Lesník a ochranár Milan Koreň: Sme schopní v Tatrách konať? A ako?

, 24.09.2016 12:00
Milan Koreň
Milan Koreň o sebe tvrdí, že je lesníkom aj ochranárom zároveň. K téme rozširovania lykožrúta vo Vysokých Tatrách sa pýta: Máme za každú cenu chrániť aj deštrukčné prírodné procesy? Má na to naša generácia vôbec právo? Autor: ,

Tatry sa pred našimi očami menia. Kým jedni hovoria, že tatranské smrekové lesy sa po ničivých veterných kalamitách a následnom hromadnom výskyte lykožrúta celoplošne rozpadajú, iní tvrdia presný opak: práve sa rodí ľudskou rukou nepoškvrnená divočina v réžii matky prírody. Má či nemá človek právo vstúpiť do prírodných procesov? Vieme si vôbec predstaviť budúcu podobu Tatier po klimatickej zmene? Lesník a ochranár Milan Koreň Tatrám venoval veľkú časť svojho života a hovorí, že teraz "žijeme v zlomovom vývojovom období."

Spor o Tatry by mali rozsúdiť odborníci, presnejšie práve oni by mali dať rukolapné fakty pre jednoznačné politické rozhodnutie. Kto je však väčší odborník: lesník či ochranár? Je vôbec možné viesť deliacu čiaru medzi nimi? A za koho sa považujete vy?
Môj profesijný život je pomerne jednoduchý. Jeho prvú polovicu som pracoval na Slovenskej akadémii vied. Začínal som v Ústave biológie krajiny, neskôr som zakotvil v Ústave ekológie lesa.

Druhú polovicu života, presnejšie v rokoch 1990 až 2011, som pôsobil v pôvodnej Správe Tatranského národného parku, po jej rozpade v roku 1994 v novozri­adených Štátnych lesoch TANAP-u v Tatranskej Lomnici. Celý čas som mal na starosti Múzeum TANAP-u a aplikovaný výskum vyúsťujúci do praktickej ochrany prírody tohto národného parku.

Hlásite sa teda k lesníkom aj ochranárom?
Isteže, kedysi pre zamestnancov TANAP-u platila zásada: lesník rovná sa ochranár. Osobne sa stále takto cítim, napriek tomu, že v roku 1994 zákon o ochrane prírody a krajiny rozdelil pôvodnú Správu TANAP-u na novú Správu TANAP-u v riadení ministerstva životného prostredia a Štátne lesy TANAP-u v riadení ministerstva pôdohospodárstva.

Čo prinieslo toto rozhodnutie?
Úplne poprelo prednosti vtedajšieho organizačného modelu TANAP-u, ktorý nám závideli v iných národných parkoch doma i v zahraničí. Spravovanie národného parku sa na istý čas ocitlo v slepej uličke. Vyplynula z toho známa dlhodobo medializovaná „kauza TANAP“.

V tom vidím prapríčinu súčasného vnímania lesníkov a ochranárov verejnosťou ako nezlučiteľných, antagonistických zoskupení. Medzirezortné spory prehĺbili rozdielne názory na spôsob riešenia situácie po veterných kalamitách, najmä po kalamite v novembri 2004. Veľkou mierou k tomu prispeli niektoré nevládne organizácie.

Prečítajte si tiež rozhovor s ochranárom Erikom Balážom: Lykožrút nepriniesol Tatrám smrť, ale život

Akú rolu zohrali v spravovaní TANAP-u?
Myslím si, že zneužili právo vstupovať do správnych konaní, pretože všemožne zabraňovali spracovať popadané kmene stromov. Napríklad Lesoochranárske zoskupenie VLK v tej dobe zaslalo na ministerstvo životného prostredia 39 podnetov, údajne kvôli protiprávnemu postupu ŠL TANAP-u pri spracovaní kalamitného dreva.

Fakt, že Slovenska inšpekcia pre životné prostredie ani jeden z týchto podnetov nevyhodnotila ako porušenie zákona o ochrane prírody a krajiny, svedčí prinajmenšom o zlomyseľnosti ich počínania. Ani to nestačilo.

Títo ľudia sa obrátili aj na orgány EÚ so žiadosťou prešetriť porušovanie európskych právnych predpisov v TANAP-e. Prešetrovanie zástupcov Európskej komisie trvalo od júna 2007 do apríla 2009 a skončilo sa konštatovaním, že pri spracovaní kalamity nebola v SR porušená ani európska legislatíva.

Spracovanie kalamitného dreva na neštátnych pozemkoch si však nevládne organizácie netrúfali napadnúť.
Nie je to celkom pravda. V máji 2007 pripravili nátlakové zhromaždenie na Podbanskom, na ktorom nabádali vyhlásiť aj na neštátnych pozemkoch v Tichej a Kôprovej doline tzv. Územie chránené občanmi, v skratke UCHO. Tunajší ľudia ich privítali transparentmi s nápismi – My Tatrám rozumieme lepšie, tu sme vyrástli, choďte domov! alebo Koniec extrémizmu, preč s vlkmi!

Myslím si, že aj v Lesoochranárskom združení VLK vtedy pochopili, že toto nie je zmysluplná cesta k naplneniu ich ambícií ovplyvňovať smerovanie vývoja tatranských lesov. Napriek tomu ho ustavičnými obštrukciami významne ovplyvnili. Prieťahmi umožnili premnoženie podkôrneho hmyzu, na ktoré sme stále upozorňovali.

Obštrukcie sú súčasťou politiky. Aký mali vplyv na tatranské lesy?
Škodlivý, k tomu, žiaľ, prispelo aj zdĺhavé povoľovanie výnimiek zo zákona orgánmi štátnej správy ochrany prírody. Pravda, vtedy vládla ešte iná, optimistickejšia, atmosféra ako dnes. Dokonca aj niektorí zamestnanci štátnej ochrany prírody v tom čase tvrdili, že premnoženie podkôrneho hmyzu v Tatrách nehrozí.

Ďalší sa pridávali na ich stranu so zdôvodnením, že lesníci iba strašia národ, pretože ich snahou je predovšetkým získať a predať drevo. Je vcelku logické, že v tejto situácii dôvera štátnych aj neštátnych lesníkov k ochrane prírody klesla pod bod mrazu. Nezhody a minimálna snaha o ústretovosť trvali do roku 2007.

Situácia sa postupne upokojila, vďaka čomu sa podarilo dospieť k istým kompromisom.
Významnou mierou k tomu prispel nový riaditeľ Správy TANAP-u v Tatranskej Štrbe Pavol Majko a jeho spolupracovníci. Ich výzvu prijal riaditeľ ŠL TANAP-u Peter Líška, ktorý dávno predtým pochopil, že kvôli zachovaniu poriadku v TANAP- e sú nevyhnutné kompromisy.

Výsledkom bola dohoda o rozdelení územia TANAP-u na stupne ochrany prírody, z ktorého vyplynulo, ktoré lesné porasty ostanú v bezzásahovom režime a ktoré sa môžu lesnícky manažovať.

Čo na to neštátni vlastníci lesov?
Diskusie pracovníkov Správy TANAP-u prebehli aj s nimi. Dohodnuté rozdelenie vo vzťahu k ich majetku by malo byť záväzné po podpísaní dokumentu, v ktorom sa štát zaviaže vyplatiť finančnú náhradu za obmedzenie ich vlastníckych práv.

Orgány štátnej správy ochrany prírody toto rozdelenie už potvrdili pre celé ďalšie desaťročie 2017 – 2026 a odborní pracovníci Správy TANAP-u ho zakomponovali do návrhu nového Programu starostlivosti o TANAP, ktorého súčasťou je aj návrh novej zonácie tohto územia.

V súčasnosti je teda na ťahu rezort životného prostredia, ktorý by mal tento vážny dokument predložiť na pripomienkovanie dotknutým subjektom.

Je zonácia východiskom zo slepej uličky?
Osobne poznám pracovníkov Správy TANAP-u a verím im, že zonáciu pripravujú v úprimnej snahe nezhoršiť už aj tak zlú situáciu v tunajších lesoch. Myslím si však, že žiadny systém vykonštruovaný človekom nie je dokonalý a musí byť stále aktualizovaný v zhode s hromadiacimi sa poznatkami o jeho fungovaní.

V tejto súvislosti preto musím súhlasiť s názormi ministerky pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Gabriely Matečnej o nevyhnutnosti zhodnotiť stav, ktorý súčasná, legislatívne odobrená koncepcia ochrany TANAP-u priniesla, povedzme napríklad aj vzhľadom na stav lesov Západných Tatier po veternej kalamite spred troch rokov.

Súhlasíte s tvrdením, že tatranské lesy s prevahou smreka ešte nikdy neboli v takej kritickej situácii ako dnes?
Áno. Väčšina z nás už viac alebo menej pociťuje, že žijeme v zlomovom vývojovom období. Pre niektorých je súčasný stav tatranských lesov ekologickým prekvapením, pre iných zákonitým odrazom správania a rozhodovania človeka.

Túto situáciu umocňuje fakt, že sa tu, obrazne z večera na ráno, zrazili dve protichodné koncepcie: tradičná, ktorá vychádza z potreby zachovania zelených lesov, a novo presadzovaná koncepcia, ktorá si za hlavný cieľ zvolila ochranu prírodných procesov prostredníctvom veľkých bezzásahových ú­zemí.

Kým prvá je postavená na zásade spolužitia človeka s prírodou, druhá akoby človeka z prírody vylučovala. Bezzásahové územia majú byť totiž kostrou pre vytvorenie tzv. divočinových území, v ktorých už človek, slovami jej iniciátorov, „bude môcť prírodu iba obdivovať a sledovať prírodné procesy, ktoré v nej prebiehajú“.

Myšlienka nezasahovať do niektorých častí prírody nie je nová. Prečo vyvoláva taký rozruch?
Isteže, nejde o žiaden objav. Novým je iba presadzovanie nezvyčajne veľkej výmery bezzásahových území. Kým donedávna sme sa o to usilovali len v zachovaných, väčšinou pralesovitých lesných formáciách, dnes to chceme uskutočniť na tisícoch hektárov.

Pôvodným zámerom bolo vytvoriť bezzásahové zóny až na troch štvrtinách výmery národného parku, bez ohľadu na to, aký vývoj lesy prekonali a v akom sú stave. Môže v nich byť prales i smreková monokultúra, kalamitisko i odlesnená holina.

Nedá sa spochybňovať tvrdenie, že príroda sa so všetkým vysporiada a napokon, ktovie kedy, sa azda dostane do stavu, ktorý splní predstavy divočinového územia. Moje výhrady k naplneniu takto veľkoryso postaveného cieľa spočívajú hlavne v ignorácii priestorových vzťahov v krajine, faktu, že dianie v bezzásahových územiach nevyhnutne ovplyvní dianie v jeho okolí. To je napokon evidentné už dnes.

Chcete povedať, že nesúhlasíte s bezzásahovosťou ako vyšším, nado všetko stojacim princípom?
Takto to nemôžem povedať. Upozorňujem iba na to, že pri výbere bezzásahových území musíme byť oveľa opatrnejší. Naporúdzi je napríklad dostatok dôkazov o tom, že premnoženie podkôrneho hmyzu v bezzásahovom území v Tichej doline už po troch rokoch vážne ovplyvnilo stav susedných lesných porastov mimo bezzásahových zón a prepuklo do podkôrnikovej kalamity, ktorá sa nezadržateľne rozširuje ďalej.

Kladiem si otázku: To sme naozaj verili, že podkôrniková kalamita tu nehrozí, alebo sme nevedeli, že lykožrút má krídla? Keď sme si túto hrozbu konečne uvedomili, začali sme uvažovať o tzv. pufračných (tlmiacich) zónach so šírkou smiešnych 100 metrov, ktoré hmyz zastaviť nemôžu, ani ak v nich nainštalujeme desaťtisíce feromónových lapačov, odhliadnuc od toho, že v komplikovaných podmienkach vysokohorského tatranského reliéfu sa väčšinou pufračné zóny ani nedajú vymedziť. Podobných príkladov je viac.

Čo z toho vyplýva?
Pre mňa celkom jednoznačne to, že v malých Tatrách by sme taký veľkoplošný experiment nemali dovoliť. Nemôžu nás k tomu inšpirovať príklady z Ameriky, kde majú národné parky s výmerou niekoľkých stotisícov hektárov a úplne odlišné prírodné a sociálno-ekonomické pomery.

Ako sa Tatry vyrovnávajú s klimatickou zmenou?
Zdá sa mi, že ju stále podceňujeme. Reakciou na globálne otepľovanie v horských a vysokohorských polohách Slovenska je rozpad smrečín.

Už pred dvadsiatimi rokmi sme po skúsenostiach s podkôrnikovou kalamitou v javorinskej oblasti Tatier konštatovali, že v tunajších podmienkach sa jej dôsledky na lesy budú prejavovať práve spôsobom, ktorý sa odohráva pred našimi očami, teda premnožením hmyzu.

Tomu súčasné otepľovanie klímy mimoriadne vyhovuje. Obávam sa, že predpokladané ďalšie otepľovanie vytvorí vhodnejšie životné podmienky nielen pre lykožrúta smrekového, ale aj pre ďalšie druhy lykožrútov, ktoré sa zahryznú do mladších stromov.

Na podrobnejšie prognózy, žiaľ, dnes ešte nemáme dosť poznatkov. S istou pravdepodobnosťou môžeme predpovedať len vývoj na základe procesov, ktoré už nastali. Jedným z nich je práve čoraz väčší úhyn mladých smriečkov.

Môže rozpad dospelých lesných spoločenstiev v niektorých prípadoch vyvolať ďalšie zmeny prírodného prostredia?
Nedávno som videl v bezzásahovom území v javorinskej oblasti v porastoch s hynúcim smrekom, inde aj s limbami, početné zosuny a strže. Aj týmto pôdno-deštrukčným procesom by sme mali venovať viac pozornosti, pretože strata pôdy až po skalné podložie sa nevyhnutne prejaví v zmenenom vodnom režime krajiny.

Tieto procesy sú zatiaľ v iniciálnom štádiu. Výstrahou je, že naozaj prebiehajú, a to vo vysokohorskom prostredí s mimoriadne vysokou potenciálnou ohrozenosťou pôdnou eróziou. Veľkým nebezpečenstvom je, že môžu prepuknúť do ďalšieho „ekologického prekvapenia“.

Čo môže v tejto situácii urobiť múdry správca lesa?
V bezzásahových územiach, povedzme v javorinskej oblasti, už nemôže urobiť nič, pretože rozpad tamojších lesných porastov dospel do štádia, v ktorom sa už naozaj nedá nič robiť.

Rovnako musí rezignovať aj v ďalších prípadoch v komplikovaných podmienkach bralného reliéfu a príkrych svahov v nadmorských výškach nad 1 200 metrov. Vysokohorským smrečinám v týchto ťažko prístupných polohách sa súčasnými lesníckymi metódami pomôcť nedá. Na to je už naozaj neskoro.

Prečo?
Výhrady, ktoré sme v súvislosti s návrhom bezzásahových území vzniesli pred niekoľkými rokmi, sa týkali ich lokalizácie. Nesúhlasili sme vtedy napríklad s tým, aby súčasťou bezzásahového územia boli umelo vysadené, neskôr vetrom vyvrátené a ľahko prístupne porasty na dne Tichej doliny, pretože sme ich považovali za potenciálne ohnisko premnoženia podkôrneho hmyzu.

Naše predpoklady sa splnili. Keby sme tamojšie drevo včas spracovali, rozširovanie hmyzu by sme spomalili. Z toho sa treba poučiť. V tomto kontexte sa mi vidí vhodné položiť ešte jednu otázku.

A to?
Máme za každú cenu chrániť aj deštrukčné prírodné procesy? Má na to naša generácia vôbec právo? Na to by už však mali odpovedať kompetentnejší ľudia, hlavne tí, ktorí nesú za stav našej prírody a krajiny zodpovednosť.

Bezpodmiečne by sme sa však mali najprv spýtať ľudí, ktorí tu žijú, nie z iných regiónov Slovenska, či si želajú vývoj, ktorý tu prebieha. Vo svete je v takýchto prípadoch taká prax samozrejmosťou.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vysoké Tatry #Milan Koreň
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku