Prognostička: Slovensko nedokáže prilákať cudzincov ani našincov

Migrácia vážne ovplyvňuje Slovensko. Reč však nie je o aktuálnej migračnej vlne z Blízkeho východu a Afriky, ale o systematickom odchádzaní Slovákov z vlastnej krajiny. Martina Chrančoková z Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied sa migrantom venovala vo svojej dizertačnej práci aj ako spoluriešiteľka projektu Youth Mobility. Tvrdí, že iné krajiny lákajú Slovákov nielen vyšším zárobkom a lepším vzdelaním, ale aj imidžom, ktorý si pestujú v rámci imigračných stratégií. Tie Slovensku chýbajú, naša krajina zlyháva aj v lákaní ľudí späť. Ak sa niekto vráti, zväčša je to kvôli rodine.

07.09.2016 07:00
Martina Chrančoková, SAV Foto: ,
Martina Chrančoková z Prognostického ústavu SAV.
debata (34)

O tom, prečo mladí Slováci odchádzajú do zahraničia, sa v médiách hovorí už roky. Váš výskum je však zaujímavý v tom, že ste pre projekt Youth Mobility a pre vašu dizertačnú prácu robili rozhovory aj s ľuďmi, ktorí sa vrátili. Čo ich lákalo späť?
Hlavne rodina, prípadne priateľstvá. Hovorila som trebárs s ľuďmi, čo žili v Spojených štátoch, Anglicku alebo napríklad v Indii osem a viac rokov, mali tam už svoje rodiny, deti navštevovali miestne školy, plánovali v cudzine ostať žiť, no zrazu sa stala nejaká udalosť doma v rodine a oni sa vrátili. Napríklad im ochoreli rodičia a chceli sa o nich starať. To bol veľmi častý dôvod. Ďalším dôvodom boli deti.

Chceli ich vychovávať na Slovensku?
Najmä ženy si priali, aby sa ich deti narodili na Slovensku a vyrastali v rovnakej kultúre ako ony. Niektorým sa viac pozdávalo aj základné školstvo na Slovensku.

Rodinné dôvody však asi nie sú jediné, pre ktoré sa Slováci vracajú…
Mladí ľudia a študenti idú do zahraničia s cieľom získať výhody pre budúcu kariéru. Vedia, že im diplom z prestížnej zahraničnej školy môže neskôr pomôcť na Slovensku, takisto že im jazykové znalosti otvoria viac dverí k lepšej práci. Keď majú potom šancu tieto znalosti využiť na Slovensku a naplniť svoj potenciál doma, vracajú sa vlastne kvôli svojej kariére.

Zatiaľ sme hovorili o mladších, vy ste však do dizertačnej práce zahrnuli aj skúsenosti starších Slovákov.
Aj niektorí starší odchádzajú do zahraničia preto, aby si neskôr zlepšili svoje postavenie na domácom pracovnom trhu a vracajú sa teda späť s vidinou lepšieho uplatnenia. A potom existuje aj skupina ľudí, zväčša menej kvalifikovaných, ktorí chodia do zahraničia na sezónne práce či na rôzne brigády. Oni v zahraničí nezískavajú skúsenosti, ktoré by výrazne zlepšili ich šancu zamestnať sa doma, a tak sa obyčajne do zahraničia znova a znova vracajú. Niektorí fungujú tak, že idú napríklad do Dánska na tri či štyri mesiace, zarobia si tam nejakých 12-tisíc eur a z toho potom žijú na Slovensku zvyšok roka.

Aj tí však nejaké nové skúsenosti získavajú. Minimálne rozhľad.
Áno a presne o tom takisto píšem vo svojej práci, ide o takzvané tiché poznatky. Nemusíte získať diplom z univerzity, dokonca sa ani naučiť jazyk, a predsa v zahraničí dokážete získať niečo, čo sa náročne interpretuje, ale človek z toho predsa dokáže ťažiť. V zahraničí ľudia spoznávajú nové kultúry, overia si, že sa dokážu o seba postarať v neznámom prostredí.

Keď rakúsky spisovateľ Martin Pollack písal v knihe Americký cisár o migrantoch zo strednej Európy z polovice 19.¤storočia, tvrdil, že keď sa vrátili domov z Ameriky, už nebrali vtedajšiu vrchnosť za automatickú autoritu, boli sebavedomejší. Deje sa niečo podobné aj dnes
Určite taká skúsenosť dodá človeku aj sebavedomie. Témou mojej dizertačnej práce je transfer poznatkov pomocou medzinárodnej migrácie a sústredila som sa v nej aj na to, ako dokážu tieto nadobudnuté skúsenosti doma využiť. Niektorí len v tom, že si nájdu lepšie platené zamestnanie.

Iní zhodnotia, že ich schopnosti na Slovensku nedokážu ohodnotiť, ale chcú tu ostať, tak začnú sami podnikať. Z rozhovorov mi tiež vychádzalo, že v zahraničí ľudia získali lepšie pracovné návyky, dokážu si viac stáť za slovom a plniť si sny, sú ochotní viac riskovať. Toto si so sebou prinášajú domov, no ovplyvňujú tým aj ľudí okolo seba a migrácia tak nepriamo mení aj našu spoločnosť.

Existujú nejaké typické vzorce pre správanie Slovákov v zahraničí?
Líši sa to podľa vzdelania. Študenti pracujú často na letných brigádach, niektorí sa na rovnaké miesto vracajú aj viac rokov po sebe. Slováci so strednou školou bez maturity pracujú často ako au-pair, čašníci, v upratovacích službách. Neraz sa ani dobre nenaučia jazyk, niektorí ostanú bez práce, vrátia sa domov a potom si privyrábajú občasnými zahraničnými brigádami, no nemajú v pláne sa už natrvalo vrátiť do zahraničia.

Migranti s odbornou strednou školou pracujú často ako elektrikári, montážnici, au-pair, čašníci, zdravotné sestry. Tí už vedia aj jazyk, ktorý im dodáva istotu, že po návrate na Slovensko doma nemusia uviaznuť, ale kedykoľvek sa budú vedieť uplatniť aj vonku.

A čo tí, ktorí majú skončenú vysokú školu?
Obyčajne nemajú problém nájsť si prácu vo svojom odbore, časť tiež začína s manuálnymi prácami a brigádami, no toto prechodné obdobie na zlepšenie sa v jazyku trvá maximálne šesť mesiacov až rok. U mužov sú časté pozície v IT, muži aj ženy robia tiež manažérov, administratív­ne práce.

Z tých, čo sa vrátia domov – aký dlhý je ich pobyt v cudzine?
Ľudia s nižším vzdelaním strávili v zahraničí obyčajne jeden až dva roky, tí s vyšším vzdelaním od štyroch do ôsmich rokov.

A aký je ten návrat domov? Dokáže sa človek z Londýna vrátiť povedzme do rodného Sabinova?
Ľudia, ktorí predtým študovali v Bratislave, sa väčšinou vracajú tam. Návrat vyvoláva aj takú vnútornú migráciu, ľudia často svoje v zahraničí nadobudnuté skúsenosti nevedia uplatniť v menších obciach, a tak sa sťahujú do väčších metropol, najčastejšie do hlavného mesta.

Do svojich rodných obcí sa však často vracajú ľudia, čo odchádzajú na sezónne práce. Nižšie kvalifikované zamestnanie sa im na Slovensku po skúsenosti s plácou v zahraničí už veľmi neoplatí robiť, a tak často žijú časť roka na Slovensku, druhú časť v cudzine.

Sú takí ľudia šťastní?
Docent Vladimír Baláž z nášho ústavu tvrdí, že migrant je vlastne nešťastný človek. Keby bol šťastný, nemusel by nikam odchádzať. A či bude šťastný v novej krajine? Mnohí nie sú a vytvárajú si tam idylickú predstavu domova, lenže ten je po návrate už tiež nenávratne iný.

V akom zmysle iný?
Majú s tým problém najmä ľudia, ktorí boli v zahraničí dlhší čas a neplánovali sa už vrátiť. Pre nich môže byť návrat ťažký. Všetci respondenti, ktorí sa vrátili po nejakom dlhšom čase zo zahraničia, uvádzali, že medziľudská komunikácia je na Slovensku iná, viacerí z toho boli sklamaní. V porovnaní napríklad s Anglickom tu prevláda pocit, že sa nič nedá, ľudia sú u nás viac negatívne naladení. Niektorí Slováci sa po návrate domov pokladajú stále za cudzincov, nevedia sa prispôsobiť. Sú stratení, lebo sa už necítia doma nikde.

Ako sa v zahraničí mení identita Slovákov?
Aj v zahraničí väčšinou tvrdili, že miesto, kam najviac patria, je Slovensko. Ten pocit domova mali opäť spojený najmä s rodinou a najbližšími. Skoro vždy povedali ako prvé názov mesta alebo konkrétnej dediny, odkiaľ pochádzajú. Niektorí sa cítia aj ako svetoobčania, tých je však menej, často hovorili, že patria do krajín, v ktorých ovládajú jazyk. Identite prikladali ľudia dôležitosť, často hovorili, že sú hrdí na to, že sú Slováci.

A čo zmena hodnôt? Ako ich zahraničie formuje?
Veľká časť ľudí mi hovorila, že sa u nich zvýšila hodnota priateľstva a rodiny. Získali tiež iný pohľad na ľudí a svet vôbec. Viac začali investovať do zážitkov a cestovania, ako do hmotných vecí. Tvrdili, že ich pobyt v zahraničí naučil väčšej tolerancii, nezávislosti a ohľaduplnosti. Niektorí zmenili pod váhou nových skúseností aj dovtedajšie politické vnímanie.

Ak sa teda rozhodnú vrátiť, ako ich po návrate vníma okolie? Uľahčuje im situáciu, alebo skôr zhoršuje?
Ako kto. Navrátilci sa často stretávali so závisťou a s nepochopením. Časť ľudí, ktorí nikdy nežili v zahraničí, nevie pochopiť zmýšľanie migrantov, považuje ich dokonca za povýšeneckých. Iní ich zase vnímajú ako odvážnych a jazykovo zdatných. Nakoniec sa však navrátilci prispôsobia životu na Slovensku, lebo poznajú slovenskú mentalitu, ale necítia sa celkom šťastní. Pripomínam, že to neplatí o všetkých.

Zaujímavo v práci opisujete skúsenosti detí navrátilcov…
Deti sa prispôsobia životu na Slovensku ľahšie. Rodičia ich často dajú do súkromnej školy špecializovanej na jazyky, aby sa mohli ďalej vzdelávať v jazyku, ktorý mali predtým. Zo zahraničia si tiež deti často prinesú nové podnety, vedia si viac vážiť ľudí rôznych národností, majú nadhľad a sú neraz flexibilnejšie ako deti, ktoré žili len doma na Slovensku.

Koľko ľudí sa chce reálne vrátiť? Podľa výskumu Sociologického ústavu SAV Brain Drain 2014 až polovica študentov študujúcich v zahraničí neplánuje návrat…
Sama som bola pri prezentácii tohto výskumu, no takýmto vysokým číslom si nie som istá. Ako som už spomínala, plány sú jedna vec a životné udalosti druhá. Slováci majú túžbu po rodine a rodinných hodnotách a to vie ovplyvniť rozhodnutie vrátiť sa aj po rokoch strávených v zahraničí.

V projekte Youth Mobility ide o to pochopiť mladých ľudí, prečo idú do zahraničia, za akou prácou, prečo sa doma nevedeli uplatniť. A vlastne ako funguje migrácia v rámci Európy. Dá sa nejako ovplyvňovať?
Samozrejme, hlavne migračnými politikami. Každá krajina má moc prilákať a odlákať ľudí takzvanými push a pull faktormi, ktoré vedia jednotlivé štáty aktívne ovplyvňovať. Push (v preklade tlačiť) faktory sú tie, ktoré vás z krajiny vytláčajú. Ako príklad môžem uviesť zlú kvalitu života v krajine alebo vysokú mieru nezamestnanosti.

Naopak, pull faktory (v preklade ťahať) lákajú ľudí na miesta s lepšími podmienkami, napríklad môže ísť o vyššie mzdy. Niekedy sa krajiny medzi sebou dohodnú a vytvoria spoločnú migračnú politiku priaznivú pre obe krajiny. Pekný nedávny príklad je Nemecko. V krajine určili, že v rámci vysokoškolského štúdia bude musieť každý študent absolvovať aspoň jeden semester v zahraničí.

V tom istom čase zaviedlo Rakúsko dobré podmienky pre nemeckých študentov, čím ich aktívne lákalo. Samozrejme, svoje zohrala aj blízkosť a spoločný jazyk, no aktívne politiky oboch štátov k tomu výrazne dopomohli. A v Rakúsku študuje trikrát viac Nemcov ako predtým.

To bol však pozitívny príklad migračnej stratégie. Na Slovensku prevláda skôr ten negatívny faktor.
U nás to vychádza zo situácie, že sa tu mladí nevedia uplatniť, majú slabé zárobky, ale nepomáha ani celkový imidž krajiny, a ten je pri migrácii veľmi dôležitý. V rámci projektu máme takú hru, v ktorej si môžete zvoliť krajinu, kam by ste chceli vycestovať a usadiť sa.

Najskôr si máte vybrať iba podľa kritérií – aká je tam klíma, či je tam riziko terorizmu, koľko môžete zarobiť. Názov krajiny však nevidíte. Potom dostanete zase len názvy štátov a vtedy si vyberáte podľa imidžu. Samozrejme, často sa to nezhoduje. No v skutočnosti – mnoho ľudí si vyberá len na základe imidžu. Veď koľko z nich vie objektívne zhodnotiť kritériá a tak sa rozhodnúť?

Aký imidž má Slovensko?
Nie veľmi dobrý, a to aj preto, že my cudzincov lákať nechceme. Ja si uvedomujem, že to nesie aj svoje riziká, ktoré krajiny ako Veľká Británia, Francúzsko či Nemecko v súčasnosti nesú, napríklad v hrozbe terorizmu, ale tieto krajiny vedia, že v dlhodobom horizonte pre nepriaznivú demografiu budú tých cudzincov potrebovať. Okrem toho, keď robíte migračnú politiku, môžete ovplyvňovať aj to, kto k vám príde.

Tak ako napríklad Česi lákajú slovenských študentov?
Áno, česká spoločnosť chce šikovných mladých ľudí zo Slovenska a jej politika sa na tom aktívne podieľa. Inokedy je to v kombinácii s imidžom krajiny. V projekte Youth Mobility máme zahrnutých deväť krajín a ja sama som v rámci neho pôsobila na University of Surrey v Anglicku. Vtedy som napríklad zistila, že mnoho Angličanov študuje v Holandsku. Opäť – je to kvôli tomu, že tam môžu študovať v angličtine, ale napomáha to aj priaznivé prostredie, ktoré ich víta s dobrými podmienkami plus imidž liberálnej slobodnej krajiny.

V projekte figurujú aj západoeurópske krajiny, napríklad spomínané Anglicko. Je migrácia ich vlastných obyvateľov témou aj tam?
Mladí Briti takisto migrujú – prevažne do severských európskych štátov, kam započítam aj Holandsko, ale často odchádzajú aj do Ázie, najmä do Japonska a do Číny. Po skončení štúdia sa však vracajú, takže tá situácia je iná ako u nás.

Martina Chrančoková Foto: Robert Hüttner, Pravda
Martina Chrančoková, SAV Martina Chrančoková

Lebo si doma zarobia?
Toto je práve to zlé uvažovanie, že všetko je o peniazoch. Neoklasická teória migrácie predpokladá, že migrácia je ovplyvňovaná iba príjmami a zamestnanosťou. Síce tvrdí, že najhlavnejším dôvodom na migráciu je práca, no aj z rozhovorov, ktoré som mala s desiatkami Slovákov, mi vychádza, že keď dáte prácu bokom, stále je veľa dôvodov, prečo ľudia migrujú.

Angličania sa vracajú, lebo im vyhovuje úroveň života doma, nielen finančne, ale napríklad aj kultúrou spolužitia, tým, že majú v mestách veľa parkov, rôznymi drobnosťami, ktoré spolu vytvárajú imidž krajiny. Keď na Slovensku nezdvihneme túto všeobecnú úroveň života, tak sem naozaj nik nebude chcieť prísť.

Migrant je inak slovo, ktoré pre časť populácie dnes znie až ako nadávka. Vaši respondenti sú tiež migrantmi. Vnímajú s utečencami z Blízkeho východu či Afriky nejaké paralely?
Podľa rozhovorov, ktoré som viedla, sa s nimi vôbec nestotožňovali. Myslia si, že kým oni sa rozhodli slobodne, že odídu, aby naplnili nejaké svoje ambície a našli si uplatnenie, tých povedzme zo Sýrie vnímajú viac ako politických migrantov, ktorých sem donútili prísť nejaké okolnosti. Niektorých to slovo naozaj až urážalo.

Hovoríte, že naši odchádzajú, aby si našli uplatnenie, naplnili si ambície – to je presne to, čo mnohí vyčítajú utečencom, že idú za výhodami…
Slováci to väčšinou vnímajú tak, že cestujú legálne za prácou či vzdelaním, kým utečencov vnímajú ako tých, čo chcú využívať benefity. Slováci sa naozaj nevidia na jednej úrovni s utečencami, veď v tomto prípade ide o úplne inú migráciu.

Martina Chrančoková (1984)

vedecká pracovníčka v Prognostickom ústave SAV

  • Vyštudovala štatistické metódy v ekonómii na Fakulte hospodárskej informatiky Ekonomickej Univerzity v Bratislave.
  • Od roku 2013 pôsobí v Prognostickom ústave Slovenskej akadémie vied a zároveň aj v Ústave manažmentu Slovenskej technickej univerzity ako doktorandka aj ako vedecká pracovníčka. 
  • Venuje sa témam migrácie a transferu poznatkov; absolvovala zahraničné pobyty vo Veľkej Británii, konkrétne na Univerzite of Surrey.
  • Spolu s ďalšími kolegami z Prognostického ústavu SAV je spoluriešiteľkou medzinárodného projektu Ymobility, ktorý je financovaný cez Horizont 2020.

© Autorské práva vyhradené

34 debata chyba
Viac na túto tému: #SAV #migrácia #Martina Chrančoková