Pomáha Afgankám, aby správy šírili aj ženy

, 03.05.2016 15:00
Afganistan, Afganky
Afganky na prechádzke v Kábule so svojimi deťmi. Postavenie žien v zaostalej krajine je stále nedôstojné v porovnaní s mužmi. Ilustračné foto. Autor: ,

Britská žurnalistka Amie Ferris-Rotmanová založila projekt Saharaspeaks, aby zapojila do médií afganské ženy. Pred dvoma mesiacmi za svoju prácu získala Britskú novinársku cenu.

„Žiadna žena nepracuje v novinárskych pobočkách v Kábule. Nie je to preto, že by nechceli, ale sú vylučované,“ povedala pre Pravdu.

Amie Ferris-Rotmanová.
Amie Ferris-Rotmanová.

Študovali ste žurnalistiku?
Nie. Študovala som ruský jazyk a literatúru. Odmalička ma Rusko fascinovalo, neviem prečo. Ešte ako dieťa som sa pozerala na vtedajší Sovietsky zväz na mape. A uvažovala som, čo je táto obrovská červená plocha?

Čo vás láka na práci novinárky v konfliktných oblastiach?
Veľmi rada chodím do riskantných oblastí a získavam informácie. Považujem to za vzrušujúce. Keď som mala 25 rokov, dostala som sa do grantového programu agentúry Reuters pre mladých ľudí. Potrebovali dopisovateľa od Ruska až po Turecko, neskôr ma poslali do Moskvy.

Aká bola vaša prvá veľká téma?
Ruská energetická firma Yukos. Poslali ma do Tomska navštíviť ropnú spoločnosť. Bolo mínus 42 stupňov Celzia. Mesto vyzeralo ešte ako spred revolučných čias. Bolo to ako ľadová doba, ale našli tam ropu, čo bol obrovský objav. Tomsk totálne rozkvital vďaka rope.

Ako dlho ste žili v Rusku?
Päť rokov. Z Moskvy som odišla pracovať do Čečenska. Boli veci, ktoré sme nemohli spracovávať. Rusi nám to povedali – nedotýkajte sa Putinovej rodiny, nedotýkajte sa Putinovho majetku.

Bolo zložité dostať sa do Čečenska?
Zakaždým som bola sledovaná. Vycítila som to v telefóne. Niekedy sme sa dostali do problémov. Napríklad keď sme sa pokúšali rozprávať s aktivistom, hneď prišla polícia. Pokúšala som sa hovoriť s ľuďmi o tom, čo si myslia. Sú však veľmi uzavretí.

Čo bol pre vás najsilnejší zážitok?
Keď čečenský líder Ramzan Kadyrov oslavoval 33. narodeniny. Bola som na oslave kúsok od neho. Zaplatil si účasť celebrít. Bol tam herec Jean-Claude Van Damme aj herečka Hilary Swanková. Bol z toho škandál. Swanková vrátila peniaze – vyhlásila, že nevedela, že Kadyrov porušuje ľudské práva. Mimochodom, žasla som, ako sa správal k svojmu personálu. Nie, nebola to charizma, bol iba hrubý.

Zadržali vás niekedy v Rusku?
Párkrát. Napríklad keď som išla k polárnemu kruhu písať príbeh, ako tam ľudia žijú, ako ich život ovplyvňuje Gazprom, ktorý sa pokúšal zmocniť všetkého plynu. Museli sme mať špeciálne povolenie, ale nemali sme ho, preto ma ešte s jedným človekom uväznili. Zavreli nás do malej miestnosti. Sedela tam „bábuška“ a tá sa nás pýtala: No čo? Kde máte dokumenty? Prepáčte, nemám, reagovala som. Potom sa pýtala, čo si myslím o Rusku. Povedala som, že je úžasné. A potom čo Putin? Poznamenala som, že je silný líder. Chvíľu sa zamyslela a povedala dobre, choďte.

Mali ste niekedy obrovské problémy kvôli práci?
Raz som si ako varovanie našla predo dvermi revolver. Bolo to pre mňa strašné. Robila som v oblasti energetiky, zaoberala som sa Yukosom. Bola to cesta, ako mi ukázať, pozor, sledujeme ťa. Bolo to desivé. Bývala som v starom bloku bytov, mala som dvoch susedov, oboch veľmi starých mužov. Prišla som domov a bol tam revolver, bola som z toho hotová. Hovorila som si, že možno je to iba hračka. Tak som sa pýtala susedov, či je to ich pištoľ. Boli hrozne vystrašení.

Boli ste aj v Afganistane. Ako sa vám pracovalo?
Mala som prístup k zdrojom. V Rusku nemáte voľný prístup k diplomatom a úradom, o všetko musíte žiadať. Naopak, v Afganistane som sa jednoducho dostala k veliteľovi americkej armády či afganským ministrom.

Čím bol špecifický Afganistan pre ženu, ktorá sa venuje žurnalistike?
Nemala som slobodu pohybu. Môžete byť v aute, ale ako žena nemôžete sama chodiť po ulici, iba ak idete s mužom, môžete ho nasledovať. Celý čas som bola oblečená v ich odeve, čo je v poriadku, ale v lete, keď aj 45 stupňov Celzia, je to náročné. Raz som vonku robila interview s filmovým režisérom. Držala som pri ústach diktafón a útočil na mňa hmyz. Do hidžábu mi vletela mucha, ale nemohla som si ho dať dolu, bolo to strašné. Okrem toho mi bolo strašne horúco, predstavte si, že je 45 stupňov a máte rifle a celé to dlhé oblečenie.

Stretli ste sa s predstaviteľmi Talibanu?
Robila som prostredníctvom tlmočníka rozhovory so štyrmi talibancami vo väzení pri Kábule. Bol to jediný spôsob, ako sa k nim dostať. Prvý so mnou nechcel hovoriť, pretože som žena. Druhý sa počas odpovedí pozeral na mňa, bol úplne fascinovaný. Tretiemu som sa zapáčila, poďakovala som v jeho jazyku a bol z toho uveličený. Štvrtý bol úplne normálny. Pôsobili ako nevzdelaní mladí muži, ktorí v skutočnosti nevedia, čo robia. Vyzerali, akoby nemali žiadnu skutočnú ideológiu.

V marci ste získali prestížne novinárske ocenenie. Čo to znamená pre vás a váš projekt Saharaspeaks?
Britská novinárska cena je úžasná nielen pre mňa osobne, ale aj pre projekt Saharaspeaks. Na začiatku som na ňom dva a pol roka pracovala s mojimi vlastnými peniazmi. Bolo to veľmi náročné. Hlavne preto, že som bola sama a nemala som žiadnu podporu. Konečne niekto ocenil to, čo robím. Po mojom ocenení sa ľudia sa začínajú zaujímať o pomoc ženám zapojeným do projektu.

O čom je Saharaspeaks?
Dať afganským ženám možnosť pracovať pre zahraničné spravodajské agentúry a filiálky v Kábule. Žiadna žena nepracuje v novinárskych pobočkách v Kábule. Nie je to preto, že by nechceli, ale sú vylučované. Saharaspeaks sa snaží dať afganským ženám hlas na globálnej úrovni. V projekte je 12 žien vo veku od 18 do 31 rokov.

Poznámka: Cesta redaktorky Pravdy sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá pre rozvoj (s finančnou podporou Európskej komisie a SlovakAid).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#ženy #Amie Ferris-Rotmanová #Afganistan
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk