Je známe, že dokončujete prvý ucelený životopis o Gustávovi
Husákovi. Kniha mala podľa niektorých českých médií vyjsť už minulej
jesene, podľa iných – začiatkom tohto roku. Prečo tie odklady a v akom
štádiu sa vydanie knihy Gustáv Husák nachádza teraz?
Mrzí ma to a ospravedlňujem sa za nedodržanie predtým avizovaných
termínov. Záverečná fáza spracovania sa ukázala náročnejšia, ako som
predpokladal. Pôvodne som totiž zamýšľal iba načrtnúť – vzhľadom na
jeho náročnosť – obdobie 70. a 80. rokov a neskôr sa k nemu vrátiť
samostatným textom. Nakoniec som tento prístup prehodnotil, prakticky by to
znamenalo pridržiavať sa zabehnutých schém, čo som nechcel. Navyše táto
kapitola Husákovho života najviac lákala potenciálnych čitateľov, preto
som sa rozhodol prepracovať aj ju, a to predovšetkým podľa výsledkov
vlastného základného výskumu, ktorý bolo treba ešte prehĺbiť. Okrem toho
človek rieši ďalšie povinnosti a radosti, verím však, že predĺženie
lehoty do polovice tohto roku sa pozitívne prejaví na konečnej kvalite knihy,
čo nakoniec ocení aj čitateľ.
V historických zborníkoch a časopisoch vám medzitým vyšlo
niekoľko odborných i populárno-náučných publikácií o Husákovi.
V jednej štúdii sa zmieňujete aj o svojom objave v Archíve Kancelárie
prezidenta republiky na Pražskom hrade – o dovtedy neznámych materiáloch,
tykajúcich sa Husákovho pôsobenia v protifašistickom odboji počas
vojnového Slovenského štátu. Ako je možné, že tieto písomnosti sa našli
až dvadsať rokov po exprezidentovej smrti?
Áno, materiály boli neznáme, prinajmenšom neviem o tom, že by ich niekto
dovtedy využil. Problém spočíva v tom, že fond Gustáva Husáka
v spomínanom archíve na Pražskom hrade neprešiel inventarizáciou, preto sa
ani nevedelo, čo konkrétne sa v ňom nachádza. Navyše, fond nebol bežne
prístupný a historici sa oň preto ani nezaujímali. Mňa však, prirodzene,
lákalo si ho preštudovať, čo sa napokon aj stalo vďaka ústretovosti
vedúceho archívu Jakuba Doležala. Na revanš som aspoň zostavil kusý súpis
toho, čo sa vo fonde nachádza, ktorý je teraz k dispozícii ďalším
potenciálnym bádateľom.
Čo všetko obsahuje Husákov fond a nakoľko ste ho využívali pri
príprave Husákovej biografie?
Obsahuje písomnosti, ktoré sa väčšinou týkajú prezidentskej agendy,
ďalej materiály týkajúce sa štátnych návštev, rôzne podklady,
monitoringy médií, ale tiež hojnosť korešpondencie adresovanej Husákovi
ako prezidentovi. Napríklad narodeninové gratulácie, ale aj sťažnosti na
porušovanie ľudských práv, okrajovo dokonca ľúbostné listy. Prirodzene,
využívam relevantné písomnosti aj v knihe, ale nie samoúčelne –
usilujem sa riešiť rôzne problémy a analyzovať situácie na základe
kombinácie rôznych zdrojov.
Zmienili ste sa o ľúbostných listoch, môžete prezradiť,
z ktorého obdobia Husákovho života pochádzajú?
Niekoľko listov skutočne adresovali Husákovi jeho ctiteľky, ktoré mu
v priebehu 70. a 80. rokov posielali aj rôzne drobné darčeky. Nedá sa
paušálne povedať, že by Husák prijímal iba zdvorilostné listy, ľudia sa
chceli zdôveriť prezidentovi aj s osobnými problémami, žiadali
o intervencie, často tiež peniaze. Nejde však o žiadne husákovské
špecifikum, dá sa predpokladať, že podobné listy putovali a putujú
všetkým prezidentom: Masarykom počnúc, cez Gottwalda až k dnešným
Milošovi Zemanovi a Andrejovi Kiskovi, ktorí v mnohých očiach stelesňovali
a stelesňujú vďaka svojmu úradu všemocnú a morálnu autoritu. Ide do
určitej miery o pozostatok monarchistickej tradície, ktorú navyše umocňuje
v českom prostredí prezidentské sídlo na Pražskom hrade.
Niektoré z vami objavených materiálov, napríklad nepublikovaná
recenzia Husákovej knihy Svedectvo o SNP a korešpondencia Pavla
Čarnogurského s Ladislavom Novomeským sa medzitým ocitli v knihe textov
prvého z menovaných, ktorá vyšla koncom minulého roka. V doslove však
jeho syn Ivan Čarnogurský píše, že materiály našiel „v osobnom
archíve“ prezidenta Gustáva Husáka na Pražskom hrade historik Pavol
Minárik. Ide o chybu alebo nejaké nedorozumenie?
Na materiály som narazil náhodou práve počas štúdia v spomínanom
Husákovom fonde. Ide o raritu, boli uložené spolu s písomnosťami, ktoré
Štátna bezpečnosť zhabala v roku 1976 historikovi Jozefovi Jablonickému.
Považoval som za vhodné dotyčných informovať. Som veľmi rád, že sa to
stihlo v prípade Dr. Jablonického, ktorý zomrel iba niekoľko mesiacov po
tom. S archívnym nálezom som oboznámil aj synov Pavla Čarnogurského. Pán
inžinier Ivan Čarnogurský prejavil záujem, aby som mu poskytol kópie, že
ich bude publikovať vo výbere textov svojho otca, čo som následne dohodol
s archívom, kópie vyhotovil a poslal. Preto ma nepríjemne prekvapilo, keď
v nedávno vydanej knihe Súboj s komunizmom 2 nebol pravdivý odkaz na
zdroj, a navyše sa tento objav využil na propagačné účely. Nejde len
o moju osobu, ale tiež o narušenie dôvery archívu, čo sa môže prejaviť
v prístupe k ďalším bádateľom. Nebolo to podľa mňa seriózne.
A čo historik Minárik – existuje vôbec?
„Krycie meno“ Pavol Minárik som nevedomky dostal údajne preto, že pán
Čarnogurský sa obával, aby ma nežalovala rodina Gustáva Husáka, lebo objav
mohol byť, podľa jeho názoru, interpretovaný tak, že Husák nariadil
uväznenie jeho otca a aj zhabanie oných písomností. Celé mi to pripadá ako
zo seriálu Mestečko Twin Peaks, skrátka absurdne. Snažím sa tomu
porozumieť tak, že pán Čarnogurský asi konal na základe svojich
životných skúseností. Je pravda, že sa potom interne ospravedlnil.
Nakoniec, keď sa to vezme z pozitívnej stránky, s oneskorenou recenziou
Husákovej knihy sa teraz môže zoznámiť širšia verejnosť, o čo išlo
v prvom rade. Len výber toho „krycieho mena“ mohol byť šťastnejší.
Mne totiž evokuje Pavla Minaříka, bývalého agenta Štátnej bezpečnosti,
ktorý pred 40 rokmi nabádal k bombovému útoku na sídlo Rádia Slobodná
Európa v Mníchove a, navyše, pred niekoľkými rokmi ho odsúdili za
poistný podvod.
Zaujímalo Husáka už ako prezidenta ČSSR, čo si myslí o jeho
Svedectve historik disident Jozef Jablonický alebo dôchodca Pavol
Čarnogurský? Čítal vôbec ich recenzie, a ako sa ocitli v jeho
archíve?
Tie materiály sa žiaľ neevidovali v spisovej službe, preto nevieme, kedy
presne a ako sa tam dostali. Pravdepodobne neštandardnou cestou, pričom
niektoré indície smerujú k bývalému šéfovi slovenských komunistov
Jozefovi Lenártovi a na federálne ministerstvo vnútra. A či ich Husák
čítal? Myslím si, že keď sa dostali písomností do jeho rúk, tak sa
o ne, prirodzene, zaujímal a preštudoval si ich. Ostatne, Jablonický bol
v 60. rokoch Husákov mladší kolega v Slovenskej akadémii vied a
vypracoval sa medzi najväčších znalcov problematiky protifašistického
odboja na Slovensku. Husák si dokonca dal vybrať koncom 80. rokov
z monitoringu médií prepis záznamu Rádia Slobodná Európa, ktoré
vysielalo na pokračovanie jednu Jablonického samizdatovú štúdiu. Čiže ho
to zaujímalo.
Aké boli v minulosti vzťahy medzi Čarnogurským a
Husákom?
Pavol Čarnogurský bol v rokoch vojny členom Slovenského snemu a zároveň
zasadal v správnej rade Slovenskej všeobecnej úverovej banky, kde prišiel
do styku s Magdou Husákovou-Lokvencovou, prvou Husákovou manželkou. Keď
Husáka v marci 1944 opätovne zadržala slovenská bezpečnosť, pani Magda
požiadala okrem iných práve Čarnogurského, aby intervenoval za neho
u ministra vnútra Alexandra Macha. Čarnogurský tak urobil a neskôr sa
vyjadril, že zachránil Husákovi život, čo bolo dosť nadnesené tvrdenie.
Jednak vtedajšia justícia neuplatňovala v prípade politických obvinení
trest smrti, ale aj bez ohľadu na to za Husáka vtedy intervenovalo viacero
osôb. Najvplyvnejší z nich bol guvernér Slovenskej národnej banky profesor
Imrich Karvaš, ktorý vyučoval Husáka na Univerzite Komenského
v 30. rokoch a počas vojny udržiavali priateľské styky.
Po vojne zase Husák intervenoval v prospech
Čarnogurského…
…v prospech Čarnogurského i Karvaša, ktorému tiež dosvedčil odbojovú
činnosť a snažil sa ho vtiahnuť opäť do verejného života. Husák
využíval vtedy Čarnogurského ako spojku na politické a cirkevné katolícke
kruhy, čo súviselo aj s rokovaním o vzniku katolíckej politickej strany.
Po februári 1948 Husák s Novomeským zariadili, aby Čarnogurský mohol
pracovať najprv v knižnici Slovenskej vysokej školy technickej a neskôr ako
správca na hrade Červený Kameň. Je dosť možné, že na seba ešte
natrafili v Bratislave niekedy v 60. rokoch.
V recenzii Husákovej knihy i v korešpondencii s Novomeským
Pavol Čarnogurský tvrdí, že Husák hrubo skreslil dejiny SNP. Bolo to
tak?
Je pravda, že Husák použil aj skresľujúci a miestami veľmi subjektívny
výklad. Zároveň si treba uvedomiť, že Husákova kniha Svedectvo o SNP nie
je klasická historiografická práca, aj keď za ňu Husák získal v roku
1965 hodnosť kandidáta vied. Ide o kvázispomienkový text, ktorý je
zároveň silným svedectvom o dobe svojho vzniku. Stojí tiež za zmienku, že
prvému vydaniu tejto knihy sa nevyhla cenzúra. Husák sa vtedy usiloval najmä
o rehabilitáciu seba a blízkych spolupracovníkov z čias Povstania,
vulgárne obvinených z tzv. buržoázneho nacionalizmu, preto sa sústredil na
vyvracanie vulgarizovaných a falošných interpretácií SNP.
Pavol Čarnogurský mu v recenzii vyčítal najmä to, že zamlčal
ochotu a pripravenosť tzv. umierneného krídla vtedy vládnucej ľudovej
strany zapojiť sa do odbojovej činnosti s ďalšími zložkami hnutia odporu,
aktívne sa zúčastniť na „odpútavaní od Nemcov“, ako napísal, ale bez
krvavého povstania a bez zbytočných, podľa jeho slov, obetí, s pomocou
dvoch divízií generála Malára. Ponuky na spoluprácu mali dostať
jednotlivé zložky odboja vrátane komunistickej od skupiny okolo predsedu
Slovenského snemu Martina Sokola, ale vraj ich odmietli alebo ignorovali.
Skúmali ste toto obdobie Husákovho života, jeho politické aktivity v roku
1944 i predtým, čo si teda myslíte o Čarnogurského
tvrdeniach?
Husákova „pravá ruka“ Ladislav Novomeský viedol počas vojny len letmé
sondáže smerom k umierneným ľudákom, k tzv. Sidorovej skupine a ku
kresťanským odborárom. Jedenkrát hovoril priamo s Karolom Sidorom a
častejšie s predsedom Obilnej spoločnosti pre Slovensko Jánom Klinovským,
ale neprerástlo to do spolupráce. Zhodovali sa síce v protinemeckej
orientácii, ale rozchádzali sa v pohľade na budúcnosť. Sidorovci
inklinovali k Poľsku, uvažovali o stredoeurópskej federácii a rezervovaný
postoj mali voči spolupráci so Sovietmi, čo rozhodlo. Napriek tomu Klinovský
spolupracoval s Husákovi blízkymi ľuďmi, ktorí ho zasvätili aj do plánu
Povstania. Nakoniec ho však zavraždili pseudopartizáni. V prípade Martina
Sokola zrejme prekážali jeho kontakty s Vavrom Šrobárom, ktorého Husák
nemohol spočiatku vystáť a považoval ho za relikt čechoslovakizmu. Navyše,
slovenská bezpečnosť odhalila spoluprácu menovaných, preto nebol dôvod sa
nimi kompromitovať. Slovenských komunistov za to následne kritizovali Jan
Šverma i Klement Gottwald.
Dalo sa počítať s generálmi slovenskej armády – nielen
s Malárom, ale aj s Čatlošom?
S ministrom obrany generálom Ferdinandom Čatlošom prebiehala dôležitá a
perspektívnejšia komunikácia. Čatloš chcel prejsť na stranu povstalcov a
za doručenie svojich návrhov Sovietom dal komunistom k dispozícii lietadlo.
Existuje málo známe neskoršie vyjadrenie Novomeského, že by komunisti
privítali aj to, keby sa na stranu povstalcov pridal prezident Jozef Tiso, ten
si však zachoval vernosť Veľkonemeckej ríši. A na Čatloša naviazaný
generál Augustín Malár v kritickom momente zlyhal a dezorientoval
propovstalecké sily. Preto sa domnievam, že Čarnogurského kritika nemieri
celkom správnym smerom. Možno istú úlohu zohralo to, že Husák sa o ňom
vo svojej knihe ani raz nezmieňuje. Buď to nepovažoval za dôležité, alebo
skôr nechcel vyvolávať zbytočné reminiscencie na predchádzajúce obvinenia
svojej osoby z nadštandardných vzťahov s ľudákmi.
Čarnogurský kritizoval v recenzii Husáka aj za to, že údajne
nerozlišoval rôzne prúdy v ľudáckom vedení. Potvrdzuje to váš
výskum?
Pri pozornejšom čítaní Husákovho Svedectva sa dajú nájsť diferenciácie
v náhľade na ľudáckych aktérov. Iné pramene, Husákove správy či
hlásenia z vojnového obdobia zaslané do Moskvy hovoria o tom v niektorých
aspektoch otvorenejšie. Zároveň hodnotia skúsenosť so Slovenskou republikou
aj pozitívne v porovnaní so situáciou v Protektoráte Čechy a Morava.
Autor recenzie nesúhlasil ani s Husákovým zaradením Macha do
radikálneho krídla vedeného Vojtechom Tukom. Ináč by predsa Národný súd
poslal Macha po vojne na šibenicu podobne ako Tuku. Mali Husák a Novomeský
„slabosť“ pre Macha, boli mu čímsi zaviazaní, ako sa to dodnes
traduje?
Mach ako minister vnútra niekoľkokrát dal na základe rôznych intervencií
prepustiť Husáka zo zaisťovacej väzby, ale nie je dokázané, že by sa
v tom čase s Husákom bližšie poznali. Dá sa len predpokladať, že
o sebe zbežne vedeli ešte z medzivojnového obdobia, keď sa obaja
zúčastňovali na verejnom živote. Mach v skutočnosti udržiaval dlhodobé
priateľské vzťahy nie s Husákom, ale s Novomeským. Áno, po tom, čo
Macha neodsúdili po vojne na trest smrti, sa objavili špekulácie, že mu
dotyční na revanš zachránili život. Novomeský síce na súde vypovedal
korektne v jeho prospech, ale podľa môjho názoru rozhodol širší ľudský
rozmer. Pani Alžbeta Machová chodila pred vynesením rozsudku orodovať za
svojho manžela u jednotlivých aktérov a najmä ich manželiek. Pritom
nechodila sama, ale brala so sebou i svoje deti. Mach navyše prejavil počas
procesu – na rozdiel od Tisa – ľútosť a bral na seba zodpovednosť aj
pri obvineniach, ktoré sa jednoznačne týkali iných obvinených, čo mu
prinieslo určité sympatie. Husák bol však v tejto otázke tvrdý, na jednej
besede v polovici 60. rokov verejne tvrdil, že keď ho umiestnili
v Leopoldove do cely, kde už sedel Mach, ten mu údajne hneď ďakoval za
záchranu života. Husák mu odpovedal, že nech neďakuje, lebo keby bolo vtedy
podľa neho, tak by visel. To nebolo práve ideálne privítanie „starých
priateľov“.
Svoj archívny objav ste ohlásili v štúdii, ktorá sa jeho obsahu
priamo netýka. Venovali ste sa v nej štátoprávnym predstavám slovenských
komunistov v období druhej svetovej vojny. Pokúste sa, prosím, stručne
odpovedať na stále diskutovanú otázku, či Husák bol v určitom období za
pripojenie Slovenska ako 16. republiky k Sovietskemu zväzu.
Slovenskí komunisti nemali jednotnú a stálu predstavu o budúcom povojnovom
postavení Slovenska, bola to doba názorového kvasu. Husák takisto nechával
otázku otvorenú a riadil sa geopolitickou situáciou. Čo sa týka známej
Husákovej správy z júla 1944, kde sa zmieňuje o Slovensku ako o zväzovej
republike ZSSR ako najschodnejšej alternatíve, tak jej interpretácia nie je
jednoznačná. Husák to asi nevylučoval, ale veril by som jeho neskoršiemu
tvrdeniu, že išlo hlavne o okamžitú reakciu na postoj Londýna,
stelesňovaného exilovým prezidentom Benešom, ktorý odmietal pripustiť
tézu o federácii a aj o existencii samostatného slovenského národa.
Čiže ak spoločný štát, tak iba na princípe „rovný
s rovným“ a po boku ZSSR?
Ona Husákova správa mala fungovať ako varovné upozornenie, že kým Londýn
nepristúpi na slovenské požiadavky, obnova Československa nie je jediný
variant riešenia. Husák vychádzal z česko-slovenskej vzájomnosti, ale
predpokladal rovnoprávne postavenie oboch národov a orientáciu na Sovietsky
zväz, ktorý mal rozhodujúce slovo a, napokon, bol už spätý zmluvami
s československou exilovou vládou v Londýne.
Blíži sa 70. výročie prvých povojnových parlamentných volieb,
ktoré na Slovensku vyhrala Demokratická strana a tunajší komunisti prehrali,
hoci celoštátne – v celej ČSR – zvíťazila KSČ. V akej miere túto
porážku zavinil Husák?
Výsledky volieb ovplyvnil celý rad navzájom prepojených faktorov, preto
ťažko hovoriť o osobných vinách. Rád by som však pripomenul jeden
povojnový výrok komunistu Karola Šmidkeho (parafrázujem): Pozitívny obraz
Sovietskeho zväzu sme sa snažili budovať dvadsať rokov a Červená armáda
ho zničila za pár dní… Asi nie je náhoda, že Česi hovoria
o oslobodení, a Slováci o prechode frontu. A ešte jedno podľa môjho
názoru kľúčové porovnanie: Českí komunisti získali množstvo hlasov
vďaka pozemkovej reforme, ktorú si šikovne privlastnili. Vďaka odsunu Nemcov
bolo v českých krajinách tiež z čoho rozdávať, na rozdiel od Slovenska.
Slovenskí komunisti a aj Husák od májových volieb '46 veľa očakávali,
veľmi operovali s národnou kartou, domnievali sa, že sa im podarí získať
bývalý ľudácky elektorát. Počítali s tým, že katolíci radšej budú
voliť ich, než prevažne evanjelickú Demokratickú stranu, potom sa
neúspešne snažili zvýšiť manévrovací priestor založením katolíckej
strany. Nakoniec došlo k spojenectvu evanjelickej a katolíckej
reprezentácie, ktoré slávilo jednoznačné víťazstvo. Husák to zobral
osobne a tiež kvôli tomu obvinil demokratov zo zrady Povstania. Namiesto toho,
aby detailne analyzovali svoju prehru, komunisti začali radšej hneď
paralyzovať vplyv demokratov. Rapídne otočili a začali napríklad
podporovať centralizačné tendencie Čechov na úkor Slovenska.
Podpísala sa táto volebná porážka KSS na Husákovom ďalšom
vývoji či dokonca na jeho prerode ako politika? Veď už v jeseni 1947 sa
práve Husák pokúsil o nedemokratické prevzatie moci komunistami na
Slovensku, čo sa spätne hodnotí ako „generálka“ na február
1948.
Husákovo správanie nebolo v tomto období konzistentné. Udržiaval blízke
vzťahy s niektorými demokratmi z povstaleckej garnitúry, čo mu mnohí
súdruhovia vyčítali, ale len čo dostal stranícku úlohu, s ktorou sa
nemusel ani plne stotožniť, tak jej splneniu venoval veľké úsilie a
dokázal byť veľmi tvrdý až agresívny. Po prehraných voľbách paradoxne
povýšil a stal sa predsedom Zboru povereníkov. Tiež sa angažoval v kampani
proti demokratom, pracoval na ich rozložení napríklad pomocou popravy
exprezidenta Tisa a v jeseni 1947 sa usiloval o monopol politickej moci na
Slovensku. Ako keby chcel dokázať svojmu okoliu, že je pravoverný a
zapálený komunista.
Okrem Archívu Kancelárie prezidenta republiky ste pri štúdiu
Husákovej politickej činnosti preskúmali množstvo iných archívov vrátane
ruských. Naši historici sa často sťažujú na nedostupnosť niektorých
fondov týchto archívov. Ako sa tam darilo vám?
Priznám sa, že pod vplyvom spomínaných názorov som mal takisto obavy,
realita však bola našťastie iná. Netvrdím, že všetko bolo ideálne, ale
účel cesty nadmieru splnil očakávania. Pomohlo mi, že dvojmesačný pobyt
sa uskutočnil v spolupráci s Historickou fakultou Moskovskej štátnej
univerzity M. V. Lomonosova. Mnoho vecí ovplyvňujú medziľudské vzťahy a
predsa len, ak idete do Moskvy na jeden alebo dva týždne, tak tam toho veľa
nestihnete. V tejto súvislosti považujem za veľkú chybu, že v Moskve
neexistuje stabilné domáce zázemie pre našich historikov. Stačilo by pritom
malé centrum s možnosťou ubytovania a so stálym zástupcom, ktorý by
disponoval kontaktmi a „otváral dvere“ našim historikom do archívnych
inštitúcií, ako to už dlhodobo praktizujú Maďari alebo Nemci. Pritom
v Moskve stojí známy Český dom, ktorý patrí štátu, a dokonca ponúka
priestory na prenájom. Neviem, prečo by sa nemohli spojiť v tejto
záležitosti české a slovenské sily. Je to len otázka priorít.
Čiže je čo v Rusku študovať aj našim historikom?
Ruské archívy obsahujú veľmi dôležité pramene pre poznanie našich
novodobých dejín už len preto, že česko-slovenský priestor fungoval
prakticky od konca druhej svetovej vojny (a jednoznačne od februára 1948) až
do konca 80. rokov minulého storočia ako sovietska gubernia. Skúsenosť
ukázala, že nie je nemožné sa k novým písomnostiam dostať, treba však
tomu venovať čas a úsilie. Je síce pravda, že nie všetko je v ruských
archívoch prístupné, to sa týka najmä bezpečnostnej agendy, písomností
KGB a pod., lenže každý rozumný štát je v tejto otázke obozretný,
pretože veľakrát ide o „živé pramene“. Veď ani Spojené štáty
nezverejňujú všetky materiály z proveniencie FBI, CIA a pod., a nikomu
nenapadne – aspoň som o tom ešte nepočul – aby sa niekto u nás na to
sťažoval.
Našli ste v Rusku niečo také, čo by sa dalo označiť ako
archívny objav?
Ruskí kolegovia boli ochotní, a tak sa mi podarilo dostať k mnohým
neznámym materiálom, napríklad k personálnym zväzkom, ktoré si Moskva
viedla na československých – a nielen komunistických – funkcionárov.
A tak som spokojný, nové zistenia sa snažím uplatňovať v najnovších
textoch a uvažujem a ďalšom vycestovaní.
O vás je známe, že čerpáte aj z osobného archívu Husáka,
ktorý vlastní jeho syn. Vrhajú tieto materiály nové svetlo na osobnosť
bývalého prezidenta?
Som za to veľmi vďačný rodine Gustáva Husáka. Myslím si, že to nebolo
celkom ľahké rozhodnutie, lebo ide skutočne o veľmi vzácne a zároveň
citlivé osobné písomnosti, ktoré vyvolávajú rôzne reminiscencie na nie
práve jednoduché obdobia života Gustáva Husáka i jeho rodiny. A teraz po
desaťročiach o ne požiada nejaký mladý historik z Prahy… O to viac si
to vážim, ako aj to, že som dostal voľnú ruku spracovať písomnosti do
konečného textu a veľa zaujímavého som sa mohol dozvedieť aj v osobných
rozhovoroch.
Môžete niečím priblížiť tieto písomnosti našim
čitateľom?
Nevšedným zážitkom bolo čítanie gymnaziálnych zošitov Gustáva, vlastne
vtedy ešte Augustína Husáka. Písal v nich napríklad o rodnej Dúbravke,
o tom, akým vzorom je mu prezident Masaryk, ale tiež kritické úvahy,
v ktorých analyzoval vtedajšiu spoločenskú situáciu. Unikátnym zdrojom
sú tiež denníkové záznamy z kľúčových politických rokov 1968 –
1969. Znalosť týchto i ďalších písomností mi veľmi pomohla hlbšie
pochopiť mnohé súvislosti i Husákovu osobnosť.
V jednom rozhovore takmer pred dvomi rokmi ste povedali, že sa
snažíte porozumieť „nesmierne zaujímavému a tragickému životnému
príbehu“ Husáka. Už mu rozumiete lepšie?
Najmä vďaka štúdiu nových materiálov mám tento pocit, napriek tomu mnoho
otázok ostáva nezodpovedaných. Zároveň som obozretnejší. Viac si
uvedomujem previazanosť našej prítomnosti s výkladom minulosti, že totiž
produkcia historikov často viac vypovedá o dobe svojho vzniku a o autorovi,
než o skúmanej téme. Rád by som sa toho vyvaroval, hoci je mi jasné, že
to nie je celkom možné a že aktualizácia nemusí byť vždy na škodu.
Nehovoriac už o tom, že ťažko možno porozumieť konaniu a mysleniu iného
človeka, keď toľkokrát nerozumieme ani svojej vlastnej prítomnosti. Ale aby
som neskončil pesimisticky, mám rád výstižný text historika Ľubomíra
Liptáka s názvom Generáciomer, v ktorom upozorňuje na prepojenosť
generačnej i osobnej skúsenosti s „veľkými dejinami“. Myslím si, že
tento prístup spoločne so znalosťou osobnostných čŕt, charakterových
vlastností a rozhodujúcej pramennej látky umožňuje lepšie pochopiť
ľudské osudy, teda i život Gustáva Husáka. Závery však nikdy nebudú, a
ani nemôžu byť, definitívne.
Michal Macháček
(1986) český historik
- Vyštudoval históriu v Ústave českých dejín Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe u profesora Jana Rychlíka.
- Absolvoval študijno-výskumné pobyty na Slovensku, v USA a Ruskej federácii.
- Venuje sa problematike komunistického hnutia, česko-slovenským vzťahom v 20. storočí a najmä osobnosti Gustáva Husáka.
- O uvedenej problematike publikoval odborné a popularizačné texty, za svoje práce dostal v roku 2012 Cenu Edvarda Beneša.