Čo zmena názvu strany znamenala z hľadiska vnútropolitického i zahraničnopolitického postavenia SDĽ?
Foto: SITA, Martin Havran
Vždy si budem pamätať tú chvíľu z 26. januára 1991. Spievali sme hymnu a oslavovali sme to ako definitívne potvrdenie nášho reformného kurzu a smerovania k sociálno-demokratickým hodnotám, ako zavŕšenie prvej časti úsilia o transformáciu strany inšpirovanú aj Maďarskou socialistickou stranou a Sociálnou demokraciou Poľskej republiky. Mimochodom, názov SDĽ sme zaviedli dva týždne pred tým, ako sa na svojom 20. zjazde premenovala najväčšia komunistická strana v západnej Európe – Talianska komunistická strana na Demokratickú stranu ľavice, ktoré dnes tvorí základ vládnej Demokratickej strany.
Akú odozvu to malo v členskej základni?
Bolo to vyvrcholenie vnútorného zápasu dvoch platforiem – socialistickej orientácie a komunistickej obnovy. To, že jasne vyhrala naša, prvá platforma, ktorá pozostávala z ľudí, ktorí si potrebu reforiem uvedomovali už v osemdesiatych rokoch, primalo priaznivcov druhej platformy k tomu, že zakrátko odišli z SDĽ a založili dve nové strany: Zväz komunistov Slovenska a KSS '91. To, že nás potom nálepkovali ako zradcov tí, čo sa nevedeli rozlúčiť so stalinistickým dedičstvom, nás netrápilo. My sami sme zásadnú názorovú diferenciáciu vyvolali. Rozhodnutie o zmene názvu sme vnímali ako nevyhnutné potvrdenie pre verejnosť, členskú základňu, ale aj pre potenciálnych partnerov doma i v zahraničí, že nerobíme mimikry, ale sa seriózne dištancujeme od minulosti a chceme ponúknuť novú stranu do nových, demokratických pomerov.
Navonok sa zdalo, že nový program a orientáciu KSS členovia, ktorí v nej zostali, preberajú bez väčších problémov. Horšie to však bolo so zmenou názvu. Prečo?
V debatách o zmene názvu strany išlo najmä o emócie, identitu a pocit: „Veď ja osobne som nikomu nič zlé neurobil, prečo by som mal niečo meniť?“ Ale zároveň to boli diskusie v plných sálach o zmysle a predpokladoch účasti na politike. My, čo sme presadzovali zmenu názvu a transformáciu strany, sme odmietali zobrať Nežnú revolúciu ako osobnú porážku. To, čo sa stalo, sme vnímali ako historicky nevyhnutný kolaps neostalinistického politického systému, založeného na monopole moci, a administratívno–byrokratického riadenia ekonomiky, ktoré prehralo v súťaži so slobodným trhovým hospodárstvom. Mimochodom, práve zo Slovenska, nie z Prahy prišlo očakávané vzdanie sa vedúcej úlohy komunistickej strany. Opakovane sme sa ospravedlnili za neprávosti a zločiny, ktoré sa po februári 1948 stali.
Čo vás motivovalo ísť do toho?
November sme od začiatku videli ako šancu na oslobodenie aj pre členov KSČ. Každý sa mohol slobodne rozhodnúť. Keď sa Marián Čalfa stal tvorcom dohody o zvolení Václava Havla za prezidenta a rešpektovaným predsedom federálnej vlády, my sme tiež dostali zelenú ísť vlastnou cestou. Rozhodli sme sa, že sa pokúsime z reformne orientovaných členov strany vybudovať nový politický subjekt, založený na osvedčených hodnotách sociálnej demokracie, ktorá urobila napr. v škandinávskych krajinách pre pracujúcu triedu oveľa viac, ako sľuboval tzv. reálny socializmus. Iní členovia strany sa rozhodli vstúpiť do VPN a potom sme ich mali možnosť stretnúť v ODS či HZDS, ďalší prešli do novovznikajúcich alebo obnovujúcich sa politických strán. Brali sme to ako dôkaz faktického názorového pluralizmu v bývalej štátostrane.
Čo bolo v prvých týždňoch zložitejšie – rokovania s ostatnými politickými silami, alebo s kolegami vnútri KSS? Staré vedenie ešte chcelo vami manipulovať?
Staré vedenie sme porazili na mimoriadnom zjazde KSS v decembri 1989 a poslali sme ho do histórie. Dôsledne sme sa dištancovali od normalizačného režimu. Súčasne sme povzbudzovali diferenciačný proces v strane a viedli rokovania s ostatnými politickými subjektmi zastúpenými v SNR. Aj keď nás politicky nemali radi, viem, že potichu aj nahlas akceptovali našu odbornosť a politickú vecnosť. Týmito vlastnosťami sme sa spolu s presvedčivou vnútornou programovou premenou postupne dostávali z izolácie.
Foto: IVAN DUBOVSKÝ
Aké ciele ste si vtedy vytyčovali?
Naším hlavným bezprostredným cieľom sa stalo, aby sa prechod k novému politickému systému udial pokojne a kultivovane a aby ho prijali za svoj aj členovia bývalej štátostrany a ich rodiny, aby dostali šancu stať sa rovnoprávnymi občanmi. Robili sme všetko pre to, aby sa oslabovala polarizácia a revanšistické nálady v spoločnosti a aby sa hľadal konsenzus pri uskutočňovaní základných zmien v politickom systéme, čo bolo hlavným programom vlády národného porozumenia. V prvých slobodných voľbách sme sa správali nekonfrontačne. Rešpektovali sme, že drvivá väčšina spoločnosti odmietla bývalý politický režim. Aj preto sme zásadne odmietli zachovania starej KSS len s určitými kozmetickými úpravami. Slovenský filozof František Novosád konštatoval, že politické prevedenie celých skupín obyvateľstva do nového režimu bolo najvýznamnejším politickým výkonom postkomunistických strán. Domnievam sa, že SDĽ bola v tomto ohľade úspešná.
Nerozmýšľali ste vtedy aj nad alternatívou, že založíte novú ľavicovú stranu a KSS necháte jej osudu? Veď podstatná časť straníkov aj tak odišla do nových strán…
Spomínam si, že Ján Budaj nám to vtedy často odporúčal. Ale rozhodli sme sa ísť cestou, ktorú som popísal. Možno, že keby sme boli boj platforiem prehrali, pokúsili by sme sa založiť novú stranu. Ale to sú už len tie známe „keby“.
Ako ste vtedy videli širší význam zmien, o ktoré ste sa pokúšali?
Zmeny, ktoré sme presadzovali, neboli samoúčelné. Nešlo iba o reakciu na všetko zlé, čo sa udialo za bývalého režimu, a na prirodzenú vlnu antikomunizmu. My sme z hlbokého presvedčenia nechceli byť v antisystémovej strane vzdoru so starým názvom. Hoci to si teraz málokto uvedomuje, aj taká možnosť vtedy bola a mohli sme dodnes mať aj na Slovensku relatívne silnú komunistickú stranu. Vedeli sme, že Slovensko potrebuje ľavicovú stranu, ktorá bude schopná efektívne brániť záujmy robotníkov a zamestnancov a podieľať sa na utváraní nového systému politických a ekonomických vzťahov v ich záujme. Transformácia hospodárstva sa robila podľa vzorcov Washingtonského konsenzu šokovou metódou. Ak sme chceli obhajovať záujmy občanov proti excesom „divokého kapitalizmu“, museli sme byť schopní spolupracovať s inými stranami a spájať sa s nimi. A museli sme ponúkať aj opozičnú alternatívu. Išlo o zložitý proces. Najdôležitejšie napokon bolo, že ľavicoví voliči dali za pravdu nám, ktorí sme nepresadzovali iba zmenu názvu, ale i zásadnú ideovú, programovú a organizačnú zmenu. Vo voľbách v roku 1992 sme dostali 14,7 percenta hlasov, spomínané dve strany, ktoré vznikli ako výraz nesúhlasu s naším odstúpením od starých princípov, ostali hlboko pod prahom zvoliteľnosti.
Foto: IVAN DUBOVSKÝ
Ako SDĽ vnímala transformáciu ekonomiky? Nedali sa tieto zmeny robiť sociálne ohľaduplnejšie?
Od začiatku sme si uvedomovali nevyhnutnosť prechodu k trhovej ekonomike. Napriek všetkým nálepkám, ktoré vtedy dávali politickí konkurenti i médiá. Našu hospodársku politiku pomáhali formovať napríklad bývalý riaditeľ Ekonomického ústavu SAV Ivan Okáli, ktorý už v 70. rokoch presadzoval zmeny hospodárskeho mechanizmu a výrazne sa podieľal na vytvorení ekonomickej prognózy Slovenska v druhej polovici 80. rokov, Brigita Schmögnerová, ktorá sa neskôr stala európskou ministerkou financií roka, bola najvyššie postavenou Slovenkou v medzinárodných inštitúciách v histórii, či ďalší popredný slovenský ekonóm Milan Šikula, donedávna riaditeľ Ekonomického ústavu SAV. Mali sme vlastné predstavy o transformácii a hospodárskych i sociálnych politikách. Usilovali sme sa presadzovať aspoň minimum sociálnej spravodlivosti a solidarity a niekedy doslova zdravý ekonomický rozum. Boli sme v prirodzenej opozícii voči niektorým prístupom k transformácii presadzovanej vtedy dominujúcimi pravicovými stranami, predkladali sme vlastné návrhy.
V nijakých voľbách po novembri 1989 sa KSS, respektíve SDĽ nepodarilo prekročiť začarovaných 15 percent. Čím si to vysvetľujete? Nedôverou ľudí k bývalým komunistom?
Nebolo to dané v prvom rade tým. Veď bývalí komunisti boli v ešte väčšom počte v HZDS. Okrem našich taktických chýb, ktoré možno raz rozoberiem v pamätiach, tu podľa mňa pôsobil najmä fakt, že na rozdiel od Maďarska a Poľska, kde boli hlavným predmetom politického zápasu sociálne a ekonomické dôsledky reforiem podľa vtedajších dominujúcich receptov, na Slovensku k tomu pribudla štátoprávna agenda. A tá do veľkej miery prekrývala ekonomickú a sociálnu. U našich južných a severných susedov sa nová ľavica stala druhým dominantným pólom na politickej scéne práve prostredníctvom kritiky metód, priebehu a dopadov transformácie. U nás vládnucu pravicu v štátoprávnych otázkach doslova prevalcovalo HZDS a diktovalo témy i tempo. Aj sociálna a ekonomická politika sa posudzovala dominantne cez prizmu česko-slovenských vzťahov. My sme sa už preto, že sme boli v opozícii a museli navyše zápasiť o svoju legitimitu, nemohli stať hegemónom tohto procesu. Vytvorili sme si však pozíciu, v ktorej sme zohrali mimoriadne konštruktívnu a vo viacerých ohľadoch zásadnú rolu pri príprave Slovenska na osamostatnenie. Napriek tomu, čo sme objektívne urobili pre realizáciu základných národno-štátnych záujmov, najmä pri príprave a schvaľovaní Ústavy SR, sme pre časť vtedajšej verejnosti neboli dostatočne „pronárodní“.
Čím ešte bol podmienený fakt, že SDĽ sa nikdy nestala takýmto pólom na politickej aréne, ale bola iba stredne veľkou stranou?
Splnili sme základné úlohy, ktoré sme si dali. Získali sme solídnu voličskú podporu, koaličný potenciál i medzinárodnú akceptáciu, pomohli sme zastaviť autoritárske tendencie vládnutia na Slovensku, ponúkli sme jasný a prepracovaný program integrácie do EÚ a NATO. Kto už dnes vie, že práve SDĽ už v roku 1993 schválila prvý ucelenejší zahraničnopolitický program pre Slovensko, v ktorom ako prvá strana jasne deklarovala potrebu vstúpiť do Severoatlantickej aliancie spolu s Českom, Maďarskom a Poľskom? Zohrali sme významnú úlohu pri obnove integračnej šance pre SR, ktorá bola vylúčená v rokoch 1997 a 1998 z rokovaní o vstupe do týchto medzinárodných zoskupení. To všetko však nestačilo. Pridlho sme boli vzhľadom na pomer síl tzv. jazýčkom na váhach, pridlho sa o nás hovorilo v kontexte otázky „ku komu sa SDĽ pridá“. Tu nejde len o naše taktické chyby. Ide najmä o to, že v tejto pozícii sme nedokázali byť dostatočne silným a dôveryhodným reprezentantom záujmov klasickej ľavicovej sociálnej klientely, teda ľudí, ktorí sú „námedzne pracujúci“.
Foto: IVAN DUBOVSKÝ
Na jeseň 1994 sa SDĽ, v rámci koalície Spoločná voľba, takmer nedostala do parlamentu. Kde ste urobili chybu?
Precenili sme svoje sily a podcenili revitalizačné schopnosti HZDS, ktoré bolo na prelome rokov 1993 a 1994 v hlbokej kríze. Takticky sme nezvládli politické procesy, ktoré napokon viedli k návrhu na odvolanie Mečiara z postu predsedu vlády. Keďže elektoráty SDĽ a HZDS sa v niektorých parametroch prekrývali, nedocenili sme emocionálnu reakciu niektorých skupín našich voličov na odvolanie premiéra a najmä na spojenectvo s KDH vo vláde. V nej sme sa správali z makroekonomického hľadiska zodpovedne, ale z taktického sme podcenili, že niektoré konsolidačné ekonomické a sociálne opatrenia prijíma vláda tesne pred voľbami. Moja osobná chyba bola, že som príliš forsíroval integráciu SDĽ s malými ľavicovo-stredovými stranami. SDĽ ako značka i lídri našej strany, ktorých ľudia dobre poznali, sa tak do veľkej miery stratili. Dnes by som sa už takého vážneho omylu nedopustil.
Moja osobná chyba bola, že som príliš forsíroval integráciu SDĽ s malými ľavicovo-stredovými stranami.
Prečo ste v roku 1994 tlačili na to, aby sa konali predčasné voľby a nepokračovalo sa vo vládnutí aj po šiestich mesiacoch? HZDS sa nemuselo vrátiť k moci a písať najšpinavejšiu kapitolu svojej histórie.
Na prvý pohľad sa to zdá byť tak, ako ste konštatovali v otázke. Ale vláda Jozefa Moravčíka bola menšinová. Závisela od podpory hnutia Spolužitie, na čele ktorého stál Miklós Duray. A mohla každú chvíľu padnúť na jeho nerealistických požiadavkách. Bol tu verejný záväzok, že budú predčasné voľby. V súboji s HZDS však zohral rolu aj iný faktor. A to bola podpora, resp. nepodpora zo strany tzv. červených manažmentov, manažérskych špičiek veľkých štátnych podnikov, ktoré mali výrazný vplyv na voličov v týchto podnikoch i mestách. Do roku 1992 nás ešte videli ako akéhosi ochrancu pred napádaním, že boli v nomenklatúre KSS, ale po voľbách 1992 sme im už nemohli ponúknuť nič. HZDS im mohlo ponúknuť účasť na privatizácii. Aj ponúklo.
Oľutovali ste niekedy tých trinásť rokov svojho pôsobenia vo vrcholovej politike? Čo zásadného by ste dodatočne zmenili?
Politika, ako som ju poznal a prežíval, je veľmi ťažké, zodpovedné a namáhavé poslanie. Vyžiadala si veľa obetí v mojom súkromnom živote. Samozrejme, urobil som v nej aj chyby a musel som sa s nimi, niekedy veľmi ťažko, vnútorne vysporiadať. Je však zbytočné plakať nad rozliatym mliekom. Každý politik rieši úlohy, ktoré pred neho postaví doba, a po ňom prichádzajú iní. Som vďačný osudu, že mi umožnil byť pri zásadných demokratických premenách mojej vlasti, pri vytváraní podmienok pre presadzovanie myšlienok sociálnej demokracie na Slovensku v zložitom období transformácie. Mal som možnosť dostať do politiky ľudí, ktorí boli schopní spravovať Slovensko a získať si pritom rešpekt doma i v zahraničí. Mohol som sa podieľať na kladení základov samostatnej slovenskej štátnosti – Deklarácii zvrchovanosti a Ústave SR a pri budovaní tejto štátnosti. SDĽ veľa urobila pre integráciu Slovenska do Európskej únie a Severoatlantickej aliancie, pri presadzovaní základných národnoštátnych záujmov. V tejto oblasti žiadnu zásadnú chybu neurobila. Ako politik som dostal príležitosť precestovať a poznať takmer všetky kúty Slovenska, a čo je najdôležitejšie, na začiatku 90. rokov, ktoré sám pre seba nazývam obdobím politického romantizmu, keď išlo o myšlienky a solidaritu a nik nemyslel na kariéru, som nadviazal množstvo priateľstiev, ktoré trvajú doteraz. Zakladali sme spolu stranu, ktorá ľudí spájala na báze hodnôt, priateľstva, slušnosti, čestnosti a viery v sociálnu spravodlivosť.
Foto: IVAN DUBOVSKÝ
V stredoškolských učebniciach dejepisu sa v súvislosti s rokmi 1991 až 2004 SDĽ vôbec nespomína. Keby bola možnosť doplniť ich o tri vety, čo by ste ohľadom SDĽ navrhli?
SDĽ zásadným spôsobom ovplyvnila podobu Ústavy SR ako ústavy klasickej parlamentnej demokracie a presadila, aby sa SNP stalo jedným z pilierov tradícií, na ktorých stojí moderná demokratická slovenská štátnosť. SDĽ sa zásadným spôsobom podieľala na presadzovaní demokracie na Slovensku, na porážke autoritárskych tendencií vládnutia a na obnovení a realizácii druhej šance na integráciu SR do EÚ a transatlantických štruktúr. SDĽ napomohla tomu, aby sa sociálna demokracia stala jedným zo štandardných pólov straníckeho systému na Slovensku a nebola tu silná antisystémová KSS, ktorá sa nevzdala dedičstva stalinizmu a vnášala by do spoločnosti nové a nové napätia.
Peter Weiss (1952)
diplomat a bývalý ľavicový politik
- Pred novembrom 1989 pracoval v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS v Bratislave.
- Po Novembri sa stal predsedom KSS a iniciátorom jej transformácie na stranu sociálnodemokratickej orientácie pod názvom Strana demokratickej ľavice (1991). Do roku 1996 bol jej predsedom.
- Bol poslancom Slovenskej národnej rady aj jej podpredsedom. V roku 2002 vystúpil z SDĽ.
- V rokoch 2009 – 2013 bol veľvyslancom SR v Maďarsku, od roku 2013 je veľvyslancom v Česku.
Curriculum vitae
Strany demokratickej ľavice
27. november 1989: Mimoriadne zasadanie Mestského výboru KSS v Bratislave s predsedami celozávodných a základných organizácií strany v PKO. Jeho účastníci prijali vyhlásenie, v ktorom žiadali okamžité odstúpenie vedenia KSS, zvolanie mimoriadneho zjazdu KSČ, zrušenie 4. článku Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a slobodné voľby.
17. december: Mimoriadny zjazd KSS v bratislavskom PKO, na ktorom prijali akčný program s cieľom premeny KSS na modernú ľavicovú stranu európskeho typu. Delegáti zvolili nové vedenie strany na čele s predsedom Výkonného výboru ÚV KSS Jánom Širokým, v januári 1990 ho nahradil Peter Weiss.
29. január 1990: Okresný aktív komunistov v športovej hale v Žiline museli ukončiť skôr, lebo anonymný telefonát oznámil, že v budove, kde v tom čase cvičili aj deti, je uložená bomba.
1. máj: Prvomájové oslavy KSS vo všetkých okresných mestách.
8. a 9. jún: Vo voľbách do SNR získala KSS 450 855 hlasov (13,35 %) a tým 22 poslaneckých mandátov. Do oboch snemovní Federálneho zhromaždenia ČSFR to bolo približne o percento viac. Spoločnú volebnú symboliku s KSČM – dvojicu čerešní so zeleným lístkom navrhol Pavol Kanis.
20. a 21. október: Zjazd KSS v Prešove rozhodol o zmene názvu strany na Komunistická strana Slovenska – Strana demokratickej ľavice. Zo 409 delegátov dalo svoj hlas pri voľbách predsedu Petrovi Weissovi 206, jeho protikandidát Pavol Kanis získal 195 hlasov. Rokovanie pokračovalo pri svetle sviečok, keď záhadne vypadla elektrina.
4. november: KSČ sa na svojom 18. zjazde v Prahe transformovala na federáciu Komunistickej strany Čiech a Moravy a KSS-SDĽ. Predsedom jej Federálnej rady sa stal Pavol Kanis.
24. a 25. november: Prvé komunálne voľby po novembri 1989. Najviac zvolených starostov a primátorov (24,6 %) kandidovalo za KSS, miestnych poslancov mala 13,6 %.
26. január 1991: V súlade s uznesením prešovského zjazdu účastníci 3. zasadania ÚV KSS-SDĽ rozhodli, aby sa vypustila z dvojičkového názvu prvá časť a s účinnosťou od 1. februára oficiálny názov znel Strana demokratickej ľavice. Z 21 členov Ústredného výkonného výboru bolo za 19, proti dvaja. Z 35 členov Rady zástupcov bolo za 30, štyria proti a jeden sa zdržal hlasovania.
15. jún: Na piatom celoslovenskom stretnutí klubov ľavicovej mládeže vo Zvolene založili občianske združenie Mladá demokratická ľavica, ktorej prvým prezidentom sa stal Braňo Ondruš. MDĽ sa neskôr stala členkou Medzinárodnej únie socialistickej mládeže. 23. júna 2003 sa zlúčila so Sociálno-demokratickou mládežou Slovenska pod novým spoločným názvom Mladí sociálni demokrati.
14. december: 1. zjazd SDĽ v Trenčíne prijal nové programové dokumenty a rozhodol o ukončení činnosti strany vo federácii KSČM a SDĽ. Za predsedu strany zvolili opäť Petra Weissa. Z bývalej KSS sa po zmene názvu do SDĽ preregistrovalo vyše 45-tisíc členov, viac ako 2-tisíc členov SDĽ predtým v nijakej strane nebolo.
5. a 6. jún 1992: Vo voľbách do SNR volilo SDĽ 453 203 občanov (14,7 %), získala v histórii najviac mandátov – 29.
29. september: SNR na tretí pokus prijala návrh Pavla Kanisa a ďalších štyroch poslancov na vyhlásenie 29. augusta, dňa výročia vypuknutia SNP, za štátny sviatok SR. Okrem zástupcov SDĽ túto iniciatívu podporila väčšina poslancov za HZDS a Spolužitie.
22. a 23. máj 1993: 2. zjazd SDĽ v Žiline prijal programovú a politickú orientáciu strany na princípy Socialistickej internacionály (SI) s tým, že sa bude usilovať o vstup do tejto celosvetovej politickej organizácie. Na zjazde privítali aj prezidenta SR Michala Kováča, zástupcov diplomatických misií v Bratislave, predstaviteľov ľavicových strán z Česka, Maďarska, Poľska, Rakúska, Talianska a SI.
15. marec 1994: Po odvolaní druhej vlády Vladimíra Mečiara (HZDS a SNS) vytvorila SDĽ koaličnú vládu s KDH a Demokratickou úniou Slovenska na čele s Jozefom Moravčíkom. Členovia vlády za SDĽ: vicepremiérka Brigita Schmögnerová, ministri Pavol Kanis, Milan Hanzel, Peter Magvaši, Pavel Koncoš a Juraj Hraško.
30. september a 1. október: Predčasné voľby do Národnej rady SR, v ktorých SDĽ v rámci koalície Spoločná voľba so SDSS, Stranou zelených na Slovensku a Hnutím poľnohospodárov SR takmer prepadla pod 10 percent nevyhnutných pre vstup štvorkoalície do parlamentu. Spolu získali iba 299 496 hlasov (10,41 %) a 18 poslancov (z toho 13 SDĽ).
13. december: Koaličnú vládu Jozefa Moravčíka vystriedala tretia vláda Vladimíra Mečiara zložená zo zástupcov HZDS, SNS a Združenia robotníkov Slovenska, pôvodnej platformy SDĽ na čele s Jánom Ľuptákom.
17. a 18. február 1995: 3. zjazd SDĽ v Poprade, napriek ostrej kritike z 245 prítomných delegátov vo voľbe predsedu podporilo Petra Weissa 131. O zvyšok hlasov sa podelili Ľubomír Fogaš a Milan Ftáčnik.
27. a 28. apríl 1996: Na 4. zjazde SDĽ v Nitre Petra Weissa vo funkcii predsedu strany nahradil Jozef Migaš.
10. – 12: september: Na 20. kongrese Socialistickej internacionály v New Yorku prijali SDĽ za jej členku.
1. september 1997: SDĽ vystúpila z koalície Spoločná voľba.
25. apríl 1998: Prvá časť 5. zjazdu SDĽ vo Zvolene.
25. a 26. september: Vo voľbách do NR SR 492 507 voličov podporilo SDĽ, (14,66 %) so ziskom 23 mandátov.
24. a 25. október: Delegáti druhej časti 5. zjazdu SDĽ vo Zvolene sa venovali stratégii strany po parlamentných voľbách.
30. október: SDĽ vytvorila koaličnú vládu so Slovenskou demokratickou koalíciou (premiér Mikuláš Dzurinda), Stranou maďarskej koalície a Stranou občianskeho porozumenia Rudolfa Schustera. Za SDĽ boli členmi vlády vicepremiér Ľubomír Fogaš, ministri Pavol Kanis (neskôr nahradený Jozefom Stankom), Brigita Schmögnerová (od januára 2002 František Hajnovič), Milan Ftáčnik (od apríla 2002 Peter Ponický), Peter Magvaši a Pavel Koncoš.
September 1999: Podpredseda strany Robert Fico vystúpil z SDĽ a v decembri založil stranu Smer.
8. júl 2000: Na prvej časti 6. zjazdu SDĽ v Košiciach jeho 40 účastníkov názorovo blízkych Petrovi Weissovi, Milanovi Ftáčnikovi a Brigite Schmögnerovej podpísalo program „SDĽ ako moderná európska socialistická strana“, ktorý sa však nestal oficiálnym dokumentom strany.
21. október: Druhá časť 6. zjazdu SDĽ v Košiciach, na ktorej ešte bol Milan Ftáčnik kompromisne zvolený za podpredsedu strany a Jozef Migaš za predsedu.
17. november 2001: Na 7. zjazde SDĽ v Trnave vyvrcholili názorové rozpory v jej vedení, najmä na účinkovanie SDĽ vo vládnej koalícii. Novým predsedom strany sa stal minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš, predstavitelia druhého krídla odmietli kandidovať do funkcií.
29. január 2002: Brigita Schmögnerová bola uvoľnená z postu ministerky financií v súvislosti s jej vymenovaním za výkonnú tajomníčku Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve.
31. január: Skupina okolo Petra Weissa vystúpila z SDĽ a založila s časťou členov SDSS Sociálnodemokratickú alternatívu (SDA). Na jej ustanovujúcom zjazde v Bratislave 13. apríla zvolili za predsedu strany Milana Ftáčnika (abdikoval na miesto ministra školstva). Peter Weiss sa stal podpredsedom a volebným lídrom SDA.
8. jún: Na 8. zjazde SDĽ v Bratislave prijali kandidátnu listinu spolu s SDSS a SOP do parlamentných volieb, volebným lídrom sa stal Pavel Koncoš.
21. a 22. september: Vo voľbách do NR SR získala SDĽ 39 163 hlasov (1,36 %). SDA o čosi viac – 51 649 (1,8 %), ale ani to zďaleka nestačilo na finančný príspevok od štátu. Pavel Koncoš odstúpil z čela SDĽ, nahradil ho ako zastupujúci predseda Ľubomír Petrák.
15. október: Nastúpila druhá, už čisto pravicová vláda na čele s Mikulášom Dzurindom, na ktorej sa podieľali SDKÚ, KDH, SMK a Aliancia nového občana Pavla Ruska.
25. a 26. apríl 2003: Na 9. zjazde SDĽ v Lučenci zvolili za predsedu strany Ľubomíra Petráka. Delegáti prijali strategický dokument o tom, ako sa má SDĽ v roku 2006 vrátiť do Národnej rady SR. V posledných mesiacoch svojej existencie však v prieskumoch verejnej mienky dosahovala volebné preferencie iba 0,4 až 1,6 percenta.
4. december 2004: 10. zjazd SDĽ v Banskej Bystrici schválil dohodu o zlúčení SDĽ so stranou Smer (SDSS, SDA a ďalšie malé ľavicovo-centristické strany to už urobili), ktorý si zmenil symboliku (červená ruža) a názov na SMER – sociálna demokracia. SDĽ svoju činnosť oficiálne ukončila 31. decembra.
17. jún 2006: V parlamentných voľbách Smer – SD získal 29,14 % hlasov a 50 poslaneckých kresiel (3 patrili posledným funkcionárom z bývalej SDĽ: Ľubomírovi Petrákovi, Jánovi Richterovi a ako náhradníkovi Viliamovi Jasaňovi).
4. júl: Predseda Smeru – SD Robert Fico vytvoril svoju prvú vládu – v koalícii s SNS a HZDS.
8. júl 2000: Na prvej časti 6. zjazdu SDĽ v Košiciach jeho 40 účastníkov názorovo blízkych Petrovi Weissovi, Milanovi Ftáčnikovi a Brigite Schmögnerovej podpísalo program „SDĽ ako moderná európska socialistická strana“, ktorý sa však nestal oficiálnym dokumentom strany.
21. október: Druhá časť 6. zjazdu SDĽ v Košiciach, na ktorej ešte bol Milan Ftáčnik kompromisne zvolený za podpredsedu strany a Jozef Migaš za predsedu.
17. november 2001: Na 7. zjazde SDĽ v Trnave vyvrcholili názorové rozpory v jej vedení, najmä na účinkovanie SDĽ vo vládnej koalícii. Novým predsedom strany sa stal minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš, predstavitelia druhého krídla odmietli kandidovať do funkcií.
29. január 2002: Brigita Schmögnerová bola uvoľnená z postu ministerky financií v súvislosti s jej vymenovaním za výkonnú tajomníčku Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve.
31. január: Skupina okolo Petra Weissa vystúpila z SDĽ a založila s časťou členov SDSS Sociálnodemokratickú alternatívu (SDA). Na jej ustanovujúcom zjazde v Bratislave 13. apríla zvolili za predsedu strany Milana Ftáčnika (abdikoval na miesto ministra školstva). Peter Weiss sa stal podpredsedom a volebným lídrom SDA.
8. jún: Na 8. zjazde SDĽ v Bratislave prijali kandidátnu listinu spolu s SDSS a SOP do parlamentných volieb, volebným lídrom sa stal Pavel Koncoš.
21. a 22. september: Vo voľbách do NR SR získala SDĽ 39 163 hlasov (1,36 %). SDA o čosi viac – 51 649 (1,8 %), ale ani to zďaleka nestačilo na finančný príspevok od štátu. Pavel Koncoš odstúpil z čela SDĽ, nahradil ho ako zastupujúci predseda Ľubomír Petrák.
15. október: Nastúpila druhá, už čisto pravicová vláda na čele s Mikulášom Dzurindom, na ktorej sa podieľali SDKÚ, KDH, SMK a Aliancia nového občana Pavla Ruska.
25. a 26. apríl 2003: Na 9. zjazde SDĽ v Lučenci zvolili za predsedu strany Ľubomíra Petráka. Delegáti prijali strategický dokument o tom, ako sa má SDĽ v roku 2006 vrátiť do Národnej rady SR. V posledných mesiacoch svojej existencie však v prieskumoch verejnej mienky dosahovala volebné preferencie iba 0,4 až 1,6 percenta.
4. december 2004: 10. zjazd SDĽ v Banskej Bystrici schválil dohodu o zlúčení SDĽ so stranou Smer (SDSS, SDA a ďalšie malé ľavicovo-centristické strany to už urobili), ktorý si zmenil symboliku (červená ruža) a názov na SMER – sociálna demokracia. SDĽ svoju činnosť oficiálne ukončila 31. decembra.
17. jún 2006: V parlamentných voľbách Smer – SD získal 29,14 % hlasov a 50 poslaneckých kresiel (3 patrili posledným funkcionárom z bývalej SDĽ: Ľubomírovi Petrákovi, Jánovi Richterovi a ako náhradníkovi Viliamovi Jasaňovi).
4. júl: Predseda Smeru – SD Robert Fico vytvoril svoju prvú vládu – v koalícii s SNS a HZDS. (ao)