Ekonóm Anton Marcinčin: Je zbytočné iba nadávať a nerobiť nič viac

Tri týždne pred parlamentnými voľbami ohlásila vláda prípravu rozvojových plánov pre jedenásť okresov s vysokou mierou nezamestnanosti. Ide o Lučenec, Poltár, Revúcu, Rimavskú Sobotu, Veľký Krtíš, Sabinov, Svidník, Vranov nad Topľou, Rožňavu, Sobrance a Trebišov.

, 01.03.2016 07:00
Anton Marcinčin Foto: ,
Anton Marcinčin.
debata (13)

Prvý tzv. Akčný plán rozvoja okresu Kežmarok naštartoval už v januári a má byť modelový. Predpokladá o. i. investíciu 4 milióny eur zo štátneho rozpočtu, 40 miliónov eur z európskych fondov a 8 miliónov eur zo súkromných zdrojov. Autorom koncepcie je ekonóm Anton Marcinčin, poradca ministra financií. „Keď je najhoršie a ostatné riešenia neexistujú, vtedy sa ozve zdravý rozum,“ hovorí pre Pravdu.

Váš akčný plán sa napokon forsíruje teraz, pred voľbami. Čo hovoríte ľuďom, ktorí ho vnímajú ako načasovanú politickú objednávku?

Lenže nápad vytvoriť konkrétny plán vznikol už vlani v lete, a len málokto vie, že na popud občianskeho združenia z Rimavskej Soboty, ktoré tvoria väčšinou podnikatelia. Prekážalo im, že sa u nich nič nerobí, len sa frfle a nadáva. A tak pripravili konferenciu, na ktorú pozvali aj ministra financií, od ktorého chceli počuť odpoveď na otázku: Ak sú hospodárske výsledky pre Slovensko dobré, prečo to necítia aj oni v okrese? Vtedy mi dal minister financií pokyn, aby som zorganizoval ľudí, s ktorými by sme dokázali vytvoriť pilotný projekt a ukázať, ako sa dajú naštartovať okresy, ktoré zaostávajú.

Ako vyzerala vaša príprava?

Prvá veta, ktorá zaznela pri úvahách nad projektom, bola známa pravda – pokiaľ si ľudia v takých okresoch nepomôžu sami, tak im nikto nepomôže. Princípy regionálnej politiky som sa snažil propagovať už dlhšie, pretože umožňujú rozlúsknuť problémy, ktoré sa nedajú vyriešiť plošne. Myslím si, že zlomom bola porada niekoľkých zaostávajúcich okresov, ktorú v auguste zvolal predseda vlády do Rožňavy. Na jeho popud sme celé leto dávali dokopy zákon o najmenej rozvinutých okresoch, aby sme ho stihli predložiť na prvé zasadanie vlády v auguste. To sa podarilo a zákon bol napokon schválený Národnou radou. Ale podstata nášho programu netkvie v samotnom zákone, aj keď ten je dôležitým nástrojom, ale v tom, aby sme vytvárali pre jednotlivé okresy programy ušité presne na mieru, podľa ich špecifických potrieb, a aby sme im ich aj pomohli realizovať.

Prečo sa prvým okresom vo vašom akčnom pláne stal práve Kežmarok?

V Kežmarku sme už predtým mali dobrú skúsenosť s výstavbou modulových škôl. Vtedajší prednosta okresného úradu sa pustil s vervou do niečoho neznámeho, pretože aktívne hľadal riešenia problému s dvojzmennou školskou dochádzkou. Bol schopný výstavbu modulov nielen naštartovať, ale aj ukončiť tak, že v priebehu pol roka sme otvorili pre deti nové triedy. No a keďže sme mali k dispozícii tím odborníkov, zákon, osobnú podporu predsedu vlády a ministra financií, a aktívny okres, začali sme pripravovať konkrétny program práve pre Kežmarok, ktorý patrí z pohľadu nezamestnanosti medzi najproblémovejšie okresy. A potom sme dostali otázku, či je na to vhodná doba. Mali sme dve možnosti. Iste, mohli sme sedieť a čakať so založenými rukami, čo sa stane do mája, kým sa nerozhýbe nová vláda. Alebo sme mohli využiť chuť na strane Kežmarčanov, ktorí sa rozbehli a pracovali naozaj naplno. Nebolo by férové povedať im ani ďalším okresom v podobnej situácii – odložme to.

Nakoľko bude tento váš plán záväzný pre budúcu vládu?

Každý, kto robil na nejakom veľkom projekte, vie, že pokiaľ si ho vláda neosvojí, neprijme ho, tak to jednoducho nebude. To je pravda. Na celoštátnej porade v Banskej Bystrici pred niekoľkými týždňami, ktorú rovnako zvolal predseda vlády, sa však jasne ukázalo, že okresy sú presvedčené, že to má zmysel. Rovnako aktívna účasť samosprávneho kraja a vládnych rezortov je správou o tom, že individuálny prístup k okresom má podporu. Samozrejme, ďalšia vláda môže povedať, že si vystačí s plošnými riešeniami – že celá regionálna politika je nezmysel. To však ľudom rozhodne nebude stačiť. Buď sme teda niečo spoločne naštartovali a pôjde to ďalej, alebo budeme znovu čakať.

Ak novú vládu bude tvoriť politická koalícia, musíte počítať s odlišnými názormi. Ste na to pripravení?

Opačný extrém voči súčasnej snahe by bol popretím regionálnej politiky. To sa mi zdá už dnes nereálne. Samozrejme, mnohé veci sa dajú robiť inak, pomalšie a podobne, ale keď bol zákon v parlamente, tak nikto nehlasoval proti. Skôr sa hovorilo o tom, že takáto iniciatíva mohla vzniknúť už skôr, nemuseli sme desiatky rokov čakať. Navyše, to, čoho sme sa na Slovensku vždy akosi báli – teda otázka pozitívnej diskriminácie – zrazu nie je vnímané ako problém! Žiadna negatívna reakcia na zvýhodnenie najmenej rozvinutých okresov nenastala. Je tak veľká šanca, že sa konečne začnú riešiť problémy, o ktorých sa vie dlhodobo. Otázkou je, či pôjdeme rýchlejšie, alebo pomalšie, či táto téma ostane prioritou vlády, alebo nie.

Ktoré problémy máte na mysli?

Napríklad inštitút osobného bankrotu je u nás nastavený najhoršie zo všetkých okolitých krajín. Nútime tak našich ľudí pracovať načierno. Všetci o tom vedeli, ale nijako sa to nehýbalo. Teraz má ministerstvo spravodlivosti úlohu, aby to do leta zmenilo. Alebo sociálny aspekt vo verejnom obstarávaní: na celom Slovensku by mohli starostovia urobiť plno práce s miestnymi ľuďmi, ktorí majú nízku kvalifikáciu, priamo. Ale oni musia ísť cez verejné obstarávanie, keď v predpisoch zbehlá sprostredkovateľská firma nakoniec aj tak zamestná miestnych, ale pre seba si odkrojí časť ich pláce. Prelom nastal nedávno v Štátnych lesoch, ktoré si už konečne nemusia objednávať bratislavskú firmu, aby zamestnali ľudí z konkrétnej dediny pod Tatrami. Žiaľ, verejné obstarávanie u nás je také komplikované, že je dobré už iba pre tých, ktorí ho vedia zneužívať. Pre nikoho iného.

Čo sa s tým dá robiť?

Treba zásadne zmeniť pohľad na štátnu správu a na objektivizáciu jej výkonov. Nie je správnou cestou nedovoliť ľuďom rozhodovať samostatne a niesť za svoje rozhodnutia aj zodpovednosť. Potom sa už môžeme spoľahnúť naozaj na roboty. Lenže svet nie je taký jednoduchý, aby sme ho dokázali riadiť robotmi. Keby sme vždy vedeli predvídať, čo sa stane, tak napíšeme presný program, a je to. Ale život býva nepredvídateľný, doprajme preto zodpovednosť ľuďom. Bez toho zabíjame tvorivý potenciál človeka a jeho motiváciu niečo robiť.

Ste autorom publikácie Rómovia a trh práce. Ako navrhujete postupovať v tejto otázke v okrese Kežmarok?

Podľa demografického atlasu žije v Kežmarku okolo 26 percent obyvateľov rómskej národnosti. To by samo osebe nebol problém. Problém je v tom, že majú mimoriadne nízku zamestnanosť. Pýtal som sa starostov pri prvých stretnutiach, aké sú medzi ľuďmi nálady vo vzťahu k Rómom. Či ešte stále žijú v tom, že ich „treba vysťahovať“, alebo či už pochopili, že budúci rozvoj do veľkej miere závisí od ich aktivizácie. A veľmi som sa tešil, keď mi viacerí starostovia povedali, že u nich ľudia chápu, že musia žiť spolu, a že s tým jednoducho treba niečo robiť. Aj my v našom akčnom pláne sme išli cez cielené programy pre nízkokvalifikovanú prácu, nie cez riešenie osobitných rómskych rozpočtov a pravidiel. Dôležité je zmeniť optiku: potenciál populácie rómskych spoluobčanov na východe Slovenska, ale aj inde by sa konečne mohol stať prínosom pre celú spoločnosť. Títo ľudia by mohli vytvárať hodnoty namiesto toho, aby boli stále vnímaní ako záťaž. Poznáme viacero príkladov zo Slovenska, keď starostovia bez toho, aby čakali na čokoľvek zvonku, využívajú tzv. medzitrh práce a dokážu ponúknuť Rómom užitočnú prácu. Zapájajú ich do miestnej výroby a verejných prác, ktoré zanechávajú viditeľné výsledky. Títo ľudia potom dokážu bez problémov vstúpiť na normálny trh práce. Príkladom môže byť Sveržov, Spišský Hrhov a ďalšie obce. Nie je to jednoduché, ale lepšia alternatíva ako práca neexistuje.

Svojho času ste pôsobili vo Svetovej banke, poznáte rôzne príbehy lokálnych ekonomík. Čo by ste u nás zlepšili ako prvé?

Určite sa treba „pozrieť“ na racionalizáciu školstva, na malé a stredné podnikanie, ktoré je pridusené normami šitými na veľké firmy. Tieto normy škrtia akúkoľvek malú aktivitu práve v zaostávajúcich okresoch. V momente, keď sa tam niekto rozhodne nejsť na úrad práce, ale niečo užitočné robiť, tak mu štátna správa so svojimi mnohými prehnanými požiadavkami zasadí smrteľný úder. Týka sa to aj využitia poľnohospodárstva. Ak v Rakúsku či Poľsku ľudia dokážu trvať na pôvodných cieľoch spoločnej poľnohospodárskej politiky a štát efektívne podporuje malé farmy, musíme sa aj my vrátiť k tomu, aby sme vytvorili nové pracovné miesta práve v tejto sfére.

Prečo výkonná moc nedokáže pružne reagovať hoci aj na potreby malých farmárov a podnikateľov, o ktorých hovoríte?

Myslím si, že nám prebujneli rôzne úradnícke aktivity, ktoré treba detailne revidovať, či prinášajú niečo pozitívne.

Dnes vám každý povie, že na Slovensku je toho veľa, čo protirečí zdravému sedliackemu rozumu. Dalo by sa veriť, že sa zdravý rozum pomaly začína prebúdzať aj na úrovni štátnej správy?

Keď je najhoršie a ostatné riešenia neexistujú, vtedy sa ozve zdravý rozum. Jednoducho sa musíme zaoberať každodennými problémami. Veľmi dlho u nás fungovalo, že politika má byť predsa o „vznešených témach“, ako je druhý pilier či rovná daň. V zásade záležitosti, ktoré sa majú udiať o 30 rokov. A my namiesto toho, aby sme sa negatívnemu vývoju vyhli, hoci aj tým, že začneme podporovať jasle, materské školy, mladé rodiny, bývanie a robiť rozvojové kroky, vymyslíme nejakú schému, aby sme nemuseli robiť nič. Až jedného dňa, presnejšie vtedy, keď mladí voliči SDKÚ začali mať deti a zistili, že reálny svet je niekde inde, sme si priznali, že, preboha, veď my si tu sami budujeme nejakú chiméru. Podobne ako v minulom režime: o tridsať rokov nám už bude všetkým dobre, keď ten komunizmus, v tomto prípade kapitalizmus, konečne vybudujeme… Ale žijeme predsa teraz, tak sa venujme tomu, čo môžeme vyriešiť dnes. Myslím si, že tie „veľké témy“ už pomaly odchádzajú a ľudia aj politici začínajú riešiť reálne problémy Slovenska.

Hovoríte, že sa konečne zmenil postoj majoritného obyvateľstva k rómskym spoluobčanom. Čím si to vysvetľujete?

Fakt je, že keď idete do Košíc, do Prešova, vidíte, že tam žije oveľa viac Rómov ako pred desiatimi rokmi. Keď som sa v jednej dedine, kde Rómov zamestnávajú, pýtal, čo si o tom miestni myslia, povedali mi, že hoci nadávajú na Rómov vo všeobecnosti – na tých svojich, pracujúcich, už nie! A to je kľúč ku všetkému, keď človek na Slovensku pracuje, má isté zaslúžené uznanie. Je to absolútny základ. Aj my v akčnom pláne začíname pri práci – je totiž na prvom mieste, čokoľvek ostatné súvisí s prácou. Na Slovensku platí staré dobré: kto pracuje, ten prispieva a zaslúži si úctu. Kto však nepracuje, má v komunite, v spoločnosti také miesto, aké má…

Na pozadí tlaku globálnej ekonomiky, dá sa ešte vrátiť k serióznemu lokálnemu hospodáreniu? K návratu potravinovej sebestačnosti?

Som o tom presvedčený. Táto téma je dnes navyše populárna. Mladí ľudia prišli na to, že nedáva veľkú logiku kupovať si bioprodukty z Rakúska za veľké peniaze a pozerať sa na repku olejnú na našich poliach. To jednoducho nie je logické. Veľa ľudí na Slovensku sa vracia k farmárčeniu a aj k tomu, že chcú žiť na vidieku, mimo miest. Štát má peniaze na poľnohospodárstvo, ide len o to, ako ich využiť. Máme peniaze, ktoré, napríklad, neefektívne míňame na energie, pričom existujú riešenia, aby sa vytvorila lokálna udržateľná energetika. Vyžaduje to však ústup od individualizmu, do ktorého sme sa možno dostali v minulom režime. Vtedy totiž každý sedel doma a staral sa len o svoju záhradku; len mať pokoj a nič neriešiť. Myslím si, že toto pomaly ustupuje a ľudia chápu, že ak chceme prosperovať, musíme sa znovu naučiť fungovať spoločne.

Hádkam a otvorenej nevra­živosti sa u nás, samozrejme, nedá len tak ľahko vyhnúť…

Dôležité je, aby ľudia pochopili, že moc patrí práve im. Aby si uvedomili, že je zbytočné iba nadávať… a nerobiť nič viac. Áno, každý má len jeden hlas vo voľbách, ale my sa predsa môžeme spájať a robiť mnohé užitočné veci. V posledných rokoch vidíme, že vďaka záujmu ľudí sa témou stalo školstvo, rodinná politika či zamestnanosť mladých ľudí. Vidíme prechod tých „vysokých“, ústavných tém k úplne reálnemu životu. V tomto sme sa posunuli, takže som optimista aj čo sa týka regiónov – mohli by a mali by začať fungovať.

Anton Marcinčin (1968)

ekonóm

  • Poradca podpredsedu vlády a ministra financií a poradca ministra školstva.
  • Po absolvovaní Fakulty elektrotechnickej ČVUT, postgraduálneho ekonomického štúdia v Prahe na CERGE-EI a stážach v Amsterdame a Londýne obhájil doktorát v ekonómii (1999).
  • Publikoval desiatky odborných článkov, prednášal na niekoľkých vysokých školách a zúčastňoval sa na mnohých medzinárodných výskumných projektoch.
  • Pracoval ako ekonóm Svetovej banky pre Slovensko a Slovinsko (2000–2008) pri reštrukturalizácii podnikov a bánk, reforme správy verejných financií a vypracovaní správ o životnej úrovni a trhu práce.
  • Bol ekonomickým podpredsedom KDH a poslancom NR SR (2010–2012).
  • Bol poradcom podpredsedu vlády a ministra vnútra pre rómske záležitosti (2012–2015).
  • Koordinuje práce týkajúce sa podpory najmenej rozvinutých okresov, vedie pracovné skupiny pre zlepšenie podnikateľského prostredia.
  • V roku 2014 ho Platforma žien Slovenska vymenovala za ambasádora žien Slovenska.
  • Od roku 2015 píše pravidelné stĺpčeky do Pravdy.

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #plán rozvoja okresov #Anton Marcinčin
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy