Záujemcov o prácu zdravotných klaunov upozorňujete, že je to náročné povolanie, ktoré si okrem odhodlania vyžaduje aj talent a podrobnú prípravu. Tou ste si pred takmer dvanástimi rokmi prešli aj vy. Aké to však bolo, keď ste konečne prvýkrát zaklopali na dvere nemocničného oddelenia, za ktorými na vás čakali skutoční pacienti?
Ako väčšina našich zdravotných klaunov, aj ja som veľmi intuitívny človek, a keďže som bola aj veľmi dobre pripravená, nad obavami prevážilo skôr vzrušenie. Skutočne som sa na túto premiéru veľmi tešila.
Žiadna tréma?
Akékoľvek napätie zmazala prvá pozitívna reakcia – smiech detí. Vtedy zrazu vidíte, že to, čo ste dlhodobo trénovali, teda výstavbu gagu, klauniádu, že to všetko funguje a človek si len povie – wow! Rokmi navyše získavate skúsenosti, zlepšuje sa aj obsah, váš odhad na deti. Zároveň ste v kontakte s čoraz väčším okruhom ľudí, takže naša práca získava aj na dôležitosti v spoločnosti. A preto som naozaj vďačná každému, kto nás podporuje, kto pochopil, že je to niečo výnimočné a že si to tí ľudia zaslúžia. Samozrejme, popri liečbe, ktorá je bezpochyby prioritná a najdôležitejšia. My sa snažíme len prispieť k tomu, aby zotavenie prišlo čo najrýchlejšie, najmenej bolestne. A v niektorých prípadoch, aby sa človek vďaka klaunovi cítil dôstojnejšie, aby vedel, že sa môže na zajtrajšok tešiť.
Spomínate, že vás spoločnosť registruje a podporuje. Bolo to tak vždy? Ako sa na vás v začiatkoch napríklad pozeral odborný personál nemocníc?
Niečo nové a neznáme to vtedy nebolo len pre nich, ale aj pre nás. Ale musím povedať, že aj vďaka vtedajšej primárke na onkológii detskej fakultnej nemocnice, pani Daniele Sejnovej, sme našli veľkú podporu. Keď sme začínali, tešili sa spolu s nami. Podľa mňa je to aj zásluhou celého systému projektu Clowndoctors, ktorý je medzinárodný a ktorý jeho zakladateľ Gary Edwars veľmi dobre nastavil a vymyslel. Sympatie sme mali nielen zo strany personálu, ale najmä od klientov, teda detí a tiež od ich rodičov. Začiatky boli menej strastiplnou cestou, ako by človek predpokladal.
Stav zdravotníctva je u nás dlhé roky zlý. Lekári či sestry sú neraz vyčerpaní, až frustrovaní. Prenášate nejako mimovoľne lepšiu náladu aj na nich?
Podľa toho, ako nás prijali, verím, že pochopili, že sme tam aj kvôli nim. Pohoda na oddelení by určite nemala panovať len tie tri hodiny, keď sú tam práve klauni. Musí byť dlhodobá. Personál v nemocniciach naozaj ťažko pracuje a ako aj v posledných týždňoch môžete vidieť, málo pociťuje uznanie svojej práce. My sa im preto snažíme byť morálnou aj profesijnou podporou. Prinášame im možnosť vypnúť, zrelaxovať sa, občas pomáhame vyriešiť nejaké konfliktné situácie, ktoré vznikli v ich komunikácii s pacientom. Humor pri tom, samozrejme, veľmi pomáha.
Vy ako človek, ktorý je v nemocniciach často, ale predsa len má aj trochu odstup, čo si myslíte, že by zdravotníctvu mohlo pomôcť?
To je veľmi ťažká otázka. Keď človek vidí len to, v akom stave sú niektoré regionálne nemocnice… Ak sa však už niekde snažia vybudovať modernú nemocnicu, tak je to relatívne dobre nastavené. Len kapacitne stále katastrofálne podhodnotené. Zdravotných sestier by malo byť aj trikrát viac.
Pracujete i s deťmi, ktoré majú veľmi zlé prognózy, alebo sa práve necítia dobre, trápia ich bolesti. Dá sa na to pripraviť? Alebo zvyknúť? Pomáha vám, že sa tomu venujete už roky?
Sme na to, samozrejme, špeciálne školení. Umelec, ktorý robí zdravotného klauna, musí byť natoľko emocionálne vyspelý, že zvláda určité kolízne situácie, má v repertoári obrovskú paletu emócií. Musí tiež byť bezprostredný a pravdivý, pretože klauniáda je o blízkom kontakte a reakciách. Takže umelecké nadanie v kombinácii povedzme s takou emočnou a intelektuálnou nadstavbou pomáha človeku takéto situácie zvládať. A áno, aj skúsenosti.
A čo by ste radili bežným ľuďom. Mnohí zažili situáciu, keď stoja pred blízkym človekom, ktorý má ťažkú chorobu a zrazu dlho hľadajú slová, sú takmer bezradní, o čom hovoriť, o čom nie…
Keby som na túto tému vedela napísať knihu, ktorá by ľuďom mohla pomôcť, bola by som veľmi šťastná. Žiaľ, tu neexistujú nejaké univerzálne platné rady, je to veľmi, veľmi individuálne. Nechcem tým znevažovať našu prácu. Samozrejme, že veci, ktoré fungujú, si zapisujeme, delíme sa o prejavy, ktoré pomáhajú. A po rokoch skúseností už vieme lepšie odhadnúť ľudí, a teda pracovať cielenejšie.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Takže rada znie – obyčajná empatia?
Nepliesť si to však s ľútosťou, tá je totiž v takejto interakcii najmenej preferovaná. Empatia v zmysle toho, že viem odčítať osobnosť človeka, aký štýl komunikácie dotyčnému pacientovi vyhovuje. Niektorí majú napríklad radi sarkazmus, ten iniciuje však druhá strana, my si to veľmi dovoliť nemôžeme. Iný pacient vie dokonca prijať aj čierny humor. Hlavne treba nájsť spôsob, aby ste boli oporou.
Pomáha humor, aj keď niekto fyzicky trpí?
Opäť je to individuálne. My sa, samozrejme, vždy dopredu oboznámime so zdravotným stavom našich klientov. Pamätám si na jeden prípad, keď boli v izbe dve deti, s ktorými som pracovala. Jedno však bolo po chemoterapii, cítilo sa veľmi zle. Keď som chcela odísť, tak ma zastavilo. Chcelo, aby som ostala. Bola v tom sila osobnosti, to dieťa si povedalo, že verí, že tú situáciu zvládne aj vo svojom stave. Že to skrátka dá. Dokonca existujú lekárske štúdie, ktoré sa venujú pozitívnemu účinku zdravotných klaunov, napríklad v prípadoch, keď sa privolajú namiesto podania lokálnych anestetík.
Nemali ste za tie roky niekedy moment, že ste si povedali, toto už psychicky nezvládam – končím?
Od prvej chvíle, ako existuje naše združenie, máme pravidelné klaunské stretnutia, psychologické supervízie, ale aj tak ľudsky sledujeme, či sa niekto práve nedostáva do dolnej časti sínusoidy. Keď už totiž nájdeme vhodného človeka, vyškolíme ho a po dvoch rokoch intenzívnej práce aj priamo v nemocniciach sa z neho stane dobrý zdravotný klaun, bola by veľká škoda oňho prísť. Ľudia u nás robia zdravotných klaunov dlhodobo aj preto, lebo máme osobne nastavené, kto zvláda koľko klauniád do mesiaca, dokážeme v prípade núdze ponúknuť priestor na oddych a v neposlednom rade veľmi podporujeme to, aby klauni pestovali aj iné umelecké vyžitie, kde čerpajú silu a inšpiráciu.
Vašimi klientmi nie sú len deti, ale aj seniori. Ako sa pracuje s nimi?
Sú to najmä ľudia, ktorí majú rôzne diagnózy staršieho veku, či už je to alzheimer, parkinson alebo rôzne typy demencií. Je to vlastne druhá forma detstva, no spoločnosť sa na ňu inak pozerá, pretože pri tom dieťati vidí, že z neho niečo vyrastie, zatiaľ čo pri senioroch najmä dospelí ľudia vnímajú, že už sú na konci cesty a pochybujú o takýchto snahách. A pritom s nimi stačí zdieľať zážitky, vrátiť im trochu dôstojnosti do života, a tých ľudí viete úspešne aktivizovať motoricky aj mentálne. Všetci starí ľudia majú za sebou plnohodnotný život s krásnymi momentmi aj s úskaliami, určite je preto čo zdieľať. Som rada, že tento projekt funguje aj na Slovensku, pretože starých ľudí bude v spoločnosti stále pribúdať a musíme sa už teraz učiť, ako môžeme byť nápomocní pri zabezpečení dôstojnej staroby.
Vo filme Vážení přátelé, ano, postava, ktorú hrá Milan Lasica, hovorí: "Za svojimi rodičmi do domova dôchodcov chodím s pocitom trvalej hanby a previnenia, akoby som mohol za to, že zostarli.” Mnohé návštevy domovov sociálnych služieb sa aj dnes nesú v duchu trápneho ticha. Ako prekonať toto zvláštne odcudzenie?
Tie výčitky ľudia naozaj mávajú, ale nemali by ich mať, veď je to prirodzené. Skôr by sme sa mali pozerať na to, ako vie naša spoločnosť celkovo ľudom zabezpečiť dôstojné dožitie.
A rada pre dialóg? Čo starí ľudia radi počujú?
Veľmi dobre reagujú, keď ich nechceme usmerňovať, poučovať, ale keď akceptujeme to, čo práve žijú. Človek v produktívnom veku má tendencie starých ľudí akoby vychovávať. Pritom je krásne podporiť starých ľudí v spomienkach, ktoré si sprítomňujú. Spomeniem jednu 93-ročnú pani, ktorá bola kedysi modelka, a ktorá mňa ako klaunku začala učiť chodiť po módnom móle. Cupitala si, zrazu bola rozžiarená, smiala sa. Nech je tá komunikácia trochu hrou, ako pri deťoch. Nech je tam pochvala, dotyky. Je to pre nich veľmi dôležité.
Ako expertka na spontánnu komunikáciu – nestráca sa trochu zo spoločnosti? Vieme na seba ešte pekne ľudsky reagovať?
To neviem úplne posúdiť. Problém vidím skôr v tom, že súčasná mladá generácia rodičov trochu opúšťa ten konzervatívny systém rodiny, v ktorej bol v rámci hierarchie najstarší člen navrchu. Dnes je to skôr dieťa, ktorému sa prispôsobuje celá rodina. Takéto deti potom môžu byť viac sústredené na seba a menej schopné spontánne zdieľať a zažívať spoločné emócie.
A čo vaša rodina? Neprekáža im napríklad, že cez Vianoce pracujete? Ako to berú?
Podporujú ma. Vianočné návštevy klaunov sú špeciálne. Nikto nezostáva rád v nemocnici, tobôž na Vianoce, takže sa snažíme vytvoriť pre všetkých pacientov aj personál, ktorému vyšla služba rovnako práve na Vianoce, výnimočnú radostnú atmosféru. Minule som sa zamýšľala nad svojou prácou, a ja by som nemohla robiť čosi iné. Tým, čo robím, navyše ovplyvňujem aj vlastnú rodinu, svoje deti. Takže aj preto im určite neprekáža, že na Vianoce idem aj za inými deťmi.
Marika Kecskesová, zdravotná klaunka
- Vyštudovala katedru bábkarskej tvorby na VŠMU v Bratislave, kde dodnes pôsobí ako pedagogička; venuje sa aj bábkoherectvu.
- Stála pri založení občianskeho združenia Červený nos Clowndoctors, v súčasnosti je jeho umeleckou riaditeľkou; ako zdravotná klaunka navštevuje deti a seniorov pod menom sestrička Róza.
- Občianske združenie Červený nos Clowndoctors pôsobí na Slovensku od roku 2004; v súčasnosti zamestnáva na Slovensku 54 zdravotných klaunov a klauniek, ktorí mesačne spravia 160 návštev liečebných zariadení a nemocníc.
