Petra Lajdová: Naše čepce sú exotické

, 11.07.2016 07:00

Vďaka portrétom je fotografka Petra Lajdová trochu psychologičkou ľudských pováh, fotením aktov dvíha sebavedomie svojim ženským objektom.

Fotografka Petra Lajdová.
Fotografka Petra Lajdová. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Keď sa v jej hlave zrodil nápad fotoobjektívom zachytiť čepce vydatých žien a party slobodných dievčat, študovala archívy a s babkami vo všetkých kútoch Slovenska vyťahovali z truhlíc a skríň storočné pokrývky hlavy. Jej modelky nemajú typické slovanské črty. Jedna pripomína Avatara, iná dielo renesančného maliara.

Spomeniete si na svoj prvý záber, ktorý zarezonoval?
Fotka vznikla na dovolenke v Chorvátsku pred trinástimi rokmi. Fotila som zrkadlovkou na film svoju staršiu sestru, ktorá sa len tak bláznila a bozkávala si vlastné koleno. Je veľmi fotogenická a dlho bola mojím objektom. Tú čierno-bielu fotografiu, ktorú som nazvala Sebaláska, som poslala do českej súťaže Fotovideo. V kategórii portrét získala prvú cenu za kreativitu.

Sebaláska.
Sebaláska. Autor: PETRA LAJDOVÁ

Vaše zábery z cestovania a akty sú tiež čierno-biele. Farba vás ruší?
Cestovné dokumenty, ktoré nepublikujem, sú farebné. Väčšinou cestujem v lete, ktoré je pestré, plné farieb, bolo by škoda to všetko nezachytiť. Pri fotení New Yorku, naopak, sa žiadala čierno-biela kombinácia. Použila som ju aj pri fotodokumentácii zákulisia projektu Slovenská renesancia. Vďaka nej zarezonoval odkaz minulosti a odlíšil sa proces prípravy od realizácie, ktorá je vo farbe. Čierno-bielu fotografiu mám rada aj pri fotení aktov. Ponecháva objekt jasný, nezahlcuje ho zbytočnými informáciami a pritom môže zostať tajomný.

Dnes sa už nečaruje v tmavej komore, ale v počítači. Ako veľmi upravujete fotky?
Milujem najmä proces fotenia. Som taktiež konštruktívny typ fotografa a príprava je pre mňa veľmi dôležitá. Mám predstavu, no nechávam si, samozrejme, aj priestor pre voľnú tvorbu. Inak by ma mohla priveľká fixácia na želaný výsledok zablokovať. Nezachraňujem fotky retušou. Nebaví ma sedieť pri počítači desať hodín, aby som odstránila chybu, ktorej som mohla pri príprave predísť. Ak sa to stane, radšej si to nafotím znovu. Som fotografka, nie retušérka. Detailná a precízna retuš je však dôležitá, najmä pri fotení žien. Ale prirodzená, ktorá ich nedeformuje alebo neodstraňuje póry na pokožke.

Ako vás ovplyvnilo prostredie, v ktorom ste vyrastali?
Narodila som sa v Bratislave, ale vyrastala som v Stupave. Po desiatich rokoch sme sa opäť presťahovali do bratislavskej časti Horský park. Otec je z myjavských kopaníc z obce Prašník. Je to krásny kút Slovenska, také moje slovenské Toskánsko či Provensalsko. Detstvo som trávila aj v Kežmarku, pod Tatrami, odkiaľ pochádza mama. S dedom som chodila do hôr, zbierali sme maliny a čučoriedky. Popritom mi rozprával, ako ho naverbovali do vojny a poslali do Talianska. Bol vždy veselý a vymýšľal si historky o tom, ako chodil s Mussolinim na melón. Veľmi rád sníval a často bol duchom neprítomný – bola to umelecká duša. Túžil byť umeleckým kováčom, ale jeho rodina si to nemohla dovoliť. Pamätám si, že bol veľmi elegantný. Aj do lesa chodil v saku, v klobúku a navoňaný Pitralonom.

Parta zdobená korálikmi z Hrašného na Myjave.
Parta zdobená korálikmi z Hrašného na Myjave. Autor: PETRA LAJDOVÁ
Príprava modelky v Čičmanoch.
Príprava modelky v Čičmanoch. Autor: PETRA LAJDOVÁ

Aj vy ste boli v detstve kreatívna?
Chodila som na klavír, na výtvarnú a rada som modelovala sochy. Plánovala som ísť na konzervatórium, ale prišla puberta a mne sa nechcelo osem hodín denne cvičiť na klavíri. Keďže som bola tvrdohlavá, presadila som si gymnázium. Navyše, v tom čase sa hovorilo, že umením sa nedá uživiť. Vyštudovala som teda Ekonomickú univerzitu, ale nakoniec som sa aj tak k umeniu vrátila.

Aká bola cesta späť?
Ťažká. Robila som PR a marketing vo veľkej komerčnej spoločnosti v Prahe, kam som odišla za partnerom. Popritom som diaľkovo študovala v Bratislave. Neskôr, po návrate do Bratislavy, som pracovala pre developerskú spoločnosť. Stále som však túžila robiť niečo kreatívne a byť viac sama sebou. Mohla som dopadnúť ako dedko, ktorý celý život možno sníval aj o tom, čo sa mu nepodarilo, alebo som si mohla ísť za svojím. Pohodlný život s pravidelným príjmom som v dvadsiatich šiestich rokoch vymenila za svet plný neistoty. Napriek pochybnostiam, že fotografiu som neštudovala a že zrkadlovku má každý druhý, som sa začala živiť fotením.

Kedy ste začali fotiť?
Mala som 21 rokov. Precestovala som Českú republiku a zrkadlovkou na film som fotila hrady, zámky a krajinky. Fotky sa páčili ľuďom aj z umeleckej komunity a povzbudili ma, aby som v tom pokračovala. Pridala som reportáže, portréty a neskôr akty.

Prečo ste začali fotiť akty?
Kamarátka sa rozhodla darovať svoje akty priateľovi a nechcela, aby ju fotil muž. Bola to taká hra s nahým telom. Má veľmi peknú postavu a vznikli pekné fotografie. K nim sa neskôr pridali ďalšie, už na zákazku. Pri niektorých odvážnejších, s nádychom erotiky, dokonca vzniklo podozrenie, že som inak orientovaná, hoci som heterosexuálna. Tie už som stiahla zo stránky. Vtedy som začala mať pocit, že sa chcem posunúť aj niekam inam.

Česká herečka Eva Holubová sa postavila pred objektív fotoaparátu svojej dcéry Karolíny a nechala sa vyfotiť bez make-upu. Tvrdí, že fotenie bolo pre ňu ako psychoterapia. Ste tiež takou psychoterapeutkou svojich klientov?
Pri fotení som zistila, že viem prežiť emócie ženy, zároveň viem, čo priťahuje mužov. Ženy, ktoré fotím, mi dávajú prednosť z rôznych dôvodov – sú vydaté, majú deti, nemusia sa predo mnou hanbiť. Bývajú nadšené. Baví ich byť samými sebou, byť sexy. Nie raz sa mi po fotení poďakovali, že získali lásku k svojmu telu aj k duši, čím sa im zlepšil aj vzťah s partnerom. To je psychoterapia alebo fototerapia, rozdávanie krásy. Pre mňa ja krásne to, pri čom sa usmievate, pri čom je vám príjemne, čo vo vás vyvolá emóciu šťastia.

,,Akoby som zapustila korene,"...
,,Akoby som zapustila korene," povedala Marika Častochová po oblečení kroja. Autor: PETRA LAJDOVÁ
Čepiec Tekov
Čepiec Tekov Autor: PETRA LAJDOVÁ

Čo ak je objekt fotenia zaseknutý?
Aj to sa stáva. Príde profesionálna modelka, ale nie je to také, ako ste očakávali. Alebo príde človek, ktorý pôsobil ako extrovert, a opak je pravda. Vtedy je veľmi dôležitá komunikácia pred samotným fotením aj počas neho. Keď je to veľmi ťažký prípad, pozitívne manipulujem. Začneme sa rozprávať o ňom, o nej – čo robia, čo ich zaujíma, o ich živote alebo jednoducho začnem hovoriť o sebe. Nahodím tému a pri rozhovore sa medzi nami vytvorí dôvera. Otváram možno aj skryté Pandorine skrinky. Mojou úlohou je objekt uvoľniť, aby bol prirodzený, aby sa cítil dobre. Pritom ho režírovať a získať moment, ktorý splní očakávania. Fotenie sa možno predĺži o hodinu, ale to neprekáža. Fotografia je psychológia. Fotograf nie je len ten, kto ma dokonale technicky zvládnutý fotoaparát.

Kedy vznikla myšlienka nafotiť čepce a party?
Projekt sa zrodil aj z potreby vlastnej identifikácie. Pri cestovaní si ma nevedeli zaradiť, nevedeli, odkiaľ som. Napriek tomu, že na Slovensku máme veľa šikovných ľudí, krásnu prírodu aj silné tradície. Odkiaľ sa dá čerpať tvorivosť najúprimnejšie? Zo svojich vlastných koreňov. Myšlienka projektu sa zrodila v Ríme, kde som sa stretla s milovníkom umenia talianskeho pôvodu a kreatívnym riaditeľom z Mníchova. Vykľul sa z neho zberateľ fotografií z exotických krajín, na ktorých bol aj tradičný odev. Keď som mu ukázala Plickove fotografie, zaujala ho parta z Veľkého Lomu so stuhami, ktorá sa objavila aj v Perinbabe. Bol fascinovaný. Dovtedy poznal a obdivoval Thajsko, Nepál či africké krajiny. Bola som vďačná za stretnutie s týmto pánom, pretože mi otváral môj vlastný problém. Prežívala som aj bežnú umeleckú frustráciu, keď ma nebavilo fotiť stále to isté. Túžila som vytvoriť niečo, čo bude mať výpovednú hodnotu, čo bude niesť posolstvo. Po návrate domov sa začal zhmotňovať nápad nafotiť čepce a party, ale vlastným štýlom. Nie zobrať fotoaparát a nacvakať ich na folklórnom festivale alebo na zelenej lúke. Stretla som sa s kamarátkou, ktorá tancovala v Lúčnici. Mala blízko k tradičnej kultúre. Dostala som postupne odporučenia na odborníkov a etnológov.

Výsledkom sú veľkoformátové fotografie, ktoré pôsobia ako obrazy. Ako veľmi bolo dôležité pri ich vzniku svetlo?
Vedela som, že svetlo bude dôležité. Aby tie čepce vytiahnuté zo starých skríň a truhlíc vyšli na svetlo z tieňa zabudnutia. Skutočne sa totiž na ne zabudlo. Party nie sú v žiadnej učebnici. Niektorí študenti píšu semestrálnu prácu a pýtajú sa ma na názvy a pôvod párt, lebo nemajú žiadne podklady. Ja som informácie čerpala najmä z Plickových fotografií. A viete, kto vám najlepšie zmapuje "zabudnutú partu”? Babka na dedine! O tej storočnej vo svojej skrini vám povie najviac.

Hrozí, že keď sa toto kultúrne dedičstvo nezmapuje, nepomenuje, boj s časom prehráme?
Ani ja som už niektoré party nenašla, sú nenávratne preč. V šesťdesiatych rokoch boli veľmi komplikované a vystriedali ich venčeky. Mapovať kultúrne dedičstvo nebol môj zámer. A sama na takú prácu nemám čas ani prostriedky. Určitú "mapu” kultúrneho dedičstva nájdeme v niektorých múzeách. Dôležité, je aby sa prenášalo z pokolenia na pokolenie.

Parta Torysky, Spiš
Parta Torysky, Spiš Autor: PETRA LAJDOVÁ
Parta Vajnory
Parta Vajnory Autor: PETRA LAJDOVÁ

Ako ste hľadali čepce a party na fotenie?
Čerpala som z vlastných zdrojov, volala som do obcí, starostom, kontaktovala som svojich priateľov. Etnologička Barbora Morongová ma nasmerovala na ľudí a inštitúcie, kde som získala viac informácií, niektoré čepce či party. Originály som si zapožičala aj z umeleckej dielne Šarloty Kišovej, niektoré čepce a party z umeleckého súboru Lúčnica aj z krojárne SĽUK-u.

Hrabali ste sa pri pátraní po ľudových odevoch aj v truhlici svojej babky?
Babka z myjavských kopaníc mala kroj, aj ho nosila, ale niekde sa stratil. Myjavský kroj poznám už z diaľky. Vďaka modrej farbe je veľmi čitateľný. Paradoxne, partu z Hrašného som nepoznala, objavila som ju až na myjavských folklórnych slávnostiach – na fotografiách okolitých obcí. V gazdovskom dvore, kde sme fotili, z drevenej truhlice vytiahli storočný kúsok! Hodinu a pol trvalo, kým ju nasadili modelke na hlavu.

Prekvapili vaše fotografie folkloristov, etnológov či zberateľky krojov?
Niektorí neverili, že sú to naše slovenské party a čepce. Stačil iný uhol pohľadu a iné svetlo.

Do najužšieho výberu sa dostalo dvadsať pokrývok hlavy. Podľa akého kľúča ste ich vyberali?
Podľa tvarov aj bohatosti zdobenia. Snažila som sa obsiahnuť celé Slovensko, variabilitu regiónov.

Čepčenie či nasadzovanie party je proces, pri ktorom si dedinské ženy, neraz výborné rozprávačky, kadečo povedali. Čo všetko ste sa od nich dozvedeli?
Pri fotení v čičmianskom múzeu som sa dozvedela, že neexistovalo, aby si mladucha vybrala mládenca z inej dediny. Dochádzalo tak aj k možným incestom. Najviac mi prezradili ženy na Spiši v Toryskách, kde sa tradície – vrátane rannej slivovice – skutočne dodržiavajú. Jedna pani zbiera čepce, rekonštruuje ich aj ich vyrába. Čepiec bol každodennou súčasťou ženy. Ráno si ho nasadila na hlavu, pracovala v ňom na roli a skladala ho až večer. Tieto ženy spomínali na svoje mamy, ako si komplikovane upravovali vlasy a nasadzovali čepce s vtipnou poznámkou: "Kto toto kedy vymyslel?”

Príprava modelky v Čičmanoch.
Príprava modelky v Čičmanoch. Autor: PETRA LAJDOVÁ
Príprava modelky v Čičmanoch.
Príprava modelky v Čičmanoch. Autor: PETRA LAJDOVÁ

Preto sa modelky s čepcami a partami na hlavách neusmievajú?
Nevesty s partami mali väčšinou vážny až smutný výraz. Niekedy im muža aj vybrali, odchádzali z domu niekam do neznáma. Lúčili sa so slobodou, so svojimi rodičmi a odovzdali sa svojmu vyvolenému.

Zdá sa, že modelky sú aj namaľované…
Make-up bol kľúčový. Mal byť prirodzený, veď ženy v minulosti nechodili namaľované, ja som však robila modernú fotografiu. Tváre modeliek museli byť kontúrované, aby sme umocnili svetlo. Nebolo jednoduché zosúladiť sa s vizážistkami, a musela som ich aj vymeniť. Veď aj ja sama som hľadala riešenia, aj som pochybila.

Mnohé z dievčat, v kontraste s ľudovými odevmi, nie sú slovanské typy. Naopak, pôsobia exoticky.
Keď som sa ponorila do štúdia dostupných materiálov, zistila som, že naše čepce a party sú prepojené so svetom. Sú exotické. Vajnorská parta je Mongolsko v bratislavskej časti. Tekovský čepiec mi zase pripomenul bustu Nefertiti, ktorú som videla v Berlíne. Poslednou čerešničkou na torte bol čepiec a parta z Torysiek. Vyzerá ako pokrývka hláv, akú nosia ženy v Keni. Do každej party a čepca som chcela obliecť dievča, ktoré sa k nim vizuálne hodí. Nie sú to slovanské typy, veď aj my sme pomiešaní, šľahaní z rôznych svetových strán. Vajnorský kroj má preto oblečená žena, ktorej zaujímavá tvár pripomína avatara. Pritom je plnokrvná Žilinčanka. Partu z Torysiek má zase modelka s renesančným výrazom, taktiež zo Žiliny.

Dá sa nájsť vo fotkách tradičných slovenských odevov erotika?
Určite. Pri študovaní podkladov v knižnici ÚĽUV som našla vyjadrenie slovenského etnológa o tom, že náš folklór je čistá erotika. To mi ulahodilo. Nie je náhoda, že fotím aj akty. Erotika je prítomná aj v týchto fotkách, ale nikto sa nad tým nepozastavoval. Niektoré modelky som zámerne fotila bez rukávcov. V minulosti neexistovalo, aby mala žena nahé plece. Obrovské rukávce by však na seba stiahli pozornosť. Naopak, pri kapke z Detvy, ktorá je krásna, ale tvarovo skromnejšia, som rukávec s typickým vzorom nechala.

Staré kroje, vytiahnuté z truhlíc, nevoňajú len históriou, ale aj naftalínom a potuchlinou. Modelky s tým nemali problém?
Nie, nemali. Naopak, tieto veci majú v sebe istú mágiu. Keď si modelka Marika Častochová obliekla kroj z Torysiek, usmiala sa a povedala: „Ako keby som zapustila korene.“

Fotilo sa v bratislavskom ateliéri aj v...
Fotilo sa v bratislavskom ateliéri aj v dreveniciach a gazdovských dvoroch. Autor: PETRA LAJDOVÁ
Fotilo sa v bratislavskom ateliéri aj v...
Fotilo sa v bratislavskom ateliéri aj v dreveniciach a gazdovských dvoroch. Autor: PETRA LAJDOVÁ

Ktorý čepiec a parta sa vám páčia najviac?
Oslovil ma skôr príbeh, ktorý umocnil moje nadšenie z konkrétneho čepca alebo party. Nemôžem zabudnúť na pani Annu Sakmárovú zo Spiša. Prišla vlakom s plnými kuframi. Keď som videla, s akou láskou ich otvára a vyťahuje tie poklady, rozplakala som sa. Bolo to dojemné. Babičky prišli v krojoch, čepčili dlho a precízne. Ak mám byť konkrétna, páčia sa mi party z oblasti Myjavy a Rejdovej, Vajnory a Spiš ma fascinujú exotikou.

Modelky sa dajú nafotiť pekne, samy osebe sú krásne, ako sa však pracuje s bezdomovcami?
Združenie Proti prúdu oslavovalo výročie, a keďže poskytujú pomoc a pracovnú príležitosť bezdomovcom, oslovili ma, či by som neurobila fotografický koncept, ktorý by predstavil činnosť združenia. Chcela som nafotiť veselých bezdomovcov, ktorí dostali príležitosť odraziť sa odo dna. Tak som nazvala aj koncept – Pomáhame odraziť sa. Fotila som ich skáčucich s časopisom Nota bene na trampolíne, ktorú nebolo vidieť. Keďže sú z Bratislavy, skákali pred Mostom SNP, Bratislavským hradom, Operou SND alebo Dómom sv. Martina.

Sú aj také dni, keď sa vám vôbec nechce fotiť?
To sa stalo minulý rok. Po výstave Slovenská renesancia som nafotila osobný projekt – vlastné, rozmazané, "skoro” akty. Hoci som bola na krásnom mieste na juhu Francúzska, ktoré dôverne poznám, roky tam chodievam a počas fetivalov v Cannes som sa tu učila umeniu fotografie, prvých päť mesiacov som ani raz nevytiahla fotoaparát. Muži majú krízu stredného veku a ja, keďže sa živím od osemnástich rokov sama, som potrebovala reset. Unavila som sa. Iným ženám som dvíhala sebavedomie, robila som ich šťastnými a ja som bola pritom sama. Riešila som aj fakt, že v 36 rokoch nemám rodinu. Viem, že je to v poriadku a každý má svoj čas. Rozhodla som sa venovať viac sebe a svojmu súkromnému životu.

Vyriešili ste ho?
Ešte úplne nie! Ale začala som fotiť. Som späť. Potrebovala som nabrať energiu, silu a motiváciu. Keďže som nevedela, čo s tým mám robiť, nerobila som prvých päť mesiacov nič. A to bolo najlepšie riešenie. Odporúčam to každému.

Asi len tomu, kto si to môže dovoliť?
Je to otázka priorít a toho, čoho je človek ochotný vzdať sa. Samozrejme, je dobré mať úspory, podporu priateľov aj v krajine, kde plánujete svoj "reset”. Kreditka tiež nie je na zahodenie. Teraz ju dobieham…

Petra Lajdová

Narodila sa 22. augusta 1978 v Bratislave, vyštudovala Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Ústredným motívom jej fotografickej tvorby sú ženy. Jej fotografia je súčasťou komerčných a umeleckých projektov, portrétov a ženských aktov. Pôsobí na Slovensku aj v zahraničí. Výstavy: Leto 2008 – výstava fotografií pre festival vážnej hudby Viva Musica! na nádvorí Starej radnice v Bratislave. Leto 2009 – zbierka s názvom Vášnivo a s citom, Mestské kultúrne a informačné centrum Piešťany. Jeseň 2009 – autorka výstavy Pomáhame odraziť sa mapujúca činnosť OZ Proti prúdu (vydavateľ časopisu Nota bene). August 2015 – Kursalon Piešťany, výstava Slovenská renesancia. Jún 2016 – Paríž, Euro 2016, Námestie Európy – profil fotografa s uvedením portfólia Slovenská renesancia, v rámci prezentácie Slovenska so značkou Good Idea, Slovakia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#fotografia #fotografka #kroje #Petra Lajdová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku