Ochranár Erik Baláž: Lykožrút nepriniesol Tatrám smrť, ale život

, 24.09.2016 10:00
lykožrút, Erik Baláž
Erik Baláž v súvislosti s lykožrútovou kalamitou tvrdí, že ak sú raz stromy oslabené, musia zomrieť. Autor: ,

V rakúskom Národnom parku Donau-Auen ukazujú návštevníkom organizmy v rozklade. Aby ľudia pochopili, že v prírode smrť neznamená koniec, ale nový začiatok. V nemeckom Národnom parku Bavorský les vodia turistov pomedzi suché stromy. Aby videli, že nie sú mŕtve, ale plné života. Sú domovom tisícov stvorení. Podobný odkaz nám podľa ochranára a filmára Erika Baláža nechal lykožrút v Tichej a Kôprovej doline. Tento drobný chrobák tatranský les nezničil, ale ozdravil. Práve teraz sa tu prebúdza divočina a ak ju ľudia budú chrániť, môžu na tom zarobiť mnohonásobne viac, ako keby ju vyťažili.

Ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná sa nedávno vyjadrila, že sa desať rokov iba prizeráme, ako nám tatranské lesy pre lykožrúta zomierajú pred očami. Čo vidíte vy?

Samozrejme, že sa pozeráme! No je to veľmi zjednodušené vyjadrenie. Lykožrútová kalamita nie je vôbec zlá vec. Nie je to nič škodlivé pre les. Určite nie pre smrekovú monokultúru, ktorá väčšinou rástla vo Vysokých Tatrách.

Tento porast bol už pred kalamitou v zúfalom stave, nemal správnu štruktúru, pôda pod ním mala mať úplne iné vlastnosti. Takýto les zomieral zaživa. Nedokázal by sa dožiť ani 120 rokov a v jeho prípade sa už nedalo robiť nič iné, len čakať na veternú kalamitu.

Po ktorej prichádza lykožrút, ktorý je súčasťou ozdravného procesu. Lenže to, na čo sme sa v Tatrách posledných desať rokov pozerali, je iba malá časť veľkého diania.

Máte na mysli kalamity v iných slovenských pohoriach?
Kalamity sú všade. Aj v Nízkych Tatrách. Na Spišskej Magure. Na Orave. A hoci vo všetkých týchto lokalitách lesníci spracovali takmer všetko popadané drevo, predsa sa tam lykožrút premnožil.

V Tichej a Kôprovej doline, v ktorých nezainteresovaní turisti vidia zdevastovaný les, sa dejú zvláštne veci. Zrazu tu rastie populácia ďatľa trojprstého, pôtikov, kuvičkov, dokonca aj tetrova hlucháňa. Kým z ostatných slovenských lesov sa tento vták vytratil, tu v mŕtvom lese prosperuje. Ako je to možné?
Odumreté stromy vytvárajú v lese ďalšiu štruktúru pre život organizmov. Na mŕtve stromy je naviazaných asi 30 percent biologickej rozmanitosti lesa. Mnohé druhy vtákov si v týchto stromoch robia dutiny.

Na celom Slovensku a všeobecne v Európe platí, že medzi najohrozenejšie druhy patria práve tie, ktoré sú naviazané na odumreté stromy. To je na celej kalamite zaujímavé. Zo vzácnych druhov sa stali bežné.

Prečítajte si tiež rozhovor s lesníkom a ochranárom Milanom Koreňom: Sme schopní v Tatrách konať? A ako?

Predsa len, nie je lykožrútová kalamita nebezpečná?
Sú v tom dva rozmery. Po prvé, nie je to žiadna katastrofa. Určite to nie je niečo, po čom by sme mali smútiť. Stav v Tichej a Kôprovej doline sa zlepšil. Po druhé, čo s tým dokáže spraviť človek? Pozrime sa na Čertovicu v Nízkych Tatrách, kde sa intenzívne zasahovalo.

Teraz je na tom oveľa horšie aj zničeného lesa je viac. Aj o Tichej doline sa hovorilo, že lykožrút zožerie úplne všetko. Aj limbové lesy, kosodrevinu. Nestalo sa tak. V Tichej doline dnes prevažujú veľké plochy zeleného lesa. Čo sa určite nedá povedať o územiach, kde sa zasahovalo. Všetky tie zásahy človeka, naopak, zvýšia rozšírenie lykožrúta.

Prečo?
To súvisí s tým, ako lykožrútové kalamity prebiehajú. Ich spúšťačom je vetrová kalamita. Lykožrút sa začne množiť na okraji lesa, na porastových stenách. V nich sú najviac oslabené stromy.

Predtým boli zvyknuté na tieň, teraz však všetko okolo nich popadalo, svieti na ne slnko, opiera sa do nich vietor. Ak človek neurobí nič, tak tieto okraje vyschnú, lykožrút si spotrebuje potravu a potom jeho populácia dramaticky klesne.

A čo urobia lesníci? Tí vyťažia tento okraj porastu, vytvoria tak novú porastovú stenu, v ktorej sa opäť ocitnú vystresované stromy, lykožrút ich zožerie. Na ďalší rok lesníci z tohto lesa opäť odkroja a tak sa to stále opakuje.

Lesníci však hovoria, že bezzásahový režim je až príliš odvážny experiment nevídaného rozsahu…
Keď sa neťaží, tak vrchol lykožrútovej kalamity trvá dva roky. To sa udialo nielen v Tichej doline, ale aj na Šumave, v Bavorskom lese. Máme teda viacero experimentov, kde sa nezasahovalo. Všetky potvrdzujú, že po dvoch rokoch populácia lykožrúta v bezzásahovej zóne dramaticky klesá.

Keď sa zasahuje, tak kalamita trvá dlho. Musíme si uvedomiť, že počas lykožrútovej kalamity ani neexistuje iná alternatíva. Myslieť si, že sa nejako podarí udržať zelený les, je utópia. Ak sú raz stromy oslabené, musia zomrieť.

Dokáže vôbec vedľa seba existovať chránený les a hospodársky les, aby mali z toho úžitok aj milovníci prírody, aj hospodári?
Myslím si, že dokáže. Je pravda, že môže nastať taká situácia, že sa v bezzásahovom lese lykožrút premnoží a napadne stromy v blízkych hospodárskych lesoch. Ale je to pomerne vzácne.

Ale veď práve to najviac trápi lesníkov a majiteľov lesov. Že lykožrút sa premnožil z najprísnejšie chránených oblastí do hospodárskych lesov, kde napáchal obrovské škody. Vinia za to vás ochranárov, pretože ste im neumožnili v chránených zónach včas zasiahnuť a spracovať kalamitu…
Chránené územia sú väčšinou vyššie položené ako hospodárske lesy. Lykožrút sa pritom šíri zdola nahor. Rojí sa vtedy, keď je teplo. Keď sa v kotlinách zohrieva vzduch a potom fúka silný vietor zdola nahor.

Vyrojené lykožrúty vyfúkne stovky metrov vysoko, nie je nič nezvyčajné, keď ich nájdete v najvyšších častiach hôr na snehových poliach. Tento chrobák sa jednoducho nedokáže efektívne šíriť smerom nadol, výnimočne 500 metrov. Práve proti tomuto šíreniu robí opatrenia Štátna ochrana prírody. Prípadne sú lesníkom uhrádzané z Environmentál­neho fondu.

Aká ochrana funguje v Bavorskom lese? Aj v tomto národnom parku človek nesmie zasahovať a takisto je obkolesený hospodárskymi lesmi.
Tu vytvorili obrovské ochranné pásmo široké 500 metrov. V ňom sa snažia identifikovať každý jeden napadnutý strom, ktorý treba okamžite odpíliť a odkôrniť.

Mohlo by to fungovať aj v Tatrách?
Problém je, že to treba robiť mimoriadne efektívne, inak to nemá žiaden zmysel. Musíte včas odhaliť viac ako 95 percent napadnutých stromov, inak sa to minie účinku. To by sa muselo v Tatrách veľmi intenzívne pohybovať pár ľudí, ktorí by mali nájsť každý takýto strom.

Ten na prvý pohľad vôbec nevyzerá, že je napadnutý. Je zelený. Až keď sa pozriete ďalekohľadom do jeho koruny a uvidíte drobné dierky alebo zbadáte jemné piliny.

Keď je strom červený?
Keď sa začne strom červenať, lykožrút je už dávno preč. Nuž a na Slovensku sa často rúbu práve takéto červené stromy. Kde už lykožrút dávno nie je.

V Bavorskom lese sú úspešní?
Tam to funguje spoľahlivo. Samozrejme, aj tu ochranárov napádali lesníci. Vypracovali si však rôzne štúdie, kde porovnávajú riziko napadnutia v rôznych vzdialenostiach od národného parku. Už blízko hranice parku je pravdepodobnosť napadnutia veľmi nízka.

Môžu si hospodári v Tatrách za zničené lesy sčasti aj sami?
Nuž, to je dané aj tým, že stav lesa je celkovo zlý. Je v ňom päťkrát viac smreka, ako je únosné. Ako som už spomínal, k zlému stavu prispievajú aj tým, že vytvárajú porastové steny, čím predlžujú trvanie a rozsah lykožrútovej kalamity.

Ak je les oslabený, umelý, má zlú štruktúru, tak s tým nikto nič neurobí. Nepomôže ani chémia. Pred pár rokmi striekali v Nízkych Tatrách porastové steny, zničili celé biotopy, zdecimovali hmyz a aj napriek tomu im to tam lykožrút potom všetko zožral.

Predstavme si teda v Tatrách les podobný tomu Bavorskému. Kde by ľudia mohli obdivovať prirodzené procesy. Dokázal by vďaka tomu zarábať viac, ako keby sa tu ťažilo?
Určite. Ak les naraz vyrúbete, tak nezarobíte takmer nič. Získate pár tisíc eur z hektára, ale ak chcete, aby vám rýchlo vyrástol nový, musíte sa oň starať. Treba zalesňovať, vyžínať, robiť prerezávky. Starostlivosť o les trvá dlho, je nákladná.

Jediné, čo to mätie, sú dotácie. Súkromníci dnes často postupujú tak, že vyrúbu kalamitu, rozdelia si peniaze a ešte aj zarobia veľa peňazí vďaka zalesňovaniu, na ktoré im prispeje štát. Turizmus pritom môže byť mnohonásobne efektívnejší ako lesníctvo. Dokáže zamestnať niekoľkonásobne viac ľudí.

Mohli by ste uviesť nejaký príklad?
V Bavorskom lese postavili atrakciu s pomocou súkromníka. Chodník v korunách stromov. Stál asi 3,5 milióna eur. Za prvý rok ho navštívilo 700-tisíc ľudí, každý zaplatil 8 eur vstupné. Investícia sa im vrátila do ôsmich mesiacov. Jeden chodník v korunách stromov zarobí viac peňazí ako bežný urbariát za päť rokov. Tak načo sa tu ešte ťažia stromy?!

Čo ak je problém práve v tom, že Tatry sú najmenšie veľhory sveta. Slovensko si možno nemôže dovoliť vytvárať rozsiahle územia divočiny ako napríklad v Severnej Amerike, pretože to bude stále malé územie?
Tak potom nemá zmysel žiadna ochrana prírody. Čo potom s hektárovými rezerváciami? Ekologické procesy sa odohrávajú v rôznych priestorových aj časových škálach. Populácia vzácneho chrobáka závislého od starých dubov sa dá chrániť aj na päťhektárovej ploche.

Pri tetrovoch je to zložitejšie. Tam môžu byť najviac dva jedince na 100 hektárov. Chceme mať na Slovensku 1 000 tetrovov? Tak potrebujeme 50-tisíc hektárov dobrého lesa, kde môže žiť. Nízke Tatry majú rozlohu 100-tisíc hektárov, stačilo by z polovice urobiť divočinu…

S podobným argumentom sa stretávam často. Lenže, keď prišli do Ameriky bieli ľudia, žilo tam 80 miliónov bizónov. Takmer všetky vyhubili. My máme chránené územia menšie, pretože sme krajinu zničili ešte viac a je ešte hustejšie osídlená. Je to len otázka mierky.

Ministerka Matečná upozorňuje, že v Tatrách sa pre lykožrútovú kalamitu zhoršuje erózia pôdy, vysychajú studničky a horské potoky. Je to pravda?
To je nezmysel. Už som ministerstvu pôdohospodárstva poslal štúdiu zo Švajčiarska, ktorá uvádza, že aj keď les vyschne a nezasahuje sa v ňom, tak mŕtve stromy dokážu ešte 50 rokov držať pôdu. Za ten čas vyrastie nová generácia lesa, ktorá preberá túto funkciu.

V Tichej ani Kôprovej doline nedochádza k erózii. Aj po intenzívnych zrážkach má riečka Belá, ktorá v oboch dolinách pramení, čistú vodu a nie mútnu, akú vidno všade inde na Slovensku. Pripúšťam, že niekde mohla vyschnúť nejaká studnička, ale to môže súvisieť aj s tým, že sa v jej okolí pred 200 rokmi vyrúbal les.

Ako to myslíte?
Je bežné, že voda v prameňoch má aj 200, 300 rokov. Pretože voda, ktorá naprší, odteká za rôzne dlhý čas, vsakuje do horniny a vyviera o stovky aj tisíce rokov neskôr. Takúto vodu obsahujú aj naše minerálky. Pred pár stovkami rokov v Tatrách bola valašská kolonizácia.

Ľudia vypálili krásny limbový les, začali pásť. Voda už nevsakovala do horniny, odtekala rýchlejšie po povrchu, zásobníky podzemnej vody sa stovky rokov neplnili. Preto vyschnutie prameňa môže byť tiež odrazom dávnych zásahov do prostredia. Aj o tomto existujú výskumy.

Dokáže si príroda sama vysadiť dobrý les, ak si vyberá zo semien umelo dosadeného smreka, ktorý nebol až taký vhodný?
Rozdiel je v tom, ako to robí človek a ako príroda. V Tichej doline sú státisíce stromov. Každý s inou genetickou výbavou. Keď sa oplodnia, vyprodukujú miliardy semien, ktoré padajú navôkol po lese.

Semienka medzi sebou súperia a zvíťazí najlepšie, také, ktoré sa tam najviac hodí. Príroda robí špeciálny výber na každý štvorcový meter lesa. Príroda na začiatku navrhne miliardy riešení a vyberie len tie najlepšie. Ako to robí človek? Pozbiera šišky len z pár stromov a tie sadí všade.

Prečo majú lesníci a ochranári taký odlišný pohľad na les? Nemala by vás veda zbližovať?
Asi áno. Ochranári však nechcú ťažiť. Lesníci sú od ťažby priamo finančne závislí. Nemôžu mať od toho odstup. Chodil som na lesnícku školu a tam nás učili, že ak sa nebude s lykožrútom nič robiť, tak zožerie všetko. Musíme les chrániť a keby lesníkov nebolo, tak les nie je.

Takéto veci sú podsúvané na lesníckej škole. Lesníci o sebe často nehovoria ako o odvetví priemyslu, ale hovoria, že lesu pomáhajú. Z tejto pozície by však mali vycúvať a mali by si priznať, že sú ekonomické odvetvie.

Máme tu veľa lesov, je to bohatstvo, tak nejakú časť použijeme na ťažbu, nejakú na rekreáciu a inú na ochranu. Ale lesník sa nemôže tváriť, že prirodzené procesy v prírode dokáže ochrániť ťažbou.

Kalamita v Tatrách je nekonečným príbehom osočovania. Vidíte aspoň v niektorých oblastiach zmier?
Verím, že sa to zlepšilo. Zdá sa mi, že sa dokážeme porozprávať viac. Myslím si, že štátne lesníctvo aj Štátna ochrana prírody potrebujú zásadnú reformu. Viem si predstaviť podnik Lesy SR, ktorý sa bude venovať turizmu.

Urobí si vlastné chránené územia, na ktorých zarobí viac, ako keby ťažil. V súčasnosti tvoria rezervácie len asi 1,8 percenta územia Slovenska. Nám sa to zdá málo. Navyše aj tak sa v niektorých týchto územiach poľuje, ťaží.

Zvyknete pozývať ministrov na prechádzku do Tichej doliny. Pozvete aj ministerku Matečnú?
Už som ju pozval. Nepríde. Odkázala mi, že je so stavom v Tichej doline oboznámená. Minister životného prostredia László Sólymos zatiaľ drží ochranárske pozície a verím, že ustupovať nebude.

Erik Baláž (1978), ochranár

  • vyštudoval ekológiu lesa na Technickej univerzite vo Zvolene
  • v roku 2009 dokončil s Robertom Rajchlom dokumentárny film Strážca divočiny o vzácnej populácii medveďov
  • jeho najnovší film Vlčie hory odvysielal National Geographic v 118 krajinách sve­ta

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#lykožrút #Erik Baláž
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku