Olympiádam pristane skromnejší strih, tvrdí historik

Foto: Robert Hüttner, Pravda

Ján Grexa Profesor Ján Grexa, popredný športový historik a publicista.

Kedy ste v sebe objavili záujem o šport a dejiny? Pritiahli vás dejiny k športu alebo šport k dejinám?
Šport ma zaujímal skôr než dejiny. Päťročný som cvičil v Sokole, so starším bratom a sestrou sme vyrastali na ihrisku. Šport ako spoločenský fenomén som začal vnímať so Zátopkovými úspechmi. Emil vyhral v Londýne 1948, ale to som Hry ešte až tak nesledoval, ale už som vedel, kto to je. V roku 1952 na OH v Helsinkách získal Zátopek tri zlaté medaily vo vytrvalostných behoch, jeho žena Dana štvrtú – v hode oštepom. To ma nadchlo. Už som čítal noviny, neraz sa mi spolužiaci smiali – čo ťa tam toľko zaujíma, poď hrať s nami futbal alebo niečo iné.

Čiže – inšpirovali vás Zátopkovci?
Po helsinskej olympiáde sme všetci v škole začali behať, všetci sme chceli byť ako Zátopek. O beh bol veľký záujem, hoci sme v mojom rodnom meste Brezne štadión s atletickou dráhou nemali. Behali sme tisícmetrovú trať popri Hrone – 500 metrov od Sokolovne a späť. Výkonnostne som hrával volejbal ako dorastenec v bratislavskej Slávii počas vysokoškolského štúdia. Doma som hrával aj futbal, prvú A-triedu. Ako mladší dorastenci 11-ročnej strednej školy v Brezne sme sa stali majstrami Slovenska vo volejbale. To som bol ešte smečiar, ako starší dorastenec som už bol nahrávač, asi som prestal rásť… Dodnes sa snažím rekreačne športovať, najmä bicyklujem a hrávam stolný tenis.

Kedy sa k športu pridal záujem o históriu?
So športom to nesúviselo. Študoval som na Univerzite Komenského pedagogický smer slovenčina – dejepis. Po skončení štúdia som sa vrátil do rodného mesta, šesť rokov som učil na strednej škole spoločného stravovania dejepis a slovenčinu. V tom čase pán docent Jaromír Perútka, známy volejbalový tréner, pedagóg a historik, hľadal na fakulte telovýchovy a športu asistenta. Pribudol počet hodín dejín telesnej výchovy a športu. Keďže som mal manželku z Bratislavy, ponuku som prijal. Šport som mal rád, k dejinám som mal vzťah, tak dejiny športu som považoval za ideálnu kombináciu. Patrím k tým šťastlivcom, u ktorých bol ich koníček aj povolaním.

Od Zátopkovej éry ste sa začali venovať olympizmu?
Olympijské hry som začal ešte pozornejšie sledovať od Ríma 1960, pretože ich už vysielala televízia. Nemali sme tam až také úspechy, najviac mi utkvela v pamäti americká šprintérka Wilma Rudolphová. Krásna čierna dáma s gazelím krokom, s veľmi štýlovým uvoľneným behom. V detstve trpela obrnou, ktorú sa jej podarilo prekonať. Každé Hry mali svojich hrdinov s veľkými príbehmi.

Máte svojich obľúbených hrdinov?
Je ich viac. V Cortine d' Ampezzo 1956 vyhral rakúsky zjazdár Toni Sailer tri zlaté medaily. Američan Mark Spitz vyplával v Mníchove 1972 sedem zlatých. Vtedy niečo nevídané. Z našich športovcov sa v ére Československa do dejín svetového športu výrazne zapísal Emil Zátopek a gymnastka Věra Čáslavská. Oboch si vysoko vážim aj preto, lebo prejavovali aj statočný občiansky postoj po okupácii Československa v roku 1968. Vyjadrili sa, že sú proti intervencii Sovietskeho zväzu a jeho satelitov. Za to ich neminul trest, ale zachovali si rovnú chrbticu. K ďalším hrdinom patria tí, ktorých aj osobne poznám – i z pôsobenia v Slovenskom olympijskom výbore: bratia Peter a Pavol Hochschornerovci sú trojnásobní olympijskí víťazi, klobúk dole, Miško Martikán je dvojnásobný olympijský víťaz, z piatich olympiád má päť medailí. S niektorými olympionikmi som bol aj kolega na fakulte, napríklad s hokejistom Jánom Starším, Bohušom Golianom, Lackom Čepčianskym.

Ako sa postupne olympiády menili? V čom sa odkláňali od Coubertinovho videnia?
Odkláňali sa v tom, že prestávali byť rytierske, za aké ich považoval barón Pierre de Coubertin, zakladateľ moderných olympiád. To súvisí s ideou fair play, čestným súťažením, oduševnenosťou a najmä s prácou na sebe, na zušľachťovaní charakteru. Podliehajú komercii viac, ako je zdravé. V roku 1972 v japonskom Sappore vylúčili rakúskeho lyžiara Karla Schranza. Porušil status amatéra nepovolenou reklamou. Rakúšania márne protestovali u amerického šéfa MOV Avery Brundagea, zástancu čistého amaterizmu. Profesionálom oficiálne povolili štartovať až na OH 1984 v Los Angeles. Tam prvý raz do Hier vstúpil súkromný sektor a hry sa ukázali vysoko ziskové. Olympijské hnutie postupne získavalo vplyvných sponzorov. Za éry šéfa MOV Juana Antonia Samarancha (1980 – 2001) sa stal z MOV veľmi bohatý subjekt a vplyvná svetová inštitúcia.

Foto: wikipédia

Pierre de Coubertin Pierre de Coubertin spájal obnovenie olympiád s ideou fair play a so zušľachťovaním charakteru.

Ako sa to odrazilo na olympiádach?
Samaranch urobil veľmi veľa pre to, aby MOV nemusel žobroniť a byť v pozícii prosebníka. Prostriedky, ktoré MOV od sponzorov získal, vedel cez olympijskú solidaritu rozdeliť členským krajinám na rozvoj a podporu športu. Peniaze – ako každá minca – majú dve strany. Na jednej svieti komercia, ktorej je niekedy až príliš, a tak trochu športu škodí – a na druhej financie, ktoré sa opäť investujú do športu a športovania. Aby ľudia športovali aj tam, kde na to prostriedky chýbajú – najmä v menej rozvinutých krajinách. K odvrátenej strane mince patrí aj to, že bohaté sponzorské spoločnosti chcú, aby ich reklamy videlo čo najviac divákov, tak diktujú čas a zaradenie jednotlivých súťaží… Najmä finálové chcú mať v najsledovanejších časoch.

Je aj dnes olympijská medaila najvzácnejšia spomedzi športových ocenení?
V drvivej väčšine áno, možno okrem hokejistov v NHL alebo basketbalistov v NBA. Tí si viac cenia klubové trofeje vo svojich súťažiach. Ale pre úplnú väčšinu športovcov má olympijská medaila najvyšší cveng. Coubertin snahu dosiahnuť vrcholový výkon chápal ako úsilie o sebazdokonaľo­vanie, nie ako naháňačku za medailami. Tie prinášajú slávu, popularitu, zisk. Iste, od Coubertinových ideálov sa dnešná doba vzdialila, čo je aj prirodzené. Iný život bol na prelome 19. a 20. storočia, iný je v 21. storočí. Ale ani za Coubertina idea fair play vždy nevíťazila. Aj vtedy sa objavili rôzne prechmaty, nátlaky, podvody.

Ktoré spomeniete?
V Štokholme 1912 diskvali­fikovali Američana Jima Thorpa. Vyhral päťboj i desaťboj, no predtým nastúpil na pár zápasov za bejzbalový tím a bol obvinený z porušenia amatérskych pravidiel: prijal 60 dolárov ako náhradu za cestovné na bejzbalový zápas. Až v roku 1983 MOV Thorpa rehabilitoval. Všeobecne – ľudia si utvárajú ideály len preto, aby ich potom mohli porušovať. Či ide o náboženstvá, či olympijské ideály. Moderná doba je dobou relativizácie hodnôt. Svet zdrsnel, fetiš peňazí je stále silnejší. Ľudia sú ochotní podvádzať, len aby z toho niečo mali. Aj história športu ponúka dosť príkladov. Nepriatelia olympizmu ešte za života Coubertina hovorili, že šport je pokračovaním vojny mierovými prostriedkami.

Foto: wikipédia

Jim Thorp Američana indiánskeho pôvodu Jima Thorpa rehabilitoval MOV až tridsať rokov po smrti tohto všestranného atléta (r. 1983).

Ako sa to prejavovalo?
Začiatkom minulého storočia bola silná športová rivalita medzi Angličanmi a Američanmi, dvoma športovými veľmocami. Angličania boli hrdí, že sú kolískou moderného športu, lebo naozaj ňou boli. Američania im šliapali na päty, ale na domácich hrách v Londýne 1908 chceli byť Angličania najlepší. Keď do cieľa maratónu dobiehal ako prvý Talian Pietri, tackal sa od vyčerpania. Neďaleko cieľa ho takmer v bezvedomí zachytili anglickí organizátori. Údajne nechceli dopriať víťazstvo druhému dobiehajúcemu – Američanovi Hayesovi. Pietriho napokon diskvalifikovali, no na druhý deň mu kráľovná Alexandra venovala zlatý pohár ako prejav uznania jeho výkonu. Do finále behu na 400 m postúpili traja Američania a domáci Halswell. Domáci rozhodcovia usúdili, že víťaz Carpenter z USA krížil Halswellovi dráhu. Američana diskvalifikovali, nariadili nový beh už bez Carpentera. Ďalší dvaja Američania na protest nenastúpili, takže opakované finále bežal Halswell sám. Na tých Hrách sa prvýkrát udeľovali zlaté, strieborné a bronzové medaily, v behu na 400 m udelili len – zlatú…

Rivalita je v poriadku, kým nevyústi do nezdravého súperenia. Kde sa vzalo bodovanie krajín, ktoré k nemu prispieva?
Každá krajina odmeňuje víťazov určenými sumami. Takže s týmto by Coubertin určite nesúhlasil. Dodnes platí v Olympijskej charte, že olympijské hry sú súťaže jednotlivcov a družstiev, a nie štátov. Tabuľky, koľko medailí a bodov ktorá krajina získala, sú proti zneniu a duchu Olympijskej charty. Bodovalo sa prvých šesť miest, teraz osem. Kedy bolo zavedené, presne neviem. Bodovanie si vynútilo meranie prestíže krajín. Keď vznikol bipolárny svet, už nešlo len o súťaže krajín, ale blokov Východ – Západ. Po páde socializmu sa zdalo, že ideologický zápas z olympijskej scény vymizne, no nastúpil vzkriesený nacionalizmus. Dnes sa k nemu, neraz podfarbenému aj nábožensky, pridáva ešte túžba politických mocipánov a vládcov spropagovať svoju krajinu a aj seba. To sú riziká, s ktorými som od 90. rokov minulého storočia nepočítal. Ani že sa tak vypuklo prejavia.

Máte na mysli Hry v Pekingu 2008 a Soči 2014?
Aj. Šlo o veľkolepo zorganizované olympiády, súťažilo sa v krásnych objektoch, všetko vyzeralo o. k. V pozadí sa dal čítať odkaz Západu: pozrite sa, my vieme zorganizovať Hry na vysokej úrovni, u nás nebudú ľudia reptať, nepotrebujeme referendá. Medzinárodný olympijský výbor to vie a má istotu, keď Hry dostane mesto v menej demokratickej krajine, tak bude všetko klapať.

Spomenuli ste referendá – ako vyhodnotiť, že mestá Oslo, Štokholm i Krakov v nich odmietli kandidatúru?
Nóri naozaj milujú šport, a nielen preto, že majú výborných športovcov. Je to športový národ. Vláda, ktorá bola pri moci, keď sa o tom rozhodovalo, odmietla dať peniaze na luxus zimnej olympiády MOV. Britský historik Charles Lane tvrdí, že olympijské hry prerástli hranice zdravého rozumu. Narážal na to, že viaceré stavby sa stávajú nefunkčné, finančne nenávratné. Objekty chátrajú. Atény majú problémy s využitím športovísk, Peking, Soči takisto. Vtáčie hniezdo má kapacitu 80-tisíc divákov – ktorá súťaž ho naplní? Počas Hier áno – otvárací ceremoniál, záverečný, atletika, finále futbalu. Ale čo potom?

Potrebuje svet olympijské hry? Sú jeho svedomím?
Ozývajú sa už aj hlasy, že nie, že olympijské hry sa zvrhli na drsné športové zápolenia. Tie môžu poskytnúť majstrovstvá sveta a kontinentov v jednotlivých športoch. Ak sa zo športovísk vytráca olympijský duch, spojenie športu s kultúrou a výchovou, stačí robiť skromnejšie podujatia, ktorých je aj tak plno. Športovci sa sťažujú na prehustené kalendáre. Na druhej strane – svetové a kontinentálne šampionáty ideovú nadstavbu a kultúrno-výchovný presah nemajú. Svet je rozčesnutý, rozdelený a olympijské hnutie nemá toľko lepidla, aby ho stmelil do jednoty všeľudského porozumenia, ale stále je veľmi dôležité, že sa olympijské hry konajú pre svoj duchovný rozmer a univerzálnosť.

Skúsme snívať – čo by bolo potrebné zmeniť?
Hry majú dlhú, bohatú tradíciu. Záverečný ceremoniál je sympatický tým, že športovci nepochodujú podľa krajín, ale voľne vedľa seba. V Olympijskej charte sa hovorí o veľkej výchovnej sile, vzoroch pre mládež. Pre mladých športovcov je účasť na olympiáde obrovský motív, možno najväčší. Keď počujete hymnu svojej krajiny na počesť víťaza, je to úžasný zážitok. Dodnes ma mrazí, keď počujem slovenskú hymnu a vlajka stúpa na stožiar. V tomto sú olympijské hry jedinečné. Len treba vyriešiť veľa otázok, ktoré prináša moderná doba a moderný šport. Veľké peniaze v športe vedú aj k tomu, že siahnete po zakázanej látke. Ľudia sú rôzni. Churchill povedal, že ľudia sú nepodplatiteľní len do určitej výšky. V každom človeku je diabol aj pánboh – aj v športovcoch a vo vysokých športových funkcionároch.

O vás je známe, že ste prívržencom myšlienky, aby Hry boli stále na jednom mieste.
Veľmi ojedinelým. To nebude dlhšie aktuálna téma, lebo na OH 2024 kandiduje viacero miest. Prinajmenšom dovtedy sa budú dejiská striedať. Za čias Coubertina to bolo normálne, bolo treba popularizovať šport i heslo, že patrí ľuďom všetkých krajín. Dnes je šport natoľko známy fenomén, že sa propaguje sám. Ide mi o finančnú úspornosť i o odbúranie neopodstatneného nacionalizmu. Pristrihli by sa tiež krídla príliš ambicióznym politikom, ktorí vedia vo svojej krajine urobiť skvelé Hry, aby sa ukázali ako skvelí vládcovia.

Môžu byť olympijské hry na Slovensku?
Momentálne určite nie. Jedine ak v spojení s okolitými susedmi. V kandidatúrach na ZOH 2002 a 2006 sme mali veľké oči, neuspeli sme. K organizovaniu zimných Hier sme mali blízko v roku 1984, no konali sa v Sarajeve, čo bolo veľké prekvapenie. My sme mali pripravené športoviská vo Vysokých Tatrách, vtedy boli na vysokej úrovni. Profesor Vladimír Černušák mal prihlášku na 8. valnom zhromaždení európskych národných výborov vo Vaduze v taške, ale Ústredný výbor KSČ v poslednej chvíli rozhodol, aby ju nepodal. Vraj by to nebolo dobré pre národnostné vzťahy… Praha mala záujem kandidovať na Hry v roku 1980, Moskva bola jednoznačne proti. Ak mala byť olympiáda prvý raz v socialistickej krajine, tak v Sovietskom zväze. Hostila ju Moskva.

Ste aj známy humorista. Čerpali ste motívy aj zo športového prostredia?
Športovci sú veselí ľudia, všeličo sa prihodí, ale skôr dominuje kanadský humor – niekomu niečo vyparatiť. Napísal som aj knižočku Športové smiechoty, aj knižočku „Tesanô do kämeňa“, ide o recesiu, že zimné olympijské hry vznikli na Slovensku. Humorných situácií priamo v športe som osobne veľa nezažil, šlo o bežné záležitosti. Na niečom sa schuti zasmejete a o chvíľu zabudnete, že boli.

Aká bude olympiáda v Brazílii? Ktorí Slováci siahnu na medailu?
Bude znížená konkurencia, vzhľadom na neúčasť potrestaných Rusov. Vírus zika tiež niektorých špičkových športovcov odradil. Je väčšia šanca získať viac medailí, aj keď to z pohľadu Slovenska veľmi ružovo nevyzerá. Ale ja som tak trochu vždy skeptik, no potom sa teším, že mi nevyšla predpoveď. Peking 2008 bol náš vrchol, dozreli vodní slalomári. Už tie pozície také silné nemáme. Pár želiezok máme: ktovie, čo urobí chodec Matej Tóth, ako sa bude dariť strelcom, čo zvládne Peter Sagan na horskom bicykli. Teším sa.