Historik Adam Hudek: Celé dejiny akadémie vied sú bojom o prežitie

História sa niekedy opakuje. Pred piatimi rokmi chcela vláda vziať chýbajúce peniaze na stavbu diaľnic z rozpočtu Slovenskej akadémie vied. Teraz má ten istý rozpočet hasiť pre zmenu problémy v obchode s mliekom a s platmi učiteľov. Pritom sama akadémia trpí dlhodobou finančnou podvýživou. Považujú slovenské vlády vedecký výskum za zbytočný luxus? Kde sa berie v tunajších politických elitách taký prezieravý postoj k vedeckému bádaniu vôbec a spoločenskovednému zvlášť? Pýtame sa Adama Hudeka z Historického ústavu SAV, ktorý sa venuje najnovším dejinám vedy na Slovensku.

16.08.2016 07:00
SAV, Adam Hudek Foto: , ,
Historik Adam Hudek: "Vo všeobecnosti je fungovanie vedy na Slovensku skostnatené, príliš rovnostárske a postavené na systéme protislužieb."
debata (18)

V nedávnej minulosti sa rozpočtové škrty takmer vždy podarilo v poslednej chvíli odvolať protestmi vedeckej obce. Podarí sa to aj tentoraz – po tom, ako výbor Snemu a Predsedníctvo SAV vydali verejný protest proti viazaniu výdavkov rozpočtovej kapitoly akadémie?
Historici nikdy neboli dobrými prognostikmi a ja v tomto ohľade určite nie som výnimkou. Môžem len dúfať. Príznačné pre situáciu na Slovensku je, že vedci opäť nebudú bojovať za zlepšenie svojich podmienok, ale za zachovanie aspoň toho minima potrebného na prežitie. Stále znova sa ukazuje, že všetky vládne sľuby o podpore vedy nemajú ani cenu papiera, na ktorom sú napísané. Dobrým príkladom je aj ten najnovší, ktorý pred rokom garantoval SAV stabilný rozpočet na najbližšie tri roky.

Vyskytlo sa vôbec v novodobých dejinách Slovenska niekedy obdobie, keď jeho veda nezápasila s finančnými problémami?
Na svete zrejme nie je vedecká inštitúcia, ktorá by bola spokojná so svojím rozpočtom. Je však rozdiel, keď nemáte prostriedky na to, aby ste si každý rok mohli kúpiť tie najmodernejšie prístroje, alebo keď vám nevychádzajú peniaze ani na to, aby ste raz sa dvadsať rokov mohli vymeniť rozpadajúci sa nábytok. Slovenská veda bohužiaľ vždy spadala do tej druhej kategórie. Hoci boli obdobia, keď niektoré vedecké smery získali dočasnú podporu, ako celok vedci na Slovensku nikdy nezažili obdobie aspoň relatívneho dostatku, a to ani v porovnaní s okolitými krajinami strednej Európy.

Skúmali ste aj situáciu za Slovenského štátu, postavenie a financovanie vtedajšej Slovenskej akadémie vied a umení (SAVU). Boli vari jej pracovníci a výskumné ústavy vtedy na tom lepšie?
Nielen vtedy, ale aj v období prvej Československej republiky slovenskú vedu sprevádzali prakticky rovnaké problémy: vedeckých pracovníkov bolo málo a pôsobili v inštitúciách, ktoré vzájomne nespolupracovali a boli navyše chronicky finančne podvyživené. Vládna moc síce pravidelne deklarovala podporu slovenského vedeckého života, o jeho každodenné fungovanie sa však príliš nezaujímala. Zakladateľ SAVU, známy jazykovedec Ľudovít Novák žiadal na rozbehnutie akadémie v roku 1942 tri milióny korún. Nakoniec, až s pomocou prezidenta Jozefa Tisa, sa podarilo získať dva a pol milióna. Chýbajúce peniaze mali plynúť z darov a predaja publikácií, čo však bola úplne nereálna predstava.

Ako takto nastavená akadémia prežívala?
Stávalo sa, že nebolo na výplaty, čo znamenalo prepúšťanie pracovníkov a v mnohých prípadoch aj zastavenie výskumu. V rokoch 1943 – 1945 mala akadémia v piatich svojich ústavoch obsadených 16 pozícií označených ako „vedecké“, neobsadených zostávalo 29. Pritom pri jej založení sa uvažovalo o stovke miest…

Ako reagovalo na krízovú situáciu ministerstvo školstva, ktorému akadémia podliehala?
Odvolávalo sa na mimoriadne vojnové výdavky štátu a podráždene odmietalo pokrývať schodok akadémie dotáciami.

Nepomohol už ani prezident Tiso?
Celá jeho aktivita v prospech SAVU po jej založení sa obmedzila na jedno prijatie oficiálnej delegácie akadémie v decembri 1943.

A čo premiér Vojtech Tuka?
Ten bol najväčším odporcom vzniku SAVU. Po definitívnom schválení zákona o akadémii poslal Novákovi list, v ktorom uviedol, že si neželá byť jej členom. Tukov postoj nepochybne ovplyvnila osobná antipatia voči Novákovi, snaha chrániť výsadné postavenie Matice slovenskej a presvedčenie o prežívajúcom „čechoslovakizme“ v Slovenskej učenej spoločnosti, ktorá tvorila základ budúcej SAVU.

Čo sa stalo so SAVU po vojne?
Už v novembri 1945 vznikol návrh nového zákona o akadémii, začiatkom februára nasledujúceho roku ho schválila Slovenská národná rada. Povedané slovami jej poslanca, literárneho vedca Michala Chorvátha, SAVU začali „budovať na podklade ľudovodemokra­tickom“. Automaticky však do nej prešiel majetok, ústavy aj pracovníci bývalej akadémie. Výskum prebiehal výlučne v oblasti spoločenských vied. Technické, prírodovedné a lekárske ústavy, ktoré mali v prvom rade prispievať k všestrannému rozvoju Slovenska, zatiaľ existovali – ako aj počas vojny – len v rovine plánov do budúcnosti. Hlavným problémom akadémie bol naďalej nedostatok odborníkov. V roku 1946 nemala viac ako 60 vedeckých pracovníkov. Nedarilo sa personálne zaplniť ani existujúce ústavy – niektoré dlhodobo fungovali len formálne, v skutočnosti nemali žiadnych zamestnancov.

Ako môže existovať výskumný ústav bez zamestnancov?
Väčšina vedcov a ďalších pracovníkov pôsobila v akadémii len externe. Aj všetci predsedovia ústavov boli externisti, v absolútnej väčšine univerzitní profesori. Ústavy SAVU kvôli nedostatku financií nemohli vedcom ponúknuť porovnateľné podmienky ako iné inštitúcie, a preto len ťažko hľadali nových zamestnancov. V období rokov 1946 – 1948 pôsobila SAVU predovšetkým ako koordinačné pracovisko a najvýznamnejším výsledkom jej aktivít bola edičná činnosť a vydávanie časopisov. Až do svojej premeny na SAV v roku 1953 fungovala táto akadémia len v provizórnom režime.

Podľa zákona však mala byť vrcholnou a reprezentatívnou inštitúciou slovenskej vedy.
Napriek svojmu oficiálnemu statusu sa v skutočnosti podobala na rezortnú akadémiu Povereníctva školstva. Hoci povereníctvo jej nezostavovalo plán výskumu, mohlo ju kontrolovať po organizačnej a personálnej stránke. Treba si uvedomiť, že SAVU bola založená ako organizácia absolútne závislá od štátnej moci, a to tak finančne, ako aj personálne. Jedinou možnosťou na vymanenie sa z tohto tlaku bolo vymenovanie členstva a naštartovanie procesu samosprávy. Napriek tomu, že zoznam členov akadémie bol predložený na schválenie už v roku 1946, ich vymenovanie sa nikdy neuskutočnilo. Dôvody boli hlavne politické. Prezidentovi Benešovi sa zrejme kandidáti zdali málo „pročeskoslovenskí“ a komunistickej vláde po roku 1948 zasa nedostatočne „marxisticky orientovaní“.

Zlepšili sa po februárovom prevrate aspoň materiálne podmienky vedeckej práce?
Reálne zmeny boli spočiatku minimálne. Akadémia nemala technické a prírodovedecké ústavy, ktoré mali pracovať na riešení aktuálnych hospodárskych problémov Slovenska. V oblasti humanitných vied prinieslo najväčšiu zmenu prebratie štátom zrušených vedeckých odborov Matice slovenskej pod „strechu“ SAVU. Treba vari pripomenúť, že Matica bola dovtedy pre akadémiu hlavným súperom. Zaoberala sa podobnými výskumnými otázkami, ponúkala však lepšie podmienky na prácu. Na vedeckú činnosť venovala dvaapolkrát viac prostriedkov ako SAVU, mala vlastnú tlačiareň, nakladateľstvo a mohla tak vydávať vedecké časopisy. Vytvorila dokonca koordinačný výbor s Českou akadémiou vied a umení, a to v čase, keď slovenská akadémia neudržiavala s českými inštitúciami takmer žiadne kontakty.

Nebolo by potom rozumnejšie prebudovať práve Maticu na vrcholovú vedeckú ustanovizeň?
Matica napriek svojím aktivitám nemala na to reálne predpoklady. Veď matičný výskum bol iba nadstavbou spolkovej činnosti a jeho rozvoj mal zásadné limity a obmedzenia. Spôsob fungovania Matice a jej štatút boli nekompatibilné s modernými nárokmi na organizáciu a reprezentáciu vedy a výskumu v Európe. Navyše komunistické vedenie neprechovávalo k Matici žiadne sympatie. V dôsledku významného postavenia Matice za Slovenského štátu a personálneho obsadenia po roku 1945 vnímali komunisti vedné odbory Matice ako centrá ľudáckeho a protikomunistického zmýšľania.

V štúdii venovanej dejinám akadémie píšete, že zatiaľ čo na vysokých školách prebiehali po roku 1948 čistky, akademické pracoviska toho zostali ušetrené. Z akého dôvodu?
SAVU mala výhodu, že sa priamo nepodieľala na prísne kontrolovanej vysokoškolskej výučbe. Štátna moc si uvedomovala, že v rámci dosiahnutia svojich cieľov nemôže nechať „ideologicky nevyhovujúcich“ vedcov učiť, ale vo výskumnej práci sa ich znalosti dajú využiť. Aj v Česku viacerých vysokoškolských profesorov prepustených po roku 1948 z univerzít neskôr poslali do novovzniknutej Československej akadémie vied (ČSAV), kde, ako sa vyjadrila vládna komisia, bolo "možné využiť ich kvality” bez toho, aby „nevhodne vplývali“ na študentov.

Demonštrujúci akademici pred budovou vlády v... Foto: Robert Hüttner
SAV, protest Demonštrujúci akademici pred budovou vlády v máji 2015.

Napriek všetkým problémom začiatok 50. rokov priniesol akadémii posilnenie jej postavenia ako vedúcej inštitúcie vedeckého výskumu na Slovensku…
Paradoxne áno. Nový vysokoškolský zákon totiž uprednostňoval na univerzitách pedagogickú prácu a ideologickú výchovu na úkor výskumnej činnosti, ktorá mala byť centralizovaná v akadémiách vied. V tomto čase sa tiež začalo vážne diskutovať o rozšírení pôsobnosti akadémie o pracoviská technických a prírodných vied.

Kde na ne našli financie?
Nenašli a bolo chybou vedenia SAVU, že povoľovalo vznik nových ústavov, hoci chýbali prostriedky na ich prevádzku. Takéto nepremyslené aktivity akadémiu dosť kompromitovali v očiach vládnej moci. „Impulzívnosť a nekoncepčnosť vo vedení SAVU“ sa, okrem údajných ideologických nedostatkov jej vedeckých pracovníkov, stala jedným z argumentov pre vznik novej SAV.

SAV vznikla v roku 1953 podľa sovietskeho vzoru. Ale dalo sa vtedy postupovať aj ináč?
Zdeněk Nejedlý, jeden z hlavných ideológov KSČ a spoluzakladateľ ČSAV vyhlásil, že nová akadémia sa musí stať vedeckým nástrojom a organickou súčasťou budovania štátu a jej úlohou bude plniť štátom zadávané úlohy. To bola filozofia jednoznačne prevzatá zo Sovietskeho zväzu. Veľkým úspechom bolo už to, že Slovenská akadémia vied vôbec vznikla. Pôvodné plány počítali len s jednou centrálnou, celoštátnou akadémiou. Argumentom v prospech založenia SAV bola nutnosť riešiť „špecificky slovenské“ problémy. Zároveň treba povedať, že roky 1953 – 1967 znamenali obdobie ustavičného rastu a rozvoja SAV. Kým koncom roka 1953 mala 36 vedeckých pracovísk a 584 pracovníkov, o dva roky neskôr to už bolo 46 pracovísk a zhruba 1¤500 pracovníkov. Aj neskôr pribúdalo ročne okolo 150 – 170 pracovníkov. Vrchol rozvoja v prvom období fungovania inštitúcie nastal roku 1958, keď počet ústavov dosiahol 51.

Vieme, že v tom čase začal vznikať aj komplex vedeckých ústavov na Patrónke v Bratislave. Kde na to bral štát peniaze? Vari považoval vedu za prioritu?
Napriek pravidelne sa opakujúcim vzletným frázam komunistických funkcionárov podpora vedy a výskumu nepatrila k prioritám štátneho rozpočtu. Okrem toho vládna moc venovala väčšiu pozornosť ČSAV ako SAV. V priebehu 50. rokov však investičná výstavba viditeľne zaostala za nárastom počtu pracovníkov. Tento stav neumožňoval rozvoj vedných odborov, ktoré boli z hľadiska reálneho prínosu pre hospodárske napredovanie Slovenska považované za najdôležitejšie. Preto vládne orgány zodpovedné za výstavbu hľadali miesto na plánovaný areál SAV. Základnou snahou bolo skoncentrovať pracoviská príbuzných, najmä prírodovedných a technických odborov na jedno miesto. Podobný proces prebiehal v Česku. Projektovali sa obrovské vedecké areály. Áno, koncom 50. rokov dostávala SAV na tieto účely značné finančné zdroje, ale investovalo sa predovšetkým do stavieb a už menej do prístrojového vybavenia, ktoré ostávalo zastarané a nedostatočné aj v porovnaní s ČSAV. Spoločenskovedných ústavov sa investície netýkali takmer vôbec.

Ako na tom boli v tých časoch pracovníci akadémie s platmi?
Horšie ako pracovníci rezortných výskumných ústavov a neriešený problém už vtedy predstavovali platové podmienky mladých ašpirantov (doktorandov). Boli jedným z dôvodov ich trvalo nedostatočného počtu, najmä v technických, prírodných a lekárskych vedách. Väčšina štátnych podnikov totiž ponúkala mladým absolventom lepšie platy ako akadémia. Navyše aj pracovníci ČSAV dostávali väčšie platy ako zamestnanci SAV, čo bolo dôvodom trvalých sťažností zo slovenskej strany. <OT>Aj tak prekvapuje zvýšená pozornosť rozvoju vedy v období, keď na Slovensku vládli muži iba so základným vzdelaním – prvý tajomník ÚV¤KSS Karol Bacílek a jeho pravá ruka Pavol David. Povestná bola predsa ich podozrievavosť voči intelektuálom.

Ako si vysvetliť tento paradox?
Spomínaní stranícki funkcionári dali vedcom, nevynímajúc tých, ktorí boli členmi KSS, svoju nedôveru viackrát tvrdo pocítiť. Nakoniec sa však museli skloniť pred jednou zo základných poučiek marxisticko-leninského učenia. „Veda je základom socializmu, socializmus z vedy vyrastá a na vede uvedomelo stavia," čítame v uznesení ÚV¤KSČ a vlády z 22. februára 1956. V skutočnosti sa však mocenské špičky zaujímali v prvom rade o vedecké výstupy, ktoré umožňovali riešenie aktuálnych ekonomických problémov. To postupne viedlo k preferencii aplikovaného výskumu a tých oblastí vedy, ktoré nachádzali uplatnenie v priemyselnej výrobe a neskôr aj pri získavaní valút v zahraničnom obchode.

Spoločenské vedy sa tým dostávali do závozu?
Spoločenskovedné pracoviská rástli najpomalšie a ich pracovníci boli logicky aj pod najväčšou ideologickou kontrolou. Najviac sa ich tiež dotýkali pravidelné politické čistky. Postupne to viedlo k podceňovaniu a diskriminácii spoločenských vied, čo bolo – a stále je – vidieť na priestorových problémoch, na prideľovaní pracovných miest, na platovej systemizácii a pri zahraničných stykoch. Aj v rámci akadémie sa u časti vedeckých pracovníkov vytvorila predstava o spoločenských vedách ako o nedôležitom prívesku, ktorému stačí umožniť prežívať a na úkor ktorého sa dajú riešiť problémy „privilegovaných“ odborov. Napriek tomu v rôznych obdobiach komunistické vedenie štátu zameriavalo svoju pozornosť na vybrané spoločenskovedné odbory.

Na ktoré napríklad?
Na začiatku 50. rokov to bola historiografia, pretože bolo nutné historicky zdôvodniť komunistický nárok na moc v Československu. V čase ekonomických kríz sa záujem obrátil na ekonómov. Na začiatku 60. rokov padlo rozhodnutie obnoviť sociologický výskum, dovtedy označovaný za „buržoáznu pavedu“.

To už bolo v období, keď reformná politika Pražskej jari sa už v mnohom opierala o výsledky analýz pripravených akademickými pracoviskami. Aké dôsledky to malo pre spoločenskovedné ústavy?
Počas tzv. normalizácie prebehli v akadémii tvrdé previerky a politické čistky. V tom čase mala 44 ústavov a okolo 2 550 pracovníkov. V rokoch 1968 – 1971 z nich muselo odísť 420. Argumenty neboli vždy len ideologické, na vyhadzovanie politicky nepohodlných pracovníkov sa často využili aj tzv. úsporné opatrenia. V rámci ďalšieho rozvoja SAV potom dostali opäť prednosť prírodné a technické vedy, naopak, spoločenských vedcov označili stranícke orgány za hlavných vinníkov „kontrarevolučného vývoja“ v roku 1968. V skutočnosti sa v reformnom procese rovnako aktívne angažovali aj prírodovedci a technici. Pre SAV bolo nevýhodné aj rozhodnutie o jej financovaní zo slovenského rozpočtu, zatiaľ čo ČSAV, ktorá zahŕňala už len české ústavy, dostávala prostriedky z oveľa bohatšieho federálneho rozpočtu.

Spomenuli ste úsporné opatrenia, tie sa vo vede a výskume prijímali aj v ďalších rokoch. Prečo?
Najčastejšie pre zhoršujúce sa ekonomické podmienky v Československu. Chýbali devízové prostriedky na dovoz prístrojového vybavenia, náhradných dielov a vedeckej literatúry z kapitalistických krajín. Napríklad, opatrenia prijaté v roku 1980 sa týkali predovšetkým miezd, investičnej výstavby, financií na zahraničnú spoluprácu a propagáciu SAV. Vládne orgány požadovali znižovanie nákladov, šetrenie materiálom a energiami. Opätovne sa zdôraznilo, že akadémia by mala svoje zdroje sústrediť na riešenie najdôležitejších výskumných úloh z hľadiska pomoci národnému hospodárstvu. Na konci 80. rokov mala SAV asi 6-tisíc pracovníkov sústredených v 47 vedeckých pracoviskách. Plnenie výskumných úloh prebiehalo pod zvýšeným ekonomickým tlakom, každoročne sa redukoval rozpočet SAV. V tomto čase však už bolo jasné, že socialistická veda nie je schopná držať krok s vývojom v západných krajinách.

Po spoločenskej zmene v roku 1989 prepukli diskusie o zmysle ďalšej existencie SAV, zazneli dokonca návrhy zrušiť ju ako „sovietsky vynález“ či „prežitok totality“ a sústrediť vedecké bádanie na univerzity. Nebolo by to riešenie?
Zrejme nie, o čom svedčí fakt, že snahy o likvidáciu neuniverzitného výskumu a vývoja neuspeli ani v Česku, Poľsku, Maďarsku a ďalších postkomunistických krajinách. Nakoniec prevládol argument, že by bolo hlúpe rušiť fungujúce pracoviská vedy a výskumu. Najmä ak neexistovala žiadna záruka, že peniaze ušetrené na SAV by boli automaticky presunuté na univerzity. Namiesto toho sa zvolila cesta transformácie jestvujúcich akadémií na efektívne vedecké inštitúcie.

Bola to liečba šokom s doslova drastickou diétou. Čo vzala a čo priniesla Slovenskej akadémii vied?
Vo finančnej tiesni, ktorá bolo dôsledkom drastickej až 70-percentnej redukcie rozpočtovej kapitoly SAV v porovnaní s rokom 1989, sa na základe výsledkov evaluácie, komplexného hodnotenia zredukoval počet zamestnancov asi o 40 percent a v ďalších rokoch sa zastavil na približne 3-tisíc pracovníkoch. Čiže odišiel takmer každý druhý, ak berieme za východiskový rok 1989. Treba však povedať, že súčasne sa zvýšila kvalita a efektivita výskumu.

Zrušilo sa niekoľko ústavov.
Osem ústavov a kabinetov. Lenže SAV prežila.

Vlády však pokračovali v reštriktívnej politike voči akadémii aj po osamostatnení sa Slovenska. Čím sa vysvetľovalo? Opäť zhoršujúcimi sa ekonomickými podmienkami?
Napriek predchádzajúcim drastickým opatreniam, pre ktoré ešte vedecká obec našla pochopenie, mal rozpočet pre SAV na rok 1994 znova klesnúť takmer o šestinu. Tento zámer ministerstva financií však už narazil na značný odpor vedcov, ktorí očakávali skôr odmenu za súhlas s transformáciou, nie ďalšie škrty. Vedenie SAV dalo najavo, že ďalšiu redukciu pracovníkov bude považovať za krízový stav v slovenskej vede. Signatári Memoranda slovenskej vedeckej a technickej inteligencie žiadali vytvorenie legislatívneho rámca pre vývoj vedy a výskumu, stratégiu ich ďalšieho ekonomického a sociálneho rozvoja na úrovni európskeho štandardu a vyčlenenie finančných prostriedkov na podporu medzinárodnej vedeckej spolupráce. Výsledkom týchto aktivít bolo čiastočné navýšenie rozpočtu pre SAV.

Zmenil sa prístup vlád voči slovenskej vede po prijatí záväzkov z Európskej únie?
Už prvá Dzurindova vláda si predsavzala „presadzovať postupné zvyšovanie zdrojov tak, aby sa podiel výdavkov na vedu z HDP približoval úrovni Európskej únie“. Vieme však, že rozdiel medzi deklarovanou a reálnou podporou vedy a výskumu ostal typickým znakom tejto aj všetkých nasledujúcich vlád napriek častým výzvam z prostredia vedeckej obce i viacerým upozorneniam inštitúcií EÚ. Napríklad, v roku 2002 bolo Slovensko jedinou krajinou V4, kde výdavky na vedu klesli. Na jedného pracovníka dostávala SAV desatinu toho, čo v Európskej únii a polovicu z toho, čo v Českej republike. Nedostatok financií spôsoboval odchod najkvalitnejších vedeckých pracovníkov SAV na lepšie platené miesta v súkromnej sfére alebo v zahraničných vedeckých inštitúciách. Akadémia začala mať aj problémy – najmä v oblasti prírodných a technických vied – so získavaním mladých pracovníkov. Snaha SAV o získavanie mimorozpočtových prostriedkov pomohla nedostatok financií len čiastočne zmierniť.

Prežila by akadémia, nebyť vstupu Slovenska do EÚ?
Ťažko povedať, ale z pohľadu SAV bolo zapojenie sa do európskych projektov mimoriadne dôležité. Prostriedky získané z týchto zdrojov tvorili totiž jedinú možnosť, ako zlepšiť chronicky nedostatočné financovanie zo strany štátu. Na Slovensku sa však medzi politickými špičkami udomácnila absurdná predstava, že veda by mala žiť hlavne z „európskych peňazí“, pričom štát musí do nej investovať len nevyhnutné minimum.

A tak sa v roku 2008 Slovenská republika, čo sa týka výšky podielu HDP vynaloženého na vedu a výskum, zaradila na predposledné miesto v EÚ…
Pritom Česko dávalo až deväťkrát viac… Práve vtedy prišli ďalšie rozpočtové škrty vlády, ktoré sa prejavili opätovným krátením rozpočtu akadémie takmer o päť miliónov eur. Návrh vyvolal medzi vedeckými pracovníkmi SAV značné znepokojenie. Jeho prejavom bola napríklad petícia Zachráňme slovenskú vedu, ktorú podpísali prominentní slovenskí vedci. Znovu sa začalo diskutovať o rôznych krízových scenároch prežitia. Predpokladalo sa šetrenie na zamestnancoch a všeobecných výdavkoch, aby krízový stav neohrozil rozbehnuté projekty. A nasledujúce roky sa opakovane niesli v znamení existenčnej otázky, kde získať dostatok financií…

Nespomenuli by ste niektorý turbulentný bod?
Povedzme na začiatok roku 2011 chcela vláda Ivety Radičovej presunúť prostriedky z Operačného programu Výskum a vývoj a z Operačného programu Vzdelávanie na výstavbu diaľnic. Hlavným argumentom zo strany vlády bolo tvrdenie, že slovenské inštitúcie vedy a výskumu nedokážu prostriedky vo fondoch využiť. Plánovaným presunom zabránili len medializované protesty vedeckej obce.

Ako si vysvetľujete, že slovenské vlády škrtajú v prípade núdze rozpočty predovšetkým vedcom? Jeden z ministrov financií sa bývalému dlhoročnému predsedovi SAV Štefanovi Lubymu v slabej chvíľke priznal: „Pán predseda, kvôli vede ešte žiadna vláda nepadla.“ Bude to preto?
Nepochybne. V slovenskom prípade deklarácie o podpore vedy a výskumu neznamenajú vôbec nič. Politici ich opakujú, lebo to patrí k bontónu relatívne vyspelého európskeho štátu. V skutočnosti, a to platí aj na začiatku 21. storočia, úplná väčšina z nich považuje podporu vedy za „nutné zlo“, nevidia v tom žiadny význam. Z ich pohľadu ide vlastne o vyhodené peniaze. V tomto spôsobe myslenia sa len málo líšili pravicové vlády od tých ľavicových. Na rozdiel od Českej republiky, Maďarska aj Poľska je tu podpora vedy očividne považovaná za zbytočný luxus, ktorý štátu nič neprináša. Ak sa s takýmto názorom netaja politické elity, nemôžeme sa čudovať, že prevažuje aj v širokej verejnosti. Z hľadiska ďalšieho rozvoja štátu však ide o nesmierne škodlivý postoj.

Na Slovensku deklarácie o podpore vedy a... Foto: Robert Hüttner
SAV Na Slovensku deklarácie o podpore vedy a výskumu neznamenajú vôbec nič. Na snímke budova predsedníctva SAV na Štefánikovej ulici v Bratislave.

Ani v posledných dvoch desaťročiach sa nepodarilo celkom odstrániť diskrimináciu spoločenskovedných ústavov, dokonca sa spochybňuje ich oprávnenosť začlenenia do SAV. Kedy a ako sa to podarí prekonať?
Spoločenskí vedci sa v súčasnosti sťažujú na diskrimináciu všade na svete. V situácii čoraz väčšej komercionalizácie vedy spoločenské vedy jednoducho negenerujú dostatočné zisky. V konečnom dôsledku však žiadny štát bez nich nemôže existovať. Presvedčil sa o tom aj komunistický režim, keď na začiatku 60. rokov namáhavo obnovoval sociologický výskum, pretože zistil, že bez základných údajov o spoločnosti sa nedá vládnuť. V Nemecku napríklad s obrovskými, na slovenské pomery nepredstaviteľnými nákladmi budujú dnes takmer zaniknuté výskumné strediská zaoberajúce sa Ruskom a Ukrajinou. Ako sa tiež ukazuje po volebných úspechoch extrémnej pravice na Slovensku, ani historiografia nie je taká zbytočná veda, ako sa mnohým zdalo. Spoločenskovedný výskum je skrátka rovnako dôležitý ako ten prírodovedný. Neviem však odhadnúť, do akej miery si to uvedomujú osoby zodpovedné za podporu vedy na Slovensku. Ak mám teda odpovedať na vašu otázku, som skôr pesimistom.

Od roku 2007 pôsobíte v SAV a máte možnosť vidieť jej problémy takpovediac zvnútra. Je tam ešte čo skvalitňovať? Majú v niečom pravdu aj kritici akadémie, keď jej vyčítajú isté plytvanie či trieštenie tvorivých síl?
Bol som už vo viacerých zahraničných, najmä nemeckých, vedeckých inštitútoch. Aj tam mi ich riaditelia hovorili, že keby mohli, okamžite vyhodia približne pätinu zamestnancov. Čiže, samozrejme, vždy a všade je čo zefektívňovať, vždy je kde škrtať. Slovenský systém podpory vedy zďaleka nepatrí k tým efektívnym. Problém je, že vedci nemajú vplyv na fungovanie podpory vedy a výskumu, naopak, musia sa prispôsobovať ustavičným zmenám. Navyše, keď každý rok bojujete o prežite v ťažko predvídateľnom prostredí, sotva sa môžete zaoberať dlhodobými plánmi rozvoja.

Ako by ste charakterizovali „slovenský systém“ fungovania vedy?
Vo všeobecnosti je fungovanie vedy na Slovensku skostnatené, príliš rovnostárske a postavené na systéme protislužieb. Slovenský systém len v minimálnej miere umožňuje oceňovanie excelentných výkonov, podporu talentovaných mladých vedcov a výnimočných vedeckých kolektívov.

Čo treba spraviť pre nápravu takéhoto „sytému“?
Prvým krokom k zlepšeniu situácie musí byť zásadné navýšenie a zabezpečenie stabilnej materiálnej podpory vedy, aspoň na českú úroveň. Viem, znie to asi prízemne, ale v opačnom prípade naďalej ostane hlavným problémom slovenskej vedy len základná snaha o udržanie existencie.

Adam Hudek (1979)

historik
Adam Hudek Foto: Pravda, Robert Hüttner
SAV, Adam Hudek Adam Hudek
  • V roku 2003 absolvoval odbor história-politológia na Filozofickej fakulte

Univerzity Komenského v Bratislave.

  • Dizertačnú prácu obhájil na Historickom ústave SAV a od roku 2007 tam pôsobí ako vedecký pracovník, v roku 2016 vo funkcii zástupcu riaditeľa.
  • Venuje sa dejinám komunistického Československa, stredoeurópskej historiografii po roku 1945 a histórii vedeckých inštitúcií, ako aj politike vedy na Slovensku.
  • Absolvoval dlhodobé študijné a vedecké pobyty na univerzitách vo Viedni (2004 – 2005), v Prahe (2011 – 2012) a nemeckej Jene (2014–2015).
  • Medzi jeho najvýznamnejšie publikácie patrí monografia Najpolitickejšia veda. Slovenská historiografia v rokoch 1948–1968 (2010) a kolektívna monografia Overcoming the Old Borders. Beyond the Paradigm of Slovak National History (2013) ocenená cenou SAV pre mladého vedeckého pracovníka v roku 2014.
  • Ako spoluautor sa podieľal na rozsiahlych Dejinách Slovenskej akadémie vied (2014) ocenených Cenou SAV v roku 2015.

© Autorské práva vyhradené

18 debata chyba
Viac na túto tému: #veda #SAV #historik