Prečo prvé slobodné, veď cez vojnu sa voľby do parlamentu nekonali?
Cez vojnu nie, ale v roku 1938 sa konali voľby do Slovenského snemu a v nich nemal volič možnosť výberu, lebo sa volilo na základe jednotnej kandidátky HSĽS.
Do akej miery možno voľby v 1946 roku považovať skutočne za slobodné, keďže mnohé strany boli zakázané a množstvo občanov prišlo o volebné právo v dôsledku tzv. Benešových dekrétov?
O volebné právo prišli príslušníci nemeckej menšiny – na Slovensku v tom čase v dôsledku odsunu už prakticky neexistovala – a príslušníci maďarskej menšiny. Boli totiž zbavení československého štátneho občianstva. Okrem nich nemohli k volebným urnám ani všetci tí, ktorí podliehali retribučnému súdnictvu, čiže obvinení z vojnových zločinov, kolaborácie a zo zrady na Slovenskom národnom povstaní. Navyše v roku 1946 volič nemal na výber medzi klasickou pravicou, ľavicou a stredom, lebo pravica bola zakázaná. Volič však mal možnosť voľby z niekoľkých politických strán a mohol tiež hlasovať tzv. bielymi, čiže prázdnymi lístkami. Ináč volil niektorú stranu Národného frontu Čechov a Slovákov.
Vysvetlite, prosím, čo bol Národný front, mladým čitateľom už tento pojem asi veľa nehovorí.
Išlo o združenie politických strán, politickú koalíciu, ktorá pôvodne vznikla s cieľom prevziať riadenie štátu po druhej svetovej vojne. Do parlamentných volieb mohla ísť len tá strana, ktorá vstúpila (dovolili jej vstúpiť) do Národného frontu, strany mimo neho nemohli existovať. V máji 1946 sa volieb zúčastnili štyri politické strany v Česku a štyri na Slovensku, pričom ani jedna nemala celoštátnu pôsobnosť, čiže nemohla sa uchádzať o priazeň voličov v oboch častiach spoločného štátu. Koľko hlasov tie strany získali, toľko mandátov potom mali v Ústavodarnom národnom zhromaždení.
A pokiaľ ide o Slovenskú národnú radu?
Do nej sa vtedy nevolilo, ale počet poslancov SNR sa odvodzoval od výsledkov politických strán vo voľbách do celoštátneho parlamentu.
Vraj prázdne lístky sa zaviedli preto, lebo platila volebná povinnosť – každý oprávnený volič sa musel zúčastniť volieb – a boli obavy, že ľudia, ktorí sa nerozhodnú pre žiadnu stranu Národného frontu, nebudú mať koho voliť. Bolo to tak?
S myšlienkou prázdnych volebných lístkov prišiel predseda KSČ Klement Gottwald. Z pohľadu komunistov mali tieto lístky navonok dokumentovať prítomnosť istej politickej opozície, lebo oficiálne tu vtedy opozičné strany neexistovali. Dôvodili, že vo volebnej kampani sa strany budú správať korektnejšie, ak nechcú, aby voliči siahli po bielych lístkoch. Gottwald pritom predpokladal, že po nich siahnu predovšetkým bývalí voliči ľudovej a agrárnej strany, čiže politických strán, ktoré boli po vojne zakázané. Tým by sa zúžila volebná základňa nekomunistických strán, združených v Národnom fronte – Československej strany národno-socialistickej a Československej strany lidovej v Česku a Demokratickej strany na Slovensku. Tento zámer však nevyšiel, prázdnymi lístkami hlasovalo na Slovensku iba 12-tisíc voličov, čo nebolo ani jedno percento zapísaných do voličských zoznamov.
Nevyplývala osobitosť prvých povojnových volieb aj z toho, že sa volilo do provizórneho parlamentu, ktorý mal mandát iba na dva roky?
Provizórnym by som ho nenazval, mnohé vtedy bolo dané špecifickými podmienkami po skončení svetovej vojny. Preto sa na jeseň 1945 ustanovilo bez volieb Dočasné národné zhromaždenie. Politické strany združené v Národnom fronte delegovali do tohto prechodného parlamentu svojich zástupcov na základe parity. Tak to pretrvalo zhruba trištvrte roka do parlamentných volieb koncom mája 1946. Po nich vzniklo Ústavodarné národné zhromaždenie s dvojročným mandátom a už z názvu je jasné, že jeho hlavnou úlohou bolo prijať novú Ústavu ČSR.
V Česku zvíťazila KSČ, na Slovensku – Demokratická strana. Dá sa z toho vyvodzovať, že Česko bolo „červenšie“ ako Slovensko?
V Česku získala KSČ 40 percent hlasov, kým na Slovensku KSS niečo nad 30 percent. Na Slovensku totiž dve malé, krátko pred voľbami založené strany (Strana slobody a Strana práce, čo bola de facto sociálna demokracia) získali dovedna iba okolo sedem percent, väčšinu hlasov si teda rozdelili ďalšie dve strany – víťazná Demokratická strana a KSS. Aj tých 30 percent však znamenalo pre tunajších komunistov výrazný zisk v porovnaní s predvojnovým obdobím, keď končili vo voľbách na treťom alebo štvrtom mieste. V roku 1935 získali iba 13 percent hlasov.
Napriek tomu sa traduje, že Česi volili v roku 1946 komunizmus a Slováci demokraciu…
To je síce pravda, no nie úplná. Voľby ukázali, že slovenská spoločnosť bola viac polarizovaná ako česká. Na jednej strane stála KSS so svojím členstvom a voličmi, na druhej strane takmer všetko ostatné – nekomunistické a protikomunistické – sa hlásilo k DS. Zďaleka nie každý, kto volil DS, bol pritom demokrat, veď za ňu hlasovali aj mnohí bývalí ľudáci.
Ako by ste charakterizovali vtedajšiu DS?
Pôvodne protestantská strana dva mesiace pred voľbami odradila katolícku politickú reprezentáciu od zakladania vlastnej strany a dohodla sa s ňou (tzv. aprílová dohoda), že sa radšej spoja. V orgánoch strany a inštitúciách ovplyvňovaných DS mali potom katolíci väčšinu v pomere 7: 3 a po voľbách si mohli rozdeliť získané poslanecké mandáty v pomere 2 : 1. V súlade s dohodou vznikol systém troch generálnych tajomníkov. Predsedom zostal Jozef Lettrich a tajomníkom Fedor Hodža (obaja luteráni), okrem toho boli vymenovaní noví tajomníci, predstavitelia katolíckeho krídla Miloš Bugár a Ján Kempný.
A ako vtedy vlastne vnímali ľudia komunistickú stranu?
Krátko po vojne ju vnímala verejnosť v Česku i na Slovensku ináč ako v neskorších rokoch. Nestotožňovala komunistickú myšlienku so sovietskym modelom, aj v KSČ platila téza o vlastnej ceste k socializmu a komunisti v predvolebnej kampaní zdôrazňovali zámer budovať novú, spravodlivú, demokratickú spoločnosť.
Líšili sa predvolebné sľuby komunistov a demokratov ohľadne miery samostatnosti Slovenska v spoločnom štáte?
Nie, táto otázka prišla na pretras až po voľbách, v dôsledku ich výsledkov.
Zďaleka nie každý, kto volil Demokratickú stranu, bol demokrat, veď za ňu hlasovali aj mnohí bývalí ľudáci.
Čím si potom demokrati získali takú výraznú prevahu?
Dokázali integrovať všetky protikomunistické prúdy na jednej kandidátke. Smer agrárny, umiernený masarykovský prúd aj kresťanský, či už katolícky, alebo luteránsky. Katolícka hierarchia zrazu podporovala DS. V predvolebnej kampani to vyjadrila heslom „voľte tú stranu, ktorá zabezpečí slobodu náboženského vyznania“.
Komunisti hlásali ateizmus?
Nie, lebo v ich voličskej základni na Slovensku bolo málo ateistov, určite oveľa menej ako v Česku. Na Slovensku ani po februárovom prevrate – prakticky až do roku 1951 – nikomu neprekážalo, že člen KSS je katolík alebo luterán. Podľa sčítania obyvateľstva v marci 1950 iba pol percenta ľudí bolo bez vierovyznania. Trend na ateizáciu sa presadil až po roku 1951 najprv u straníckych funkcionárov, potom u učiteľov a neskôr u všetkých členov KSS a KSČ v rámci boja proti náboženstvu ako „ópiu ľudstva“ a Vatikánu, údajnému „spojencovi imperializmu“. Každý sa musel „vysporiadať“ s náboženskou otázkou.
Ak v roku 1946 komunisti ešte nehlásali ateizmus, prečo sa nepokúsili získať pred voľbami na svoju stranu aj tých katolíkov, o ktorých priazeň sa usilovala Demokratická strana?
Oni sa o to pokúšali, ale neúspešne. Dokonca boli v pozadí zakladania novej katolíckej strany začiatkom roka 1946, iniciovali jej vznik. Tá sa mala pôvodne volať Kresťansko-republikánska strana, neskôr názov zmenili na Strana slobody. Boli dokonca pokusy získať do nej aj niektorých katolíckych biskupov, ktorí to odmietli aj vzhľadom na skúsenosti zo Slovenského štátu, keď v ľudovej strane bolo zastúpených až priveľa duchovných. Strana slobody mala napokon minimálny politický vplyv a vo voľbách v roku 1946 získala iba štyri percentá hlasov.
V českých krajoch získala KSČ najviac hlasov v tých okresoch, odkiaľ po vojne odsunuli Nemcov. Údajne tam komunistov volili najmä bezzemkovia a kolonisti z vnútrozemia, ktorým rozdali pôdu a iný majetok po odsunutých Nemcoch. Na Slovensku strana nemala možnosti takto rozdávať?
Pôvodne ich mala mať, plánovaný odsun maďarského etnika z územia Slovenska sa však napokon nekonal, požiadavku československej vlády víťazné mocnosti na konferencii v Postupime ani neprerokovali. Sovieti by boli za to, ich západní spojenci nesúhlasili. Nasledovalo náhradné riešenie – výmena obyvateľstva medzi Maďarskom a ČSR – ktoré už taký efekt neprinieslo. Áno, na Slovensku nebolo pred voľbami čo rozdávať, preto vznikli rozpory medzi vedeniami KSČ a KSS o pozemkovú reformu. Slovenskí komunisti boli za okamžitú, českí – za postupnú.
Prečo?
Malo to hlbšie príčiny. Vedenie KSS chcelo hneď po vojne administratívno-represívnou cestou zvrátiť pomer mocenských síl v krajine, zatiaľ čo pražské vedenie KSČ bolo za postupnosť a dôvodilo, že v Čechách a na Morave ešte na takéto radikálne riešenie nedozreli podmienky. Preto v auguste 1945 presadilo na žilinskej konferencii výmenu vo vrcholných orgánoch KSS. Namiesto povstaleckého vedenia (Karol Šmidke, Gustáv Husák, Laco Novomeský) nastúpilo na čelo krídlo Viliama Širokého. KSS síce naďalej vystupovala ako organizačne samostatná strana, no v skutočnosti bola „filiálkou“ KSČ, jej politiku určovalo pražské vedenie KSČ prostredníctvom Širokého a jeho stúpencov.
Čo potom vlastne očakávali od volieb 1946, ak nie zmenu mocenských pomerov?
Komunisti všeobecne očakávali, že parlamentné voľby vyhrajú. A že vytvoria koaličnú vládu. Každá strana mala nejaké očakávania. Národní socialisti si mysleli, že budú prví, sociálni demokrati boli sklamaní, že skončili až štvrtí, a ľudovci, ktorí sa považovali za jedinú pravicovú stranu, kalkulovali s priazňou konzervatívnych voličov – bývalých agrárnikov a národných demokratov, takisto dúfali v lepší výsledok. Pre komunistov to bolo celoštátne veľké víťazstvo.
Na Slovensku však prehrali…
Prehrali, hoci v tom čase celá Európa šla doľava: Francúzsko, Taliansko…
V Maďarsku komunisti prvé voľby prehrali.
Áno, tam koncom roku 1945 vyhrala maloroľnícka strana, ktorá išla do volieb v bloku s konzervatívcami, ale keďže Maďarsko bolo stále okupované sovietskou armádou, musela ustúpiť nátlaku z Moskvy a pribrať do vlády aj komunistov. Československo však akoby kopírovalo trend ekonomicky a sociálne vyspelejšej časti Európy a tá išla doľava..
Z Československa odišli sovietske vojská už v jeseni 1945. Verejnosť v Česku a na Slovensku však vnímala oslobodenie Červenou armádou odlišne. Ovplyvnilo možno aj to rozdielne výsledky parlamentných volieb?
Pozrite, okupácia Čiech a Moravy hitlerovským Nemeckom trvala viac ako šesť rokov, kým Slovenska iba osem mesiacov. Už len preto vnímali vtedy Česi príchod slobody intenzívnejšie. Na druhej strane, oslobodzovanie Slovenska spod nemeckej okupácie Červenou armádou trvalo dlhšie, sprevádzali ho urputné a miestami dlhotrvajúce boje, front tu zanechal po sebe podstatne väčšie škody ako v Česku, s výnimkou azda severnej Moravy.
Kým české kraje boli oslobodzované, Slovensko sa muselo dobýjať?
Bolo oslobodzované, no aj dobýjané. Navyše hneď po prechode frontu sa tu vyskytli rôzne excesy, vojská NKVD odvliekli zo slovenského územia tisíce nevinných civilistov do gulagov. Ale nielen to. Niektorí radikáli v KSS, napríklad taký Pavol David v Michalovciach, chceli využiť prítomnosť sovietskych jednotiek na sovietizáciu vznikajúcich orgánov verejnej správy. „Čo sme sa roky snažili vybudovať, to za pár mesiacov prítomnosti sovietskej armády sme stratili,“ naznačil s tým súvisiace problémy Karol Šmidke, vtedy čelný predstaviteľ KSS. Isteže, ovplyvnilo to aj výsledky volieb.
Na Slovensku ani po februárovom prevrate (prakticky až do roku 1951) nikomu neprekážalo, že člen KSS je katolík alebo luterán.
Aké nádeje do prvých povojnových volieb vkladal slovenský exil?
V tom čase už vrcholili prípravy na proces s Jozefom Tisom pred Národným súdom v Bratislave. Bývali ľudáci mohli kalkulovať s tým, že víťazstvo Demokratickej strany zachráni exprezidenta pred najprísnejším trestom a popravou. Nevylučujem ani prepojenie domácich ľudákov s tými v exile, ale išlo skôr o jednotlivé kontakty s niektorými nižšími funkcionármi zakázanej HSĽS, nie s jej špičkami. Obvinenia Demokratickej strany zo spojenia s ľudáckou emigráciou, dokonca z rozbíjania republiky, ktoré komunisti vzniesli po voľbách, a najmä počas politickej krízy na jeseň 1947, boli však vyfabrikované. Veď vedúcimi funkcionármi DS boli významné postavy protifašistického odboja z rokov 1943 – 1944 a z Povstania. Obviňovať ich, že paktovali s Ferdinandom Ďurčanským, ktorý bol v čase volieb na úteku a skrýval sa kdesi v Taliansku, je absurdné.
Existovalo rok po skončení vojny ľudácke podzemie alebo aspoň náznaky takého ilegálneho hnutia?
Predstavy Ďurčanského a spol. zo sklonku vojny, že mladá generácia ľudákov sa postaví proti obnove spoločného štátu s Čechmi a dá sa, povedzme, aj na diverznú činnosť, skrachovali. Ilegálne skupiny ako Biela légia sa tu objavili až po februári 1948. Krátko po vojne sa tu nič väčšie a tajne zorganizované jednoducho nevyskytovalo.
Bolo pražské vedenie KSČ úprimne sklamané volebným výsledkom KSS, alebo s ním v podstate rátalo, ale využilo ho ako zámienku na centralizáciu a oslabenie právomoci slovenských rozhodovacích orgánov?
Podľa môjho názoru nacionalizmus v tom čase ešte takúto dôležitú úlohu nehral. Išlo v prvom rade o mocenskú otázku. Praha sa usilovala obmedziť úlohu národných orgánov na Slovensku, v ktorých po voľbách získali prevahu demokrati. Dokonca aj slovenskí národne orientovaní komunisti s týmto postojom pražského ústredia strany súhlasili. A predpokladali, že neskôr, keď KSS posilní svoje pozície, tak i právomoci národných orgánov sa rozšíria a budú znovu také, aké boli bezprostredne po vojne. A podriadili sa politike Prahy.
Ako je možné, že Husák si po voľbách 1946 polepšil? Pred voľbami bol povereníkom dopravy a verejných prác, po voľbách predsedom Zboru povereníkov.
Komunisti na Slovensku voľby síce prehrali, ale boli druhí a ušiel sa im tento post. KSS potrebovala mať na ňom schopného a energického človeka, a tým Husák nepochybne bol. Po žilinskej konferencii strany Širokého vedenie odsunulo Husáka trocha bokom, prišiel o post podpredsedu a z povereníka vnútra sa stal povereníkom dopravy. Tam sa osvedčil, za tri štvrte roka pod jeho vedením sa rekonštruovali a spojazdnili rozhodujúce vojnou zničené železničné trate. Navyše práve Husák vo výraznej miere pomohol oslabiť volebné víťazstvo DS.
Ako?
Napríklad aj tým, že ešte ako povereník vnútra vybudoval v tomto rezorte komunistické štruktúry, ktoré aj po voľbách riadil z pozície predsedu Zboru povereníkov, hoci na čele vnútra už stál nekomunista generál Mikuláš Ferjenčík.
Predišlo by sa unitárnemu usporiadaniu ČSR a oslabeniu rozhodovacích právomoci SNR, keby komunisti na Slovensku vyhrali voľby v roku 1946? Alebo by sa to stalo tak či tak, akurát o dva roky neskôr, po „Víťaznom februári“?
Určite by sa to scentralizovalo, lebo ide o princíp fungovania komunistického režimu. Zásadné spoločenské zmeny sa museli robiť z jedného centra. Po februári 1948 sa aj pre ČSR stal vzorom Sovietsky zväz, kde bolo iba jedno mocenské centrum, hoci Kremeľ predstieral, že tam majú federatívne usporiadanie mnohonárodného štátu. Niečo podobné sa u nás odohralo v čase normalizácie o dve desaťročia neskôr. Darmo sa v roku 1968 prijal zákon o československej federácii, tá sa postupne tak oslabovala, že síce formálne zostala, ale zároveň sa riadenie štátu výrazne scentralizovalo.
Možno aj preto tu naďalej prežíva predstava, že komunizmus bol nasadený na Slovensko z Prahy, že ho sem priniesli Česi ešte pred druhou svetovou vojnou – veď tu vtedy začínal svoju politickú dráhu sám Gottwald – a po vojne ho ešte viac posilnili… Čo si o tom myslíte ako slovenský historik s českými koreňmi? Malo vari Slovensko horšie podmienky na to, aby sa tu takéto radikálne politické hnutie rozvinulo samo?
Slovensko bolo ešte aj po druhej svetovej vojne prevažne agrárnou krajinou, zatiaľ čo Čechy aj Morava už na konci rakúskej monarchie mali rozvinutý priemysel a početnú základňu priemyselného robotníctva, kde našli živnú pôdu myšlienky marxizmu. Najprv šírené prostredníctvom sociálnej demokracie, neskôr – v radikálnejšej podobe – komunistickou stranou. Na Slovensku bolo sociálne zázemie slabšie a keby sme mali hovoriť o nejakom „exporte komunizmu“ či prenikaní týchto radikálnych myšlienok zo zahraničia, tak by sme mali spomenúť skôr boľševické Rusko, ale, paradoxne, aj Maďarsko s jeho Republikou rád, ktorá nachádzala ohlas najmä medzi bezzemkami a poľnohospodárskym proletariátom na juhu a východe Slovenska.
Ale vo voľbách v roku 1920 zvíťazila aj na Slovensku sociálna demokracia, hoci tu nebol veľký priemysel ani početný proletariát…
Aj po prvej svetovej vojne sa Európa pohla doľava. Táto vlna však rýchlo ustupovala. V medzivojnovom období to boli jediné parlamentné voľby, v ktorých zvíťazila ľavicová strana.
Ako si vysvetľujete fakt, že voľby 1946 sprevádzali v niektorých slovenských mestách protičeské a nacionalistické heslá? Spomeňme aspoň rozhadzované letáky s požiadavkami samostatného Slovenska v deň volieb a incident medzi fanúšikmi počas futbalového zápasu Slovenska proti Čechám a Morave v Bratislave krátko po voľbách.
A čudujete sa? Veď v rokoch 1938 – 1939 museli Česi nedobrovoľne odísť zo Slovenska. Vrátane tých, čo sem prišli hneď po vzniku ČSR, aby pomohli vychovať novú generáciu slovenskej inteligencie. Ľudácka protičeská propaganda ešte aj po vojne nejaký čas žala svoje plody. A ak ste spomenuli onen futbalový zápas, tak treba pre úplnosť uviesť aj to, že bezprostredne po výtržnostiach na Tehelnom poli sa v uliciach Bratislavy konala veľká manifestácia stúpencov spolužitia a spolupráce oboch národov.
Otázka na záver: má zmysel pripomínať si voľby 1946? Dá sa o nich hovoriť ako o určitom historickom medzníku?
Ak si uvedomíme, že po nich sa viac ako štyri desaťročia skutočné voľby nekonali, tak ten význam dozaista majú. Boli síce limitované, ale v porovnaní s nasledujúcimi voľbami boli slobodné.
Mnohí o tom pochybujú…
Pochybujú tí, ktorí historické javy a udalosti hodnotia dnešnými kritériami. Aj na rok 1946 sa treba pozrieť očami tej doby. Bolo predsa rok po najstrašnejšej vojne v dejinách ľudstva. Ale to by sme sa museli opakovať.
Jan Pešek (1949), historik
- Od roku 1994 vedecký pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave.
- Zaoberá sa dejinami Slovenska a Československa po druhej svetovej vojne, najmä ich politickými a mocenskými aspektmi.
- Medzi jeho kľúčové práce patria monografie Odvrátená tvár totality (1998), Aktéri jednej éry na Slovensku 1948–1989 (vedúci autorského kolektívu, 2003) a Komunistická strana Slovenska. Dejiny politického subjektu. 1. (2012).
- Publikoval viac ako sto vedeckých štúdií v odborných časopisoch a zborníkoch doma i v zahraničí.
- Nositeľ Ceny SAV (2000), viackrát ocenený Literárnym fondom.