Londýnsky architekt: Naším klientom je budúcnosť

, , 07.05.2016 13:00
Simon Allford, architekt
Londýnsky architekt Simon Allford. Autor:

Simon Allford je známy londýnsky architekt. Popri prestížnych zákazkách, ako je centrála Googlu či Scotland Yardu, jeho firma AHMM pracovala na projekte Amsterdamskej univerzity a vlani za renováciu britskej školy Burntwood získala najvýznamnejšiu britskú architektonickú cenu Stirling Prize. Rozprávali sme sa o neobyčajných stavbách, ambíciách klientov aj o tom, prečo je proti stavaniu nových parkovísk.

V Bratislave ste vystúpili s prednáškou nazvanou Prečo je dôležité byť výnimočný. Ako chápete výnimočnosť vo vašej práci, v architektúre?
V našom štúdiu AHMM veríme, že mesto ovplyvňuje kvalitu života svojich obyvateľov. Preto sme sa v posledných desiatich rokoch zamerali na ikonické budovy, z ktorých môžu byť akési regenerátory. Ľudia totiž školy, bytové domy či nemocnice často považujú za obyčajné budovy, ignorujú ich a správajú sa k nim, ako by neboli dôležité. My architekti už roky tvrdíme, že neexistuje niečo ako „obyčajná" budova. Každá budova by mala byť neobyčajná. Veď sú to miesta, kde trávime svoj život. Preto sa ich snažíme urobiť lepšie v rôznych ohľadoch – ako v meste pôsobia, ako ich využívame. Dôležité je aj to, ako na budovy dopadá svetlo, pretože tak sa väčšina ľudí dostáva do kontaktu s architektúrou.

Ako sa robia lepšie budovy?
Charles Eames povedal, že bez problémov by neexistoval dizajn. Pri budovách vždy riešite nejaké regulačné, konštrukčné či finančné problémy. Ak sa sústredíte na odstraňovanie problémov, stanete sa veľmi vynaliezavými. Keď navrhujete dom, tak vlastne premýšľate nad tým, ako lepšie vyriešite vstupné dvere, navrhnete pekné schodiská, ako dosiahnete, aby bolo vnútri lepšie svetlo, aby budova pôsobila priestranne a nie stiesnene. Myslíte hlavne na využitie budovy a komfort jej používateľov. Ale nesmiete zabudnúť ani na množstvo ľudí, ktorí budovu síce nikdy nebudú využívať, ale budú ju v meste vidieť. Volá sa to emocionálne zaangažovanie. Preto hovoríme, že obyčajné budovy neexistujú. Ak máte z nejakej budovy pocit, že je obyčajná, tak pri jej navrhovaní niekde vznikla chyba.

Bytový dom Adelaide Wharf v Londýne z roku 2007.
Bytový dom Adelaide Wharf v Londýne z roku 2007. Autor: TIMOTHY SOAR
AELP fitnescentrum v Oklahome dokončili vlani.
AELP fitnescentrum v Oklahome dokončili vlani. Autor: TIMOTHY SOAR

Kedy považujete projekt za zaujímavý, aby ste na ňom pracovali?
Keď sme pred 25 rokmi začínali, bol pre nás zaujímavý každý projekt. Boli sme veľmi mladí, nemali sme prácu. Štyria kamaráti z vysokej školy sme si svoj prvý projekt nazvali Piaty muž (Fifth man). Predstavovali sme si to tak, že štyria ľudia budú spolupracovať a piaty nás bude spájať. Dnes máme veľkú firmu s 350 zamestnan­cami, máme pobočku v Amerike, Londýne a na ďalších miestach v Británii, pracujeme v Amsterdame aj v Indii… Dnes sú pre nás najdôležitejšie ambície klienta. Nie klientove peniaze, ale ambície. Najmenší projekt, na ktorom robíme, je škola za tri milióny libier a najväčší bol projekt pre Google za 300 miliónov libier. Medzitým pracujeme na univerzite v Amsterdame, na veľkom klube v Amerike, novom divadle a kancelárskej budove v Londýne, nedávno sme dokončili práce na galérii Saatchi. Sú to veľmi rozdielne projekty. Práve sa rozbieha aj jeden projekt v Bratislave.

Takže v Bratislave nie ste po prvýkrát?
Prvýkrát som prišiel do Bratislavy v roku 1991 so svojimi študentmi, dodnes trochu učím, zostali sme tu štyri dni v Petržalke, tom superveľkom sídlisku. Aj to je dobrý príklad niečoho (ne)obyčajného.

Ako na vás zapôsobila Petržalka?
Podobné, ale menšie sídliská vznikali aj u nás v Británii, keď sme nemali dosť miesta a bolo treba nájsť systém, ako poskytnúť bývanie veľa ľuďom. Potrebovali sme 50 000 bytov, lenže keď príde na čísla, často sa zabúda na kvalitu. Musíte zabezpečiť lepšie miesto na bývanie, prácu aj trávenie voľného času. Ak totiž navrhnete miesto len s jedinou funkciou, ako je bývanie, hrozí, že vznikne geto. Naopak, v historických mestách možno vidieť viacero funkcií. Miešajú sa tu sociálne budovy s verejnými, s bytovými domami.

Medzi vašimi projektmi je aj renovácia centrály Scotland Yardu. Ako sa dá policajnej budove dať prívetivá tvár?
Predovšetkým sme zachovali časti starej budovy Scotland Yardu, napríklad fasádu a niektoré prvky v prednej časti budovy. Pridali sme veľký vstupný pavilón, dve podlažia verejných priestorov a sklený strešný pavilón. Plánujeme tiež Múzeum metropolitnej polície, archívy a priestory na verejné výstavy. Hlavným cieľom je, aby polícia nebola nejaká odťažitá inštitúcia. Veď polícia sa zodpovedá ľuďom, musí sa im teda otvoriť. Polícia potrebuje mať verejnú tvár. A zároveň je to technická výzva.

Prestížnym zákazníkom je Google, pre ktorý ste mali vytvoriť ich londýnsku centrálu. Na portáli dezeen o architektúre a dizajne však píšu, že projekt londýnskej centrály Googlu sa vás už netýka. Prečo?
Pracovali sme na londýnskej centrále Googlu, dokončili sme projekt za sto miliónov libier, robíme pre nich ďalšie dva projekty. Vlastne neviem, čo sa v prípade londýnskej centrály stalo. Mám veľmi dobré vzťahy s londýnskym Googlom, čo však nevyhnutne neznamená dobré vzťahy s Googlom v Amerike…

Google bude mať kancelárie na prestížnej adrese...
Google bude mať kancelárie na prestížnej adrese King's Cross. Autor: AHMM
Nový areál televízneho centra BBC v Londýne má...
Nový areál televízneho centra BBC v Londýne má byť hotový v roku 2019. Autor: AHMM

Londýnsku centrálu vraj už navrhuje dánska firma BIG spolu s Heatherwick Studiom.
Áno. My pre Google pracujeme na iných zákazkách. Google je veľmi komplexná organizácia. Pracujeme aj na projekte pre DeepMind, čo je vetva Googlu zameraná na umelú inteligenciu, tešíme sa na projekt v Berlíne a Indii. Nebudeme pracovať na londýnskej centrále, pretože nechceme pracovať s ďalšou architektonickou firmou. Nemôžete mať dvoch dizajnérov, a to od nás Google chcel.

Je Google komplikovaný partner?
Je to najkomplikovanejší klient, s akým som kedy pracoval. Mňa zaujíma stavať mestá a budovy, Google zaujíma virtuálny svet. Naše chápanie mesta preto nie je vždy totožné.

Aké máte vzťahy s klientmi? Prichádzajú za vami klienti s konkrétnymi predstavami a konceptmi, alebo si nechajú radiť?
Často pracujeme s profesionálnymi klientmi, developermi, ktorí majú veľmi jasné vízie. Nie toho, čo chcú postaviť, ale aký svet chcú vytvoriť. Zriedka nám dajú presné zadanie, skôr nám ukážu pozemok a potom diskutujeme, aká časť mesta tam vznikne. Nedostaneme dokument so zadaním, ale ideme konverzovať. Práve spoločná diskusia je pre nás dôležitá. Samozrejme, architekt by mal ponúkať vízie, ale konkrétny nápad nevznikne v jednom momente. Musíte počúvať a spoznať históriu miesta, pochopiť veci. Klient vás platí, takže je veľmi dôležitý, ale vaším druhým klientom je história daného miesta. A ďalším klientom je budúcnosť. Vždy našim klientom otvorene hovoríme: samozrejme, že pracujeme pre vás, urobíme najúspešnejšiu budovu, akú len dokážeme, ale spolu musíme prediskutovať: čo sa stane keď… alebo keď… Napríklad v Bratislave žijete v meste áut, budujete tu veľké podzemné parkoviská. V Londýne sme ich kedysi stavali tiež, ale už to nerobíme. Budujeme mestá bez parkovísk, pretože ľudia by mali cestovať verejnou dopravou.

Ale v Bratislave na rozdiel od Londýna nemáme metro.
Ale v budúcnosti pri budovách, ktoré vydržia sto rokov, nemôžete mať podzemné garáže. Parkoviská sa môžu premeniť na kluby, bary, auditóriá. Myslite na budúcnosť, na zmenu. Budova, ktorá nevydrží sto rokov, nie je dobrá, nie je udržateľná. Ak však vydrží sto rokov, určite sa niekoľkokrát zmení. Napríklad kino, auditórium či klub vydržia pätnásť rokov a potom sa zmenia, ale ich životnosť musí byť dlhšia. Takto premýšľame o budovách. Ale zmeny funkcie treba robiť s rozumom. Fasáda je akýmsi oblečením, ktoré konverzuje s okolo prechádzajúcimi ľuďmi. Musíte ich zobrať na akúsi prechádzku po budove – časťami, ktoré sa nezmenia, ako je vstup, dvor, schody, svetlo, terasy, prejsť všetkými verejnými priestormi budovy. Budova musí byť ako pozoruhodná cesta a nech už sa v živote, politike či ekonomike zmení čokoľvek, stále platí, že dobré budovy majú veľkorysé kvality, umožňujú zmeny, vyvíjajú sa. Musia mať charakter, aby ste v nich chceli tráviť čas, na rozdiel od fabriky.

Ako dlho trvajú vaše diskusie s klientmi? Mesiace, roky?
Vzťahy s klientmi môžu trvať roky. Máme zákazníka, pre ktorého pracujeme 22 rokov. Boli sme štyria mladí architekti, keď sme sa s nimi stretli prvýkrát, spolu sme rástli, začínali sme na projektoch za dva milióny libier, dnes pre nich robíme zákazky za 200 miliónov libier. Náš džob je vedieť, o čom sa bavíme. To znamená počúvať a pochopiť, čo zákazník chce a potom sa s nimi vydať na cestu. Takže nám je jasné, prečo na niečom pracujeme. A zákazník zasa rozumie našej logike. Neponúkneme hneď kompletné riešenie, rátame s tým, že zákazník povie: dobre, a čo keby sme urobili toto. A postupne v priebehu troch štyroch mesiacov spoločne pochopíme, na čom budeme robiť – vypracujeme si stratégiu a taktiku. Niektoré budovy dizajnujeme päť rokov. Keď budova stojí, naša práca sa skončila, my opustíme miesto, ale budova práve začína žiť. Musíme ju postaviť tak, aby sa v budúcnosti mohla meniť podľa meniacich sa podmienok.

Renovácia Amsterdamskej univerzity z roku 2014...
Renovácia Amsterdamskej univerzity z roku 2014 získala viacero cien. Autor: TIMOTHY SOAR
Renovácia školy Burntwood z roku 2013 získala...
Renovácia školy Burntwood z roku 2013 získala prestížnu cenu Stirling Prize. Autor: ROB PARRISH PHOTOGRAPHY

Máte príklad?
Na prvom stretnutí k projektu Amsterdamskej univerzity sme si povedali: je veľmi pravdepodobné, že kým budovu otvoria, vy tu nebudete a naše zadanie sa zmení. Ale to nič, lebo keď postavíme budovu správne, tak jej pozoruhodné miesta sa navzájom prepoja a všetko ostatné sa môže priebežne meniť. A ľudia z univerzity to akceptovali. A naozaj sa potom zadanie ešte trikrát menilo, ale našu prácu to nenarušilo. Naším zadaním bolo postaviť budovu ako pozoruhodnú cestu, ktorá zmení štruktúru mesta. Držali sme sa nášho paktu s mestom.

Váš partner Paul Monaghan povedal, že vaša firma je veľmi dobrá v projektoch škôl a vzdelávacích budov. V čom je vaše tajomstvo?
Ľudia sa špecializujú – jeden navrhuje školy, druhý byty. Pracovali sme len na jednej univerzite – v Amsterdame, ale navrhli sme veľa základných a stredných škôl v Británii, všetky vo verejnom sektore. Sme dobrí v tom, že jeden priestor dokážeme využiť na viac vecí. Od školy dostaneme podrobné zadanie, ale móda sa zmení. Treba urobiť školu s dobrou cirkuláciou, myslieť na to, ako ju viete otvoriť komunite. Školy bežne fungujú v čase od 8.30 do tretej, pokiaľ trvá vyučovanie, ale dobrá škola predsa môže fungovať od siedmej ráno do desiatej večer. Keď sa skončí vyučovanie, škola sa premení na komunitné centrum, dá sa využiť na šport. Navrhujeme dobré budovy tak, aby boli pozoruhodné, ale hlavne, aby slúžili životu.

Za váš projekt renovácie dievčenskej školy Burntwood School vo Wandsworthe ste vlani získali najprestížnejšiu architektonickú cenu v Británii – Stirling Prize. O čo šlo?
Áno, to bol veľmi komplexný projekt, na ktorom sme pracovali päť rokov. Zahŕňal úpravu budovy zo 60. rokov, ktorá bola postavená dobrým architektom, ale už nešla s dobou. Medzičasom sa objavili moderné technológie. Škola počas prestavby musela naďalej fungovať, takže tam bolo veľa problémov. A keď máte veľa problémov, musíte usilovnejšie premýšľať. Musíte čeliť vzrušujúcim výzvam.

Často robíte zo starého nové, modernizujete fabriky, zastarané budovy, dokonca katedrálu. Je ťažšie prerábať, ako vytvárať niečo od začiatku?
Obe veci sú odlišne ťažké. Na začiatku sme nechceli robiť renovácie, zaujímali nás nové budovy. Dnes vieme, a ukázali sme to aj na Benátskom bienále, že aj nová budova vyrastá z histórie miesta. Londýn má sociálnu, architektonickú a politickú históriu, aj štrukturálnu históriu – napríklad kdesi sú tri železničné koľaje alebo treba niečo zachovať ako pamiatku. Musíme rešpektovať aj virtuálne línie, nenarušiť mestskú siluetu. Vlastne aj celkom novú budovu stopujeme v histórii miesta, vyrastá zo stovky vrstiev informácií. Ale to sa nám páči, pretože to robí život zaujímavým. Vlastne istým spôsobom je najťažšie postaviť budovu na zelenej lúke.

Prečo?
Pretože je to zdanlivo ľahké. Na zelenej lúke môžete urobiť, čo len chcete. Ale robiť si čokoľvek len chcete, je vlastne veľmi ťažké. Pozrite sa na umelcov, aj ich diela sú limitované štýlom – ten im diktuje materiál, vizuálnu formu… A rovnako je to s architektmi. Obmedzenia sú matkou invencie, vynaliezavosti. Nútia vás premýšľať. Preto máme radi problémy. Keď mi niekto povie: je to jednoduché, len pokrčím ramenami: keď myslíte. Ale keď mi niekto povie: máte tam tri železničné koľaje, potrebujeme tri rôzne vchody, to nás núti k šikovnosti. Vlastne mestá vás učia byť šikovnejšími, v prípade zelenej lúky musíte byť šikovný hneď od začiatku.

Dom na Oxford Street 61 v Londýne.
Dom na Oxford Street 61 v Londýne. Autor: ROB PARRISH PHOTOGRAPHY
Nová centrála Scotland Yardu. Aj policajná...
Nová centrála Scotland Yardu. Aj policajná budova môže mať prívetivú tvár. Autor: AHMM

Často využívate strešné terasy a zeleň, chýba vám v metropole ako Londýn príroda?
Londýn sa stáva čistejším mestom, pretože máme menej áut a tie navyše musia jazdiť pomalšie. Pred 25 rokmi, keď naša firma začínala, nebol Londýn mestom, akým je dnes. To mesto bojovalo – z ekonomických aj politických príčin, aby sa stalo hlavným globálnym mestom. Preto je dnes bohaté. Je veľmi súťaživé. Londýnčania pochopili, že ľudia potrebujú lepšie budovy, inak odídu inam. Takže sa čoraz viac začalo hľadieť na kvalitu miesta. Predtým pozerali len na efektivitu, teraz im ide o kvalitu, o dobrú adresu, krásne okolie. Vo veľkom sa hľadajú talenty. Bohužiaľ všetci dnes pracujeme priveľa, kedysi to bolo od deviatej do piatej, dnes je to od piatej večer do deviatej ráno. Dlho cestujeme do práce a potrebujeme občas uniknúť. Preto v každej budove v Londýne vytvárame príjemné okolie, pekný vchod, verejné priestory, veľkorysé schodisko, strešné terasy, záhrady, bežecké pásy – aj v tzv. obyčajných budovách. Pretože práve tak do budovy dostanete život. Aj budovy by mali pracovať viac – slúžiť osemnásť hodín denne namiesto siedmich hodín. Vždy ma zaujímala idea, že dobrá kancelárska budova je zároveň príjemným miestom. To by malo byť otvorené verejnosti a ponúkať benefity komunite. Ak z budovy urobíte miesto pre prácu, bývanie aj komunitu, bude fungovať oveľa lepšie.

Koľko ste toho stihli vidieť z Bratislavy?
Nie dosť, často som tu na deň či deň a pol v mesiaci, idem na večeru, prejdem sa po meste. Súčasťou mojej práce je aj spoznať históriu miesta, takže sa snažím dobre počúvať. Pochopil som dôležitosť spojenia s Viedňou, potenciál v infraštruktúre. V rámci projektu, na ktorom tu pracujeme, chcem stavať na tom najlepšom, čo v Bratislave máte. Chceme k vám exportovať myslenie, ktoré uplatňujeme na našich projektoch. Bratislava je skvelé mesto, rád sa sem vraciam. Nechceme budovať impérium, keď pracujeme na projekte v Bratislave, chceme spoznať vašu kultúru, históriu, prístup k veciam a životu. Prichádzame ako cudzinci, vidíme vaše benefity a chceme vám niečo aj odovzdať. Chceme nápady exportovať aj importovať zároveň.

Ako ste sa vlastne dostali k architektúre?
Môj otec bol veľmi známy moderný architekt, navrhoval letiská, napríklad Gatwick, nemocnice a bytové domy. Jeden z jeho partnerov bol Eugen Rosenberg, slovenský architekt, ktorý pracoval v Prahe, druhý Fín a ďalší Angličan, takže pracovali v medzinárodnom tíme. Rosenberg bol Žid, v roku 1939 prišiel do Londýna. Poznal som české a slovenské funkcionalistické stavby, v Brne, v Zlíne. Aj preto som prišiel do Bratislavy. Ale architektom som vlastne nikdy byť nechcel.

Prečo?
Práve preto, že môj otec bol architektom. Ale keď som mal osemnásť, rozmyslel som si to. Vždy som otcovi hovoril, že preňho nebudem pracovať. A otec mi hovoril, že by ma nikdy nezamestnal. Vychádzali sme veľmi dobre, no otec chcel, aby som išiel vlastnou cestou. Celý život sme si boli veľmi blízki. Žiaľ, už zomrel.

Akými budovami ste ako architekt začínali?
Budovami? Na začiatku sme robili kuchyne, kúpeľne, hocičo a po večeroch sme pracovali na zadaniach zo súťaží. Pomaly sme z kúpeľní prešli na navrhovanie miestností a z miestností na celé domy a po večeroch sme ako cvičenie navrhovali školu. Prihlásili sme sa do súťaže, kde sme síce nerátali s tým, že by sme vyhrali, len sme si chceli vyskúšať nápady. A asi po piatich rokoch sa v Londýne konali dve súťaže – jedna bola na umeleckú galériu, druhá na autobusovú stanicu. My sme si vybrali tú, kde sme mali navrhnúť stanicu. Povedali sme si, že autobusová stanica je hlavná „obyčajná“ budova. Podľa zadania sme mali navrhnúť osemnásť autobusových zastávok. Zreorganizovali sme dopravnú stratégiu – vytvorili sme nové námestie bez autobusov a celkom nové priestory pre autobusy.

Bývate v dome, ktorý ste si sám navrhli?
Postavil som niekoľko domov pre členov mojej rodiny, ale sám žijem v centrálnom Londýne v strešnom byte.

Simon Allford

Narodil sa 27. júla 1961. Absolvoval University of Sheffield, The Bartlett, University College London. Kým v roku 1989 s troma partnermi založil vlastnú firmu AHMM (názov tvoria začiatočné písmená priezvisk Simona Allforda, Jonathana Halla, Paula Monaghana a Petera Morrisa), pracoval pre anglického architekta Nicholasa Grimshawa. Cieľom firmy AHMM je robiť architektúru, ktorá je krásna a účelná zároveň. AHMM získala množstvo architektonických cien, naposledy v roku 2015 Stirling Prize za renováciu školy Burntwood. Allford pracoval na projekte Amsterdamskej univerzity, na londýnskej centrále Googlu, na galérii Saatchi, The White Collar Factory atď. Je predsedom Architecture Foundation, člen správnej rady Architecture Association Foundation, hosťujúci profesor na The Bartlett a GSD Harvard. Píše články, je kritikom, pedagógom, členom odborných porôt, poradcom a komentátorom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#architektúra #Simon Allford #AHMM
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku