríze globálneho kapitalizmu a kríze ekonomickej teórie, ktorá neponúka riešenia globálnych problémov (chudoba, sociálne nerovnosti, vykorisťovanie či klimatické zmeny), ale aj kríze liberálnej demokracie a zároveň kríze občianskeho odporu?

Je možné, že sme na konci buržoáznej demokratickej éry, ktorá sa začala francúzskou a americkou revolúciou. Socializmus v 20. storočí takisto podceňoval a obmedzoval význam demokracie. Masová a participatívna demokracia, prostredníctvom ktorej sa robotnícka trieda emancipuje, predstavuje kľúčovú otázku pre vybudovanie novej progresívnej budúcnosti. Musíme prekonať rámec elitárskej demokracie kapitalizmu a oklieštenej demokracie reálneho socializmu a posunúť sa smerom k hlbšej a rozsiahlejšej forme demokracie.

Niektorí liberálni autori hovoria o tom, že kapitalizmus a demokracia sú prirodzení spojenci. Nie je však zvláštne, že na pracoviskách – v klasických kapitalistických podnikoch a v nadnárodných korporáciách, kde ľudia trávia väčšinu svojho aktívneho času, demokratické procedúry takmer úplne absentujú?

V Spojených štátoch hovorievame, že demokracia sa končí pred bránami fabriky. Preto musíme rozšíriť demokraciu aj do ekonomickej oblasti. To je dôvod, prečo družstvá a rôzne kooperatívy, vlastnené priamo zamestnancami, sú také dôležité. Ide o model ekonomickej demokracie a kontroly pracujúcou triedou. Práve pracujúca trieda môže riadiť chod ekonomiky. Nielen experti.

V závere jednej štúdie píšete, že svet by sa mal vydať na cestu zeleného a demokratického socializmu. V súčasnosti sa zdá, že tento scenár nie je príliš pravdepodobný. Nečaká nás pravý opak, teda to, čo by sme mohli označiť ako sofistikovaný fašizmus 21. storočia?

Nemyslím si, že Európska únia či Spojené štáty sú fašistické. Fašizmus má špecifický význam a kontext, ktorý zahŕňa elimináciu akejkoľvek formy buržoáznej demokracie a vytvára z rasizmu kľúč k ideologickej hegemónii. Nebezpečenstvo tu však existuje. Môžeme pozorovať vzostup pravice a nárast rasistických obáv z migračných tlakov. Namiesto obviňovania Židov zo všetkých problémov sveta dnes veľa ľudí v Európe chce za všetky svoje problémy viniť moslimov. Toto je jeden z dôvodov, prečo musia ľavica a všetky progresívne sily bojovať proti protiprisťaho­valeckej hystérii, ktorá vedie k reakčnému nacionalizmu.

V jednom texte ste si položili otázku, či môže hnutie za globálnu spravodlivosť vytvoriť alternatívu, ktorá zmobilizuje milióny ľudí k vybudovaniu lepšieho sveta. Môže? Zdá sa, že budovať lepší svet je dnes nevyhnutné.

Môžeme vidieť masové sociálne hnutia po celom svete. Politika škrtania verejných výdavkov, environmentálna kríza, policajné násilie, porušovanie ľudských práv – všetky tieto veci robia ľudí na celej planéte politicky aktívnymi. Je potrebné, aby ľavica pomohla udať smer, kontext a analýzu pre tieto nové ľudové hnutia. Pokiaľ to nebude ľavica, toto vákuum vyplní pravica. Ako povedala v tejto súvislosti Rosa Luxemburgová: „Máme na výber medzi socializmom a barbarstvom.“

(Peter Daubner v súčasnosti pôsobí vo funkcii štátneho radcu pre európske záležitosti.)