Čo si má vlastne človek predstaviť pod pojmom simulovaná misia na Mars?
Je to, akoby sme dnes poslali niekoľko ľudí na Mars. Úlohou bolo zistiť, ako by tam dokázali prežiť. V rámci tejto misie vybudovali stanicu, kde je ubytovňa a kde astronauti – či marsonauti – museli žiť. Ubytovňa má tvar cylindra, ktorý má priemer osem metrov. V tomto stiesnenom priestore musela existovať šesťčlenná posádka a jeden robot. Okrem toho sme mali aj filmára, ktorý nás tam po celý čas sledoval. Tak sme strávili necelé tri týždne. Tak trochu reality šou, ale na vedecké účely.
Ako sa mladá žena zo Slovenska dostane na červenú planétu?
Študovala som planetárne vedy, astrobiológiu, najskôr v Anglicku, neskôr v Amerike, kde som dostala štipendium. Pracovala som aj pre NASA. Doktorát som si dokončila v Anglicku. Počas môjho doktorátu som vymyslela zaujímavý experiment. Zistila som, že určité organizmy, ktoré žijú na našej planéte v extrémnych podmienkach, dokážu zúrodňovať pôdu. Tak mi napadla myšlienka, že by sme túto schopnosť mikroorganizmov mohli využiť aj na zúrodňovanie Marsu, teda teraformovanie. Navrhla som tento experiment pre simulovanú marťanskú misiu. Nakoniec vybrali aj môj experiment, aj mňa, plus k tomu ďalšie experimenty, ktoré som navrhla. V januári 2014 som išla na túto simulovanú marťanskú misiu do Výskumnej marťanskej púštnej stanice v Utahu (USA). Bola som vlastne súčasťou britskej posádky, tam som reprezentovala Slovensko a Slovenskú organizáciu pre vesmírne aktivity. Celú simulovanú misiu organizovala Marťanská spoločnosť, tak sa volá nezisková organizácia, ktorá spolupracuje s NASA aj Európskou vesmírnou agentúrou a mnohými inými inštitúciami. Táto spoločnosť robila aj výberový proces.
Misia sa uskutočnila na Zemi, ako boli simulované marťanské podmienky?
Marťanská stanica bola postavená podľa plánov z NASA. Tvorila ju ubytovňa, skleník a observatórium, všetko v takých rozmeroch, aby sa to zmestilo na kozmickú nosnú raketu. Posádka tam ide s tým, že je tam limitované množstvo vody, elektriny, jedla. Museli sme prežiť, akoby sme boli úplne izolovaní od sveta, spoliehať sme sa museli iba sami na seba. Preto je stanica uprostred púšte, kam sa nedá len tak ľahko prísť. Púšť je krásne červená, ešte sme tam išli v zime, čiže podmienky sú úplne akoby marťanské. Teplota pod nulou, po celý čas v červenej púšti. Bola som vybraná ako dôstojníčka skleníka, mala som na starosti pestovanie rôznych byliniek, rastlín, rôznej zelene pre posádku. Zároveň to bol priestor pre moje experimenty, ktoré som robila.
Foto: Archív Michaely Musilovej
Asi máloktorý pozemšťan si vie predstaviť život na takejto stanici…
Boli sme tam v malej búdke natlačení ako sardinky v konzerve. Na spanie sme mali priestor, že sa tam človek akurát tak vopchá, svoje veci hodí do kúta, a to je všetko. Takže okrem spánku nechcel nikto žiadny čas stráviť vo vlastnej izbe. Bola tam jedna miestnosť, kde sme robili všetko. Tam sme cvičili, pracovali, varili, robili svoju prácu. Tam sme sa museli dennodenne zdržiavať. V takýchto priestoroch nemá človek žiadne súkromie, všetko je vidieť a počuť. Preto je veľmi dôležité dôkladne vybrať členov posádky, aby spolu vychádzali. U niektorých sa prejavila ponorková choroba. Keď sme vyšli von, do marťanskej púšte na výskumnú misiu, museli sme si obliecť skafander, ktorý vážil približne 15 kilogramov. Mali sme limit, že môžeme ísť maximálne na tri hodiny robiť výskum do terénu, potom sme sa museli vrátiť späť. Jedlo bolo veľmi nepríjemné, také astronautské, vysušené. Pripomínalo mi to granule pre psov. Kuracie mäso sa líšilo od hovädzieho len farbou, inak to bolo to isté. Okrem toho sme mali k dispozícii aj jedlá v prášku, zmiešali ste to dokopy a bola z toho kaša. To sme jedli každý deň. Tie bylinky, čo som pestovala v skleníku, boli jedinou zmenou v jedle, bol to pre nás gurmánsky zážitok, ale iba raz za týždeň.
Darilo sa vám vo vašich experimentoch?
Samotné pestovanie byliniek v pozemskej pôde sa darilo, ale trvalo to nejaký čas. Takže preto sme mali každý jeden lístoček za týždeň, čo sme mohli zjesť. Bolo to len na spestrenie jedálneho lístka a zlepšenie nálady. V rámci môjho experimentu som zmiešala „marťanskú" pôdu s extrémnymi organizmami, ktoré som študovala. Zistila som, že za určitých podmienok, aj marťanských, dokážu mikróby zúrodňovať pôdu. Takže v budúcnosti by sa to naozaj dalo používať na Marse na zúrodňovanie pôdy.
Ako dlho by to trvalo?
Ak by sme hovorili o malej ploche, teda zúrodňovaní pôdy v skleníkoch, tak to by teoreticky trvalo niekoľko rokov, aby tam bola celkom úrodná pôda. Samozrejme, keby sme chceli zúrodniť celý Mars, tak by to trvalo aj milióny rokov, aby sme ho zmenili.
Mali by ste odvahu ísť naozaj na Mars, keby sa organizovala taká výprava?
Keby mi niekto ponúkol spiatočnú letenku, tak idem aj zajtra. Ak by to bola len jednosmerná letenka, tak to by som išla neskôr, keď budem staršia a nebudem mať už čo stratiť tu na Zemi.