Deti by mali poznať príbehy rodičov

Tešíli ste sa na Vianoce?
Veľmi, vždy ma prenesú do čias detstva a teraz si ich užívam najmä kvôli svojim vnukom. Každý je iný, ale v každom je čosi dobré z môjho a vôbec ľudského rodu. Keď sa pri vianočnom stole stretne rozvetvená rodina, náhle mi mysľou prebleskne, že život, nehľadiac na všetky úskalia, občasné prehry a zármutky, je vo svojej podstate optimistický. Pozrieme sa s manželkou na svoje deti, vnúčatá a uvedomíme si: Stálo zato, byť poctivý voči sebe aj okoliu.

Sú zaujímavé Vianoce vášho detstva aj pre vnukov?
Najstarší je medik a najmladší prežíva tínedžerské roky. Moje chlapčenské Vianoce, túžby a radosti dobre poznajú z rozprávania a myslím si, že ich porovnávajú s tými, ktoré sami zažívajú. Deti by mali poznať príbehy svojich rodičov aj starých rodičov. Veď cez rodinu spoznávajú seba samých, hodnoty, ktoré sú dôležité pre ich blízkych a vôbec nadobúdajú vzťah ku krajine, kde žijú. Moja mama pochádzala z Košarísk, občas prehodila medzi rečou, že naším, hoci vzdialeným príbuzným bol Milan Rastislav Štefánik. To nás napĺňalo hrdosťou, ale aj zaväzovalo. Myslím si, že v každej rodine sa nájde ktosi, kto môže deti motivovať, aby si kládli v živote vyššie, ako len priemerné ciele.

Pochádzali ste z bohatej gazdovskej rodiny. Nachádzali ste pod stromčekom veľa darčekov?
Detstvo a mladosť som prežil v Tekolďanoch, dedinke na rozhraní Hlohovského a Topoľčianskeho okresu. Stretali sa tu dve konfesie – evanjelici a katolíci. Hoci rodičia mali veľké hospodárstvo, viedli nás k skromnosti. Na Štedrý deň sme sa postili, kapustnicu mama robila s hubami, hoci otec túžil, aby v nej plávalo čo najviac koliesok klobásy. Jedli sme radi makové pupáky, ale žili sme aj duchovne. Spievali sme koledy. Keď som našiel pod stromčekom z dreva vystrúhaného koníka alebo traktor, bol som šťastný, ale aj hrdý na zručnosť môjho otca. Tešili sme sa na chvíľu, keď babičky pri večeri otvárali orechy, pretože z nich veštili budúcnosť.

Verili ste na povery?
Niekedy sa vianočné proroctvá naozaj splnili. Raz jedna babička rozlúskla zdravý orech a druhá červivý. Ježišmária, Johana, ty za chvíľku pôjdeš, zvolala babička Anna Bachárová. Lenže bolo to naopak, Johanka sa dožila 93 rokov a do roka sa s nami rozlúčila druhá starká. Mama zasa vždy rozkrojila jablko. Čakali sme s napätím, či sa objaví hviezdica. A potom sme jeden druhého obdarúvali svojim dielikom jablka. Pestovala sa tak svornosť, prajnosť. Verili sme, že keď sa človek dostane na krížne cesty a nebude vedieť ako ďalej, napokon objaví cestu, ktorá ho povedie správnym smerom – k rodine. Tú sme vždy považovali za bezpečný prístav. Tak ma vychovávali, tak sme s manželkou vychovávali svoje deti aj my.

Prežili ste v živote veľa krušných chvíľ?
Každého skúša doba, v ktorej žije. Keď prišla do našej dediny kolektivizácia, bolo to uprostred žatvy v roku 1952, zobrali mojim rodičom všetko, čo dovtedy v pote tváre nadobudli oni aj moji starkí. Traktor, mláťačku, obilie, pár koní, kravy. Zvieratá „sústredili“ do družstva, stroje šli na Strojovú a traktorovú stanicu do Leopoldova. Mašiny predtým otec kúpil na úver, keď prevzal rodičovský majetok, mal dlhy. Vyhlásili ho za kulaka a odišiel pracovať do baní. Ešte roky po združstevnení splácal dvanásťtisícový dlh za stroje, ktoré využívala „estéeska.“

Ako vás poznačila táto skúsenosť? Odrazu ste boli zaradení medzi triednych nepriateľov spoločnosti.
Hovorí sa, že nešťastie dokáže ľudí posilniť. Päťdesiate roky boli kruté, tragické, ale aj solidárne. Niektorí ľudia náhle prezliekali kabáty, z gardistov sa stali komunisti a rekvirovali majetky. Väčšina ľudí však držala spolu. Roľníci museli plniť kontingenty. Keby sa načierno po večeroch nezabíjali ošípané a ľudia si neposkrývali zásoby, rodiny by nevyžili. Zaujímavé, že udavačstvo bolo zriedkavé, ľudia sa dobre poznali a vedeli, aký kto v skutočnosti je, komu môžu dôverovať a komu nie.

Neobávali ste sa o budúcnosť?
Ako deti sme sa najviac báli o život rodičov. Raz nám búrka zničila úrodu lucerny na semeno. Drobučké semienka rozmetala po poli. Otec sa dlho neukazoval a báli sme sa, či si z nešťastia, keď sme zničenou úrodou prišli o peniaze, nesiahol na život. Mama ležala vtedy chorá v nemocnici a otec sa po tej trme-vrme vybral za ňou. Ako sa nám všetkým uľavilo, keď sa živý a zdravý zjavil na prahu domu! Rodičom nič nespadlo do lona zadarmo. Veľmi sa nadreli, a hoci im pri kolektivizácii zobrali majetok, nezanevreli na svet. Obdivujem ich za to. Sám si s odstupom času dávam otázku: Postavil som dom, po revolúcii vybudoval firmu. Keby ju niekto vzal, sľubujúc svetlé zajtrajšky, neviem, či by som sa vedel nad vecou preniesť, ako moji rodičia.

Mohol syn kulaka získať vzdelanie?
Vidíte, podarilo sa mi to. Chcel som študovať na strojníckej priemyslovke, ale na vysnenú školu mi chýbal správny triedny pôvod. V roku 1954 však robili nábor na poľnohospodárske stredné školy, prihlásil som sa do Levíc, kde ma nik nepoznal. Po maturite som chcel ísť na vysokú, ale z národného výboru napísali, že som z kulackej rodiny. Nuž som sa zamestnal na Šľachtiteľskej stanici v Radošine. Tam zo mňa šikovní nadriadení inžinieri Polák a Ostrovský spravili robotnícky káder a o rok som už študoval na vysokej škole poľnohospodárskej aj so 600-korunovým mesačným štipendiom. Bola to svojím spôsobom absurdná doba. Štúdium som považoval za osudové zadosťučinenie za všetky predchádzajúce príkoria.

Po škole ste rýchlo stúpali po kariérnom rebríčku a stali sa jedným z organizátorov moderného slovenského šľachtenia a semenárstva. Aké svedectvo by ste vydali o poľnohospodárstve a ľuďoch tých rokov?
Mal som šťastie na dobrých ľudí, vrátane komunistov. Keď v Semenársko-šľachtiteľskom podniku v Bratislave hľadali šéfa plánu, vtedajší riaditeľ Ernest Šupčík mi povedal: Vybral som si ťa, budeš robiť vedúceho. Odvetil som mu, že je to márne, nech si spomenie na moje rodinné zázemie. Mávol rukou a povedal, že nik sa neodváži napadnúť návrh člena predsedníctva krajského výboru strany. A presadil ma do funkcie. Podobný osud ako ja malo viacero mojich rovesníkov. Funkcie sme nebrali ako vďačnosť, skôr ako príležitosť ukázať, že čosi vieme. Svojou prácou sme mohli rehabilitovať poctivý prístup k životu svojich rodičov a zároveň sme neskrývali ambície vybudovať podniky, ktoré posunú slovenské poľnohospodárstvo na úroveň západnej Európy.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

elo foltin chemstar Elo Foltín.

Podarilo sa vám to?
Do značnej miery áno. Patrím ku generácii, ktorá sa postarala o to, že Slovensko dohnalo v poľnohospodárstve v priebehu osemdesiatych rokov minulého storočia vyspelejšie české poľnohospodárstvo a v niektorých parametroch, napríklad vo výrobe a šľachtení obilnín, malo dokonca mierny náskok. V tom čase sme mali už čulé hospodárske vzťahy so Západom a Nemci, Holanďania či Francúzi sa s obdivom vyjadrovali o našich podnikoch. Nebolo to poklonkovanie, skôr vyjadrenie rešpektu.

Ako ste sa vyrovnali s kurzom po novembrovej revolúcii 1989?
Pravdu povediac, niektoré veci som nevedel pochopiť. Môj otec, ktorému kolektivizáciou ublížili, mi povedal, nech KDH neblázni a nevyháňa ľudí z družstiev. Na staré kolená sa z neho, veľkého roľníka, ktorý by bol zrejme v kapitalizme vybudoval prosperujúci rodinný podnik, stal socialista. Neveril som vlastným ušiam, keď sa začali šíriť reči, že sme vyrábali potraviny, ktoré poškodzovali ľudské zdravie. V tom čase som bol už šéfom Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho, ktorý mal o. i. na starosti aj kontrolu používania agrochemikálií, aj dozor nad zdravotnou neškodnosťou potravín. Boli to nie že hlúposti, ale klamstvá, ktoré sa vtedy púšťali do éteru.

Ohradili ste sa proti týmto zavádzajúcim názorom?
Pravdaže. Pamätám si, že ma ako šéfa ochrany rastlín zavolali na stretnutie fóra spotrebiteľov v Bratislave. V sále sedelo asi dvesto ľudí a aktivisti spustili o tom, ako u nás poľnohospodári otravovali ľudí pred novembrom 1989 prechemi­zovanými potravinami. Všetci čakali, že potvrdím tento názor nejakou pikantnou historkou. Sklamal som ich, lebo som im na rovinu povedal, že všetko je inak, robím predsa v inštitúcii, ktorá veci kontroluje. Ak sa na Slovensku vtedy dopestovala mrkva s vyšším obsahom dusičnanov, nepustili sme ju na trh. Pikantné bolo niečo iné. Vtedajší Agrokombinát Slušovice ju skúpil a predal v západnom Nemecku ako prvotriednu koreňovú zeleninu. To jasne hovorilo o prísnosti našich a zahraničných noriem. Predstava, že všetko vo vtedajšom Československu bolo horšie ako na Západe, bola mylná, aj keď populárna. Žiaľ, so špinavou vodou sme začali z kolísky vylievať aj dieťa.

A to bol dôvod, prečo ste dali zbohom novému vedeniu ministerstva?
Myslel som si, že revolúcia okrem politickej slobody prinesie aj hospodárske napredovanie. Ľudia, ktorí sa z námestí dostali do politiky, vôbec nepochopili zmeny, ktoré sa odohrali na slovenskom vidieku. Usilovali sa ho vrátiť o polstoročie naspäť, deštruovať a nie modernizovať vcelku solídnu štruktúru podnikov. Navrhol som koncepciu modernej kontrolnej a skúšobnej organizácie zodpovednej za bezpečnú výživu rastlín aj obyvateľstva s minimálnymi nárokmi na štátne financie. Namiesto toho som sa dočkal odpovede, že peňazí je dosť, pritom som pár týždňov predtým žobronil na ministerstve o 200-tisíc korún na rôzne prípravky, bez ktorých sa nedali robiť základné analýzy kvality a zdravotnej neškodnosti potravín. Prehovárali ma, aby som zostal, ale nemal som chuť viesť boj s veternými mlynmi.

Nedávno sme sa stretli v Redute, kde ste oslavovali 20. výročie firmy, ktorá sa špecializuje na zásobovanie poľnohospodárov rôznymi výživovými a ochrannými prípravkami, ale tiež na nákup obilia či olejnín. Ako ste sa dostali do sféry súkromného podnikania?
Po každej kríze prichádza katarzia. Rozuzlením mojej životnej situácie bola ponuka zahraničnej firmy vybudovať jej pobočku na Slovensku. Vedel som po nemecky aj po rusky, ale nie po anglicky. Mal som už viac ako 50 rokov, keď som sa začal intenzívne učiť po anglicky. Zaspával som a vstával so slúchadlami na ušiach. Zvládnutie angličtiny bolo jedno z mojich najväčších víťazstiev v živote, pretože mi otvorilo cestu do sveta.

Chemstar je dnes jednou z najväčších dodávateľsko-odberateľských firiem na trhu s agrokomoditami. Ste spokojný?
V okamihu, keby som povedal, že som spokojný, zastavím rozvoj. Vo firme pracuje syn, teší ma, že mám nasledovníka, ale stále uvažujem nad tým, ako veci robiť lepšie. To, čo mi nedá spávať, je hĺbka úpadku slovenského poľnohospodárstva. Nevedel som si predstaviť, že prídeme o sebestačnosť. Moja generácia sa s tým nevie vyrovnať, pretože bola pošliapaná a rozbitá jej celoživotná práca.

Kde sa stala chyba?
Vraví sa, že po boji je každý generálom. S odstupom času vidno, že sme nezvládli privatizáciu štátnych potravinárskych podnikov, spracovateľský priemysel nebol možno v ideálnom stave, ale doslova sa nám aj v dôsledku chamtivosti privatizérov rozsypal pred očami. Myslím si, že družstvá sa mali premeniť na akciové spoločnosti, účastinármi ktorých by boli nielen zakladajúci členovia JRD a ich dediči, ale aj zamestnanci. Časom by sa všetko bolo utriaslo a k slovu dostali odborníci. Na juhu sme nechali rozpadnúť prosperujúcu výroby zeleniny vrátane fungujúcich nákupných organizácií. Mali sme vybudovanú sieť obilných síl. Namiesto toho, aby sme silá – poľnonákupy prepojili s družstvami, zmocnili sa ich rôzne obchodné skupiny. V Rakúsku budujú silné farmárske nákupno-odbytové organizácie, žiaľ, Slovensko hriešne premrhalo celé jedno štvrťstoročie. A teraz za to pykáme.

Je ešte šanca zvrátiť vývoj?
Vraví sa, že nádej zomiera posledná. Musíme sa vrátiť k poctivej robote a dohodnúť sa na tom, čo vlastne v poľnohospodárstve chceme robiť. Dohoda by mala ísť naprieč celým politickým spektrom, ide predsa o životné záujmy Slovenska a všetkých jeho obyvateľov. Doslova pred očami sa nám mení klíma, do pohybu sa dávajú celé národy. Povinnosťou vlád je mať pod kontrolou výrobu potravín, pretože prostredníctvom nej sa staráme aj o zveľaďovanie pôdy a celého územia. Úrodnosť pôdy dramaticky klesla, pretože produkcia mlieka a mäsa prestala vynášať a poľnohospodári prestali chovať zvieratá. Ako to, že Nemcom, Francúzom či Dánom sa rentuje a nám nie? To znamená, že kdesi sme urobili chybu – doma aj v poľnohospodárskej diplomacii. Nezostáva nám nič iné, len musíme opäť poctivo pracovať, tak poctivo, ako pracovali naši otcovia.

Čo ste si želali od tohtoročných Vianoc?
Štedrosť, otvorené, veľkorysé srdce. Súčasná spoločnosť až príliš pestuje individualizmus, ktorý vyúsťuje do prv nevídaného egoizmu, ale aj rozhadzovačnosti a zhýralosti zbohatlíkov. Potrebujeme viac ústretovosti a spolupráce, a veru aj nezištnosti. Toto mi vštepovali do srdca moji rodičia. Možno aj to je dôvod, prečo naša firma podporuje Nadáciu pre výskum rakoviny. Keď boli záplavy v našej dedine, pomohli sme ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi. K tomu vediem aj svoje deti a vnukov. Keď má človek skyvu chleba a zistí, že mu kúsok ostáva, mal by ho podarovať tomu, kto je v núdzi.