Vo svojom živote ste zažili toľko, že by to stačilo i na dva-tri životy. Dokáže vás ešte niečo prekvapiť?
Žiaľ, len v zlom. Keď si však človek nerobí veľké nádeje, nemôže byť ani sklamaný či nepríjemne prekvapený. Osobne, odhliadnuc od ťažkých obmedzení, ktoré predstavuje 95-ročné telo, sa mi nežije zle. Nikdy sa mi totiž tak dobre nežilo, no nikdy som tak málo nemohol. Nemám dôvod byť pesimista, môžem iba dúfať, že to už dlho nepotrvá (smiech). Keď sa však dívam, ako si ľudstvo ničí základy svojej existencie, tak aké môžem mať očakávania?
Napríklad marcové voľby boli obrovským prekvapením. Priniesli precitnutie z ilúzie, že nás sa neonacizmus netýka. Ako prítomnosť „hnedých“ v parlamente vnímate vy, ktorý ste na vlastnej koži skúsili, čo je to nacizmus?
Vnímam ich ako objektívny dôsledok totálneho sklamania zo pseudodemokracie, akú tu máme. To sa však ani zďaleka netýka iba Slovenska.
Áno, tento trend možno pozorovať aj u našich susedov, extrém volia aj mladí Poliaci a Maďari… Sme my azda nejakí „lepší“?
Prečo lepší? Extrémna pravica je predsa na vzostupe skoro všade – vo Fínsku, Švédsku, Francúzsku, v Holandsku, najnovšie sa v rakúskych prezidentských voľbách vysunul na čelo politik kotlebovského razenia, a svojím spôsobom sem patrí aj raketový vzostup Donalda Trumpa. Vždy sa to spája s nádejou, že konečne príde k moci ktosi, kto „v tom bordeli konečne porobí poriadok“. Slovom, túžba po silnej ruke. Vzostup extrémnej pravice sa prejavuje všade a ak klasické strany čo najskôr nehodia cez palubu svojich vývinom prekonaných bôžikov, ako je ľudské právo mať toľko detí, koľko kto chce, či dnešnej podoby Ženevskej konvencie o práve na azyl, šitej na celkom iné okolnosti, extrémna pravica ich postupne zmetie.
V čom vidíte osobitosť našej domácej situácie?
Na Slovensku to považujem hlavne za prejav sklamania z toho, kam nás kapitalizmus od roku 1989 doviedol. Ľudia očakávali zvrat k lepšiemu, chceli sociálne spravodlivejšiu republiku, dočkali sa však astronomického nárastu sociálnych rozdielov. A pretože človek nie je tvor racionálny, skôr emocionálny, lebo, ako hovoril Milan Šimečka, „rozum je to posledné, čo hýbe svetom“, tak čoraz viac ľudí reaguje v zmysle ruského úslovia „nech je bárs aj horšie, len nech je inak“.
Ako ste povedali, problém je, že nežná revolúcia ani zďaleka nepriniesla všetkým iba zlepšenie. Ak sa k tomu pridá korupcia, nedôvera v justíciu, tak máme „zarobené“ na veľký problém. Nie je to v istom zmysle zlyhanie celej politickej elity po roku 1989?
Pri každom historickom zvrate nasadzujú krk politické elity, sledujúce ciele, ktoré pokladajú za vyšší záujem. No len čo sa situácia stabilizuje, tieto elity vytlačí nový establišment, ktorému sú už pôvodné ideály cudzie a má na pamäti predovšetkým tri veci: môj prospech, môj prospech, môj prospech. V nezabudnuteľne andersenovskom výroku to explicitne vyjadril Víťazoslav Móric: „V politike nemôžete nezbohatnúť.“ Ekonomický establišment, ktorý rád vládne z pozadia, potrebuje politické figúry v popredí, a pri takej zostave sa z politiky bohatne takrečeno samospádom. Mlčiaca väčšina si potom povie: Za toto sme bojovali?
Dovolil by som si oponovať. Skutočnosť, že ľudia volili extrém, nemožno vysvetliť iba tým, že je to vyjadrenie ich zúfalej sociálnej situácie. Až 20 percent voličov ĽSNS má vysokú školu, takmer 55 percent maturitu, čiže to nie sú ľudia žijúci na okraji spoločnosti… Ako si to vysvetliť?
Stotožnili ste tu mlčiacu väčšinu s ľuďmi v hmotnej núdzi, to však nesedí. Mlčiacu väčšinu predstavuje v každej spoločnosti, aspoň podľa Orwella, 75–80 percent „tých, čo majú rodinu“. Takže to rozhodne nie sú iba ľudia z okraja spoločnosti. Nuž a okrem nich je tu zhruba 10 percent ľudí aktívnych, ktorí sa za niečo zasadzujú, a ďalších 10 percent, čo sa aktívne zasadzujú proti. V tejto úzkej vrstve sa odohrávajú názorové boje a súboje, kde sa obe strany usilujú stiahnuť na svoju stranu aspoň časť mlčiacej väčšiny. Odkazujem tu na vynikajúcu dokumentárnu sondu Roberta Kirchhoffa do sociálnej mentality stagnujúcich regiónov Slovenska Hej, Slováci!, ktorá, hoci vznikla v roku 2002, na našu škodu stále platí…
V podstate v celých našich novodobých dejinách ide o ustavičné dobiehanie. Aj keď Slovensko urobilo obrovský krok vpred, stále sme len chudobní príbuzní. Nie je to vyjadrenie frustrácie z toho, že sme sa doteraz dostatočne nepriblížili k životnej úrovni Západu?
Odpoviem protiotázkou: Z čoho potom pramení frustrácia bežných ľudí na Západe? Žijú predsa v blahobyte a nemusia nič dobiehať.
Foto: Z archívu Pavla Branka
Áno, snaha zabrániť opakovaniu katastrof viedla po druhej svetovej vojne na Západe k tomu, že sa tam presadilo sociálne trhové hospodárstvo. Nemci zažívali Wirtschaftswunder – ekonomický zázrak, Francúzi Trente Glorieuses – slávnych tridsať rokov. Lenže v 80. rokoch po nástupe Thatcherovej a Reagana došlo k zmene. Presadil sa neoliberalizmus, v ktorom o všetkom rozhoduje trh…
Trh rozhodoval vždy, aj za čias hospodárskeho zázraku, ibaže vtedy bral ohľad aj na sociálne faktory života. Skôr ide o to, že sociálna demokracia vybudovala sociálny štát, ktorý sa v zhoršených parametroch globalizovaného veľkokapitálu nedá udržať.
Dá sa teda povedať, že sociálna demokracia sa stala takpovediac obeťou vlastného úspechu?
Tak trochu, ale predovšetkým sa stala obeťou základného zákona kapitalizmu vyrábať čo najviac, ale s čo najmenším počtom zamestnancov. Dnes, keď sa všetko automatizuje, najväčším problémom sa stala nezamestnanosť. V tejto situácii našinec zabúda, že socialistické hospodárstvo na jednej strane trpelo chronickým nedostatkom v zásobovaní, lebo nestálo na ekonomických základoch, ale pamätá si, že každý mal prácu. A tak sa najväčšou starosťou každého mladého človeka (a tí sú najvýbušnejšou zložkou) stalo nájsť si zamestnanie. Nezamestnanosť mladých v niektorých krajinách dosahuje až 50 percent. Dostávajú síce dávky, ale to nie je perspektíva. A aj nad tými, čo prácu majú, visí Damoklov meč prekariátu (vzniká nová sociálna vrstva žijúca bez istoty stáleho zamestnania – pozn. r.). Títo ľudia si majú robiť starosti o demokraciu, neschopnú riešiť ich najvitálnejší problém?
A preto v nich narastá pocit odcudzenia.
Ludvík Vaculík charakterizoval situáciu prechodu presne: „Keď sa zrútil komunizmus, obnovili sa príčiny, z ktorých vznikol… a už sa pritom nebude dať bojovať za slobodu, lebo to je ona.“
Liberalizácia, privatizácia, spoplatňovanie verejných služieb… Ak ľavica nedokáže poskytnúť adekvátnu odpoveď na otázky, ktoré prináša súčasná doba, tak sa asi nemožno čudovať, že stráca tradičných voličov a tí prechádzajú k extrémistom.
Socialistické princípy je ťažko rozvíjať tam, kde vládne globalizovaný finančný veľkokapitál. Výsledkom je mačkopes.
Ale po vojne to sociálna demokracia dokázala. Vyčerpala svoj potenciál?
Bola úspešná, dokiaľ trh nebol presýtený. Po vojne bolo treba všetko nanovo vybudovať, hrôzy vojny vždy vytvoria množstvo pracovných príležitostí. Lenže po dovŕšení rekonštrukcie znova vystúpil na povrch základný vzorec kapitalistického systému. Mimochodom, sociálna demokracia kapitalistický systém nikdy nespochybnila.
Na rozdiel od komunistov tvrdila, že kravu treba podojiť, nie rovno zabiť…
Politika je reklamná megamašina. Veľkokapitál nepotrebuje vládnuť navonok, potrebuje reálnu moc. A tak si nájde predstaviteľov, ktorým financuje kampaň, a, samozrejme, očakáva protihodnotu. To znamená, že nech by v parlamente sedel akokoľvek veľký socialista, nemôže ísť proti záujmom tých, čo ho dostali do sedla, inak by ho odtiaľ zasa rýchlo vyhodili. Ako povedal Noam Chomsky: „Keby sa voľbami dali zmeniť pomery, boli by ich už dávno zrušili.“
Vyslovujete nebezpečné tvrdenie, ktoré v podstate spochybňuje samotný princíp demokracie. Navyše na príklade Slovenska roku 1998 vidíme, že voľby môžu veľa zmeniť.
Vlastnosťou bonmotu je to, že prepína, ale pritom triafa do jadra problému. Volíte len zo súboru tých, ktorých máte najviac na očiach. A kto rozhoduje o tom, koho budete mať najviac na očiach?
Chcete naznačiť, že rozhodovanie ľudí podlieha mediálnej manipulácii?
No a nie? Čím sa volebná kampaň odlišuje od reklamnej? Pracujú tými istými metódami. Poznám dve geniálne prorocké knihy: Orwellov román 1984 a Huxleyho Prekrásny nový svet. Orwellov model tvrdého násilia sa ukázal ako prekonaný. Násilie spotrebuje toľko energie, aby spoločnosť udržalo v šachu, až sa stane neefektívnym. Huxley našiel lepší model, kde stavia ľudí do situácií, keď si myslia, že sa rozhodujú samostatne, lenže to si len myslia. Pritom ani Huxley nedoceňoval silu tohto mechanizmu, lebo ho oprel o genetickú manipuláciu, ktorá predurčovala postavenie jednotlivca v spoločnosti hneď od zárodku.
Ešte nepoznali silu moderných médií…
Neoliberalizmus a jeho politika manipulovať nie donucovaním, ale motiváciou, dokázali, že ľudí môžeme dostať tam, kam chceme, podobrotky. Netreba sa ani uchyľovať ku goebbelsovskému princípu, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Stačí operovať vybranými argumentačnými výsekmi, kde ani netvrdíte vyložené lži, ibaže nehovoríte ani celú pravdu, a máte svoju cieľovú skupinu vo vrecku.
Keď ste spomenuli Orwella, zišiel mi na um jeden citát: „Kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť – kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť.“ V tejto súvislosti je azda najznepokojujúcejšie to, že ĽSNS získala najviac hlasov od prvovoličov, pre ktorých akoby minulosť neexistovala. Ako si to možno vysvetliť?
Nemyslím si, že Orwellov citát mieri týmto smerom. Mieri skôr smerom, ktorým sa dnes uberá nacionalistická poloklerikálna poľská vláda – meniť minulosť v duchu národného mýtu tak, aby z jeho obrazu vyzmizíkovala všetko, čo ho hyzdí. Aj pre kotlebovcov minulosť existuje a dvíhajú ju na piedestál – minulosť vojnového Slovenského štátu.
Väčšina však Kotlebu nevolila preto, že by boli zaprisahaní neofašisti.
No, neviem. Xenofóbne a rasistické nastavenia patria k ich profilu. Ak však začnete skúmať krajiny podľa ich náboženskej predominancie, zistíte, že tento úkaz je prítomný v každej krajine, kde má katolícka cirkev spoločenskú váhu aj dnes – či už je to v spomínanom Poľsku, v Chorvátsku, Španielsku a niekdajších španielskych kolóniách, alebo u nás. Katolícka cirkev je dnes jediná hierarchicky štruktúrovaná organizácia, ktorá sa drží veľmi starých vzorcov, predovšetkým patriarchalizmu. Neviem, koľkí z Kotlebových voličov sú tým ovplyvnení, ale fakt je, že vo všetkých katolíckych krajinách pomerne široká vrstva spomína s nostalgiou na fašistické obdobia svojej krajiny.
Foto: Z archívu Pavla Branka
Ľudia u nás, či už ide o nacizmus, alebo komunizmus, akoby nemali žiadnu historickú pamäť. Ako je to vôbec možné v krajine, ktorá zažila dve totality? Je to preto, že sme sa poriadne nevyrovnali so svojou minulosťou?
Nie sme sami, aj tie krajiny, ktoré sa zriekli svojej fašistickej minulosti, ako napríklad Nemecko a váhavejšie Rakúsko, ju prvých 20 – 30 rokov po vojne zametali pod koberec.
Treba však rozlišovať. V Nemecku sa mladí ľudia začali v 60. rokoch pýtať: Otec, a ty si čo robil cez vojnu? Lenže na Slovensku katolícka cirkev po roku 1989 nadviazala na to, kde v roku 1945 skončila. A tak tu pred voľbami nebolo počuť hlas cirkvi. Až po voľbách vydali cirkvi spoločné vyhlásenie…
V mojich očiach je to len figový list, ktorý nemá nič spoločné so skutočnosťou! Katolíckej cirkvi robia na Slovensku česť ľudia typu Srholca či Kuffu. Katolícku hierarchiu si však delím na dve skupiny. Na ľudí typu arcibiskupa Sokola, ktorí sa otvorene hlásia k farskej republike, a na tých ostatných, ktorí zachovávajú tvár pokrového hráča, ale ani za svet sa nedištancujú od autoritatívneho štátu, na čele ktorého stál katolícky kňaz. Spomínaná deklarácia spadá do sféry, ktorú charakterizoval Giuseppe di Lampedusa v Gepardovi Tancrediho slovami: „Ak má všetko ostať pri starom, musí sa všetko zmeniť.“
Foto: Z archívu Pavla Branka
Stále počúvame o tom, že nožnice medzi bohatými a chudobnými sa roztvárajú, nikto z kľúčových politikov však neprišiel s reálnym návrhom, ako to zmeniť. Je niečo také vôbec v dnešnom globalizovanom svete možné?
Posledné majetkové prerozdelenie, ktoré prinieslo veľké výsledky, bol Rooseveltov New Deal. Veľké stavby verejného záujmu, ktoré pomohli prekonať nezamestnanosť, financoval drastickým zvýšením daní z majetku, dedičstva a vysokých príjmov. Neviem, ako sa mu niečo také podarilo presadiť v snemovni a Kongrese, ktoré mal veľkokapitál pod palcom aj vtedy. Odvtedy sa už nič podobné nezopakovalo. Je zrejmé, že takéto opatrenie by muselo byť globálne, aby nebolo kam utiecť. Lenže globálny veľkokapitál má dnes čoraz účinnejšie páky proti tomu, aby mu niekto fúkal do kaše a stavia sa proti akejkoľvek zmene, ktorá by ho obmedzila. Napríklad keď sa francúzsky prezident Hollande o to pokúsil, pohorel, a aj mu tým zlomili väz. Mobilite veľkokapitálu sa nijaká iná nevyrovná, a on si dobrovoľne nedá založiť uzdu.
Prinajmenšom Európa by mohla urobiť prvý spoločný krok – zlikvidovať daňové raje na svojom území. Prečo nedokážeme urobiť ani toto elementárne rozhodnutie, upratať si pred vlastným prahom?
Lebo neexistuje ani elementárny záujem. Viete si predstaviť, že by ekonomické a politické špičky išli proti vlastným záujmom? A tak budú proti daňovým rajom verejne horliť, ale za pomoci špičkových právnikov zas budú dbať, aby ostalo dosť zadných vrátok. Napokon, čo lepšie symbolizuje túto situáciu, keď je cap záhradníkom, ako to, že na čele Európskej komisie je Jean-Claude Juncker?
Naznačujete, že akákoľvek snaha o zmenu je sizyfovským úsilím odsúdeným vopred na neúspech?
Pri zachovaní kapitalizmu áno, lenže neviem, čím ho nahradiť, lebo väčšina ľudstva – a to aj tí „z Nemaníc“ – je plne vo vleku konzumizmu. Konzumizmus je v súčasnosti najväčšou stranou na svete. Je preto zrejmé, že zmena nie je možná bez toho, aby sme sa zriekli nie konzumu, ale konzumistického myslenia. Prezident Bolívie Evo Morales to zhrnul do stručnej alternatívy: „Buď zhynie kapitalizmus, alebo planéta Zem.“ V tom asi prepína, planéta len tak ľahko nezhynie. Zato ľudstvo robí, čo je v jeho silách, aby sa ho planéta striasla.
Vo svojej vlaňajšej eseji konštatujete: „Konzumistický a hedonistický prístup, spojený s odčlenením pôrodnosti od sexuálneho správania, asi od 60. rokov vytvára populačný deficit.“ Nemali by sme sa preto v Európe snažiť stimulovať pôrodnosť a v krajinách tretieho sveta zasa všemožne podporovať programy plánovaného rodičovstva?
Isteže, v západných krajinách je zväčša aktuálne motivovať rodiny, aby mali viac detí. Zato s programami plánovaného rodičovstva v krajinách, kde nástup zdravotníctva vyvolal populačnú explóziu, je to zložitejšie. Charta ľudských práv je obrovský výdobytok ľudstva, ale, ako všetko, je všelikde dvojsečná. Bod, ktorý proklamuje právo mať toľko detí, koľko chcem, stavia záujmy jednotlivca proti záujmom ľudstva. Osvete pre plánované rodičovstvo, samozrejme, nebráni, no nezdá sa, že by sa jej krajiny, kde by to bolo najaktuálnejšie, príliš venovali.
Čína dlho presadzovala politiku jedného dieťaťa, lenže sú krajiny, ktorých demografické krivky ostro stúpajú a počet obyvateľov v nich sa v priebehu posledného polstoročia niekoľkonásobne zvýšil. Na to, aby sme pochopili, že Zem všetkých ľudí neuživí a že hlavnou príčinou ich chudoby je populačná explózia, stačí sedliacky rozum. Prečo politici nekonajú?
Museli by najprv zrušiť ten už citovaný bod Charty ľudských práv, lenže v dnešnom ovzduší zbožšťovania ľudských práv bez rovnakého dôrazu na ľudské povinnosti a zodpovednosť politické špičky sveta nechcú o tom ani počuť. Takže Číňania, ktorí reguláciu pôrodnosti za aktuálnu úlohu pokladajú, jej uplatňovaním porušujú Chartu ľudských práv. To je situácia, akú by možno ani Kafka nevymyslel.
Prečo zabúdame na to, že aj v Európe boli mnohodetné rodiny samozrejmosťou?
Samotná mnohodetnosť nie je príčinou premnožovania ľudí. Ešte pred sto rokmi boli aj v Európe úplne bežné rodiny s desiatimi i viacerými deťmi a populačná explózia nevznikala, lebo ľudstvo sa ešte nevymanilo z područia prírody. To zmenil až rozvoj zdravotníctva. Keď sa podarilo znížiť detskú úmrtnosť, populácia začala rásť. Lenže Európa dokázala s týmto vývinom držať krok v zmene reprodukčného správania až tak radikálne, že jej populácia klesá. Problém vzniká tam, kde k tejto vyváženosti nedošlo.
Na druhej strane, keď spoločnosť dosiahne určitú sociálnu úroveň, začne sa meniť aj jej reprodukčné správanie. Čiže ide o to, aby sa ľudia vymanili z chudoby.
To sedí. Vytvára to však situáciu pretekov, či bude rýchlejšie prebiehať zmena reprodukčného správania, alebo proces devastácie planéty populačným rastom. Tu by som si veľké nádeje nerobil.
Zaznievajú však i hlasy, ktoré tvrdia, že za migračnou vlnou je paradoxne zvyšujúca sa životná úroveň predovšetkým v subsaharskej Afrike. Práve to mnohým ľudom umožňuje migrovať. Ako by na to mala reagovať Európa?
Významná časť európskych krajín sa dostala do situácie, keď imigráciu potrebujú, lebo ich populácia klesá. Potrebujú však imigráciu, ktorú bude Európa mať pod kontrolou, a nie takú, že sa sem nahrnie každý, kto si zmyslí. Tu však narážame na Ženevskú konvenciu o poskytovaní azylu. Tá bola prijatá v časoch, keď sa imigrácia pohybovala v rádoch desaťtisícov. Lenže je tu dialektický zákon prechodu kvantity v kvalitu.
Ako to myslíte?
Keď u mňa niekto zaklope na dvere, že vonku leje a on sa nemá kam podieť, možno ho prichýlim. Keď mi však zaklope desať ľudí, dobrovoľne si ich do bytu nepustím. Kameň úrazu je v tom, že imigračná politika sa dodnes drží Ženevskej konvencie, ktorá bola šitá na iné pomery. Tak, ako by bolo vhodné prehodnotiť ľudské právo neobmedzene sa množiť, tak by mala byť prispôsobená i táto konvencia. Potom by sme nekriminalizovali iba prevádzačov, ale odmietli zaoberať sa každým, kto k nám prenikol ilegálne.
„Podstatné je, aby každý, kto hranicu prekročí ilegálne, vedel, že o povolení vstupu sa s ním nik nebude baviť a čaká ho jedine odsun,“ píšete vo svojej eseji na inom mieste. Čiže jediným riešením je forma riadenej imigračnej politiky?
No samozrejme! Najmä si však myslím, že v ére satelitov a GPS, keď viete doslova o pohybe každej myši, nemôže byť problém ustrážiť európske hranice a nepustiť nijaké ilegálne plavidlo do európskych pobrežných vôd. Potom by sa na Lesbos ani nikam inam nikto nedostal ilegálne a Európa by prestala byť rukojemníčkou Turecka, čo pokladám za osudné ohrozenie. Ilegálny imigračný prúd by asi rýchlo vyschol a nastali by normálne imigračné pomery, ako ich napokon praktizujú aj USA, Kanada či Austrália.
Tento postoj je však v súčasnej dobe vnímaný ako xenofóbny. Nie je to paradox, že ho zastávate vy, človek hlásiaci sa celý život k ľavici?
Podliehate veľmi širokej interpretácii xenofóbie, ako sa u nás rozšírila v médiách či mienkotvorných kruhoch. Xenofóbia je odpor proti všetkému cudziemu a cudzorodému, u nás napríklad proti Rómom, ktorí sú tu predsa doma. Ja som iba proti tomu, aby sa nám sem masovo sťahovali ľudia iných kultúr, a nevidím v tom žiadnu xenofóbiu. To len scestný vývoj zahnal mňa, antifašistu, v jednom bode na spoločnú platformu s lepenovcami a im podobnými, lebo to považujem za jediné perspektívne riešenie.
Ale prečo?
Roky som odsudzoval europocentrizmus. Postupne som si však uvedomil, že civilizácie sa nevyvíjajú rovnako. Napríklad Čína bola rozvinutá, keď tu u nás ešte „behali medvede“, a platí to aj o mezopotámskej či egyptskej a viacerých ďalších. Osmanská ríša, pokiaľ išlo o náboženskú slobodu, bola oveľa tolerantnejšia ako vtedajšia Európa. Stúpencom europocentrizmu som sa stal, keď som si uvedomil, že Západ vytvoril novú sociálnu paradigmu, aká sa doteraz v žiadnej z civilizácií nevyskytla, a to zrovnoprávnenie žien, ktoré dosiaľ vo všetkých civilizáciách zastávali podradné postavenie. Paradigma rovnocennosti muža a ženy je obrovský historický výdobytok. Pritom to nie je zavŕšený proces. Stačí si sadnúť do nejakej krčmy a chvíľu počúvať… No vo verejnom diskurze na Západe je to už axióma. Dnes verejne nikto nebude obhajovať to známe 3¤K patriarchalizmu – Kinder, Küche, Kirche.
Na Slovensku by sa zopár takých našlo…
Nielen na Slovensku, ale napríklad aj v USA. To sú však relikty, ale západná civilizácia ako celok presadzuje rovnosť rodov, čo nemá nikde inde obdoby.
No práve. Západná civilizácia je momentálne konfrontovaná s úplne iným prístupom. Napríklad moslimovia, ktorí odmietli podať ruku žene, sa odvolávajú na svoje vlastné hodnoty. Je potom vôbec možný nejaký prienik?
Islam je normálne náboženstvo, ktoré je však stále v zajatí patriarchátu, podobne ako všetky ostatné vrátane katolíckej cirkvi. Keď sem príde nejaký slobodomyseľný moslim, ten sociálnu klímu nezmení. Príchod veľkej skupiny moslimov ju však zmení, najmä ak budú žiť združení v gete. A tak masová moslimská imigrácia, spojená s vyššou pôrodnosťou, zrazu ohrozí to, čo považujem za najväčší výdobytok Západu – rovnocennosť muža a ženy. Napokon vzorku v malom sme tu už zažili. Keď vypukol kosovský konflikt, stálo 10 percent Srbov proti 90 percentám Albáncov. Storočie predtým boli obe etniká zhruba v rovnováhe…
Ďalší aspekt je postoj k iným menšinám a narastajúci antisemitizmus. Ak sa z Francúzska sťahuje čoraz viac Židov, tak to o niečom vypovedá…
„Pred antisemitizmom sa môžeme cítiť bezpeční iba na Mesiaci“, napísala Hannah Arendtová, čiže antisemiti sa vyskytujú aj vo väčšinovej spoločnosti, tvrdé jadro však tvoria práve moslimovia. Pritom mnohí z nich sa už vo Francúzsku narodili, no nestotožňujú sa s tamojšou spoločnosťou, lebo tá ich neprijíma a oni neprijímajú jej hodnoty. To znova odhaľuje multi-kulti politiku ako ďalšiu zo stroskotaných ilúzií humanizmu.
Podľa vás definitívne skrachovala, dá sa to vôbec takto absolutizovať?
Aj v rovnorodej spoločnosti sa vyskytuje pomerne veľa treníc. Keď k nám budú hromadne prichádzať ľudia z iných kultúrnych okruhov, trecích plôch bude pribúdať. Opäť sa odvolám na Vaculíka (citujem spamäti): „Nemám nic proti Vietnamcům, ale nevidím důvod, proč se k nám mají stěhovat.“ Každú masovú imigráciu, ktorú stúpenci multi-kulti považujú za obohacovanie spoločnosti, považujem za zvyšovanie konfliktného potenciálu. Absolutizovať sa to však, samozrejme, nedá, napokon v Európe sa to všetko miešalo po stáročia, a ako budete hľadať rozhranie medzi Maďarmi a Slovákmi, Srbmi či Rumunmi? Nenájdete ho, a ani netreba.
Amerika je však príkladom, že v taviacom kotle vznikol nový „konštitučný národ“. Je nádej, že by sa niečo také podarilo aj v Európe?
Nie. Podľa mňa si jednotlivé krajiny svoju identitu zachovajú. Ale veď ani ten americký „melting pot“ sa až tak neligoce, keď sa mu pozrieme pod pokrievku. Ak sa vytvára nová spoločná identita, ako je možné, že po tom, čo belošskí policajti zastrelili utekajúceho černošského tínedžera a súd ich dokonca oslobodil, celá afroamerická komunita vzbĺkla ako obrovský stoh sena? Multi-kulti je takpovediac iba do pekného počasia, no len čo zahrmí, je zle.
Pavel Branko
(27. apríla 1921)
filmový kritik
- Narodil sa v Terste, od roku 1931 žije v Bratislave.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
- Za protifašistický odboj bol odsúdený na doživotie, väznený na Slovensku, v posledných mesiacoch vojny v rakúskom Mauthausene.
- V roku 1949 vystúpil z Komunistickej strany.
- V rokoch 1957 – 1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo.
- Od roku 1972 mal zákaz publikačnej činnosti.
- Po novembri 1989 sa vrátil k filmovej kritike a publicistike.
- V roku 2007 získal cenu Slnko v sieti za celoživotné dielo.
- V roku 2014 mu prezident udelil Pribinov kríž II.¤triedy a v týchto dňoch mu Literárny fond udelil novozaloženú Cenu Romana Kaliského.
- Svoj život opísal v autobiografii Proti prúdu (Marenčin PT, 2011).