Ján Kozák: Hráčom nevravím, že aj ja som hrával futbal

Posadil sa na lavičku slovenských reprezentantov a priniesol radikálny obrat. Futbalista roka 1981 v Československu Ján Kozák (61), ktorý prevzal trénerský post v národnom tíme ako najstarší kouč v doterajšej histórii, sa stal prvým Slovákom, ktorý si zahral na majstrovstvách Európy (získal bronz) a priviedol na šampionát mužstvo aj ako tréner. Na Vianoce neodmietne ani rozprávku, miluje slovenskú klasiku a Jozefa Kronera, ale tvrdí, že existuje len jediná vec, ktorú stavia nad futbal - rodina.

26.12.2015 07:00
Ján Kozák Foto: ,
Tréner slovenských futbalistov Ján Kozák.
debata (8)

Pred pár dňami ste oslavovali 40. výročie sobáša s manželkou Ivetou. To sa dnes už často nevidí. Prezradíte recept na dlhoveké manželstvo?
Ťažko niekomu radiť a zovšeobecňovať, to je veľmi zložité. Možno by ho vedela povedať skôr manželka, tá má výrazný podiel na tom, že to klape. Ona je pilier nášho manželstva.

Čo si na nej najviac ceníte?
Žiť so športovcom a s trénerom obzvlášť nie je jednoduché. Ona to perfektne zvládala a zvláda. Od začiatku rešpektovala moju prácu a chodila ma povzbudzovať aj na štadión. A vychovávala deti, ťarcha ležala na nej. Najmä v čase, keď som hrával a potom trénoval v klube, bol som rozlietaný, trávili sme pomerne málo spoločného času. O to viac nám boli tieto chvíle vzácne.

Myslíte si, že vo vašom vzťahu by to klapalo, aj keby ju futbal nebavil?
Prispôsobila sa, ale našťastie, futbal ju chytil, má ho rada, to uľahčuje situáciu. Ak by nemala vzťah k tomu, čo robím, bolo by to všetko ťažšie, sotva by dokázala niektoré veci pochopiť.

Túto situáciu dokresľuje historka zo začiatku vášho spolužitia. Svadbu ste mali na štadióne košickej Lokomotívy. Pred ňou nevesta i hostia sledovali z tribúny váš ligový zápas…
Pán tréner Jankech mi nedal voľno, o deviatej ráno sme mali sobáš, po ňom sa všetci presunuli na štadión. O jedenástej bol zraz mužstva pred ligovým zápasom s Trenčínom, ktorý sme vyhrali 2:1. Stihol som všetko. Po ňom som pozval na svadbu celé mužstvo. Aj s rozhodcami.

Vy ste na štadióne vtedy trávili prakticky všetok svoj čas…
Nielenže som tam trénoval a hrával, ale aj býval a stravoval sa v reštaurácii, kde sme mali aj svadobnú hostinu. Bola to už vtedy moja tréningová i zápasová báza, ako to poznáme aj zo súčasnosti (smiech).

zväčšiť Tréner Ján Kozák. Foto: Pravda, Luboš Pilc
futbal, futbalova reprezentacia Tréner Ján Kozák.

Navštevuje manželka stále vaše zápasy?
Na domácich stretnutiach nikdy nechýba. Videla všetky zápasy reprezentácie, niektoré aj vonku. Ostatné sleduje v televízii. Má solídny prehľad. Keď som hrával, navštevovala moje zápasy, keď som skončil, synove a teraz už chodí podporovať vnukov. Som prekvapený, že ju to stále baví. Ešte aj so mnou dokáže pozerať futbal v televízii. Stretnutia, v ktorých som zainteresovaný ja alebo vnúčatá, intenzívne prežíva.

Keď ste preberali post trénera reprezentácie, radili ste sa aj s ňou? Zaujímal vás jej názor?
Samozrejme. To sú zvláštne veci, ktoré sa v mojom živote zavše udejú. Presne v tom čase, keď sa ohlásil šéf zväzu Ján Kováčik a na schôdzke v Košiciach mi ponúkol, aby som trénoval národný tím, zišla sa u dcéry celá naša rodina, čo sa inak stáva len výnimočne. Chcel som poznať jej názor. Bol tam aj môj syn, ktorý bol predtým súčasťou reprezentačného tímu, zaujímalo ma tiež, ako zareaguje.

Podporila vás rodina?
Nebol som presvedčený, že prijmem túto funkciu, váhal som. Rodinná rada ma však jednoznačne prehlasovala.

Aký argument zavážil?
Manželka i deti vedeli, aký je môj vzťah k futbalu. Obetoval si mu celý život a teraz, keď príde taká šanca, tak ju odmietneš…?! To bola podstata ich argumentácie. Mali pravdu. Taká ponuka sa neodmieta. Viesť reprezentačný tím bolo vždy mojou túžbou. Už som nerátal, že sa mi splní. Začínal som v pokročilejšom ve­ku.

Vždy potvrdzujete, že rodina pre vás znamená nesmierne veľa, drží za každých okolností spolu…
Tak som bol vychovaný. Na dedine sa nám nežilo ľahko, ale rodina nám dávala silu. Keď toto vidíte a zažívate od malička, považujete to za absolútnu samozrejmosť. Mal som výnimočný vzťah k rodičom a stále ho mám aj k jedinej sestre. To, čo som zažil v Matejovciach nad Hornádom, to som sa potom usiloval pestovať v rodine, ktorú som si sám založil. Aj moje dve deti som k tomu viedol. Rodinnú súdržnosť máme v génoch.

Manželka uvítala vašu novú prácu. Tvrdí, že odvtedy, čo ste sa stali trénerom národného tímu, trávite viac času spolu…
Je to pravda. V reprezentácii sú síce nárazové obdobia, keď trávim čas na sústredeniach a zápasoch, ale medzi nimi mám viac voľného času. Častejšie sa stretávam aj so synom, ktorý žije v Bratislave, tam sa teraz zdržujem častejšie ako v minulosti.

Boli ste donedávna známy ako klubový tréner, ktorý s mužstvom pracuje nepretržite celý rok. Nechýba vám denný kontakt s hráčmi?
Chýbal mi najmä spočiatku. Musel som si zvykať na iný režim. Po krátkom čase som si však uvedomil, že práca s reprezentáciou je nielen iná, ale aj viac sledovaná a zodpovednejšia. To si vyžadovalo aj maximálny prístup, dôkladnú prípravu na zrazy a zápasy. Môžem si však organizovať prácu, ako mi to vyhovuje a venovať sa aj rodine alebo mojim športovým aktivitám.

Aktuálne ste predĺžili zmluvu na novú kvalifikáciu, ktorá sa začne v septembri. Plánujete, že sa ešte niekedy vrátite do klubového futbalu?
To je komplikovaná otázka a nemyslím teraz na to, že mi pribúdajú rôčky. Musel by som viesť ambiciózne mužstvo, ktoré by malo vysoké ciele, pôsobiť v klube, kde by všetko fungovalo, ako má. Zostal mi z minulosti rest, postúpil som s košickým tímom do skupinovej fázy Ligy majstrov, ale urobil som hlúposť, asi najväčšiu v mojej trénerskej práci, a tesne pred stretnutím s Manchestrom United v Čermeli som sa vzdal funkcie. Bolo to gesto, ktoré ma dodnes mrzí. Liga majstrov by ma ešte aj teraz motivovala. Zažil som rôzne obdobia, lepšie i horšie, ale v budúcnosti by som sa chcel sústrediť už len na trénerskú robotu, na dosiahnutie výsledkov a herného vzostupu v dobrom klube.

Nie je to utópia? Existuje vôbec na Slovensku klub, kde všetko funguje?
Verím, že k tomu smerujeme. Prvým krokom je budovanie štadiónov. Naplniť takéto štadióny môžu len dobrí hráči, futbaloví umelci. Chcem veriť, že aj majitelia budú rovnako uvažovať a budú utvárať podmienky, aby kluby pracovali po všetkých stránkach na profesionálnej úrovni.

Ján Kozák. Foto: SITA, Marián Peiger
Ján Kozák Ján Kozák.

Tvrdíte, že spočiatku ste neboli presvedčený, že máte prijať trénerský post v reprezentácii. Tím ste preberali v čase, keď sa mu nedarilo. Mali ste obavy?
Veril som, že mužstvo má potenciál. Ale pohľad verejnosti, médií na hráčov nebol pozitívny. Bola to pre mňa výzva skúsiť niečo nové, otestovať sa. Samozrejme, keď niečo nemáte vyskúšané, vždy je to trochu dobrodružstvo.

Patríte do skupiny Slovákov, ktorí si ako poslední zahrali na ME, a teraz ste prvý tréner, ktorý priviedol slovenský výber na šampionát. Medzitým ubehlo 35 rokov. V čom sa za ten čas futbal zmenil?
Futbal je už iný. Ale platí, že v každej ére sme mali výborných futbalistov. Pravda, Československo bola väčšia krajina, mali sme väčšie možnosti výberu hráčov, existovali reálne predpoklady, že aj kvalita mužstva bude vyššia.

Máte pocit, že talentov je teraz menej?
Slovensko je menšie a vládne aj väčšia konkurencia, pohybovo nadané deti láka viac športov. Slováci i Česi však majú šikovné deti na šport, dôležité je, ako ich podchytíme. Vo futbale sa materiálne a tréningové podmienky zlepšili. Máme napríklad umelé trávniky. Naša generácia v tuhých zimách trénovala ešte na škvare. To bola katastrofa. Práca s loptou sa skracovala o tri-štyri mesiace, čo je pre mladých hráčov obrovský časový úsek. Teraz máme úspešnú generáciu hráčov, v krátkom čase postúpili na majstrovstvá sveta a teraz aj Európy.

Uplatnil by sa futbalista Kozák aj v súčasnom futbale?
To sa nedá porovnávať. Súčasný futbal je rýchlejší, dynamickejší, s množstvom súbojov. Iná je aj metodika, iní sú tréneri. Vždy je však dôležitý talent a povahové vlastnosti, aby ho hráč úspešne rozvíjal. Odvtedy, ako som hrával, uplynulo veľmi dlhé obdobie. Stačí si pozrieť napríklad zápasy z majstrovstiev sveta 1962, kde hralo Československo vo finále, a porovnať ich so súčasnosťou. Všetko sa vyvíja, aj futbal. Hráčom nikdy nevravím, že som ho tiež hrával a ako to bolo za našich čias… To by nebolo dobré. Každá doba mala svoje idoly, veľké osobnosti, ale porovnávať Pelého s Maradonom a Maradonu s Messim, hoci sa o to mnohí usilujú, je nemožné.

Teraz sa môžu aj špičkoví slovenskí hráči presadiť v zahraničí, čo sa vo vašom období nedalo. A bol o vás záujem…
Vtedy to nešlo. Bola iná doba a ja to rešpektujem, nesťažujem sa. Aj my sme mali utvorené dobré podmienky, držali sme krok s najlepšími hráčmi a mužstvami v Európe. Do zahraničia sme však mohli prestúpiť až po tridsiatke, keď sme už boli za zenitom výkonnosti, futbalovo opotrebovaní, lebo v tom čase ešte nebola regenerácia, stravovanie, lekárska starostlivosť na takej úrovni ako teraz.

V médiách sa objavilo viacero fotografií, ktoré zachytávajú obrovskú radosť hráčov po postupe na európsky šampionát, spontánne oslavy v šatni celého tímu. Vás ani na jednej fotografii nevidieť. To isté platí aj o archívnych záberoch, keď vaši košickí zverenci oslavovali historický titul či postup do Ligy majstrov. Sú na nich všetci, iba vy nie. Len náhoda?
Nie je to náhoda, radšej sa držím v úzadí. Život ma naučil, že každá sláva rýchlo vyprchá a po každom úspechu už treba myslieť na to, čo príde. Viem sa spontánne potešiť, najmä priamo na ihrisku, nepoznám vo futbale krajší pocit, ako keď padne gól, mužstvo vyhrá. Na lavičke, na ihrisku sú iné emócie. Človek musí so zápasom žiť. Po ňom všetko prežívam viac vo svojom vnútri, radosť navonok natoľko neprejavujem. Nie som typ, ktorý sa dokáže odviazať.

Máte okrem futbalu ešte nejakú inú vášeň?
V posledných rokoch som prepadol golfu, ten ma pohltil z každej stránky. V mojom veku ma napĺňa, je menej dynamický, ale pohybujem sa v prírode, udržiavam sa v kondícii. V minulosti to bol tenis, hral som ho pomerne intenzívne. Ale roky prichádzali a kolená odchádzali, to mi bráni, aby som sa mu venoval. Mám svoj okruh priateľov, s ktorými si rád posedím, dám si kávičku, debatujeme spolu.

Pracujete s hráčmi, ktorí sú aj o niekoľko generácií mladší, majú iný prístup k životu, iné myslenie, iný typ zábavy. Dokážete sa im priblížiť? Máte zmysel pre ich humor?
Niekedy sa musím prispôsobiť, rešpektovať niektoré veci. Súčasťou trénerskej práce je aj komunikácia s hráčmi, usilujem sa s nimi vychádzať. Ja však nie som v mužstve nositeľom zábavy. Navyše futbal beriem vždy ako veľmi vážnu vec. Tobôž na tejto úrovni. Tak aj ku všetkému pristupujem.

O vás sa vraví, že vydržíte sledovať za deň aj niekoľko stretnutí za sebou…
Často presedím pred obrazovkou skoro celý deň, dnes sa na rôznych kanáloch dajú pozerať špičkové zápasy z najlepších líg. To ma baví, analyzujem stretnutia, hráčov, hodnotím, ako sa futbal vyvíja, hľadám súvislosti.

Sledujete v televízii aj iné programy? Sú Vianoce, s nimi sú spájané tradičné rozprávky. Pozriete si nejakú?
Aj to sa stane, k Vianociam a k sviatočnej rodinnej atmosfére predsa patria. Mám veľmi rád slovenskú klasiku, filmy z dedinského prostredia, našich hereckých bardov, najmä Jozefa Kronera.

Aké sú vaše Vianoce?
Tradičné. Rodinné. Sú to pre mňa rodinné sviatky. Teším sa, že príde syn i dcéra s rodinou, budeme zasa všetci spolu. To je pre mňa najväčšia radosť. Takto ma doma viedli. Vždy som sa tešil na Vianoce do Matejoviec. Prišiel som ja i sestra s rodinami, videl som spokojných rodičov a oni boli ochotní pre nás urobiť všetko, aby sme boli aj my spokojní. Rodičia už odišli a teraz robím všetko pre to, aby sa aj potom, keď odídeme my, naše deti vždy stretli pri štedrovečernom sto­le.

Ján Kozák

Ján Kozák Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Ján Kozák Ján Kozák

Tréner slovenských futbalových reprezentantov, bývalý výborný futbalista na poste stredopoliara sa narodil 17. apríla 1954 v Matejovciach pri Hornáde. V československej reprezentácii nastúpil na 55 zápasov, dal v nej 9 gólov. Zúčastnil sa na ME 1980 (bronz), odohral všetky zápasy a v rozstrele o 3. miesto premenil penaltu. Na MS 1982 bol členom tímu, ale zranenie mu nedovolilo nastúpiť ani v jednom zápase. Od roku 1974 bol hráčom Lokomotívy Košice, za ktorú odohral deväť ročníkov, prerušila ich len vojenčina v Dukle Praha 1980 – 1982, s ktorou získal titul. Vyhral trikrát Čs. pohár a dva razy Slovenský pohár. V čs. lige si pripísal 254 štartov a 51 gólov. V roku 1981 ho vyhlásili za najlepšieho futbalistu ČSSR. Na skonku kariéry pôsobil v zahraničných tímoch RFC Bressoux, Seraing Liége a FC Bourges. Ako tréner získal aj dva slovenské tituly s 1. FC Košice a mužstvo priviedol do hlavnej súťaže Ligy majstrov.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #Ján Kozák #Vianoce 2015