Je známe, že dokončujete prvý ucelený životopis o Gustávovi Husákovi. Kniha mala podľa niektorých českých médií vyjsť už minulej jesene, podľa iných – začiatkom tohto roku. Prečo tie odklady a v akom štádiu sa vydanie knihy Gustáv Husák nachádza teraz?
Mrzí ma to a ospravedlňujem sa za nedodržanie predtým avizovaných termínov. Záverečná fáza spracovania sa ukázala náročnejšia, ako som predpokladal. Pôvodne som totiž zamýšľal iba načrtnúť – vzhľadom na jeho náročnosť – obdobie 70. a 80. rokov a neskôr sa k nemu vrátiť samostatným textom. Nakoniec som tento prístup prehodnotil, prakticky by to znamenalo pridržiavať sa zabehnutých schém, čo som nechcel. Navyše táto kapitola Husákovho života najviac lákala potenciálnych čitateľov, preto som sa rozhodol prepracovať aj ju, a to predovšetkým podľa výsledkov vlastného základného výskumu, ktorý bolo treba ešte prehĺbiť. Okrem toho človek rieši ďalšie povinnosti a radosti, verím však, že predĺženie lehoty do polovice tohto roku sa pozitívne prejaví na konečnej kvalite knihy, čo nakoniec ocení aj čitateľ.
V historických zborníkoch a časopisoch vám medzitým vyšlo niekoľko odborných i populárno-náučných publikácií o Husákovi. V jednej štúdii sa zmieňujete aj o svojom objave v Archíve Kancelárie prezidenta republiky na Pražskom hrade – o dovtedy neznámych materiáloch, tykajúcich sa Husákovho pôsobenia v protifašistickom odboji počas vojnového Slovenského štátu. Ako je možné, že tieto písomnosti sa našli až dvadsať rokov po exprezidentovej smrti?
Áno, materiály boli neznáme, prinajmenšom neviem o tom, že by ich niekto dovtedy využil. Problém spočíva v tom, že fond Gustáva Husáka v spomínanom archíve na Pražskom hrade neprešiel inventarizáciou, preto sa ani nevedelo, čo konkrétne sa v ňom nachádza. Navyše, fond nebol bežne prístupný a historici sa oň preto ani nezaujímali. Mňa však, prirodzene, lákalo si ho preštudovať, čo sa napokon aj stalo vďaka ústretovosti vedúceho archívu Jakuba Doležala. Na revanš som aspoň zostavil kusý súpis toho, čo sa vo fonde nachádza, ktorý je teraz k dispozícii ďalším potenciálnym bádateľom.
Čo všetko obsahuje Husákov fond a nakoľko ste ho využívali pri príprave Husákovej biografie?
Obsahuje písomnosti, ktoré sa väčšinou týkajú prezidentskej agendy, ďalej materiály týkajúce sa štátnych návštev, rôzne podklady, monitoringy médií, ale tiež hojnosť korešpondencie adresovanej Husákovi ako prezidentovi. Napríklad narodeninové gratulácie, ale aj sťažnosti na porušovanie ľudských práv, okrajovo dokonca ľúbostné listy. Prirodzene, využívam relevantné písomnosti aj v knihe, ale nie samoúčelne – usilujem sa riešiť rôzne problémy a analyzovať situácie na základe kombinácie rôznych zdrojov.
Zmienili ste sa o ľúbostných listoch, môžete prezradiť, z ktorého obdobia Husákovho života pochádzajú?
Niekoľko listov skutočne adresovali Husákovi jeho ctiteľky, ktoré mu v priebehu 70. a 80. rokov posielali aj rôzne drobné darčeky. Nedá sa paušálne povedať, že by Husák prijímal iba zdvorilostné listy, ľudia sa chceli zdôveriť prezidentovi aj s osobnými problémami, žiadali o intervencie, často tiež peniaze. Nejde však o žiadne husákovské špecifikum, dá sa predpokladať, že podobné listy putovali a putujú všetkým prezidentom: Masarykom počnúc, cez Gottwalda až k dnešným Milošovi Zemanovi a Andrejovi Kiskovi, ktorí v mnohých očiach stelesňovali a stelesňujú vďaka svojmu úradu všemocnú a morálnu autoritu. Ide do určitej miery o pozostatok monarchistickej tradície, ktorú navyše umocňuje v českom prostredí prezidentské sídlo na Pražskom hrade.
Niektoré z vami objavených materiálov, napríklad nepublikovaná recenzia Husákovej knihy Svedectvo o SNP a korešpondencia Pavla Čarnogurského s Ladislavom Novomeským sa medzitým ocitli v knihe textov prvého z menovaných, ktorá vyšla koncom minulého roka. V doslove však jeho syn Ivan Čarnogurský píše, že materiály našiel „v osobnom archíve“ prezidenta Gustáva Husáka na Pražskom hrade historik Pavol Minárik. Ide o chybu alebo nejaké nedorozumenie?
Na materiály som narazil náhodou práve počas štúdia v spomínanom Husákovom fonde. Ide o raritu, boli uložené spolu s písomnosťami, ktoré Štátna bezpečnosť zhabala v roku 1976 historikovi Jozefovi Jablonickému. Považoval som za vhodné dotyčných informovať. Som veľmi rád, že sa to stihlo v prípade Dr. Jablonického, ktorý zomrel iba niekoľko mesiacov po tom. S archívnym nálezom som oboznámil aj synov Pavla Čarnogurského. Pán inžinier Ivan Čarnogurský prejavil záujem, aby som mu poskytol kópie, že ich bude publikovať vo výbere textov svojho otca, čo som následne dohodol s archívom, kópie vyhotovil a poslal. Preto ma nepríjemne prekvapilo, keď v nedávno vydanej knihe Súboj s komunizmom 2 nebol pravdivý odkaz na zdroj, a navyše sa tento objav využil na propagačné účely. Nejde len o moju osobu, ale tiež o narušenie dôvery archívu, čo sa môže prejaviť v prístupe k ďalším bádateľom. Nebolo to podľa mňa seriózne.
Foto: Archív Michala Macháčka
A čo historik Minárik – existuje vôbec?
„Krycie meno“ Pavol Minárik som nevedomky dostal údajne preto, že pán Čarnogurský sa obával, aby ma nežalovala rodina Gustáva Husáka, lebo objav mohol byť, podľa jeho názoru, interpretovaný tak, že Husák nariadil uväznenie jeho otca a aj zhabanie oných písomností. Celé mi to pripadá ako zo seriálu Mestečko Twin Peaks, skrátka absurdne. Snažím sa tomu porozumieť tak, že pán Čarnogurský asi konal na základe svojich životných skúseností. Je pravda, že sa potom interne ospravedlnil. Nakoniec, keď sa to vezme z pozitívnej stránky, s oneskorenou recenziou Husákovej knihy sa teraz môže zoznámiť širšia verejnosť, o čo išlo v prvom rade. Len výber toho „krycieho mena“ mohol byť šťastnejší. Mne totiž evokuje Pavla Minaříka, bývalého agenta Štátnej bezpečnosti, ktorý pred 40 rokmi nabádal k bombovému útoku na sídlo Rádia Slobodná Európa v Mníchove a, navyše, pred niekoľkými rokmi ho odsúdili za poistný podvod.
Zaujímalo Husáka už ako prezidenta ČSSR, čo si myslí o jeho Svedectve historik disident Jozef Jablonický alebo dôchodca Pavol Čarnogurský? Čítal vôbec ich recenzie, a ako sa ocitli v jeho archíve?
Tie materiály sa žiaľ neevidovali v spisovej službe, preto nevieme, kedy presne a ako sa tam dostali. Pravdepodobne neštandardnou cestou, pričom niektoré indície smerujú k bývalému šéfovi slovenských komunistov Jozefovi Lenártovi a na federálne ministerstvo vnútra. A či ich Husák čítal? Myslím si, že keď sa dostali písomností do jeho rúk, tak sa o ne, prirodzene, zaujímal a preštudoval si ich. Ostatne, Jablonický bol v 60. rokoch Husákov mladší kolega v Slovenskej akadémii vied a vypracoval sa medzi najväčších znalcov problematiky protifašistického odboja na Slovensku. Husák si dokonca dal vybrať koncom 80. rokov z monitoringu médií prepis záznamu Rádia Slobodná Európa, ktoré vysielalo na pokračovanie jednu Jablonického samizdatovú štúdiu. Čiže ho to zaujímalo.
Aké boli v minulosti vzťahy medzi Čarnogurským a Husákom?
Pavol Čarnogurský bol v rokoch vojny členom Slovenského snemu a zároveň zasadal v správnej rade Slovenskej všeobecnej úverovej banky, kde prišiel do styku s Magdou Husákovou-Lokvencovou, prvou Husákovou manželkou. Keď Husáka v marci 1944 opätovne zadržala slovenská bezpečnosť, pani Magda požiadala okrem iných práve Čarnogurského, aby intervenoval za neho u ministra vnútra Alexandra Macha. Čarnogurský tak urobil a neskôr sa vyjadril, že zachránil Husákovi život, čo bolo dosť nadnesené tvrdenie. Jednak vtedajšia justícia neuplatňovala v prípade politických obvinení trest smrti, ale aj bez ohľadu na to za Husáka vtedy intervenovalo viacero osôb. Najvplyvnejší z nich bol guvernér Slovenskej národnej banky profesor Imrich Karvaš, ktorý vyučoval Husáka na Univerzite Komenského v 30. rokoch a počas vojny udržiavali priateľské styky.
Po vojne zase Husák intervenoval v prospech Čarnogurského…
…v prospech Čarnogurského i Karvaša, ktorému tiež dosvedčil odbojovú činnosť a snažil sa ho vtiahnuť opäť do verejného života. Husák využíval vtedy Čarnogurského ako spojku na politické a cirkevné katolícke kruhy, čo súviselo aj s rokovaním o vzniku katolíckej politickej strany. Po februári 1948 Husák s Novomeským zariadili, aby Čarnogurský mohol pracovať najprv v knižnici Slovenskej vysokej školy technickej a neskôr ako správca na hrade Červený Kameň. Je dosť možné, že na seba ešte natrafili v Bratislave niekedy v 60. rokoch.
V recenzii Husákovej knihy i v korešpondencii s Novomeským Pavol Čarnogurský tvrdí, že Husák hrubo skreslil dejiny SNP. Bolo to tak?
Je pravda, že Husák použil aj skresľujúci a miestami veľmi subjektívny výklad. Zároveň si treba uvedomiť, že Husákova kniha Svedectvo o SNP nie je klasická historiografická práca, aj keď za ňu Husák získal v roku 1965 hodnosť kandidáta vied. Ide o kvázispomienkový text, ktorý je zároveň silným svedectvom o dobe svojho vzniku. Stojí tiež za zmienku, že prvému vydaniu tejto knihy sa nevyhla cenzúra. Husák sa vtedy usiloval najmä o rehabilitáciu seba a blízkych spolupracovníkov z čias Povstania, vulgárne obvinených z tzv. buržoázneho nacionalizmu, preto sa sústredil na vyvracanie vulgarizovaných a falošných interpretácií SNP.
Foto: Archív
Pavol Čarnogurský mu v recenzii vyčítal najmä to, že zamlčal ochotu a pripravenosť tzv. umierneného krídla vtedy vládnucej ľudovej strany zapojiť sa do odbojovej činnosti s ďalšími zložkami hnutia odporu, aktívne sa zúčastniť na „odpútavaní od Nemcov“, ako napísal, ale bez krvavého povstania a bez zbytočných, podľa jeho slov, obetí, s pomocou dvoch divízií generála Malára. Ponuky na spoluprácu mali dostať jednotlivé zložky odboja vrátane komunistickej od skupiny okolo predsedu Slovenského snemu Martina Sokola, ale vraj ich odmietli alebo ignorovali. Skúmali ste toto obdobie Husákovho života, jeho politické aktivity v roku 1944 i predtým, čo si teda myslíte o Čarnogurského tvrdeniach?
Husákova „pravá ruka“ Ladislav Novomeský viedol počas vojny len letmé sondáže smerom k umierneným ľudákom, k tzv. Sidorovej skupine a ku kresťanským odborárom. Jedenkrát hovoril priamo s Karolom Sidorom a častejšie s predsedom Obilnej spoločnosti pre Slovensko Jánom Klinovským, ale neprerástlo to do spolupráce. Zhodovali sa síce v protinemeckej orientácii, ale rozchádzali sa v pohľade na budúcnosť. Sidorovci inklinovali k Poľsku, uvažovali o stredoeurópskej federácii a rezervovaný postoj mali voči spolupráci so Sovietmi, čo rozhodlo. Napriek tomu Klinovský spolupracoval s Husákovi blízkymi ľuďmi, ktorí ho zasvätili aj do plánu Povstania. Nakoniec ho však zavraždili pseudopartizáni. V prípade Martina Sokola zrejme prekážali jeho kontakty s Vavrom Šrobárom, ktorého Husák nemohol spočiatku vystáť a považoval ho za relikt čechoslovakizmu. Navyše, slovenská bezpečnosť odhalila spoluprácu menovaných, preto nebol dôvod sa nimi kompromitovať. Slovenských komunistov za to následne kritizovali Jan Šverma i Klement Gottwald.
Dalo sa počítať s generálmi slovenskej armády – nielen s Malárom, ale aj s Čatlošom?
S ministrom obrany generálom Ferdinandom Čatlošom prebiehala dôležitá a perspektívnejšia komunikácia. Čatloš chcel prejsť na stranu povstalcov a za doručenie svojich návrhov Sovietom dal komunistom k dispozícii lietadlo. Existuje málo známe neskoršie vyjadrenie Novomeského, že by komunisti privítali aj to, keby sa na stranu povstalcov pridal prezident Jozef Tiso, ten si však zachoval vernosť Veľkonemeckej ríši. A na Čatloša naviazaný generál Augustín Malár v kritickom momente zlyhal a dezorientoval propovstalecké sily. Preto sa domnievam, že Čarnogurského kritika nemieri celkom správnym smerom. Možno istú úlohu zohralo to, že Husák sa o ňom vo svojej knihe ani raz nezmieňuje. Buď to nepovažoval za dôležité, alebo skôr nechcel vyvolávať zbytočné reminiscencie na predchádzajúce obvinenia svojej osoby z nadštandardných vzťahov s ľudákmi.
Čarnogurský kritizoval v recenzii Husáka aj za to, že údajne nerozlišoval rôzne prúdy v ľudáckom vedení. Potvrdzuje to váš výskum?
Pri pozornejšom čítaní Husákovho Svedectva sa dajú nájsť diferenciácie v náhľade na ľudáckych aktérov. Iné pramene, Husákove správy či hlásenia z vojnového obdobia zaslané do Moskvy hovoria o tom v niektorých aspektoch otvorenejšie. Zároveň hodnotia skúsenosť so Slovenskou republikou aj pozitívne v porovnaní so situáciou v Protektoráte Čechy a Morava.
Autor recenzie nesúhlasil ani s Husákovým zaradením Macha do radikálneho krídla vedeného Vojtechom Tukom. Ináč by predsa Národný súd poslal Macha po vojne na šibenicu podobne ako Tuku. Mali Husák a Novomeský „slabosť“ pre Macha, boli mu čímsi zaviazaní, ako sa to dodnes traduje?
Mach ako minister vnútra niekoľkokrát dal na základe rôznych intervencií prepustiť Husáka zo zaisťovacej väzby, ale nie je dokázané, že by sa v tom čase s Husákom bližšie poznali. Dá sa len predpokladať, že o sebe zbežne vedeli ešte z medzivojnového obdobia, keď sa obaja zúčastňovali na verejnom živote. Mach v skutočnosti udržiaval dlhodobé priateľské vzťahy nie s Husákom, ale s Novomeským. Áno, po tom, čo Macha neodsúdili po vojne na trest smrti, sa objavili špekulácie, že mu dotyční na revanš zachránili život. Novomeský síce na súde vypovedal korektne v jeho prospech, ale podľa môjho názoru rozhodol širší ľudský rozmer. Pani Alžbeta Machová chodila pred vynesením rozsudku orodovať za svojho manžela u jednotlivých aktérov a najmä ich manželiek. Pritom nechodila sama, ale brala so sebou i svoje deti. Mach navyše prejavil počas procesu – na rozdiel od Tisa – ľútosť a bral na seba zodpovednosť aj pri obvineniach, ktoré sa jednoznačne týkali iných obvinených, čo mu prinieslo určité sympatie. Husák bol však v tejto otázke tvrdý, na jednej besede v polovici 60. rokov verejne tvrdil, že keď ho umiestnili v Leopoldove do cely, kde už sedel Mach, ten mu údajne hneď ďakoval za záchranu života. Husák mu odpovedal, že nech neďakuje, lebo keby bolo vtedy podľa neho, tak by visel. To nebolo práve ideálne privítanie „starých priateľov“.
Svoj archívny objav ste ohlásili v štúdii, ktorá sa jeho obsahu priamo netýka. Venovali ste sa v nej štátoprávnym predstavám slovenských komunistov v období druhej svetovej vojny. Pokúste sa, prosím, stručne odpovedať na stále diskutovanú otázku, či Husák bol v určitom období za pripojenie Slovenska ako 16. republiky k Sovietskemu zväzu.
Slovenskí komunisti nemali jednotnú a stálu predstavu o budúcom povojnovom postavení Slovenska, bola to doba názorového kvasu. Husák takisto nechával otázku otvorenú a riadil sa geopolitickou situáciou. Čo sa týka známej Husákovej správy z júla 1944, kde sa zmieňuje o Slovensku ako o zväzovej republike ZSSR ako najschodnejšej alternatíve, tak jej interpretácia nie je jednoznačná. Husák to asi nevylučoval, ale veril by som jeho neskoršiemu tvrdeniu, že išlo hlavne o okamžitú reakciu na postoj Londýna, stelesňovaného exilovým prezidentom Benešom, ktorý odmietal pripustiť tézu o federácii a aj o existencii samostatného slovenského národa.
Čiže ak spoločný štát, tak iba na princípe „rovný s rovným“ a po boku ZSSR?
Ona Husákova správa mala fungovať ako varovné upozornenie, že kým Londýn nepristúpi na slovenské požiadavky, obnova Československa nie je jediný variant riešenia. Husák vychádzal z česko-slovenskej vzájomnosti, ale predpokladal rovnoprávne postavenie oboch národov a orientáciu na Sovietsky zväz, ktorý mal rozhodujúce slovo a, napokon, bol už spätý zmluvami s československou exilovou vládou v Londýne.
Blíži sa 70. výročie prvých povojnových parlamentných volieb, ktoré na Slovensku vyhrala Demokratická strana a tunajší komunisti prehrali, hoci celoštátne – v celej ČSR – zvíťazila KSČ. V akej miere túto porážku zavinil Husák?
Výsledky volieb ovplyvnil celý rad navzájom prepojených faktorov, preto ťažko hovoriť o osobných vinách. Rád by som však pripomenul jeden povojnový výrok komunistu Karola Šmidkeho (parafrázujem): Pozitívny obraz Sovietskeho zväzu sme sa snažili budovať dvadsať rokov a Červená armáda ho zničila za pár dní… Asi nie je náhoda, že Česi hovoria o oslobodení, a Slováci o prechode frontu. A ešte jedno podľa môjho názoru kľúčové porovnanie: Českí komunisti získali množstvo hlasov vďaka pozemkovej reforme, ktorú si šikovne privlastnili. Vďaka odsunu Nemcov bolo v českých krajinách tiež z čoho rozdávať, na rozdiel od Slovenska. Slovenskí komunisti a aj Husák od májových volieb '46 veľa očakávali, veľmi operovali s národnou kartou, domnievali sa, že sa im podarí získať bývalý ľudácky elektorát. Počítali s tým, že katolíci radšej budú voliť ich, než prevažne evanjelickú Demokratickú stranu, potom sa neúspešne snažili zvýšiť manévrovací priestor založením katolíckej strany. Nakoniec došlo k spojenectvu evanjelickej a katolíckej reprezentácie, ktoré slávilo jednoznačné víťazstvo. Husák to zobral osobne a tiež kvôli tomu obvinil demokratov zo zrady Povstania. Namiesto toho, aby detailne analyzovali svoju prehru, komunisti začali radšej hneď paralyzovať vplyv demokratov. Rapídne otočili a začali napríklad podporovať centralizačné tendencie Čechov na úkor Slovenska.
Podpísala sa táto volebná porážka KSS na Husákovom ďalšom vývoji či dokonca na jeho prerode ako politika? Veď už v jeseni 1947 sa práve Husák pokúsil o nedemokratické prevzatie moci komunistami na Slovensku, čo sa spätne hodnotí ako „generálka“ na február 1948.
Husákovo správanie nebolo v tomto období konzistentné. Udržiaval blízke vzťahy s niektorými demokratmi z povstaleckej garnitúry, čo mu mnohí súdruhovia vyčítali, ale len čo dostal stranícku úlohu, s ktorou sa nemusel ani plne stotožniť, tak jej splneniu venoval veľké úsilie a dokázal byť veľmi tvrdý až agresívny. Po prehraných voľbách paradoxne povýšil a stal sa predsedom Zboru povereníkov. Tiež sa angažoval v kampani proti demokratom, pracoval na ich rozložení napríklad pomocou popravy exprezidenta Tisa a v jeseni 1947 sa usiloval o monopol politickej moci na Slovensku. Ako keby chcel dokázať svojmu okoliu, že je pravoverný a zapálený komunista.
Okrem Archívu Kancelárie prezidenta republiky ste pri štúdiu Husákovej politickej činnosti preskúmali množstvo iných archívov vrátane ruských. Naši historici sa často sťažujú na nedostupnosť niektorých fondov týchto archívov. Ako sa tam darilo vám?
Priznám sa, že pod vplyvom spomínaných názorov som mal takisto obavy, realita však bola našťastie iná. Netvrdím, že všetko bolo ideálne, ale účel cesty nadmieru splnil očakávania. Pomohlo mi, že dvojmesačný pobyt sa uskutočnil v spolupráci s Historickou fakultou Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova. Mnoho vecí ovplyvňujú medziľudské vzťahy a predsa len, ak idete do Moskvy na jeden alebo dva týždne, tak tam toho veľa nestihnete. V tejto súvislosti považujem za veľkú chybu, že v Moskve neexistuje stabilné domáce zázemie pre našich historikov. Stačilo by pritom malé centrum s možnosťou ubytovania a so stálym zástupcom, ktorý by disponoval kontaktmi a „otváral dvere“ našim historikom do archívnych inštitúcií, ako to už dlhodobo praktizujú Maďari alebo Nemci. Pritom v Moskve stojí známy Český dom, ktorý patrí štátu, a dokonca ponúka priestory na prenájom. Neviem, prečo by sa nemohli spojiť v tejto záležitosti české a slovenské sily. Je to len otázka priorít.
Foto: ivysehrad.cz
Čiže je čo v Rusku študovať aj našim historikom?
Ruské archívy obsahujú veľmi dôležité pramene pre poznanie našich novodobých dejín už len preto, že česko-slovenský priestor fungoval prakticky od konca druhej svetovej vojny (a jednoznačne od februára 1948) až do konca 80. rokov minulého storočia ako sovietska gubernia. Skúsenosť ukázala, že nie je nemožné sa k novým písomnostiam dostať, treba však tomu venovať čas a úsilie. Je síce pravda, že nie všetko je v ruských archívoch prístupné, to sa týka najmä bezpečnostnej agendy, písomností KGB a pod., lenže každý rozumný štát je v tejto otázke obozretný, pretože veľakrát ide o „živé pramene“. Veď ani Spojené štáty nezverejňujú všetky materiály z proveniencie FBI, CIA a pod., a nikomu nenapadne – aspoň som o tom ešte nepočul – aby sa niekto u nás na to sťažoval.
Našli ste v Rusku niečo také, čo by sa dalo označiť ako archívny objav?
Ruskí kolegovia boli ochotní, a tak sa mi podarilo dostať k mnohým neznámym materiálom, napríklad k personálnym zväzkom, ktoré si Moskva viedla na československých – a nielen komunistických – funkcionárov. A tak som spokojný, nové zistenia sa snažím uplatňovať v najnovších textoch a uvažujem a ďalšom vycestovaní.
O vás je známe, že čerpáte aj z osobného archívu Husáka, ktorý vlastní jeho syn. Vrhajú tieto materiály nové svetlo na osobnosť bývalého prezidenta?
Som za to veľmi vďačný rodine Gustáva Husáka. Myslím si, že to nebolo celkom ľahké rozhodnutie, lebo ide skutočne o veľmi vzácne a zároveň citlivé osobné písomnosti, ktoré vyvolávajú rôzne reminiscencie na nie práve jednoduché obdobia života Gustáva Husáka i jeho rodiny. A teraz po desaťročiach o ne požiada nejaký mladý historik z Prahy… O to viac si to vážim, ako aj to, že som dostal voľnú ruku spracovať písomnosti do konečného textu a veľa zaujímavého som sa mohol dozvedieť aj v osobných rozhovoroch.
Môžete niečím priblížiť tieto písomnosti našim čitateľom?
Nevšedným zážitkom bolo čítanie gymnaziálnych zošitov Gustáva, vlastne vtedy ešte Augustína Husáka. Písal v nich napríklad o rodnej Dúbravke, o tom, akým vzorom je mu prezident Masaryk, ale tiež kritické úvahy, v ktorých analyzoval vtedajšiu spoločenskú situáciu. Unikátnym zdrojom sú tiež denníkové záznamy z kľúčových politických rokov 1968 – 1969. Znalosť týchto i ďalších písomností mi veľmi pomohla hlbšie pochopiť mnohé súvislosti i Husákovu osobnosť.
V jednom rozhovore takmer pred dvomi rokmi ste povedali, že sa snažíte porozumieť „nesmierne zaujímavému a tragickému životnému príbehu“ Husáka. Už mu rozumiete lepšie?
Najmä vďaka štúdiu nových materiálov mám tento pocit, napriek tomu mnoho otázok ostáva nezodpovedaných. Zároveň som obozretnejší. Viac si uvedomujem previazanosť našej prítomnosti s výkladom minulosti, že totiž produkcia historikov často viac vypovedá o dobe svojho vzniku a o autorovi, než o skúmanej téme. Rád by som sa toho vyvaroval, hoci je mi jasné, že to nie je celkom možné a že aktualizácia nemusí byť vždy na škodu. Nehovoriac už o tom, že ťažko možno porozumieť konaniu a mysleniu iného človeka, keď toľkokrát nerozumieme ani svojej vlastnej prítomnosti. Ale aby som neskončil pesimisticky, mám rád výstižný text historika Ľubomíra Liptáka s názvom Generáciomer, v ktorom upozorňuje na prepojenosť generačnej i osobnej skúsenosti s „veľkými dejinami“. Myslím si, že tento prístup spoločne so znalosťou osobnostných čŕt, charakterových vlastností a rozhodujúcej pramennej látky umožňuje lepšie pochopiť ľudské osudy, teda i život Gustáva Husáka. Závery však nikdy nebudú, a ani nemôžu byť, definitívne.
Michal Macháček
(1986) český historik
- Vyštudoval históriu v Ústave českých dejín Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe u profesora Jana Rychlíka.
- Absolvoval študijno-výskumné pobyty na Slovensku, v USA a Ruskej federácii.
- Venuje sa problematike komunistického hnutia, česko-slovenským vzťahom v 20. storočí a najmä osobnosti Gustáva Husáka.
- O uvedenej problematike publikoval odborné a popularizačné texty, za svoje práce dostal v roku 2012 Cenu Edvarda Beneša.
