Na výstave je viacero starých vzácnych textílií, ktoré darovali židovské rodiny synagógam. Ktorý z exponátov je najvzácnejší a ktorý je vám najmilší?
Najsilnejší zážitok pri odhaľovaní minulosti som mala pri súbore predmetov od rodiny Brilovcov. V roku 1700 darovali členovia tejto rodiny prvú známu oponu na svätostánok, ktorú však poznáme len z fotografie. Potom som odhalila, že v Múzeu židovskej kultúry (súčasť Slovenského národného múzea) majú krásnu hodvábnu oponu, ktorú darovala modlitebni tá istá manželská dvojica v rokoch 1712 – 1713. V zbierke komunitného múzea sa nachádza horná časť, ktorá patrí k tejto opone! Tú môžu návštevníci vidieť aj na našej aktuálnej výstave.
Čo si na výstave majú diváci najmä všímať?
Naša výstava – tak ako aj stála expozícia v synagóge – je o viacerých príbehoch, preto by som bola rada, keby návštevníci vnímali súvislosti medzi nimi. Nemožno očakávať, že návštevník počas jednej návštevy obsiahne históriu židovskej Bratislavy, ide skôr o vytvorenie približného obrazu z mozaiky príbehov. V katalógu k výstave sú naznačené práve vzájomné prepojenia príbehov. Napríklad tie, že hroby darcov spomínanej opony boli spolu s ďalšími exhumované pri vynútenej likvidácii starého židovského cintorína v Podhradí a ich ostatky sú pochované v spoločnom hrobe na novom židovskom cintoríne. Fotografie z vykopávania hrobov sa tiež nachádzajú na výstave, a to v časti venovanej pamätníku rabína Chatama Sofera. Jeho hrob a hroby niekoľkých ďalších rabínov boli pri exhumácii ako jediné ušetrené.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Chatam Sofer teda pozeral na tieto textílie?
Áno, tou ďalšou súvislosťou je samotný Chatam Sofer, ktorý chodieval do synagógy Brilovcov. Vystavená opona, ktorá v tom čase zdobila svätostánok, by teda mohla rozprávať aj o tejto významnej bratislavskej osobnosti. Chatam Sofer v Bratislave totiž založil a viedol preslávenú ješivu – školu pre rabínov.
Hrozilo niektorému z exponátov, že sa už na verejnosti neobjaví? Kto sa zaslúžil o to, že sa zachovali?
Koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia ich zhromaždil architekt Eugen Bárkány, ktorý chcel v synagóge na Rybnom námestí zriadiť Židovské múzeum. Nepodarilo sa mu to. Zomrel v roku 1967 a synagógu krátko nato zbúrali. Jeho sen zrealizovala až Židovská náboženská obec v roku 2012, keď v synagóge na Heydukovej ulici – jediná sa zachovala, otvorila Židovské komunitné múzeum. Väčší počet exponátov nám zapožičala budapeštianska partnerská inštitúcia. Napríklad práce bratislavského zlatníka Fredericusa Beckera staršieho, fotografie rabínov a knihy vytlačené v Bratislave. Všetko sa však na výstavu nezmestilo, a preto sú viaceré predmety spomenuté len v katalógu.
S čím ste mali najviac práce?
Museli sme začať od nuly. Pôvodná evidencia, ktorú zberateľ Bárkány určite mal, sa nezachovala. Nevieme, kde predmety našiel, kto mu ich dal alebo od koho ich kúpil. Najľahšou identifikáciou predmetu je názov mesta v dedikačnom nápise. Tak sme zistili, že máme predmety z Bratislavy, Stupavy, Svätého Jura, Sobotišťa, Bytče a iných miest. Komplikáciou je, že nie všetky predmety majú vo venovaní uvedené mesto. Bolo treba porovnávať uvedené mená darcov s hrobovými záznamami troch bratislavských cintorínov a knihami o histórii bratislavskej komunity. Trvalo mi to dlho. No a výsledok posúďte sami: z približne 300 textílií, ktorých hebrejské venovacie nápisy obsahovali dosť údajov (ideálne mená manželského páru, mená ich rodičov, rok darovania), som takouto metódou s určitosťou identifikovala 12.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Sú všetky diela tohto druhu originály? Kto ich reštauroval?
Všetky vystavené predmety sú originály. Tie z našej zbierky boli len odborne očistené a konzervované. Väčšie reštaurátorské zásahy si nateraz z finančných dôvodov múzeum nemôže dovoliť. Návštevníci si hneď všimnú, že niektoré textílie sú dosť poškodené, keď však vezmú do úvahy ich pohnutý osud, je úžasné, že sa vôbec zachovali! Vďaka reštaurátorským prácam v priebehu minulého roka bol v Slovenskom národnom archíve – vo väzbe knihy zo 17. storočia - objavený vzácny fragment. Ide o pergamen s textom Babylonského Talmudu z 13. – 14. storočia. Je pravdepodobné, že tento rukopis bol pôvodne majetkom bratislavskej židovskej komunity.
Aký máte pocit, keď sa dotýkate vecí, ktoré pochádzajú z 13. storočia? Napríklad, práve taký fragment hebrejského rukopisu na pergamene?
S takýmto predmetom sa, samozrejme, pracuje s veľkým rešpektom a doslova v rukavičkách.
Pri príprave výstavy vám pomáhalo budapeštianske Maďarské židovské múzeum a archív. Aké sú tamojšie zbierky reliktov židovskej kultúry? Sú tam aj ďalšie veci zo Slovenska a iných miest?
Budapeštianke múzeum a archív majú v zbierkach veľa judaík viažucich sa na oblasť dnešného Slovenska. V tomto roku oslavujú sté výročie založenia a pri tej príležitosti ponúkli novú expozíciu s názvom 100!, ktorá obsahuje sto exponátov. Medzi nimi sú dva pochádzajúce z územia dnešného Slovenska.
Foto: Rudolf Klein
Ako spoznávate veci z nášho územia, keď nie sú presne označené?
Na výstave napríklad prezentujeme dva predmety zo súboru pôvodne štyroch textílií darovaných v rokoch 1863 – 1864 synagóge na Zámockej ulici. Nie je to na nich napísané, ale na fotografii z roku 1909 vidíme, ako zdobia vchod do synagógy. Chystal sa okolo nej totiž prejsť cisár František Jozef počas jeho návštevy a komunita tak pred synagógou vystavila na obdiv to najkrajšie, čo mala.
Vy ste časť z nich vraj spoznali aj v Izraeli?
Áno, táto súprava je zaujímavá aj tým, že v súčasnosti sa dva kusy z nej nachádzajú v Múzeu Izraela v Jeruzaleme. Zistila som to minulý rok v novembri, keď som ich uvidela ako nové prírastky do expozície. Vďaka inej starej fotografii interiéru synagógy na Zámockej ulici sa mi podarilo nájsť aj ďalšiu bratislavskú oponu. Majú ju v Moskve v Múzeu židovskej histórie v Rusku. Židovské obradné predmety boli a sú vďačným predmetom obchodovania. Tak sa dostávajú na rôzne miesta sveta.
Pokračuje sa aj dnes v tradícii darovania textílií? Stretli ste sa s rodinami, ktoré sa chystajú niečo darovať synagóge? Vyrábajú sa textílie naďalej aj ručne?
Tradícia darovania obradných textílií je v židovských komunitách stále živá. Aj slovenské komunity používajú predmety, ktoré boli darované krátko po vojne či v posledných desaťročiach. V súčasnosti sa takéto predmety dajú kúpiť už hotové alebo objednať v špecializovaných prevádzkach, napríklad v Izraeli a USA. Ich umelecká hodnota dosť kolíše. Aj napriek tomu to ale vnímam pozitívne, ako dôkaz záujmu a obnovy života komunít.
Do akej práce sa teraz chystáte a na ktoré svoje objavy ste doteraz najviac hrdá?
Momentálne sa už veľmi teším na november 2017. Vedenie Slovenskej národnej galérie, kde pracujem, súhlasilo s návrhom riaditeľa Východoslovenského múzea v Košiciach pripraviť retrospektívnu výstavu maliara Leopolda Horovitza. V novembri 2017 si pripomenieme sto rokov od jeho úmrtia. Tvorbe a životu tohto opomínaného, a pritom veľmi populárneho a ceneného maliara z konca 19. a začiatku 20. storočia sa venujem už viac ako desať rokov. Pri hľadaní jeho diel a životných osudov som vyšla z jeho rodných Košíc a dostala som sa od Viedne cez Budapešť, Varšavu, Ľvov až do Švédska a Izraela. O hrdosti z bádania nemožno hovoriť, je to skôr radosť z bádania. V minulom roku ma takto potešila moja spoluúčasť na výstave Biedermeier v Slovenskej národnej galérii.