Vo svojom živote ste zažili toľko, že by to stačilo i na
dva-tri životy. Dokáže vás ešte niečo prekvapiť?
Žiaľ, len v zlom. Keď si však človek nerobí veľké nádeje, nemôže
byť ani sklamaný či nepríjemne prekvapený. Osobne, odhliadnuc od ťažkých
obmedzení, ktoré predstavuje 95-ročné telo, sa mi nežije zle. Nikdy sa mi
totiž tak dobre nežilo, no nikdy som tak málo nemohol. Nemám dôvod byť
pesimista, môžem iba dúfať, že to už dlho nepotrvá (smiech). Keď sa
však dívam, ako si ľudstvo ničí základy svojej existencie, tak aké
môžem mať očakávania?
Napríklad marcové voľby boli obrovským prekvapením. Priniesli
precitnutie z ilúzie, že nás sa neonacizmus netýka. Ako prítomnosť
„hnedých“ v parlamente vnímate vy, ktorý ste na vlastnej koži skúsili,
čo je to nacizmus?
Vnímam ich ako objektívny dôsledok totálneho sklamania zo pseudodemokracie,
akú tu máme. To sa však ani zďaleka netýka iba Slovenska.
Áno, tento trend možno pozorovať aj u našich susedov, extrém
volia aj mladí Poliaci a Maďari… Sme my azda nejakí
„lepší“?
Prečo lepší? Extrémna pravica je predsa na vzostupe skoro všade – vo
Fínsku, Švédsku, Francúzsku, v Holandsku, najnovšie sa v rakúskych
prezidentských voľbách vysunul na čelo politik kotlebovského razenia, a
svojím spôsobom sem patrí aj raketový vzostup Donalda Trumpa. Vždy sa to
spája s nádejou, že konečne príde k moci ktosi, kto „v tom bordeli
konečne porobí poriadok“. Slovom, túžba po silnej ruke. Vzostup extrémnej
pravice sa prejavuje všade a ak klasické strany čo najskôr nehodia cez
palubu svojich vývinom prekonaných bôžikov, ako je ľudské právo mať
toľko detí, koľko kto chce, či dnešnej podoby Ženevskej konvencie
o práve na azyl, šitej na celkom iné okolnosti, extrémna pravica ich
postupne zmetie.
V čom vidíte osobitosť našej domácej situácie?
Na Slovensku to považujem hlavne za prejav sklamania z toho, kam nás
kapitalizmus od roku 1989 doviedol. Ľudia očakávali zvrat k lepšiemu,
chceli sociálne spravodlivejšiu republiku, dočkali sa však astronomického
nárastu sociálnych rozdielov. A pretože človek nie je tvor racionálny,
skôr emocionálny, lebo, ako hovoril Milan Šimečka, „rozum je to posledné,
čo hýbe svetom“, tak čoraz viac ľudí reaguje v zmysle ruského úslovia
„nech je bárs aj horšie, len nech je inak“.
Ako ste povedali, problém je, že nežná revolúcia ani zďaleka
nepriniesla všetkým iba zlepšenie. Ak sa k tomu pridá korupcia, nedôvera
v justíciu, tak máme „zarobené“ na veľký problém. Nie je to v istom
zmysle zlyhanie celej politickej elity po roku 1989?
Pri každom historickom zvrate nasadzujú krk politické elity, sledujúce
ciele, ktoré pokladajú za vyšší záujem. No len čo sa situácia
stabilizuje, tieto elity vytlačí nový establišment, ktorému sú už
pôvodné ideály cudzie a má na pamäti predovšetkým tri veci: môj
prospech, môj prospech, môj prospech. V nezabudnuteľne andersenovskom
výroku to explicitne vyjadril Víťazoslav Móric: „V politike nemôžete
nezbohatnúť.“ Ekonomický establišment, ktorý rád vládne z pozadia,
potrebuje politické figúry v popredí, a pri takej zostave sa z politiky
bohatne takrečeno samospádom. Mlčiaca väčšina si potom povie: Za toto sme
bojovali?
Dovolil by som si oponovať. Skutočnosť, že ľudia volili extrém,
nemožno vysvetliť iba tým, že je to vyjadrenie ich zúfalej sociálnej
situácie. Až 20 percent voličov ĽSNS má vysokú školu, takmer 55 percent
maturitu, čiže to nie sú ľudia žijúci na okraji spoločnosti… Ako si to
vysvetliť?
Stotožnili ste tu mlčiacu väčšinu s ľuďmi v hmotnej núdzi, to však
nesedí. Mlčiacu väčšinu predstavuje v každej spoločnosti, aspoň podľa
Orwella, 75–80 percent „tých, čo majú rodinu“. Takže to rozhodne nie
sú iba ľudia z okraja spoločnosti. Nuž a okrem nich je tu zhruba
10 percent ľudí aktívnych, ktorí sa za niečo zasadzujú, a ďalších
10 percent, čo sa aktívne zasadzujú proti. V tejto úzkej vrstve sa
odohrávajú názorové boje a súboje, kde sa obe strany usilujú stiahnuť na
svoju stranu aspoň časť mlčiacej väčšiny. Odkazujem tu na vynikajúcu
dokumentárnu sondu Roberta Kirchhoffa do sociálnej mentality stagnujúcich
regiónov Slovenska Hej, Slováci!, ktorá, hoci vznikla v roku 2002, na našu
škodu stále platí…
V podstate v celých našich novodobých dejinách ide
o ustavičné dobiehanie. Aj keď Slovensko urobilo obrovský krok vpred,
stále sme len chudobní príbuzní. Nie je to vyjadrenie frustrácie z toho,
že sme sa doteraz dostatočne nepriblížili k životnej úrovni
Západu?
Odpoviem protiotázkou: Z čoho potom pramení frustrácia bežných ľudí na
Západe? Žijú predsa v blahobyte a nemusia nič dobiehať.
Áno, snaha zabrániť opakovaniu katastrof viedla po druhej svetovej
vojne na Západe k tomu, že sa tam presadilo sociálne trhové hospodárstvo.
Nemci zažívali Wirtschaftswunder – ekonomický zázrak, Francúzi Trente
Glorieuses – slávnych tridsať rokov. Lenže v 80. rokoch po nástupe
Thatcherovej a Reagana došlo k zmene. Presadil sa neoliberalizmus, v ktorom
o všetkom rozhoduje trh…
Trh rozhodoval vždy, aj za čias hospodárskeho zázraku, ibaže vtedy bral
ohľad aj na sociálne faktory života. Skôr ide o to, že sociálna
demokracia vybudovala sociálny štát, ktorý sa v zhoršených parametroch
globalizovaného veľkokapitálu nedá udržať.
Dá sa teda povedať, že sociálna demokracia sa stala takpovediac
obeťou vlastného úspechu?
Tak trochu, ale predovšetkým sa stala obeťou základného zákona kapitalizmu
vyrábať čo najviac, ale s čo najmenším počtom zamestnancov. Dnes, keď
sa všetko automatizuje, najväčším problémom sa stala nezamestnanosť.
V tejto situácii našinec zabúda, že socialistické hospodárstvo na jednej
strane trpelo chronickým nedostatkom v zásobovaní, lebo nestálo na
ekonomických základoch, ale pamätá si, že každý mal prácu. A tak sa
najväčšou starosťou každého mladého človeka (a tí sú najvýbušnejšou
zložkou) stalo nájsť si zamestnanie. Nezamestnanosť mladých v niektorých
krajinách dosahuje až 50 percent. Dostávajú síce dávky, ale to nie je
perspektíva. A aj nad tými, čo prácu majú, visí Damoklov meč prekariátu
(vzniká nová sociálna vrstva žijúca bez istoty stáleho zamestnania –
pozn. r.). Títo ľudia si majú robiť starosti o demokraciu, neschopnú
riešiť ich najvitálnejší problém?
A preto v nich narastá pocit odcudzenia.
Ludvík Vaculík charakterizoval situáciu prechodu presne: „Keď sa zrútil
komunizmus, obnovili sa príčiny, z ktorých vznikol… a už sa pritom nebude
dať bojovať za slobodu, lebo to je ona.“
Liberalizácia, privatizácia, spoplatňovanie verejných služieb…
Ak ľavica nedokáže poskytnúť adekvátnu odpoveď na otázky, ktoré
prináša súčasná doba, tak sa asi nemožno čudovať, že stráca
tradičných voličov a tí prechádzajú k extrémistom.
Socialistické princípy je ťažko rozvíjať tam, kde vládne globalizovaný
finančný veľkokapitál. Výsledkom je mačkopes.
Ale po vojne to sociálna demokracia dokázala. Vyčerpala svoj
potenciál?
Bola úspešná, dokiaľ trh nebol presýtený. Po vojne bolo treba všetko
nanovo vybudovať, hrôzy vojny vždy vytvoria množstvo pracovných
príležitostí. Lenže po dovŕšení rekonštrukcie znova vystúpil na povrch
základný vzorec kapitalistického systému. Mimochodom, sociálna demokracia
kapitalistický systém nikdy nespochybnila.
Na rozdiel od komunistov tvrdila, že kravu treba podojiť, nie rovno
zabiť…
Politika je reklamná megamašina. Veľkokapitál nepotrebuje vládnuť navonok,
potrebuje reálnu moc. A tak si nájde predstaviteľov, ktorým financuje
kampaň, a, samozrejme, očakáva protihodnotu. To znamená, že nech by
v parlamente sedel akokoľvek veľký socialista, nemôže ísť proti záujmom
tých, čo ho dostali do sedla, inak by ho odtiaľ zasa rýchlo vyhodili. Ako
povedal Noam Chomsky: „Keby sa voľbami dali zmeniť pomery, boli by ich už
dávno zrušili.“
Vyslovujete nebezpečné tvrdenie, ktoré v podstate spochybňuje
samotný princíp demokracie. Navyše na príklade Slovenska roku 1998 vidíme,
že voľby môžu veľa zmeniť.
Vlastnosťou bonmotu je to, že prepína, ale pritom triafa do jadra problému.
Volíte len zo súboru tých, ktorých máte najviac na očiach. A kto
rozhoduje o tom, koho budete mať najviac na očiach?
Chcete naznačiť, že rozhodovanie ľudí podlieha mediálnej
manipulácii?
No a nie? Čím sa volebná kampaň odlišuje od reklamnej? Pracujú tými
istými metódami. Poznám dve geniálne prorocké knihy: Orwellov román
1984 a Huxleyho Prekrásny nový svet. Orwellov model tvrdého násilia sa
ukázal ako prekonaný. Násilie spotrebuje toľko energie, aby spoločnosť
udržalo v šachu, až sa stane neefektívnym. Huxley našiel lepší model,
kde stavia ľudí do situácií, keď si myslia, že sa rozhodujú samostatne,
lenže to si len myslia. Pritom ani Huxley nedoceňoval silu tohto mechanizmu,
lebo ho oprel o genetickú manipuláciu, ktorá predurčovala postavenie
jednotlivca v spoločnosti hneď od zárodku.
Ešte nepoznali silu moderných médií…
Neoliberalizmus a jeho politika manipulovať nie donucovaním, ale motiváciou,
dokázali, že ľudí môžeme dostať tam, kam chceme, podobrotky. Netreba sa
ani uchyľovať ku goebbelsovskému princípu, že stokrát opakovaná lož sa
stáva pravdou. Stačí operovať vybranými argumentačnými výsekmi, kde ani
netvrdíte vyložené lži, ibaže nehovoríte ani celú pravdu, a máte svoju
cieľovú skupinu vo vrecku.
Keď ste spomenuli Orwella, zišiel mi na um jeden citát: „Kto
ovláda prítomnosť, ovláda minulosť – kto ovláda minulosť, ovláda
budúcnosť.“ V tejto súvislosti je azda najznepokojujúcejšie to, že
ĽSNS získala najviac hlasov od prvovoličov, pre ktorých akoby minulosť
neexistovala. Ako si to možno vysvetliť?
Nemyslím si, že Orwellov citát mieri týmto smerom. Mieri skôr smerom,
ktorým sa dnes uberá nacionalistická poloklerikálna poľská vláda –
meniť minulosť v duchu národného mýtu tak, aby z jeho obrazu
vyzmizíkovala všetko, čo ho hyzdí. Aj pre kotlebovcov minulosť existuje a
dvíhajú ju na piedestál – minulosť vojnového Slovenského štátu.
Väčšina však Kotlebu nevolila preto, že by boli zaprisahaní
neofašisti.
No, neviem. Xenofóbne a rasistické nastavenia patria k ich profilu. Ak však
začnete skúmať krajiny podľa ich náboženskej predominancie, zistíte, že
tento úkaz je prítomný v každej krajine, kde má katolícka cirkev
spoločenskú váhu aj dnes – či už je to v spomínanom Poľsku,
v Chorvátsku, Španielsku a niekdajších španielskych kolóniách, alebo
u nás. Katolícka cirkev je dnes jediná hierarchicky štruktúrovaná
organizácia, ktorá sa drží veľmi starých vzorcov, predovšetkým
patriarchalizmu. Neviem, koľkí z Kotlebových voličov sú tým ovplyvnení,
ale fakt je, že vo všetkých katolíckych krajinách pomerne široká vrstva
spomína s nostalgiou na fašistické obdobia svojej krajiny.
Ľudia u nás, či už ide o nacizmus, alebo komunizmus, akoby
nemali žiadnu historickú pamäť. Ako je to vôbec možné v krajine, ktorá
zažila dve totality? Je to preto, že sme sa poriadne nevyrovnali so svojou
minulosťou?
Nie sme sami, aj tie krajiny, ktoré sa zriekli svojej fašistickej minulosti,
ako napríklad Nemecko a váhavejšie Rakúsko, ju prvých 20 – 30 rokov po
vojne zametali pod koberec.
Treba však rozlišovať. V Nemecku sa mladí ľudia začali
v 60. rokoch pýtať: Otec, a ty si čo robil cez vojnu? Lenže na Slovensku
katolícka cirkev po roku 1989 nadviazala na to, kde v roku 1945 skončila.
A tak tu pred voľbami nebolo počuť hlas cirkvi. Až po voľbách vydali
cirkvi spoločné vyhlásenie…
V mojich očiach je to len figový list, ktorý nemá nič spoločné so
skutočnosťou! Katolíckej cirkvi robia na Slovensku česť ľudia typu Srholca
či Kuffu. Katolícku hierarchiu si však delím na dve skupiny. Na ľudí typu
arcibiskupa Sokola, ktorí sa otvorene hlásia k farskej republike, a na tých
ostatných, ktorí zachovávajú tvár pokrového hráča, ale ani za svet sa
nedištancujú od autoritatívneho štátu, na čele ktorého stál katolícky
kňaz. Spomínaná deklarácia spadá do sféry, ktorú charakterizoval Giuseppe
di Lampedusa v Gepardovi Tancrediho slovami: „Ak má všetko ostať pri
starom, musí sa všetko zmeniť.“
Stále počúvame o tom, že nožnice medzi bohatými a chudobnými
sa roztvárajú, nikto z kľúčových politikov však neprišiel s reálnym
návrhom, ako to zmeniť. Je niečo také vôbec v dnešnom globalizovanom
svete možné?
Posledné majetkové prerozdelenie, ktoré prinieslo veľké výsledky, bol
Rooseveltov New Deal. Veľké stavby verejného záujmu, ktoré pomohli
prekonať nezamestnanosť, financoval drastickým zvýšením daní z majetku,
dedičstva a vysokých príjmov. Neviem, ako sa mu niečo také podarilo
presadiť v snemovni a Kongrese, ktoré mal veľkokapitál pod palcom aj vtedy.
Odvtedy sa už nič podobné nezopakovalo. Je zrejmé, že takéto opatrenie by
muselo byť globálne, aby nebolo kam utiecť. Lenže globálny veľkokapitál
má dnes čoraz účinnejšie páky proti tomu, aby mu niekto fúkal do kaše a
stavia sa proti akejkoľvek zmene, ktorá by ho obmedzila. Napríklad keď sa
francúzsky prezident Hollande o to pokúsil, pohorel, a aj mu tým zlomili
väz. Mobilite veľkokapitálu sa nijaká iná nevyrovná, a on si dobrovoľne
nedá založiť uzdu.
Prinajmenšom Európa by mohla urobiť prvý spoločný krok –
zlikvidovať daňové raje na svojom území. Prečo nedokážeme urobiť ani
toto elementárne rozhodnutie, upratať si pred vlastným prahom?
Lebo neexistuje ani elementárny záujem. Viete si predstaviť, že by
ekonomické a politické špičky išli proti vlastným záujmom? A tak budú
proti daňovým rajom verejne horliť, ale za pomoci špičkových právnikov
zas budú dbať, aby ostalo dosť zadných vrátok. Napokon, čo lepšie
symbolizuje túto situáciu, keď je cap záhradníkom, ako to, že na čele
Európskej komisie je Jean-Claude Juncker?
Naznačujete, že akákoľvek snaha o zmenu je sizyfovským úsilím
odsúdeným vopred na neúspech?
Pri zachovaní kapitalizmu áno, lenže neviem, čím ho nahradiť, lebo
väčšina ľudstva – a to aj tí „z Nemaníc“ – je plne vo vleku
konzumizmu. Konzumizmus je v súčasnosti najväčšou stranou na svete. Je
preto zrejmé, že zmena nie je možná bez toho, aby sme sa zriekli nie
konzumu, ale konzumistického myslenia. Prezident Bolívie Evo Morales to zhrnul
do stručnej alternatívy: „Buď zhynie kapitalizmus, alebo planéta Zem.“
V tom asi prepína, planéta len tak ľahko nezhynie. Zato ľudstvo robí, čo
je v jeho silách, aby sa ho planéta striasla.
Vo svojej vlaňajšej
eseji konštatujete: „Konzumistický a hedonistický prístup, spojený
s odčlenením pôrodnosti od sexuálneho správania, asi od 60. rokov
vytvára populačný deficit.“ Nemali by sme sa preto v Európe snažiť
stimulovať pôrodnosť a v krajinách tretieho sveta zasa všemožne
podporovať programy plánovaného rodičovstva?
Isteže, v západných krajinách je zväčša aktuálne motivovať rodiny, aby
mali viac detí. Zato s programami plánovaného rodičovstva v krajinách,
kde nástup zdravotníctva vyvolal populačnú explóziu, je to zložitejšie.
Charta ľudských práv je obrovský výdobytok ľudstva, ale, ako všetko, je
všelikde dvojsečná. Bod, ktorý proklamuje právo mať toľko detí, koľko
chcem, stavia záujmy jednotlivca proti záujmom ľudstva. Osvete pre
plánované rodičovstvo, samozrejme, nebráni, no nezdá sa, že by sa jej
krajiny, kde by to bolo najaktuálnejšie, príliš venovali.
Čína dlho presadzovala politiku jedného dieťaťa, lenže sú
krajiny, ktorých demografické krivky ostro stúpajú a počet obyvateľov
v nich sa v priebehu posledného polstoročia niekoľkonásobne zvýšil. Na
to, aby sme pochopili, že Zem všetkých ľudí neuživí a že hlavnou
príčinou ich chudoby je populačná explózia, stačí sedliacky rozum. Prečo
politici nekonajú?
Museli by najprv zrušiť ten už citovaný bod Charty ľudských práv, lenže
v dnešnom ovzduší zbožšťovania ľudských práv bez rovnakého dôrazu na
ľudské povinnosti a zodpovednosť politické špičky sveta nechcú o tom ani
počuť. Takže Číňania, ktorí reguláciu pôrodnosti za aktuálnu úlohu
pokladajú, jej uplatňovaním porušujú Chartu ľudských práv. To je
situácia, akú by možno ani Kafka nevymyslel.
Prečo zabúdame na to, že aj v Európe boli mnohodetné rodiny
samozrejmosťou?
Samotná mnohodetnosť nie je príčinou premnožovania ľudí. Ešte pred sto
rokmi boli aj v Európe úplne bežné rodiny s desiatimi i viacerými deťmi
a populačná explózia nevznikala, lebo ľudstvo sa ešte nevymanilo
z područia prírody. To zmenil až rozvoj zdravotníctva. Keď sa podarilo
znížiť detskú úmrtnosť, populácia začala rásť. Lenže Európa
dokázala s týmto vývinom držať krok v zmene reprodukčného správania
až tak radikálne, že jej populácia klesá. Problém vzniká tam, kde
k tejto vyváženosti nedošlo.
Na druhej strane, keď spoločnosť dosiahne určitú sociálnu
úroveň, začne sa meniť aj jej reprodukčné správanie. Čiže ide o to,
aby sa ľudia vymanili z chudoby.
To sedí. Vytvára to však situáciu pretekov, či bude rýchlejšie prebiehať
zmena reprodukčného správania, alebo proces devastácie planéty populačným
rastom. Tu by som si veľké nádeje nerobil.
Zaznievajú však i hlasy, ktoré tvrdia, že za migračnou vlnou je
paradoxne zvyšujúca sa životná úroveň predovšetkým v subsaharskej
Afrike. Práve to mnohým ľudom umožňuje migrovať. Ako by na to mala
reagovať Európa?
Významná časť európskych krajín sa dostala do situácie, keď imigráciu
potrebujú, lebo ich populácia klesá. Potrebujú však imigráciu, ktorú bude
Európa mať pod kontrolou, a nie takú, že sa sem nahrnie každý, kto si
zmyslí. Tu však narážame na Ženevskú konvenciu o poskytovaní azylu. Tá
bola prijatá v časoch, keď sa imigrácia pohybovala v rádoch
desaťtisícov. Lenže je tu dialektický zákon prechodu kvantity
v kvalitu.
Ako to myslíte?
Keď u mňa niekto zaklope na dvere, že vonku leje a on sa nemá kam podieť,
možno ho prichýlim. Keď mi však zaklope desať ľudí, dobrovoľne si ich do
bytu nepustím. Kameň úrazu je v tom, že imigračná politika sa dodnes
drží Ženevskej konvencie, ktorá bola šitá na iné pomery. Tak, ako by bolo
vhodné prehodnotiť ľudské právo neobmedzene sa množiť, tak by mala byť
prispôsobená i táto konvencia. Potom by sme nekriminalizovali iba
prevádzačov, ale odmietli zaoberať sa každým, kto k nám prenikol
ilegálne.
„Podstatné je, aby každý, kto hranicu prekročí ilegálne,
vedel, že o povolení vstupu sa s ním nik nebude baviť a čaká ho jedine
odsun,“ píšete vo svojej eseji na inom mieste. Čiže jediným riešením je
forma riadenej imigračnej politiky?
No samozrejme! Najmä si však myslím, že v ére satelitov a GPS, keď viete
doslova o pohybe každej myši, nemôže byť problém ustrážiť európske
hranice a nepustiť nijaké ilegálne plavidlo do európskych pobrežných vôd.
Potom by sa na Lesbos ani nikam inam nikto nedostal ilegálne a Európa by
prestala byť rukojemníčkou Turecka, čo pokladám za osudné ohrozenie.
Ilegálny imigračný prúd by asi rýchlo vyschol a nastali by normálne
imigračné pomery, ako ich napokon praktizujú aj USA, Kanada či
Austrália.
Tento postoj je však v súčasnej dobe vnímaný ako xenofóbny.
Nie je to paradox, že ho zastávate vy, človek hlásiaci sa celý život
k ľavici?
Podliehate veľmi širokej interpretácii xenofóbie, ako sa u nás rozšírila
v médiách či mienkotvorných kruhoch. Xenofóbia je odpor proti všetkému
cudziemu a cudzorodému, u nás napríklad proti Rómom, ktorí sú tu predsa
doma. Ja som iba proti tomu, aby sa nám sem masovo sťahovali ľudia iných
kultúr, a nevidím v tom žiadnu xenofóbiu. To len scestný vývoj zahnal
mňa, antifašistu, v jednom bode na spoločnú platformu s lepenovcami a im
podobnými, lebo to považujem za jediné perspektívne riešenie.
Ale prečo?
Roky som odsudzoval europocentrizmus. Postupne som si však uvedomil, že
civilizácie sa nevyvíjajú rovnako. Napríklad Čína bola rozvinutá, keď tu
u nás ešte „behali medvede“, a platí to aj o mezopotámskej či
egyptskej a viacerých ďalších. Osmanská ríša, pokiaľ išlo
o náboženskú slobodu, bola oveľa tolerantnejšia ako vtedajšia Európa.
Stúpencom europocentrizmu som sa stal, keď som si uvedomil, že Západ
vytvoril novú sociálnu paradigmu, aká sa doteraz v žiadnej z civilizácií
nevyskytla, a to zrovnoprávnenie žien, ktoré dosiaľ vo všetkých
civilizáciách zastávali podradné postavenie. Paradigma rovnocennosti muža a
ženy je obrovský historický výdobytok. Pritom to nie je zavŕšený proces.
Stačí si sadnúť do nejakej krčmy a chvíľu počúvať… No vo verejnom
diskurze na Západe je to už axióma. Dnes verejne nikto nebude obhajovať to
známe 3¤K patriarchalizmu – Kinder, Küche, Kirche.
Na Slovensku by sa zopár takých našlo…
Nielen na Slovensku, ale napríklad aj v USA. To sú však relikty, ale
západná civilizácia ako celok presadzuje rovnosť rodov, čo nemá nikde inde
obdoby.
No práve. Západná civilizácia je momentálne konfrontovaná
s úplne iným prístupom. Napríklad moslimovia, ktorí odmietli podať ruku
žene, sa odvolávajú na svoje vlastné hodnoty. Je potom vôbec možný
nejaký prienik?
Islam je normálne náboženstvo, ktoré je však stále v zajatí
patriarchátu, podobne ako všetky ostatné vrátane katolíckej cirkvi. Keď
sem príde nejaký slobodomyseľný moslim, ten sociálnu klímu nezmení.
Príchod veľkej skupiny moslimov ju však zmení, najmä ak budú žiť
združení v gete. A tak masová moslimská imigrácia, spojená s vyššou
pôrodnosťou, zrazu ohrozí to, čo považujem za najväčší výdobytok
Západu – rovnocennosť muža a ženy. Napokon vzorku v malom sme tu už
zažili. Keď vypukol kosovský konflikt, stálo 10 percent Srbov proti
90 percentám Albáncov. Storočie predtým boli obe etniká zhruba
v rovnováhe…
Ďalší aspekt je postoj k iným menšinám a narastajúci
antisemitizmus. Ak sa z Francúzska sťahuje čoraz viac Židov, tak to
o niečom vypovedá…
„Pred antisemitizmom sa môžeme cítiť bezpeční iba na Mesiaci“,
napísala Hannah Arendtová, čiže antisemiti sa vyskytujú aj vo väčšinovej
spoločnosti, tvrdé jadro však tvoria práve moslimovia. Pritom mnohí z nich
sa už vo Francúzsku narodili, no nestotožňujú sa s tamojšou
spoločnosťou, lebo tá ich neprijíma a oni neprijímajú jej hodnoty. To
znova odhaľuje multi-kulti politiku ako ďalšiu zo stroskotaných ilúzií
humanizmu.
Podľa vás definitívne skrachovala, dá sa to vôbec takto
absolutizovať?
Aj v rovnorodej spoločnosti sa vyskytuje pomerne veľa treníc. Keď k nám
budú hromadne prichádzať ľudia z iných kultúrnych okruhov, trecích
plôch bude pribúdať. Opäť sa odvolám na Vaculíka (citujem spamäti):
„Nemám nic proti Vietnamcům, ale nevidím důvod, proč se k nám mají
stěhovat.“ Každú masovú imigráciu, ktorú stúpenci multi-kulti
považujú za obohacovanie spoločnosti, považujem za zvyšovanie konfliktného
potenciálu. Absolutizovať sa to však, samozrejme, nedá, napokon v Európe
sa to všetko miešalo po stáročia, a ako budete hľadať rozhranie medzi
Maďarmi a Slovákmi, Srbmi či Rumunmi? Nenájdete ho, a ani netreba.
Amerika je však príkladom, že v taviacom kotle vznikol nový
„konštitučný národ“. Je nádej, že by sa niečo také podarilo aj
v Európe?
Nie. Podľa mňa si jednotlivé krajiny svoju identitu zachovajú. Ale veď ani
ten americký „melting pot“ sa až tak neligoce, keď sa mu pozrieme pod
pokrievku. Ak sa vytvára nová spoločná identita, ako je možné, že po tom,
čo belošskí policajti zastrelili utekajúceho černošského tínedžera a
súd ich dokonca oslobodil, celá afroamerická komunita vzbĺkla ako obrovský
stoh sena? Multi-kulti je takpovediac iba do pekného počasia, no len čo
zahrmí, je zle.
Pavel Branko
(27. apríla 1921)
filmový kritik
- Narodil sa v Terste, od roku 1931 žije v Bratislave.
- Za protifašistický odboj bol odsúdený na doživotie, väznený na Slovensku, v posledných mesiacoch vojny v rakúskom Mauthausene.
- V roku 1949 vystúpil z Komunistickej strany.
- V rokoch 1957 – 1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo.
- Od roku 1972 mal zákaz publikačnej činnosti.
- Po novembri 1989 sa vrátil k filmovej kritike a publicistike.
- V roku 2007 získal cenu Slnko v sieti za celoživotné dielo.
- V roku 2014 mu prezident udelil Pribinov kríž II.¤triedy a v týchto dňoch mu Literárny fond udelil novozaloženú Cenu Romana Kaliského.
- Svoj život opísal v autobiografii Proti prúdu (Marenčin PT, 2011).