Martin Bibza. Slovák, ktorý bol lekárom v najnestabilnejšom štáte sveta 

, 23.05.2016 15:00
Martin Bibza
Lekár Martin Bibza. Autor:

Magazín Foreign Policy v spolupráci s think tankom Fund for Peace vydáva každoročne zoznam najnestabilnejších štátov sveta. Už dva roky mu tróni krajina s viac ako miliónom utečencov. Reč nie je o Sýrii, ale o Južnom Sudáne. Onedlho si tento stredoafrický štát pripomenie piate výročie svojho vzniku. Na oslavy však jeho obyvatelia veľa dôvodov nemajú, keďže sa krajina od vyhlásenia nezávislosti od Sudánu zmieta v občianskej vojne. O bežnom živote v Južnom Sudáne sme sa rozprávali s Martinom Bibzom (28), ktorý pôsobil niekoľko mesiacov ako lekár v miestnej nemocnici Marial Lou.

Krátko pred naším rozhovorom organizácia Lekári bez hraníc odsúdila útok na južnosudánsky utečenecký tábor Malakal, pri ktorom zahynuli aj dvaja jej zamestnanci. A to je dnes celková situácia v krajine údajne lepšia ako v roku 2014, keď ste tam pôsobili vy. Nemali ste pred odchodom strach? 
Je pravda, že na takéto pôsobenie sa vopred nedá celkom pripraviť. Snažil som sa získať čo najviac informácií od iných kolegov, ktorí tam už ako lekári boli predo mnou, no v praxi som aj tak musel veľa improvizovať. Našťastie, nemocnica, kde som pôsobil, bola mimo veľkých ozbrojených konfliktov. Hoci väčšina úrazov, ktoré sme riešili, boli postrelenia, no tie vznikali najmä pri lokálnych roztržkách. 

Podávanie infúzie v improvizovaných podmienkach.
Podávanie infúzie v improvizovaných podmienkach. Autor: Martin Bibza

Hádky tam ľudia riešia pištoľami? 
Skôr samopalmi. Kalašnikov má doma vari každý. Dinkovia, teda prevládajúci kmeň v oblasti, kde sa nachádzala naša nemocnica, často najskôr strieľajú, až potom premýšľajú. Konflikty so strelnými zbraňami teda veľmi ovplyvňujú bežný život. Môžem vám spomenúť aj jeden zaujímavý prípad. V Južnom Sudáne sa krstné mená dávajú podľa nejakej špeciálnej udalosti, ktorá sa prihodila v čase pôrodu. Veľmi časté meno je napríklad Deng, čo po slovensky znamená dážď. Ale mal som aj jedného pacienta, ktorý sa v preklade do slovenčiny volal Vianočný Samopal… 

Na vás ním nikdy nemierili?   
Keby som bol neznámy, ktorý by zablúdil do ich oblasti, bolo by celkom možné, že by reagovali agresívne. Ozbrojené prepadnutia, lúpeže či vraždy cudzincov sú v Južnom Sudáne časté. Miestni ma však poznali z nemocnice, vedeli, kto som, takže som napríklad bez problémov mohol chodiť behávať do okolia a ľudia ma zdravili. Oni vedeli, že keby niekoho z personálu napadli, tak nemocnicu zatvoríme a odídeme. 

Poďme si teda viac predstaviť nemocnicu, v ktorej ste pôsobili. Počas prednášky k vašej výstave v Pezinku ste hovorili, že medzi nemocnicou v Keni a v Južnom Sudáne je oveľa väčší rozdiel než medzi nemocnicou na Slovensku a v Keni… 
To som skôr povedal preto, aby ľudia rozumeli, že medzi jednotlivými africkými krajinami je obrovský rozdiel. Keňa má oblasti, kde je veľká chudoba, ale aj moderné metropoly. V Južnom Sudáne sa ani hlavné mesto Juba nedá považovať za vyspelé mesto, a celý zvyšok krajiny sú vlastne len roztrúsené dediny. Ľudia v nich najčastejšie žijú v pôvodných hlinených domoch, ktoré volajú tukul. Aj ich život je veľmi jednoduchý, techniky obrábania pôdy či prípravy pokrmov sa prakticky nezmenili stovky rokov.  

Dieťa na pediatrickom oddelení nemocnice v...
Dieťa na pediatrickom oddelení nemocnice v Marial Lou. Autor: Martin Bibza

  Aké boli v nemocnici podmienky? 
Prevádzkovala ju taliansko-rwandská organizácia AAA. Naša univerzita poskytovala do istej miery lieky a zdravotnícky materiál, no predovšetkým lekárov. V oblasti, kde sa nemocnica nachádzala, neboli žiadne siete. Vodu sme museli čerpať zo studne, elektrinu sme si vyrábali prostredníctvom solárnych panelov. To, samozrejme, ovplyvňovalo aj chod nemocnice. Mali sme len obmedzenú kapacitu chladničiek, ktorá by dokázala sieť utiahnuť, takže sme často volili metódy, ktoré nevyžadujú chladené lieky. 

Na fotografiách vidno, že nemocnica sa skladala z jednoduchých murovaných blokov, často bez okien, s veľkými anglickými nápismi ako napríklad – operačná sála. Dalo sa v takých priestoroch fungovať?   
Ale áno, v práci nás obmedzovali skôr iné veci. Mali sme napríklad veľmi limitované možnosti využívať laboratórne testy. Mohli sme otestovať množstvo hemoglobínu v krvi, krvnú skupinu, spraviť testy na maláriu, HIV, mikroskopicky vyšetriť stolicu a to bolo väčšinou všetko. Mali sme dostupný ultrasonografický prístroj, röntgen sme nemali. Takisto nám chýbal aj anestéziologický prístroj na umelé dýchanie, takže pri väčšine operácií sme anestéziu zabezpečovali pomocou ketamínu. Pri anestézii sme navyše museli myslieť na to, že niektoré lieky sme síce skladovali v chladničke, ale počas transportu v chlade neboli, a tak sa mohli znehodnotiť a pacientom nezaúčinkovali, ako mali. 

Interiér nemocnice, chlapec na oddelení...
Interiér nemocnice, chlapec na oddelení starších detí a dospelých. Autor: Martin Bibza

Nemali ste infekcie? 
Pokiaľ máte na mysli pooperačné infekcie, tak tých až prekvapujúco málo. Možno preto, že v krajine je veľmi vysoká detská úmrtnosť. Väčšina ľudí už v detstve prekoná maláriu a iné ochorenia, takže tí, čo to prežijú, majú dobrú imunitu. Takisto veľmi dobre reagujú na antibiotiká, keďže predtým žiadne lieky nikdy nebrali.

Ako sa liečili, kým v ich oblasti nebola nemocnica?
Nielen liečili – ale dodnes liečia najmä návštevou šamanov. Veľká časť ľudí dodnes navštevuje len ich a nemocnicu ignorujú. Dokonca aj tí, čo nám ako lekárom dôverovali, išli aj tak najskôr za šamanom. 

Boli ste so šamanmi v pozícii konkurentov?   
Asi aj áno, ale niektorí šamani si uvedomovali, že ochorenia alebo zranenia vieme liečiť efektívnejšie. Aby teda nestratili svoju pozíciu, ľudí chvíľu liečili a potom im povedali, že sú takmer zdraví, ale že ešte pre istotu majú zájsť aj k nám.

Inšpirovali vás v niečom? 
My sme nevideli, ako to liečia oni. Mohli sme to len usudzovať na základe pacientov, ktorých liečili neúspešne, a tí potom prišli k nám. Často sa nám stávalo, že prišli deti, ktoré mali popáleniny na hrudníku. Tušili sme vtedy, že to bude zápal pľúc. Šamani ho totiž liečili prikladaním žeravých paličiek na hruď. Inokedy sme mali pacienta, ktorý mal črevnú nepriechodnosť spôsobenú nepohyblivosťou čriev. On prišiel za šamanom s hnačkami, ten mu dal bylinkový extrakt, ktorý mu znehybnil črevá, a tým spôsobil životunebezpeč­ný stav.

   Aké prípady ste najčastejšie riešili? 
Z chirurgických určite strelné poranenia. Ďalej cisárske rezy, pričom ale spontánnych pôrodov v pomere k cisárskym rezom sme mali relatívne málo. Ženy rodili doma, k nám prišli často len vtedy, keď nastala komplikácia. Takisto rôzne infekcie, hnisavé ochorenia. Z interných diagnóz bola častá podvýživa, malária, hnačky z dehydratácie, zápalové ochorenia dýchacích ciest a brucelóza.

A keď prišiel niekto s ochorením či poranením, ktoré bolo nad vaše možnosti?
Museli sme to nejako vyriešiť. Poslať niekoho do lepšej nemocnice bolo prakticky nemožné. Najbližšia bola približne 200 kilometrov od nás v oblasti Wau. Išlo ale o súkromné zariadenie, ktoré si účtovalo 50 dolárov za deň hospitalizácie a 25 dolárov za vizitu lekárom. K tomu ešte treba pripočítať cenu liekov a materiálu, takže to bolo pre drvivú väčšinu ľudí absolútne nedosiahnuteľné. U nás sa napríklad platilo asi 25 centov za návštevu nemocnice, a to sme zaviedli len preto, aby ľudia nemocničné služby nezneužívali. 

Určite však nastala situácia, keď vaša nemocnica skrátka na problém nestačila.
Áno, napríklad raz k nám prišli rodičia s dieťaťom, ktoré malo vrodenú srdcovú chybu. Povedali sme im, že vieme, čo to je, ale že najbližšie by to vedeli operovať až v Keni. Na čo, samozrejme, nemali. Taká bezradnosť sa ale občas objavila aj pri nedostatku materiálu. Raz nám napríklad chýbali testovacie látky na krvné skupiny, takže sme nemohli preveriť krv od darcov. Bránilo nám to dávať transfúzie, čo bol život zachraňujúci úkon.

Neprišli vyhrážky so zbraňou po nevydarenej operácii alebo v situácii, keď ste nevedeli pomôcť? 
Nie. Jednak bol vstup so zbraňou do nemocnice zakázaný, a tiež sme nechávali každému podpisovať informovaný súhlas. Pacientom a rodinným príslušníkom sme obyčajne hovorili vopred o najhoršej možnej alternatíve, takže z tohto konflikty nepramenili.

Ako ste sa s pacientmi dorozumievali?   
Ošetrovatelia boli miestni, najmä mladí chlapci, ktorí nám aj prekladali. S týmto personálom bola práca neraz náročná, pretože im bolo treba viackrát vysvetľovať, čo sa ako robí. A ja som ten typ, že radšej ako desaťkrát vysvetliť, tak to radšej spravím sám. Tam som si však uvedomil, že treba mať trpezlivosť, pretože títo ľudia sú budúcnosťou zdravotníctva v krajine. Veľké organizácie, ako sú napríklad Lekári bez hraníc, na to majú špeciálne programy a veľa zdravotných expertov v krajine kedysi prešlo nejakou medzinárodne vedenou nemocnicou, podobne ako naši ošetrovatelia. 

Je to pre nich aj výnosná práca?
Práve že to s nimi počas môjho pobytu bolo veľmi komplikované. Miestny personál totiž mala podľa prísľubu platiť južnosudánska vláda. Pol roka im však neprišla žiadna výplata. Ich rovesníci chovali dobytok, čo je v ich spoločnosti najväčšia hodnota, a boli na tom finančne oveľa lepšie. Náš zdravotnícky personál v tej práci však videl zmysel, cenili si vzdelanie. Chalani, ktorí chodili popri práci u nás aj do školy, to brali veľmi zodpovedne. Pravidelne som ich počas nočnej služby našiel študovať. 

Povedzme si ešte viac o bežnom živote v Južnom Sudáne. Ako tam ľudia žijú? 
Ako som už spomínal, bývajú v osadách v hlinených chatrčiach. Muži najčastejšie chovajú dobytok, s ktorým v období sucha putujú aj k 120 kilometrov vzdialenému Nílu. Počet kusov dobytka určuje bohatstvo aj spoločenský status. Ak chcú niečo nakúpiť, musia predať kravu alebo kozu. Návšteva šamana stála napríklad obyčajne práve tú jednu kozu. Muži majú viacero žien v rôznych dedinách a tak putujú aj medzi nimi. V období dažďov je však cesta autom takmer nemožná, keďže cesty sú nespevnené a autá by okamžite zapadli. Miestni z oblasti, kde som sa nachádzal, nepoužívali, pravdepodobne ani nepoznali, pluh, takže aj poľnohospodárstvo je veľmi tradičné. Z tej modernej civilizácie k nim prenikli najmä také veci, ako sú samopaly a pivo. 

Typický spôsob bývania v Južnom Sudáne, dedina...
Typický spôsob bývania v Južnom Sudáne, dedina Marial Lou. Autor: Martin Bibza

Vo vašej oblasti však vojenský konflikt nebol.   
Keďže ide o občiansku vojnu, boje sú neprehľadné. Za môjho pôsobenia sa len raz stalo, že sme mali zranených z bojov dvoch kmeňov. Inak to boli len obyčajné roztržky medzi ľuďmi, ktorí sa ich rozhodli riešiť kalašnikovom. 

Ako nemocnica ste boli neutrálna zóna? 
Áno. Raz sa u nás ubytoval bez pozvania vládny generál s posádkou asi päťdesiatich mužov. Zistil, že u nás v nemocnici máme sprchu, ktorú on nemal, a tak sme sa ho nevedeli pár dní zbaviť. Dostával nás do rizika, lebo prítomnosť vojakov z jednej strany mohla vyvolať útok druhej. Našťastie sa to nestalo a generál po troch dňoch odišiel.

Konflikt v Južnom Sudáne sa do veľkej miery týka nálezísk ropy, ktoré sa nachádzajú práve v oblasti medzi Sudánom a Južným Sudánom, teda na novej hranici. Rozdiel medzi Sudánom a Južným Sudánom je však aj náboženský. Sever je moslimský, juh animistický a kresťanský. Je to tiež prameň nepokojov?   
Určite to pred vyhlásením nezávislosti spôsobovalo problémy, ale keď je reč o náboženstve, to kresťanstvo je tam napríklad iné, ako si ho predstavujeme my. Už len to, že muži majú viac žien, je zásadný rozdiel, takisto ale žijú predovšetkým podľa starých kmeňových zvykov. Aj konflikty sú najmä medzi dvoma najväčšími kmeňmi – Dinkami a Nuermi. Keby napríklad prišiel Nuer do oblasti okolo našej nemocnice, asi by to neprežil. 

Z Južného Sudánu ušlo viac ako 700-tisíc obyvateľov, osminu obyvateľov krajiny (1,5 milióna z celkovo 12 miliónov obyvateľov krajiny) tvoria ľudia, ktorí sa museli nútene presídliť kvôli vojne. Prečo je podľa vás u nás na Slovensku osud tejto krajiny prakticky neznámy?
Netýka sa Európy. Veď aj o takej Sýrii ľudia vedeli pramálo, kým k nám nezačali prúdiť utečenci z Blízkeho východu. Aj do médií sa táto téma dostáva len zriedka. 

Aj na diskusii s vami zazneli otázky, ktoré spochybňovali humanitárnu pomoc do týchto končín. Ľudia majú pochybnosti, či je efektívna. Stretávate sa s tým často?
Čo sa týka efektívnosti, podľa mňa je lepšie vynaložiť snahu a zistiť si, kde pomoc má reálny zmysel, ako zvoliť stratégiu vôbec nepomáhať. A áno, po návrate som sa neraz stretol s otázkou – prečo máme pomáhať Afrike, veď aj doma máme kopu problémov? Áno, určite máme. Určite aj Švajčiari a Nóri majú vlastné problémy. Ale ľudia v Južnom Sudáne a u nás v Európe žijú diametrálne odlišne, tie problémy sú naozaj neporovnateľné. Ja si nemyslím, že máme právo vstupovať do všetkého. Keby tí ľudia žili izolovane v podmienkach, ktoré pretrvávajú stovky rokov, je to niečo iné. Ale my sme do ich sveta už vstúpili. Berieme im ropu, dávame zbrane, preto si myslím, že máme povinnosť im aj pomáhať. 

Dinkovia tvoria najväčšiu etnickú skupinu v...
Dinkovia tvoria najväčšiu etnickú skupinu v Južnom Sudáne. Autor: Martin Bibza

Ľudia budú opäť oponovať – my Slováci im neberieme ropu, my Slováci im nedávame zbrane.
Dobre, že spomínate tie zbrane. Práve počas môjho pôsobenia v Afrike bola v médiách informácia o transfere dvoch vojenských vrtuľníkov zo Slovenska, ktoré sa mali dostať práve do Južného Sudánu. Boli vraj transportované bez namontovaných zbraňových systémov, no tie nie je problém predať inou cestou a potom zmontovať.

Prečo ste sa vlastne rozhodli po vyštudovaní medicíny odísť do Indie a neskôr do Južného Sudánu? 
Pretože si myslím, že to má zmysel. 

Do praxe vám to asi nezarátajú, však?   
To nie. Možno, keby som sa špecializoval na tropickú medicínu. Postupy, ktoré sme využívali tam, sa u nás nepoužívajú, lebo na Slovensku máme úplne iné možnosti diagnostiky, liekov, vybavenia. 

Nezažívali ste šok aj po návrate? Zrazu bolo všetko možné…   
Nemám pocit, že by bolo všetko možné. Na Slovensku som bol rozčarovaný z toho, koľko veľa byrokracie musím ako lekár riešiť na úkor času, ktorý by som reálne mohol venovať pacientom. Ďalšia vec je, že keď som v Afrike niečo nemohol spraviť, bolo to preto, že som nemal materiál alebo prístroje. U nás sa ale zdravotnícka starostlivosť niekedy neposkytuje, ako by sa mala, pre problémy s poisťovňami. K tomu vidíte, ako sa strácajú peniaze v rôznych tendroch, poviem vám, že je to niekedy rovnaká frustrácia ako v Južnom Sudáne. 

Plánujete sa tam ešte vrátiť?   
Neviem, či práve tam, ale určite by som rád znova pôsobil na takejto misii. Teraz však chcem nejaký čas pôsobiť na Slovensku. Človek sa musí najskôr naučiť, ako sa robia veci správne, aby vedel improvizovať v horších podmienkach. 

Vaše fotografie vystavovala tento rok Malokarpatská knižnica v Pezinku. Fotili ste v Afrike s úmyslom snímky publikovať?   
Ja fotím len pre zábavu, bol to pre mňa relax po práci. A chcel som, aby známi a rodina videli, kde som, ako to tam vyzerá. Pred fotografovaním mám rešpekt, no ak sa mi podarilo cez obrázky vzbudiť záujem o túto tému a krajinu, budem len rád.

Martin Bibza (1988)

lekár

  • Pochádza z Modry, vyštudoval medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
  • V rokoch 2013 a 2014 pracoval ako lekár na projektoch Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Indii a Južnom Sudáne.
  • Aktuálne pracuje ako lekár I. ortopedicko-traumatologickej kliniky v bratislavskom Ružinove.
  • Približne štyri roky sa amatérsky venuje fotografii, tento rok vystavoval svoje fotografie z Južného Sudánu v Malokarpatskej knižnici v Pezinku.

Slovenskí lekári v Južnom Sudáne

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v rámci humanitárnych projektov pôsobí v oblasti Južného Sudánu už od svojho vzniku, teda od roku 2003. Za ten čas v krajine pôsobilo do 200 expertov (najmä lekárov) zo Slovenska. Asi štvrtina z nich pracovala priamo v nemocnici Marial Lou, kde štyri mesiace v roku 2014 strávil aj Martin Bibza. Momentálne v tejto nemocnici nepôsobí nijaký Slovák.

Podľa Juraja Bencu, prorektora vysokej školy pre humanitárne projekty a zahraničie, to nie je pre bezpečnostné riziká, ale preto, že aktuálne nie je po lekároch v nemocnici dopyt. „Za celý čas, čo v Sudáne a neskôr Južnom Sudáne pôsobíme, sme nemali nejakú vážnu komplikáciu súvisiacu s tamojším vojenským konfliktom.

Nemocnice, v ktorých naši ľudia pracujú, sú ďalej od nálezísk ropy, kde bývajú najčastejšie boje. Sú skôr na vidieku, kde sa k lekárom miestna komunita správa dobre, ľudia si vedia takúto pomoc vážiť,“ uzatvára Benca. Pred niekoľkými dňami, žiaľ, priniesla tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska tragickú správu, že na inom mieste v Južnom Sudáne v piatok zomrela slovenská misionárka Veronika Terézia Racková, ktorá pôsobila ako vedúca zdravotného strediska sv.Bakhity v meste Yei.

#nemocnica #Južný Sudán
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku