Francúzsky sociológ: Európa potrebuje znovu poznať, čo je to nádej

Tak by sa dalo zhrnúť posolstvo novej knihy Michela Wieviorku, v ktorej autor vyzýva zanechať úpadkové myslenie a volá po hľadaní nového európskeho univerzalizmu. Francúzsky sociológ je presvedčený, že hlas výskumníkov spoločenských vied by mal v občianskej a politickej debate zaznievať silnejšie, a to nielen v podobe odborných vyjadrení, ale i ako hlas angažovaných intelektuálov. Rozhovor vznikol počas jeho februárovej návštevy Prahy.

10.03.2016 08:00
Paríž, Eiffelova veža Foto: ,
Eiffelova veža po novembrových útokoch žiarila farbami francúzskej trikolóry.
debata (1)

Ako by ste zadefinovali sám seba, pokiaľ ide o filozofické východiská, v rámci ktorých sa pohybujete?
Som sociológ a prioritne sa venujem výskumu, no takisto sa angažujem vo verejnej, politickej diskusii. Nevidím napätie medzi sociologickou analýzou, ktorú robím a mojím pôsobením vo verejnom živote. Pokiaľ ide o moju politickú orientáciu, definujem sa ako ľavičiar. Vo Francúzsku je na tom ľavica pomerne zle, pravica takisto. Ale ako sociológ sa nevenujem ľavici, robím sociológiu pravice.

Vo Francúzsku ste sa nedávno pridali k iniciatíve za spoločné primárky ľavice pre prezidentské voľby 2017, ktorú podporili mnohí filozofi, intelektuáli, umelci, aktivisti vrátane Thomasa Pikettyho. Táto iniciatíva o. i. volá po politickej zmene, otvorení nových ekonomických, environmentálnych, demokratických perspektív a nastoľuje diskusiu o nových alternatívach veľkých otázok súčasnosti. Nakoľko reálne vidíte jej ambície, že bude úspešná?
Nie som iba signatárom, ale aj jedným zo zakladateľov tejto iniciatívy. Táto výzva vznikla pre obrodu ľavicových myšlienok. Neviem, či sú jej ambície realistické, no robíme teraz všetko pre to, aby sa naše požiadavky stali realitou. Na začiatku sa z našej iniciatívy politici vysmievali a médiá boli veľmi kritické. No dnes vyzerá situácia inak: je nám naklonená komunistická strana, Zelení, zo Socialistickej strany takisto zaznievajú hlasy vysokých predstaviteľov, ktorí s nami sympatizujú, a 80 percent voličov ľavice tvrdí áno, urobte primárky. No či to bude mať úspech, sa ešte len uvidí.

Michel Wieviorka.

Viete si predstaviť, že by ste v blízkej budúcnosti nadviazali spoluprácu s paneurópskym hnutím DiEM 25 (Democracy in Europe Movement 2025 – má za cieľ zabrániť rozpadu Európskej únie a vrátiť do Európy demokraciu – pozn. aut.), ktoré založil bývalý grécky minister financií Janis Varoufakis?
Naša aktivita sa teraz sústreďuje na Francúzsko: stojíme za Európskou úniou a sme za otvorenosť, no v súčasnosti nepremýšľame v kontexte zblíženia a spájania sa s inými silami. Chceme vytvoriť podmienky na zmenu politiky vo Francúzsku.

Aké myšlienkové prieniky nachádzate s týmto hnutím?
Premýšľame rovnako ako všetci tí, ktorí chcú zmeniť politiku a zároveň chcú zostať v Európe: chceme skončiť so súčasným spôsobom robenia politiky, žiadame viac demokracie na nižších úrovniach, no nemáme politický program, ani nie sme politickou stranou. Poviem príklad, v čom je naša iniciatíva špecifická: publikujeme články, v ktorých netvrdíme, že na nejaký problém existuje jedno najlepšie riešenie, ale že v ľavom spektre existujú ohľadom nejakého problému tri alebo štyri rozdielne a rešpektované pohľady, ktoré si zaslúžia diskusiu.

Rôzne protestné hnutia, iniciatívy, antiestablišmen­tové, sociálne hnutia, ktoré volajú po alternatíve, majú problém zbaviť sa populizmu alebo premeniť sa v relevantnú politickú silu. Aké politické sily budú meniť náš svet v nasledujúcich rokoch, desaťročiach?
V krajine ako je Francúzsko sú populistické a nacionalistické sily veľmi silné. No opačné sily takisto: napríklad v Bretónsku existuje Hnutie červených čiapok, no nevieme celkom presne povedať, kde stoja politicky. Pred niekoľkými týždňami sa prebudilo hnutie občianskeho typu, ktoré vraví: sme ľavičiari, chceme diskutovať a žiadame politiku, ktorá bude fungovať zdola nahor. Aká sila teda bude rozhodujúca? Populisti, nacionalisti, hnutia, ktoré sme spomenuli, odborové hnutie, alebo niečo iné? Neviem, no zisťujem, že francúzska spoločnosť sa začína hýbať a opäť nachádza chuť diskutovať o politike.

Zmenil sa Národný front, odkedy jeho predsedníčka Marine Le Penová začala stratégiu tzv. dediabolizácie, teda úsilia zbaviť stranu negatívneho imidžu, ktorý Národnému frontu vtlačil jej otec? Posúva sa viac k politickému stredu?
Dnes je ťažké nazvať Národný front stranou extrémnej pravice. Je to mnohovrstevná strana, ktorá reprezentuje veľmi odlišné postoje a niekedy až také, ktoré si protirečia. Je to strana obhajujúca silnú národnú suverenitu: požaduje odchod z eurozóny, Európskej únie a má rasistické, antisemitské postoje. Ale je to aj strana, ktorá chce byť rešpektovaná, ktorá chce byť voliteľná, snaží sa ukázať, že nie je rasistická, antisemitská a podobne. Je teda plná rozporov a protirečení: zahŕňa krajne pravicovú dimenziu, no nemôžeme robiť nejaké zovšeobecnenia na základe tohto jedného rozmeru.

„V mene ochrany demokracie, ktorá je ohrozená terorizmom, sa uchyľujeme k prijímaniu antidemokratických opatrení.“

Určité posuny možno badať aj v rámci politického prúdu ľavého stredu. Sociálnodemokra­tické a socialistické strany si dnes čoraz viac prepožičiavajú rétoriku konzervatívcov, pokiaľ ide o sociálne otázky, ekonomické riešenia alebo o postoje v otázke migrantov.
Som súčasťou malého think tanku, vedie ho Martine Aubryová (bývalá ministerka, prvá tajomníčka Socialistickej strany a vyzývateľka Françoisa Hollanda v posledných prezidentských primárkach – pozn. aut.), ktorá sa nedávno ostro vymedzila voči politike socialistickej vlády a povedala, že to, čo robí vláda, nemá s ľavicou nič spoločné. Časť ľavičiarov sa prihlásila k politike pravice, síce rešpektovanej, no predsa pravicovej. Áno, v politickom živote je prítomná určitá všeobecná tendencia posunu doprava. Elektorát si je tiež dobre vedomý tohto posunu, no napriek tomu je tu stále dosť tých, ktorí zostali ľavicovými. A reakcia ľudí je taká, že hovoria nie, toto nechceme, a preto je aj naše hnutie také viditeľné.

Aké sú podľa vás najväčšie výzvy pre demokraciu v súčasnej Európe?
Môžeme hovoriť o dvoch typoch výziev. Prvý predstavuje výzvy v rámci každého národného štátu a druhý je spojený s budovaním samotnej Európy. Budovať Európu je nevyhnutné: po gréckej kríze, migračnej kríze a na diskusiách o odchode Británie z EÚ vidíme, že sa Európe nedarí. Prvou výzvou je vrátiť životaschopnosť idei spoločnej Európy. Pokiaľ ide o výzvy vo vnútri národných štátov, rôznia sa od krajiny ku krajine. No naprieč štátmi je takouto výzvou nezamestnanosť, výzvou náboženského charakteru je problém integrácie islamu a napokon v politickej rovine je dôležité navrátiť zmysel demokratickému životu v systéme politických strán a inštitúcií.

Podľa Wieviorku sa francúzska spoločnosť začína... Foto: SITA/AP, Thibault Camus
Francúzsko, Paríž, tryzna Podľa Wieviorku sa francúzska spoločnosť začína hýbať a mať záujem o politiku.

A najväčšie hrozby pre demokraciu?
Ako som už uviedol, demokracia sa dnes nevie vyrovnať s problémom nezamestnanosti, nevie vytvoriť nové miesto pre náboženstvo vo verejnom priestore. No a potom je tu hrozba medzinárodná – terorizmus. V mene ochrany demokracie, ktorá je ohrozená terorizmom, sa uchyľujeme k prijímaniu antidemokratických opatrení, ako bol Patriot Act v USA alebo dlhotrvajúci výnimočný stav, ktorý vo Francúzsku uložil príliš vysoké a neprimerané obmedzenia základných slobôd. Veľkým nebezpečenstvom pre demokraciu je tiež násilie šíriace sa v rôznych podobách.

Napríklad?
Vzbury na predmestiach veľkých európskych metropol nemajú charakter sociálnych hnutí, ale je to násilie sociálne vylúčených ľudí, ktoré má etnické, prisťahovalecké pozadie. Je to dôkaz toho, že v demokracii je podstatne namáhavejšie nájsť pokojné a dobré riešenie etnických, kultúrnych a náboženských konfliktov. V tomto smere je výzvou naučiť sa inštitucionalizovať konflikt: dokázať pretaviť jeho násilnú podobu v organizovaný dialóg a diskusiu.

Volebná demokracia je nepochybne naštrbená, no kríza demokracie nie je žiadnym novým fenoménom. Keď opadlo prvotné nadšenie z pádu nedemokratických režimov reálneho socializmu, nová realita ukázala, že zlatý vek demokracie, jej triumf či koniec dejín je mýtus. Nie je napokon permanentná kríza vlastnou vnútornou črtou demokracie?
Demokracia nie je nikdy dokonalá. Stále čelí výzvam, stále sa musí obnovovať a oživovať, a preto je absolútne nevyhnuté ju permanentne zlepšovať. To znamená pripojiť participáciu a diskusiu k zastupiteľskému elementu, ktorý je srdcom demokracie. Myslím si, že je potrebné sa usilovať o nové formy demokracie, no a najmä dávať pozor, aby ju nevytlačilo násilie a terorizmus.

„Musíme si uvedomiť, že to nemôže byť len západný svet, ktorý by mal prísť s univerzálnymi hodnotami – opäť by sa stalo to, že by bol tento univerzalizmus niečím partikularistický.“

Utečenecká kríza, veľké pohyby ľudí zo Sýrie, z Iraku, Afganistanu, afrických krajín rozpútali v Európe novú vlnu xenofóbie, rasizmu, nacionalizmov. Kde sa stal problém, zlyhal multikulturalizmus, alebo zlyhali politici?
V prvom rade je potrebné dať presný význam pojmu multikulturalizmus. Ide o formu politického, inštitucionálneho, právneho zaobchádzania s kultúrnymi rozdielmi. Otázka migrantov s tým nemá veľa do činenia. Otázka migrantov je o tom, či sa rozhodneme ich sem vpustiť, alebo nie, kým multikulturalizmus je o tom, ako zaobchádzať s kultúrnymi odlišnosťami. Pozrime sa na to, kto z politikov povedal, že multikulturalizmus zlyhal: David Cameron, Marine Le Penová, Angela Merkelová a Nicolas Sarkozy. To sú všetko pravicoví politici. Nevravím teraz, že ľavica je multikulturalis­tická, ale myslím si, že nie sme nútení tvrdiť, že multikulturalizmus zlyhal. Je prirodzené uznať, že existujú kultúrne rozdiely a následne sa s tým aj nejako vyrovnať.

Jacques Rancière tvrdí, že sekularizmus vo Francúzsku sa stal synonymom islamofóbie. Viacero francúzskych intelektuálov sa k nej nepriamo priznáva. Boli univerzálne hodnoty prevrátené v prospech xenofóbnej debaty?
Nemýli sa. Pokúsim sa ho doplniť. Má pravdu, keď počúvame Národný front, že už viac nejestvuje iná sekulárna, republikánska strana než tá ich. Teda naozaj si privlastnili univerzálne hodnoty. Zato, naopak, pravica nemá nárok na monopol, pokiaľ ide o sekularizmus. Problém je, že sekularizmus na francúzsky spôsob sa poplietol, rozpadol, stal sa komplikovanejším. Nevieme, kde sa nachádzame, a preto sa deje to, čo sa deje, no neexistuje žiadny nárok na privlastnenie sekularizmu zo strany pravice. Východiskom nie je abstraktný univerzalizmus: republika, verejný priestor, rovnaké práva pre všetkých; to všetko krásne znie, no nefunguje to. Táto predstava stigmatizuje a bráni niektorým ľuďom cítiť sa súčasťou svojho náboženstva, kultúry. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že to nemôže byť len západný svet, kto by mal prísť s univerzálnymi hodnotami – opäť by sa stalo to, že by bol tento univerzalizmus niečím partikularistický.

Zaoberáte sa aj sociológiou terorizmu. Po útokoch z novembra odsúdili tieto útoky aj teroristické organizácie Hizballáh a Hamas ako „slepý terorizmus“. To sú paradoxy, o ktorých by sme asi nikdy nepovedali, že sa ich dožijeme. Ako tomu máme rozumieť?
Aj terorizmus sa mení: v 70. a 80. rokoch to bol ľavicový terorizmus, napríklad Červené brigády v Taliansku, ale i terorizmus extrémnej pravice, regionalistický terorizmus, či už baskický, alebo írsky, plus terorizmus v Palestíne. Dnes je to ešte o niečom inom. Terorizmus je spojený s náboženským rozmerom, spojený s formujúcim sa štátom, akým je Islamský štát. Technológia ako internet sa stala nástrojom v rukách terorizmu. Celý fenomén sa tak kompletne transformoval, a tak aj naša odpoveď a reakcia akéhokoľvek druhu na terorizmus musí byť iná ako kedysi.

V čom?
Pokiaľ ide o mladých ľudí, ktorí odišli bojovať do Sýrie za Islamský štát, mnohí z nich neboli na začiatku procesu svojej radikalizácie moslimami. Čiže nezačali sa radikalizovať ako moslimovia, konvertovali na islam až následne. Musíme sa zaoberať tým, ako sa ľudia radikalizujú a ako dospieť k deradikalizácii obyvateľstva. Teda hľadať spôsoby, ako vystúpiť zo začarovaného kruhu násilia.

Často sa súčasný stav Európy prirovnáva k úpadku Rímskej ríše, je to najmä videnie konzervatívcov, prevláda deklinizmus – úpadkové myslenie. Je dnes namieste hovoriť o úpadku Európy?
Téza úpadku Rímskej ríše je diskutovaná medzi historikmi a ukazuje sa, že je to podstatne zložitejšie, než sme predpokladali. Všetky takéto prirovnania a analógie sú komplikované a chúlostivé. Ja si myslím, že Európa má schopnosť a kapacity na to, aby sa dokázala obnoviť.

Michel Wieviorka (1946)

francúzsky sociológ

  • Vo svojich prácach sa venuje problémom globalizácie, násilia, terorizmu, rasizmu, antisemitizmu, multikulturalizmu a sociálnych hnutí.
  • Jeho starí rodičia z otcovej strany, pôvodom poľskí Židia, zahynuli v koncentračnom tábore.
  • Bývalý študent francúzskeho sociológa Alaina Touraina je jedným z najznámejších vedcov a verejných intelektuálov vo Francúzsku i v zahraničí.
  • V rokoch 2006 – 2010 pôsobil ako predseda Medzinárodnej sociologickej asociácie.
  • V súčasnosti je riaditeľom Centra analýz sociologických intervencií na École des Hautes Études en Sciences Sociales vo Francúzsku.
  • Výsledky svojej vedeckej činnosti prezentoval v Spojených štátoch, Rusku, Latinskej Amerike a vo viacerých európskych krajinách. Publikoval celý rad vedeckých monografií. V roku 2015 mu vyšla kniha Retour au sens. Pour en finir avec déclinisme (Späť k zmyslu. Skoncovať s deklinizmom).
  • Je nositeľom niekoľkých ocenení vrátane rytiera Radu čestnej légie.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #Francúzsko #sociológ