Etnologička Marta Botiková: Páči sa mi, keď doma rozkvitne lesola

, 27.03.2016 10:00
marta botikova, etnologička
Etnologička Marta Botiková. Autor: ,

Slovensko je križovatka. Spleť mostov alebo hrniec, do ktorého počas storočí rôzne kultúry primiešavali svoje chute. A výsledný pokrm pekne rozvoniava a skvelo chutí práve teraz, na Veľkú noc. O rôznych vplyvoch a koreňoch sviatočných zvykov sme sa porozprávali s etnologičkou Martou Botikovou.

Na škole ste sa venovali Martinovi Benkovi. Nájdu sa v jeho diele nejaké motívy Veľkej noci?
Na Benku som nahliadala zo širšej perspektívy, zaoberala som sa tým, ako zachytáva kultúru a spôsob života, reálie Slovenska. Namiesto jeho monumentálnych diel ma však zaujímali skôr jeho kresby z terénu. Ale nespomínam si, žeby niečo podobné zaznamenával. Sviatočné a každodenné situácie však zachytával aj maliar Ján Hála vo Važci. Bol akoby omámený krásou tatranského kraja, pôvodnej dediny a práve on to dokázal zachovať v celej tej farebnosti a živelnosti. Učaroval mu tanec, tiež veľkonočná oblievačka a ďalšie udalosti spoločenského života, ktoré boli plné dynamiky a radosti zo života.

Po skončení štúdia ste robili výskum na slovensko-maďarskom pohraničí. Sú medzi obyčajami veľké rozdiely?
Naše územie je z mnohých aspektov hranicou. Alebo spojnicou európskych kultúrnych okruhov. A je celkom zaujímavé, že práve na rieke Hron je akoby hranica medzi západoeurópskym kultom zelene a šibania a k strednej a východnej Európe prináležiacim kultom vody a polievania. A treba povedať, že dnes je všetko poprepájané. Malí chlapci krížom-krážom šibú aj polievajú… Nuž a ja som skúmala práve na dolnom Pohroní, kde sa tieto dve obyčaje spájali.

Veľkonočné články, recepty, ozdoby a vajíčka na Velkanoc.Prav­da.sk

Boli ste v kontakte aj so Slovákmi v Maďarsku. Uchovali si niečo z pôvodných zvykov?
Zaujalo ma zistenie jedného kolegu múzejníka zo zadunajskej oblasti v Maďarsku. Vyhľadal nás a prišiel so zápisom šibačkovej básničky – riekanky Šibi ryby, mastné ryby… Bol to jeden variant tejto veršovačky. Bolo zaujímavé, že hoci títo ľudia už dávnejšie splynuli s tamojším väčšinovým obyvateľstvom, tento vinš, ktorý k obyčaji patril, zachovávali v slovenčine.

Ako to možno vysvetliť?
Pre mňa to značí význam, ktorý ľudia prikladali potrebe zachovávať tradíciu.

Slovensko je etnicky pestré. Sú aj zvyky pestré alebo sa podobajú?
Celý ten veľkonočný cyklus je komplexom obyčají, ktoré sa spájajú s jednotlivými dňami. Môžu sa vyskytnúť aj niekoľkokrát v rámci tohto obdobia, a to v rôznych podobách. Zoberme si napríklad snahu zabezpečiť zdravie a krásu prostredníctvom umývania sa v čerstvej vode. Voda z potoka sa napríklad prinášala do domu, poskytovala sa aj ostatným členom domácnosti. Pričom to nebolo len také obyčajné prinášanie, mohlo to byť nejako ozvláštnené. Niekde ju bolo treba priniesť v ústach. Podobne by sme mohli uviesť aj iné zvyky. Každý región či skupina obcí má svoje špecifiká.

Sú tradície stále?
Zisťovať odpoveď na takúto i iné otázky súvisiace s tradíciou je jeden z cieľov bádania etnológov. Tradície sa totiž udržiavali, zanikali a znova sa inovovali. Zrazu niekto prišiel s novou skúsenosťou alebo si spomenul na niečo z dávnejších čias a už sa zavádzala iná obyčaj. Možno by sme chceli, aby tradícia znamenala, že je to práve "tak a vždy”. Ale to "tak a vždy” je veľmi premenlivé. Vo východných regiónoch Slovenska je veľkonočný cyklus veľmi zachovaný a spojený s cirkevnými obradmi, čo súvisí s viac praktizovanou vierou v týchto oblastiach. Záväzne sa napríklad dodržiava obyčaj posväcovania jedál. Inde, kde napríklad prevláda evanjelické obyvateľstvo, takéto obyčaje nenájdeme.

Jeden rok ste skúmali problematiku pôvodných obyvateľov severozápadného pobrežia USA. Aké sú ich zvyky v tomto období?
Aj Indiáni majú určitý typ obety súvisiaci s prvotinami, ktorá tiež zjednocuje spoločenstvo. Niečo podobné ako naše veľkonočné jedlá, napríklad veľkonočný baránok. Akurát u severozápadných, ale aj iných Indiánov išlo o úlovok, a nie o dopestované plodiny. Takýto je povedzme Obrad prvého lososa – ten sa však konal v čase ťahu lososov, teda na jeseň. Aj v ňom je cítiť, čo je v obyčajach všeľudské. Niečo sme dostali ako dar, prichádza to k nám a treba byť za tento dar vďačný. A najvyšším prejavom vďaky je, že sa tohto daru vzdáme. Obetujeme ho božstvu. Prvého lososa pustili späť do rieky. Alebo ho skonzumovali a kosti vrátili do rieky. Úcta k prvotinám je prítomná aj u nich a je podobná úcte vo veľkonočnom cykle roľníckej kultúry, ktorej dedičmi sme aj my.

Ilustrácia.
Ilustrácia.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Martin Kellenberger

V rámci výskumu ste sa zaujímali aj o rolu žien. Aká bola kedysi ich úloha počas veľkonočných sviatkov?
Taká ako v celom živote. Servisná. Organizácia tohto sviatku ležala z najväčšej časti na žene. Bolo treba pripraviť príbytok, vyčistiť ho od všakovakej pliagy, zbaviť hmyzu. Žena chystala oblečenie pre celú rodinu, pretože veľkonočné sviatky boli chvíľami, keď sa sviežosť, novosť a radosť z jari ukazovala navonok aj v novom odeve. Nesmieme zabudnúť prípravu jedál. Menu bolo celkom zložité, presne usporiadané a žena si ho musela pamätať. Gazdiná chystala šunku, syr. Na východe syrec. Napríklad v okolí Nového Mesta nad Váhom piekli pečku – pokrm, ktorý je takisto bohatý na vajcia. Žien sa týkali aj magické praktiky. Na Veľkonočný pondelok vďaka oblievačke získali nádej na zdravé hybké nožičky a svieže telo vďaka vodičke zo studeného potoka. Mágiu v sebe skrývalo aj česanie sa pod vŕbou.

Akú?
Bola to mágia podobnosti. Tak ako má vŕba dlhé halúzky, také dlhé a krásne majú byť vlásky.

Asi to naši predkovia nemali ľahké, chystať dačo po zime…
Museli siahnuť do zásob pred novou úrodou. A na to museli gazdiné pamätať, aby na Veľkú noc nič nechýbalo, aby bolo navarené aj nejaké zeleninové jedlo. Dnes tiež jeme zelený špenát, omáčku zo štiavu či polievku z medvedieho cesnaku a ani si neuvedomujeme, že sú to vlastne núdzové jedlá. Je to aj výraz ešte doznievajúceho pôstu.

Veľká noc je každý rok inokedy. Boli v minulosti pokusy stanoviť ju na konkrétnu nedeľu?
Veľká noc je lunárny sviatok previazaný s prvým splnom po jarnej rovnodennosti, preto nastáva v rôzne roky v rôznom čase, v intervale od 22. marca do 22. apríla. A je pravda, že boli pokusy termín zjednotiť a ustáliť. No nepodarilo sa to. Nebola spoločná vôľa. Súvisí to aj s reformami kalendára, ktoré neprijali rovnako všetky kresťanské cirkvi. No aj v modernej dobe boli podobné pokusy.

Kedy?
V roku 1897 sa na pápeža obrátili astronómovia, v roku 1931 zas Spoločenstvo národov. No opäť spätosť židovsko-kresťanskej tradície nepustila a nepodvolila sa argumentom astronómov ani svetským záujmom.

Veľká noc bola kedysi počiatkom nového roka. Čo všetko viedlo k zmene?
V 4. storočí sa kresťanská cirkev uzniesla na termíne narodenia Ježiša Krista ako začiatku nového roka. Pre úpravu kalendára však zostali dôležité aj januárové dni, kalendae Januariae, plné osláv, ale aj platenia daní v Rímskej ríši.

Aký je hlbší význam vynášania Moreny?
Dnes ho vnímame skôr ako pekný tanec na folklórnej scéne. No v predkresťanskom rozmýšľaní to symbolizovalo uzavretie zimného obdobia. Definitívnu likvidáciu zimy. Na druhej strane však toto symbolické usmrcovanie podľa niektorých autorov pripomínalo rituálnu obeť. Je možné, že naši predkovia kedysi obetovali mladých ľudí. Chvalabohu, táto obyčaj sa nezachovala v pôvodnej forme.

Je Morena len žena?
Niekde sa volá Morena, Smrtka, na východe Šmerc. Zriedkavo sa však nosí aj figurína muža, hoci tá je skôr len doplnkom toho ženského princípu, ktorý predstavuje zlo, mor, choroby, smrť a treba sa s tým rozlúčiť, spáliť to a zničiť.

Zostanú zvyky aj akousi pamäťou na niekdajšiu klímu? Kedysi boli zimy tuhšie, dnes sú a budú čoraz miernejšie…
Je pravda, že to zachováva určitú spomienku, určitý stav veci. A uvidíme, nakoľko bude súčasný vývoj dramatický a nakoľko sa nám bude zdať celkom neadekvátne pripomínať si odchod zimy, lebo žiadna zima nebola. Samozrejme, v dnešných časoch je vynášanie Moreny viac spoločenskou udalosťou, súčasťou zábavy a folklórneho vystúpenia.

Odkiaľ sa vzal symbol veľkonočného zajaca?
Prišiel k nám zo západoeurópskeho kultúrneho priestoru, z Nemecka. Kým vajíčko je symbolom plodnosti a počiatku všetkých vecí, zajac má zabezpečiť hojnosť. Aj vzhľadom na to, že sám má veľa potomstva. Aby toho dobrého bolo veľa. Zaujímavé je, že zajac prichádza ako darca čokoládových vajíčok pre deti. To už súvisí s modernou dobou, s rozvojom čokoládového priemyslu, rozvojom peňažného hospodárstva, ktoré výraznejšie nastáva koncom 19. storočia.

A vy ste ako dieťa hľadali vajíčka?
Vyrastala som na Dunajskej ulici, v centre Bratislavy. A keďže sme nemali záhradu ani dvor, pamätám si, ako som pod nábytkom hľadala, kde má ten veľkonočný zajac to hniezdo a kde si od neho nájdem čokoládové vajíčko.

A dnes, aký veľkonočný zvyk je vám najmilší?
Páči sa mi, keď je už upratané, tá veľkonočná výzdoba. Keď doma rozkvitne lesola. Tento zvyk nadväzuje na rozlúčku so zimou a je vítaním jari. Tak to v ľudovom prostredí symbolizovali dve posledné pôstne nedele. Najprv sa na Smrtnú nedeľu upálila alebo utopila Morena a potom sa na Kvetnú nedeľu prinášalo letečko. Alebo lesola, zelený háj, leto. Túto obyčaj poznali na západnom, ale aj na strednom Slovensku. Ide o halúzky ozdobené veľkonočnými vajíčkami. Malé dievčatá ich prinášajú do domov, zatancujú, pýtajú si odmenu. Prinášanie letečka je dobrá zvesť o tom, že stromy pučia a môžeme sa tešiť zo znovuzrodenia prírody. Veľmi pekne to na svojich fotografických záberoch z Vajnôr zachytil Karol Plicka. Nuž a každý rok aj na našom stole máme vo váze halúzky ozdobené vajíčkami. Vyfúknuté vajíčka sa nazbierali v priebehu rokov. Sú to zväčša inovácie v zdobení, do ktorých sme sa púšťali s dcérami. Vajíčka pokreslené niekedy aj pastelkami a zdobené inými netradičnými technikami. A ja si poviem, že už nevyzerajú všetky pekne, ale nakoniec ich tam zavesím. A pripomínajú mi všetky tie Veľké noci, ktoré k našej rodine patria.

Marta Botiková (1955)

etnologička

  • Pôsobí na Katedre etnológie a muzeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, ktorú viedla v rokoch 2003 až 2015.
  • Medzi hlavné oblasti jej odborného záujmu patria etnické minority, problematika migrácie, rodinné štúdie, životný cyklus, medicínska antropológia, problematika rodu v kultúre a tiež vizuálna etnológia a antropológia.
  • Je členkou viacerých vedeckých a redakčných rád významných domácich aj zahraničných etnologických časopisov, aktívne pracuje vo vedeckých spoločnostiach v oblasti etnológie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#zvyky #tradície #Veľká noc #etnologička
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku