Americký sen stojí štyri planéty

, 27.01.2016 07:00
Saamah Abdallah, New Economic Foundation, Happy...
Saamah Abdallah tvrdí, že medzi Päť hlavných ukazovateľov národného úspechu patrí slušné zamestnanie, zdravie, subjektívny pocit šťastia, nerovnosť a životné prostredie. Autor: ,

Ako zmerať šťastie v krajine? Od druhej svetovej vojny to robíme s pomocou peňazí a troch písmen. HDP. Hrubý domáci produkt je tak ukazovateľom blahobytu. Lenže, ako je možné, že sa spolu s rastúcim HDP prehlbuje bieda, osamelosť a chradne životné prostredie? Inováciou malo byť nové číslo HPI. Happy Planet Index, čo by sme mohli preložiť ako index šťastnej planéty. Ale ani to nie je dokonalý ukazovateľ. No predsa, ekonómov na celom svete zaujal a ich pohľad na to, čo posúva ľudstvo vpred, sa mení. Zhovárali sme sa so Saamahom Abdallahom, analytikom z londýnskeho think tanku New Economic Foundation, ktorý prišiel prednášať na pôdu Technickej univerzity vo Zvolene na pozvanie Sokratovho inštitútu.

Posledná správa Happy Planet Index odhaľuje, že nežijeme až na takej veselej planéte. Je tu naozaj z pohľadu vedy tak smutno?
Záleží na tom, akú si zvolíte perspektívu. Ľudia vnímajú šťastie v rôznych kútoch Zeme odlišne. Ak by sme sa zamerali napríklad na Európu a pýtali sa ľudí, ako sú spokojní so svojím súčasným životom na stupnici od 0 do 10, pričom 10 je najväčšia spokojnosť, tak by si v priemere vybrali sedmičku. Šťastie je však v populácii veľmi nerovnomerne rozšírené. A to aj v rámci jednej krajiny. Dokonca vo Veľkej Británii, čo je jedna z najbohatších krajín sveta, nájdete veľké množstvo ľudí, ktorí nie sú až takí šťastní. Ten skutočný dôvod, pre ktorý nám v správach HPI vychádza nešťastná planéta, je taký, že za naše súčasné šťastie, náš blahobyt, platíme veľmi vysokú cenu.

Naša túžba po šťastí ničí Zem?
Vo väčšine krajín Európy je vysoká úroveň blahobytu. Ten je však spojený s obrovskými environmentálnymi nákladmi. Zoberme si extrémny príklad. USA. Ak by každý človek žil ako Američania, tak by sme potrebovali štyri planéty Zem, aby sme dokázali splniť dopyt po takom obrovskom množstve surovín a zdrojov! Blahobyt, ktorý dosahujeme v niektorých častiach planéty, jednoducho nie je udržateľný. Je to len dočasná záležitosť. Nebude trvať večne. A to je to, čo robí našu planétu nešťastnou.

Prišli ste do Zvolena práve v čase, keď rezonovala klimatická konferencia v Paríži. Prezidenti hovorili o pozitívnej zmene a prelomovej dohode. Je tu šanca, že sa bude planéta viac usmievať?
Novinár George Monbiot povedal, že ak sa pozrieme na to, aké boli pred konferenciou očakávania, udial sa zázrak. No ak sa pozrieme na to, čo je skutočne potrebné spraviť, je to katastrofa. V každom prípade, dosiahla sa dohoda a dostali sme sľuby. Je vzrušujúce a potešiteľné počuť, že zabránime otepleniu o 1,5 stupňa a nie až o 2 stupne. A myslím si, že šťastie je na našej strane.

V akom zmysle?
Máme šťastie na lídrov, ktorí boli v tomto smere aktívni. Možno, ak by prezidentom USA nebol Obama, ale niekto iný, veci by sa vyvinuli úplne inak. Aj v iných krajinách pred časom boli voľby, vďaka ktorým sa na čelo dostali osobnosti, ktoré vystriedali politikov skeptických ku klimatickej zmene. Dáva nám to nádej, a tá v doterajšej environmentálnej kampani chýbala.

Menia obyčajní ľudia svoj pohľad na hodnoty?
O tom nemáme dostatočné množstvo dát. Prieskumy o tom, čo považujú ľudia za skutočné hodnoty, sa nerobia pravidelne. Čo by inak bolo veľmi zaujímavé. Zachytil som však napríklad špekulácie o tom, prečo za posledné roky vo Veľkej Británii mierne rastie blahobyt. Možno to má naozaj niečo spoločné so zmenami hodnôt. S tým, že ľudia začali pripisovať materiálnym veciam menší význam. No nemáme istotu a bolo by zaujímavé to prebádať. V každom prípade, ak sa chceme vyvarovať najhoršiemu scenáru klimatickej zmeny, musíme dosiahnuť odlišnú ekonomiku a populácia musí upraviť rebríček hodnôt. Myslím si, že veľa ľudí má stále tradičné túžby a dôležité je pre nich, koľko zarobia, kam pôjdu na dovolenku, kúpiť si najnovší model televízie alebo smartfónu.

Najšťastnejšie krajiny sú podľa vášho rebríčka v Latinskej Amerike. Vôbec nepatria k najbohatším na svete. A sú dôkazom, že dobrý a šťastný život nemusí stáť planétu veľa. Ako to dokázali?
Pri zostavovaní HPI skúmame tri indikátory. Subjektívny pocit šťastia obyvateľov, očakávanú dĺžku života a veľkosť ekologickej stopy daného štátu. Najvyššie skóre zo všetkých má Kostarika. Jej hrubý domáci produkt bol v čase nášho posledného prieskumu asi 12-tisíc dolárov na obyvateľa. Čo je menej ako napríklad v Libanone alebo v Kazachstane. Úroveň chudoby v Kostarike je pritom nižšia ako v niektorých krajinách EÚ, napríklad v Rumunsku. Ľudia sa tu dožívajú dlhšieho veku ako v USA. Kvalita vzdelávania je dobrá. V politike je vysoké percento žien. A hoci ich ekologická stopa nie je zatiaľ na úrovni, ktorú by sme nazvali udržateľnou, nie sú ďaleko od tohto cieľa. Je to krajina, ktorej obyvatelia sú celkom blízko k tomu, aby žili dobrý život bez veľkých environmentálnych dosahov.

Ako je možné, že sa v prvej desiatke pravidelne ocitá aj Vietnam?
Ten prekvapil aj nás. Vysoké skóre získal vďaka očakávanej dĺžke života, ktorá je približne 75 rokov, a ešte vďaka veľmi malej ekologickej stope. (Slovensko má porovnateľnú dĺžku života, ale trikrát väčšiu ekologickú stopu, pozn. red.). V čom je však Vietnam výnimočný? Táto krajina kladie veľký dôraz na zvyšovanie kvality ovzdušia. Zažíva pritom čosi podobné ako Čína, veľký ekonomický pohyb. Cíti potenciál. No Vietnam sa na rozdiel od Číny nesnaží o rast na úkor kvality ovzdušia. A práve kvalita ovzdušia je jedným z najdôležitejších vplyvov na očakávanú dĺžku života. Treba však ešte dodať, že už aj Čína sa mení.

Čo sa môžu bohaté krajiny naučiť od krajín ako Kostarika, Ekvádor či Belize?
Veľa ekonómov sa dnes zaoberá skôr tým, ako by sa mohli rozvojové krajiny priblížiť tým rozvinutým. Predpokladám, že je to podobne aj so Slovenskom a tiež sa obzerá za západnými krajinami a hľadá model, ktorý by mohlo prebrať. Happy Planet Index sa snaží poukázať práve na to, že toto je nesprávny smer, ktorým sa všetci pozerajú. Ak by všetky krajiny chceli nasledovať trajektóriu západných krajín, tak by sa nám naša planéta veľmi rýchlo „minula“. Západné krajiny by mali prehodnotiť svoje priority. Nemusíme sa stále naháňať za vyšším rastom, aby sme dosiahli blahobyt.

Tak aký je ten správny smer?
Súvisí to s rozvojom sociálnych väzieb a zmenami v sociálnom kapitáli. Veda skúmajúca blahobyt pozná Easterlinov paradox (pomenovaný po ekonómovi Richardovi Easterlinovi). Ak urobíme v nejakej krajine prieskum o blahobyte a šťastí, zistíme, že ľudia s najnižším pocitom šťastia sú tí najchudobnejší a tí šťastnejší sú bohatší. Lenže vzťah medzi príjmom a šťastím nie je priamy. Oslabuje sa. Zatiaľ čo na najspodnejšej hranici príjmov sú veľké rozdiely v šťastí, čím idete vyššie a vyššie, ste bohatší a bohatší, tak v pocite šťastia nie sú veľké rozdiely. Niektorí dokonca tvrdia, že žiadne.

No nie sú ľudia predsa len šťastnejší, ak v krajine postupne rastú platy?
Pozrite sa opäť na USA, kde sa dáta tohto typu zbierajú dlhý čas. Pocit šťastia a blahobytu u nich pri dlhodobom porovnaní nenarástol, to isté platí z dlhodobého hľadiska aj vo Veľkej Británii. V Belgicku to dokonca klesá. Na tom jasne vidno, že krajina nebude šťastnejšia, ak bude bohatšia. Taliansky ekonóm Stefano Bartolini zistil, že vysoký hrubý domáci produkt môže byť ukazovateľom blahobytu krajiny len z krátkodobého hľadiska. Z dlhodobého sú to zmeny v sociálnom kapitáli. A to je napríklad budovanie dôvery. Pocitu spolupatričnosti. Rozvíjanie dobrovoľníctva.

Dokážu sa na to preorientovať politici?
Toto je zatiaľ úplne nová oblasť. A politici nevedia, ako sociálny kapitál rozvíjať. Je pravda, že vo Veľkej Británii je to veľmi populárne. Každý hovorí o dobrovoľníctve, pocite spolupatričnosti. Je o to veľký záujem, ale myslím si, že zatiaľ nie je jasné, ako to vláda môže zlepšiť. Ešte treba veľa urobiť v tomto smere.

No niečo sa predsa deje. Národný štatistický úrad vo Veľkej Británii naštartoval program Meranie národného blahobytu. Štatistický úrad v Taliansku pracuje na meraniach Udržateľného a spravodlivého blahobytu. Čosi podobné sa rozbieha v Nemecku, Číne, Brazílii. Znamená to, že sa niektoré krajiny predsa len chcú pozerať na národnú prosperitu z inej perspektívy?
Áno. Toto je skutočne pozitívny vývoj. Ja som začal spolupracovať na meraní Happy Planet Index v roku 2006. V tom čase sa na nás všetci pozerali ako na totálnych outsiderov, ktorí majú hlúpe nápady. No už v roku 2007 sa začali veci meniť. O tieto myšlienky sa zrazu začali zaujímať inštitúcie ako napríklad Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). Európska komisia zorganizovala v tom istom roku veľkú konferenciu pod názvom Beyond GDP (zaoberala sa potrebou nového merania rozvoja namiesto HDP, anglicky GDP, pozn. red.).

Kto má na tom zásluhu?
To je práve pozoruhodné. Túto malú revolúciu naštartovali štatistické úrady. Ako si predstavujete štatistu? Ako malého človiečika s okuliarmi, ktorý je zahĺbený v počtoch a číslach. Ale my sme zistili, že títo ľudia majú obrovskú vášeň a túžbu veci zmeniť. Akurát sa musia pohybovať v určitých mantineloch, ktoré im stanovila vláda, a v takom prostredí je ťažké niečo inovovať a prichádzať s novými myšlienkami. Aj v Eurostate je skupina ľudí, ktorí sú priekopníkmi vo využívaní dát o blahobyte. Politici ich už nejaký čas aj používajú. Ale nikto zatiaľ nevie, čo presne tieto dáta znamenajú. Projekt vo Veľkej Británii Meranie národného blahobytu je veľmi dobrým príkladom. Nás veľmi teší, že do merania zahrnuli aj subjektívny pocit šťastia, sú tam otázky týkajúce sa sociálnych väzieb. Je tam dokopy asi 14 ukazovateľov. Ale to nestačí.

Je to málo?
Práveže je to veľmi veľa dát. Po prvé, politici stále nevedia, ako s nimi naložiť. A po druhé, práve preto, že je tam tak veľa ukazovateľov, pre úrady je veľmi ťažké z nich sformulovať jednoduché a silné posolstvo.

A v tomto má meranie hrubého domáceho produktu stále prevahu…
Presne tak. HDP je číslo, ktoré dokáže nadchnúť médiá. Je to prosté číslo, ktoré krajiny aktualizujú každé tri mesiace. Ponúka jednoduchý príbeh. Ak HDP rastie, bude to dobré, ak klesá, je to zlé. A všetky tie nové štatistické indikátory, o ktorých sme sa rozprávali, zatiaľ neponúkajú taký jednoznačný odkaz.

A nie je to práve úloha merania Happy Planet Index? Nezačínajú ho ekonómovia vnímať ako jednoduché a seriózne číslo?
Meranie Happy Planet Index sme nenavrhli preto, aby slúžilo vládam. Ponúka síce všeobecnejší obrázok, ale nie je vôbec dokonalý. Musíte sa pozrieť pod pokrievku. Pre nás je HPI skôr prostriedkom na porovnávanie krajín. A slúži tiež na to, aby sa vo svete zmenila diskusia o tom, čo je to spoločenský progres. Experimentujeme s rôznymi vecami. V októbri 2015 sme spustili nový projekt s názvom Päť hlavných ukazovateľov národného úspechu. Patrí k nim slušné zamestnanie, zdravie, subjektívny pocit šťastia, nerovnosť a posledným je životné prostredie.

Čo si predstavujete pod pojmom slušná práca?
Vo Veľkej Británii klesla nezamestnanosť. No to len vďaka tomu, že sa vytvorilo množstvo pozícií s nestabilným alebo s veľmi nízkym príjmom. My si však všímame to, koľko ľudí má slušnú prácu. A v súčasnosti len 61 percent pracujúcich má bezpečnú prácu, ktorá im stačí na pokrytie existenčného minima.

Ako meriate zdravie?
Meriame ho pomocou čísla, ktoré vyjadruje, koľkým percentám úmrtí sa dalo v populácii zabrániť. V súčasnosti je to vo Veľkej Británii 23 percent. To znamená, že takmer každému štvrtému úmrtiu sa dalo zabrániť kvalitnejšou starostlivosťou alebo zdravším spôsobom života. Toto číslo klesá, zlepšujeme sa.

A nerovnosť?
Ide o rozdiel v príjmoch medzi 10 percentami najbohatších a 10 percentami najchudobnejších. V súčasnosti je približne 9-násobný. Tento rozdiel sa z roka na rok zvyšuje.

V súvislosti s posledným ukazovateľom, životným prostredím, vás zrejme najviac zaujímajú emisie…
Áno. No nie iba emisie z oficiálnych štatistík. Úrady sa dnes pozerajú len na emisie, ktoré vznikajú priamo pri výrobe v krajine. Ak vyrobíte stôl vo Veľkej Británii, vznikli pri tom nejaké emisie, ktoré sa zarátajú do oficiálnych štatistík. Ak túto fabriku zatvoríte a stôl začnete dovážať z Číny, emisie sa našej krajiny už akoby netýkajú a do oficiálnych štatistík sa to premietne dokonca ako pokles emisií. Je to však nezmysel! Do našich štatistík musíme zarátať aj emisie pri výrobe stola v Číne, ktorý sa dovezie na anglický trh.

Ako týchto päť ukazovateľov spolu funguje?
Predovšetkým, už to nie je čiernobiely obrázok. Poskytuje oveľa vyváženejší obraz o realite v krajine. A ponúka príbeh, ktorý má aj svoje pozitíva. Zvyšuje sa nerovnosť, musíme zabrať v environmentálnom úsilí, ale napríklad zlepšili sme sa v zdraví.

A prečo ste si zvolili práve päť ukazovateľov a nie 14?
Priviedlo nás k tomu viacero psychologických aspektov. Ak ste napríklad niekedy robili verejný workshop, vždy ste si ľudí rozdelili na menšie skupiny s piatimi alebo so šiestimi jednotlivcami. Prečo to tak je? Pretože v takomto počte môžete ľahšie viesť konverzáciu, ľahšie sa diskutuje, ľahko si zapamätáte perspektívy ostatných členov skupiny. Keby ich bolo 14, bolo by to ťažké.

Vráťme sa ešte k hrubému domácemu produktu. Čo čaká krajiny, ktoré nezmenia svoj postoj a bude to pre ne jediný cieľ?
Je to celosvetový problém. Sú dva scenáre. Prvý je taký, že krajiny budú pokračovať v naháňaní HDP. Budú viac vyrábať, viac vyčerpávať prírodné zdroje, zvyšovať emisie a ignorovať dohody. Chvíľu sa im to bude dariť, ale nakoniec prehrajú. Životné prostredie sa bude degradovať ešte rýchlejšie a budú trpieť. Druhý scenár je iný a veľa ľudí o ňom teraz diskutuje. Hovorí sa, že niečo také sa nestane. Pretože ekonomika už dosiahla bod, keď nemôže ďalej rásť. A my sa musíme jednoducho zmieriť s tým, že už nebudeme dosahovať také hodnoty ekonomického rastu ako v minulosti.

Ak by to ľudia prijali, aké to bude mať dôsledky?
Vlády sa musia prestať spoliehať na to, že udržiavanie verejného systému sa dá dosiahnuť ďalším požičiavaním. To sa musí skončiť. A potom sa musíme zamerať na nerovnosť. Od 60. rokov všetci veríme tvrdeniu, že sa nemusíme veľmi starať o to, ako si delíme koláč. Pretože ekonomika bude stále rásť a čoskoro sa všetci budeme mať lepšie. Lenže dnes je jasné, že ten koláč nikdy nebude väčší, stále bude rovnaký. A my musíme prehodnotiť náš spôsob života. Francúzsky ekonóm Thomas Piketty nám pripomína, že ak necháme kapitalizmus robiť svoju prácu, tak nerovnosť porastie. My sa to musíme snažiť napraviť. Treba napríklad otvoriť debatu o znižovaní počtu pracovných hodín. Stále hovoríme o tom, ako musíme zvyšovať vek odchodu do dôchodku. Ale to by sme nemali robiť, pretože bude k dispozícii menej práce pre ostatných.

Môžu ľudia prosperovať bez toho, aby sa snažili pracovať viac a dlhšie?
Už niekoľko rokov je tu fenomén pod názvom Downshifting. Ide o ľudí, ktorí si dobrovoľne znižujú počet pracovných hodín aj plat. Ak poberajú plat v rozumnej výške, nie je to vôbec náročné rozhodnutie. Problém však nastáva pri najnižších platoch. Ak by si takýto človek znížil plat, zrazu by nemusel mať peniaze na platenie účtov. A toto je výzva. Znižovanie počtu pracovných hodín musí ísť ruka v ruke s odstraňovaním nerovností. Prekážkou je tiež fakt, že v niektorých krajinách ľudia pracujú viac preto, aby si napríklad našetrili na zdravotnú starostlivosť. Tieto veci by však mal zabezpečiť štát pre všetkých obyvateľov, aby sa cítili bezpečne.

Bol to dobrý krok, keď Francúzi skrátili pracovný týždeň na 35 hodín?
Na to sú protirečivé názory. Jedným zo zámerov bolo, že sa zníži nezamestnanosť, čo sa nestalo. No vzrástla produktivita. Ľudia pracujú menej a za rovnaký čas dokážu vyprodukovať viac. Myslím si, že je ešte priskoro na hodnotenie. A najmä, ešte nikto nezmeral, či to malo pozitívny efekt na kvalitu života vo Francúzsku. To, či sa človeku oplatí pracovať menej, je individuálne. A vždy si to vyžiada nejakú daň. Som však presvedčený o tom, že ak by sme urobili takéto rozhodnutie na kolektívnej úrovni, všetci môžeme mať z toho úžitok.

Počas vašej letnej prednášky v meste Southampton ste spomenuli britského ekonóma Johna Maynarda Keynesa. Ten v 30. rokoch 20. storočia predpovedal, že v tomto čase by sme mali všetci pracovať len 15 hodín týždenne. A to vďaka vysokoefektívnym strojom, ktoré budú pracovať namiesto nás. Naplní sa niekedy jeho predpoveď?
Myslím si, že Keynes celkom správne predvídal rast produktivity. No neuvedomil si, aký chamtivý kapitál bude… (smiech). Nestane sa to. Pretože je veľa odvetví ekonomiky, najmä v oblasti výroby, kde nie je záujem na znižovaní počtu pracovných hodín zamestnancov. Možno je správna cesta urobiť to plošne ako vo Francúzsku. I keď podľa mňa sú aj iné spôsoby, akými to možno ovplyvniť.

Máme sa báť robotov, že nám ukradnú prácu?
Položili ste tú otázku váhavo. Ale myslím si, že na tejto obave je niečo pravdy. Technológia už urobila diery na trhu práce. Vytratili sa takzvané stredné pracovné pozície. Napríklad profesie, ktoré si vyžadovali vyššiu remeselnú zručnosť. Zostali len dva extrémy. Nízkokvalifikovaná a vysokokvalifikovaná pracovná sila. Strácame strednú vrstvu. Niektorí ľudia tvrdia, že vďaka technológii pribudnú nové pracovné miesta. Len mám pocit, že tie nové pracovné miesta budú také, ktoré budú slúžiť na uspokojenie rozšafných potrieb horných 10 percent spoločnosti. Problém však nie je v samotnej technológii.

A v čom?
V tom, kto vlastní technológiu a stroje. Vo Veľkej Británii sú supermarkety, kde máte výlučne automatické pokladnice. Všetci tí ľudia, čo pracovali za pokladnicami, sú preč. Hľadajú si novú prácu. Supermarket im nemusí platiť výplaty a zarába viac. Lenže, čo ak by tieto automatické stroje prešli do vlastníctva bývalých pokladníkov? Čo ak by im vedenie supermarketu povedalo – už vás nepotrebujeme, ale tu máte tento stroj a budete dostávať časť zisku, ktorý zarobí.

Lenže to nie je reálne…
Samozrejme, že sa to v skutočnom svete nikdy nestane. Ale zamysleli ste sa nad tým, prečo sa to v supermarketoch deje? Lebo viac veria zákazníkom. Rastie dôvera, rastie sociálny kapitál. Lenže tieto spoločnosti nie sú vlastníkom sociálneho kapitálu, tak čo im dáva právo z neho profitovať? Celá spoločnosť by mala z toho profitovať. Európska únia by s tým mala niečo robiť. Ak zamestnancov vystriedajú stroje, možno by mali mať právo požadovať náhradu. Jedným z kľúčových riešení je opäť zmena daňového systému.

Akým spôsobom?
Cena práce je drahá. Predstavme si, že by sme znížili daň z príjmu. Spoločnosti sa nebudú snažiť redukovať pracovnú silu z dôvodu, že je pre ne drahá. Dane by sa mohli postaviť na vstupných zdrojoch. Napríklad na elektrine, ktorá je potrebná na prevádzku strojov, na surovinách, ktoré treba na ich výrobu. Možno potom podniky nebudú smerovať k tomu, aby nahrádzali ľudí strojmi. Musíme sa tým zaoberať. A musíme konať rýchlo. Pretože už sa to deje.

Saamah Abdallah (1979), analytik

  • Vyštudoval experimentálnu psychológiu na Univerzite v Cambridgei, študoval a pôsobil aj na Barcelonskej univerzite, tiež na University College v Londýne.
Saamah Abdallah
Saamah Abdallah Autor: Lukáš Surovčík
  • Od roku 2006 pôsobí v londýnskom think tanku New Economic Foundation, ktorý inovuje spôsoby, akými štatisti a ekonómovia merajú a zisťujú spoločenský progres.
  • Pracuje na štatistikách a správach o vývoji Happy Planet Index.
  • Je členom expertnej skupiny Eurostatu, ktorá skúma kvalitu života v krajinách Európy.
  • Zaujíma sa o výskum blahobytu a udržateľnej ekonomiky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#HDP #HPI #Saamah Abdallah #Happy Planet Index
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku