Slovenský architekt Peter Stec sa po dlhších pobytoch v zahraničí nedávno vrátil na Slovensko, aby odovzdával skúsenosti. Pre Pravdu porozprával o svojich návrhoch "živých” budov aj o svojom pohľade na architektúru v Bratislave.
Na konferencii v Los Angeles ste nedávno prezentovali zaujímavý projekt, v ktorom sa internet vecí (teda prepájanie rôznych objektov a predmetov dennej potreby s ovládaním cez internet) spája s architektúrou. O čo konkrétne ide?
Projekt je súčasťou výskumu, na ktorom pracujem s kolegami na Cornellovej univerzite. Okrem prezentácie na konferencii bude teraz publikovaný v odbornom časopise. Snažíme sa v rámci neho o zlepšenie svetelných podmienok v interiéri prostredníctvom elektronicky kontrolovaného odrazu svetla. Využívame pri tom interaktívny heliostat, ktorý sleduje pohyb slnka a jeho lúče posiela na určitý fixný bod. Počítač sleduje dáta o pohybe slnka a pôdoryse priestoru a posiela svetlo prostredníctvom zrkadlových lamiel tam, kam treba – do zadných tmavších častí priestoru. V takomto jednoduchom princípe sa toto riešenie v architektúre zatiaľ nevyužíva.
Pre aké budovy môže nájsť takýto koncept využitie?
Aj pre nové, my sme to však navrhovali pre obnovy starých kancelárskych objektov. S kolegami sme vykonali aj dôsledné simulácie a zistili sme, že v štandardných amerických kanceláriách, ktoré sú o trochu hlbšie než európske, vieme týmto spôsobom zlepšiť osvetlenie až o dvadsať percent a ušetriť až 37 percent nákladov na energie.
Ako využívanie takýchto hi-tech riešení zmení architektúru?
Internet vecí v spojení s architektúrou má veľký potenciál. Otázkou zostáva, či sa bude táto kombinácia uberať len formou nejakých malých zlepšení, ktoré sa dobre predávajú, ako je napríklad prepojenie LED žiaroviek v domácnosti s elektronikou tak, že ich môžete ovládať z mobilu. Alebo sa začnú do siete napojené prvky využívať aj v oknách, na fasádach, stenách a v iných elementoch. Najmä tá druhá možnosť môže priniesť extrémne zaujímavú dobu pre architektúru. Veď si napríklad predstavte dom, ktorý priebežne vyhodnocuje vaše zvyky, správanie sa a prispôsobuje tomu to svoje, meniac atmosféru, parametre miestností, prvkov stavby…
…teda dom ako živý organizmus?
Vlastne áno, už je na túto tému spracovaných aj niekoľko hororov (smiech). Ale hlavne je to zaujímavý nový vývoj, keď sa architektúra stáva partnerom v dnešnom toku informácií a na základe nich ovplyvňuje svoje prvky. Vlastne začína byť akýmsi rozhraním medzi kamennou a virtuálnou realitou.
Aj vo vašom druhom aktuálnom projekte sa venujete architektúre prepojenej s technológiami. V Houstone a teraz aj na Slovensku sa zaoberáte kampusmi – teda tzv. univerzitnými či vedeckými mestečkami.
Na tento výskum som dostal Fulbrightovo štipendium, takže som pol roka pôsobil v Houstone a teraz mám odovzdávať vedomosti doma, čo je podmienkou programu. Sledoval som vývoj kampusov od tých prvých univerzitných až po súčasný trend, keď si technologické firmy ako Amazon, Facebook či Google nestavajú nejaké výškové centrály, ale akési firemné mestečká a vytvárajú novú vetvu tohto druhu urbanizmu.
Čo vás na kampusoch zaujíma ako architekta?
Je to určite širšia téma, plánujem svoj výskum zosumarizovať do nejakej publikácie. Veľmi ma však zaujíma napríklad to, ako architektúra súvisí s novou kreatívnou ekonomikou. Práve pri kampusoch totiž vnímam určitú zmenu paradigmy v tom, ako majú fungovať priestory pre prácu. Dnes sa pri navrhovaní takýchto stavieb sleduje viacero cieľov, medzi inými by tam mali byť priestory na náhodné, neformálne výmeny informácií, priestory na rozvíjanie nových nápadov, na vývoj. Aj architekti sa preto snažia pochopiť princípy kreatívneho cyklu.
Nevytvára sa tým však architektúra, ktorá vyhovuje len určitým druhom ľudí – povedzme extrovertom? Nevytráca sa priestor na koncentráciu myšlienok, čo bolo vždy problémom aj pri veľkých spoločných kanceláriách?
Podľa mňa lídri veľkých technologických firiem nezabúdajú, že nápady, ktoré stvorili ich spoločnosti, pochádzajú práve z určitých izolovaných prostredí vhodných na koncentráciu. To chápanie kreatívneho cyklu v architektúre môže viesť k vrstveniu rôznych priestorov – od mikromiestností pre telefonovanie, cez vnútorné križovatky a zóny relaxu až po veľké plochy bez hierarchických členení. Rôzne typy priestorov sa pritom v kampusoch prelínajú, vkladajú jeden do druhého ako priestorové matriošky.
Poznatky o kampusoch máte odovzdávať aj na Slovensku. V Bratislave sa už roky hovorí o vedeckých mestečkách, sídli tu aj viacero univerzít. Je to dobré pole pôsobnosti?
Na Slovensko som sa vrátil len nedávno, takže nie som ešte súčasťou žiadnych sietí aby som aktívne mohol zasahovať do diania v Bratislave. Počúvam o plánoch rozvoja kreatívnych a kompetenčných centier, no bohužiaľ som zatiaľ nepočul o ich jasnej priestorovej koncepcii, či plánoch vytvoriť ju formou súťaže návrhov. Neviem, či je to s ohľadom na našu slabú podporu výskumu a vzdelávania dobré pole pôsobnosti. No robil som tu interne výskum a sledujem vývoj vysokoškolského campusu v Mlynskej doline alebo vedeckého v areáli Slovenskej akadémie vied na Dúbravskej ceste. Zaujíma ma architektúra areálu Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. S kolegami sme pripravili víziu campusu pre Vysokú školu výtvarných umení na Drotárskej ceste, kde pôsobím. Ale to je skôr štúdia potenciálu miesta.
Nie je práve to brzdou pre slovenských architektov, že kreatívne projekty majú svoj koniec zväčša už na papieri – vo forme štúdie? Ďalej ich nepustí realita…
Keď som kedysi začal študovať vo Viedni na Angewandte, teda Univerzite užitých umení, zažil som kultúrny šok. Pramenil z toho, že na škole kládli naozaj radikálny dôraz na umenie. U nás zložka umenia v architektúre prechádza prakticky mimo radar vnímania. Nestaviame architektúru experimentu, v slovenskej architektúre nejde o provokáciu a kladenie otázok, o niečo, čo umožňuje práve umenie. Z mojej skúsenosti vo Viedni viem, že tam takéto projekty mali šancu aj v praxi, čo je pre architektov určite motivujúce. Povedzme, keď nedávno otvorili prístavbu Tate Modern, na ktorej som sa v tíme Herzog & de Meuron podieľal. Alebo keď som pred časom konečne videl budovu BMW Welt v Mníchove, ktorú navrhovalo architektonické štúdio COOP Himmelb(l)au. Jeho zakladateľom je Wolf Prix, ktorý ma vo Viedni učil. Stále sa z toho spamätávam, je to síce drahá, ale esteticky inovatívna stavba.
Foto: Ľuboš Pilc, VIZUALIZÁCIA TOMÁŠ AMTMANN
Vo Viedni ste absolvovali tzv. majstrovské triedy osobností, okrem Wolfa Prixa ste prišli do kontaktu aj s Gregom Lynnom či so svetoznámou Zahou Hadid, ktorá tento rok skonala. Aké to boli skúsenosti?
Spájal ich obrovský dôraz na experiment, umenie, ale aj remeselo. Bol to totálny ponor do architektúry, neexistovala tam nejaká pevná štruktúra, len sústavný vývoj modelov a výkresov na základe kritík od profesorov a zaujímavých hostí. Za zdanlivým hľadaním formálnej výstrednosti ma vždy aj u Zahy prekvapovala schopnosť extrémne rýchlo odhaliť a vydestilovať koncept projektu a prepojiť ho s dôležitými míľnikmi svetovej architektúry. Boli to kvalitné, vtipné, no aj dosť drsné skúsenosti, ktoré sa veľmi dobre dopĺňali s neskorším štúdiom na Princetone. Tam sme sa s Petrom Eisenmanom venovali teórii architektúry a dôsledným analýzam existujúcich stavieb, čo je pre mňa doteraz veľkou inšpiráciou.
Kedysi ste uviedli, že Bratislava sa v urbanizme vybrala neoliberálnou cestou. Čo to znamená v praxi?
Že Bratislava verí na slobodný trh bez výraznej priestorovej regulácie, čo apriori nie je nejaké hodnotenie. Nedávno som dostal príležitosť žiť v americkom Houstone, kde obyvatelia v referende dvakrát odmietli stavebné regulácie a hoci sa môže niekomu to mesto nepáčiť, podľa mňa len treba vedieť, ako ho používať a spoznáte tam čaro improvizácie a diverzity. Podobným typom menej regulovaného mesta je aj Tokio, ktoré mám takisto veľmi rád. Pomáha však neregulovaný prístup rozvoja aj Bratislave? Určite nie pri zakladaní periférnych nákupných centier a satelitných kolónií bez infraštruktúry. Architekt Jan Tabor povedal, že Bratislavu vníma ako mozaiku odstrihnutých vízií, ktoré v dotykových zónach na seba narážajú. Vie Bratislava, akú chce mať identitu? Musí mať víziu.
Ste fanúšikom viedenskej architektúry, tá je úplným protikladom neregulovaného mesta.
Viedeň má ľavicovejší prístup. Napokon, s výnimkou nacistickej vlády bola od rozpadu Rakúsko-Uhorska spravovaná vždy len socialistami. Má preto extrémne zaujímavé koncepty masového bývania, za všetky spomeniem napríklad len Karl-Marx-Hof. Viedenské masové bývanie má vysokú kvalitu a je akoby kontrastom k panelákovej výstavbe u nás za socializmu – svojou rôznorodosťou. Zároveň ale kontrastuje aj s našou výstavbou bytov v súčasnosti – v tomto prípade zase inšpiratívnosťou architektúry a dostupnosťou. Hoci je Viedeň bohatým regiónom, byty v meste si môžu dovoliť prenajať široké vrstvy obyvateľov. Mesto totiž vlastní desaťtisíce bytov, čo umožňuje magistrátu vplývať na celkovú cenu prenájmov. Toto všetko spôsobuje, že je schopný lepšie kontrolovať rozvoj mesta a tiež klásť väčší dôraz na dopravu a životné prostredie.
Tlak developerov určite existuje aj tam.
Áno, ale mesto plánuje svoj rozvoj na vysokej úrovni. Cez verejné súťaže vytvorí inovatívne urbánne koncepty pre rôzne zóny, mesto si v nich ponecháva kľúčovú úlohu pri návrhu celej infraštruktúry a dopravy a príležitosti pre investorov sú veľmi presne vymedzené. Tak sa docieli aj vysoká súťaživosť a zamedzí sa monokultúram. Rozvojové parcely sa predávajú viacerým subjektom. Samozrejmosťou je rešpektovanie Viedenskej architektonickej deklarácie, ktorá hovorí aj o tom, že každá infraštruktúra ako stanice a mosty musí mať aj svojho architekta. Takže sa nestane, že sa postaví most bez riadnej architektonickej súťaže. Alebo ani také omyly, ako keď z lavičky pri Dunaji nevidno cez protipovodňovú ochranu na hladinu rieky. U nás mi teda chýba najmä spolupráca občanov, mesta, developerov a vizionárov. Bratislava má zdroje na nové stavby, ale príliš malé percento sa venuje na to, aby títo ľudia spolupracovali na jej koherentnom smerovaní. Určite by sme tak dostali inšpiratívnejšie výsledky.
Dá sa to dosiahnuť v meste, kde je vývoj aj celých veľkých štvrtí postavený len na developeroch a ich zámeroch a víziách?
Tu nejde len o developerov, ale o podporu riešení, ktoré sa môžu vynoriť nad úrovňou individuálnych rozhodnutí. Napríklad veľa dotácií ide na projekty zatepľovania. Z tej obrovskej sumy by stačilo vyčleniť minimálne percento na dizajn a mohli by vzniknúť zaujímavé aj ekonomicky výhodnejšie projekty opláštení či dostavieb, alebo aspoň farebný koncept. Životné prostredie nie je totiž len abstraktná otázka emisií, ale konkrétne, udržateľné, no aj estetické usporiadanie nášho okolia. Je jasné, že čokoľvek, čo organizujete a koordinujete, stojí energiu a peniaze, ale podľa mňa sa takáto investícia oplatí, aby vznikal čitateľný verejný priestor a identita miesta.
Vráťme sa predsa aj k developerom. Pred ich veľkými projektmi boli vypracované aj územné plány zón, ktoré určovali mantinely toho, čo má na mieste vyrásť. Predsa však mnohé prispievajú k tej spomínanej mozaike odstrihnutých vízií…
K územným plánom len toľko, že sa obstarávajú naozaj absurdne – s kritériom najnižšej ceny. Ak je cieľom kvalita, nemôže byť cena jediným kritériom a mala by sa podporovať forma súťaže návrhov.. Problém je hlavne v tom, že mesto vlastne ani nemá dostatočne silný aparát, aby vytváralo špičkový plán rozvoja. Nevie zaplatiť kvalitných ľudí, tí radšej uprednostnia súkromný sektor. Preto je magistrát slabým partnerom v diskusii s developermi, chýba mu predstavivosť, nápaditosť. Aj preto sa v područí ideológie, že trh vyrieši všetko, nechávajú obrovské parcely na bývanie bez infraštruktúry, alebo sa povolia veľké periférne nákupné centrá, ktoré vysávajú ekonomickú aktivitu z centra a urbánnych častí. Prípadne sa v meste vytvárajú zóny, kde sa pohodlne cítia len ľudia, ktorí si to môžu finančne dovoliť. V podstate sa gentrifikujú časti Bratislavy.
Ako sa dá vytvoriť tlak, aby sa začalo v meste uvažovať iným spôsobom? Ľudia zrejme nevyjdú do ulíc s transparentmi – Za lepšiu architektúru!
Ja si myslím, že určitý tlak sa vytvára. Tímy okolo Mestských zásahov, Starej tržnice, Dobrého trhu, ale aj univerzít sa chcú k situácii vyjadrovať a ponúkať zlepšenia. Podľa mňa je problém v diskusii. Existuje oficiálna platforma, kde by spolu komunikovali zástupcovia mesta, developerov a občianskych organizácií? Neviem, či sa darí vytvárať dlhodobú komunikačnú platformu tohto typu, hoci napríklad Inštitút urbánneho rozvoja má takú ambíciu. Samozrejme, tlak za lepšiu architektúru sa dá vytvoriť aj záujmom médií. Alebo ešte radikálnejšie, tak ako vo Švajčiarsku, hlasovaním o developmente, ktorý neprejde, pokiaľ neprináša mestu výhody. Prípadne ako vo Fínsku, kde napríklad v Helsinkách mesto pôdu iba prenajíma, takže z pozície vlastníka kontroluje kvalitu výstavby na nej. No v Bratislave je práve neprehľadnosť rozvoja mesta veľkým problémom.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
V akom zmysle?
Existuje tu okupácia developerského priestoru obrovskými impériami, čo znamená, že tu nie je nejaká veľká diverzita, a teda ani konkurenčný tlak na znižovanie cien. Na tento trh sa navyše veľmi ťažko vstupuje. Nielen pre stále extrémne komplikovanú byrokraciu, ale najmä pre jej neprehľadnosť. Nezmyselné pripomienky vedia zdržať aj dobrú stavbu, keď má o to niekto záujem, zároveň výstavba ďaleko za regulatívmi okolia môže pokojne vzniknúť, ak sa, napríklad, volá Bonaparte. Pri Račianskom mýte zase nedávno vyrástli dva nové projekty na susedných pozemkoch. Jeden má povolenú asi 30-percentnú zastavanosť, druhý 60-percentnú. Ako podnikateľ teda vstupujete do neprehľadného prostredia, pretože mesto vydáva stanoviská k investičným zámerom nepredvídateľne a povolenia trvajú stále dlhšie. Niekto sa v tom vie pohybovať, postaví jeden projekt a má zarobené na celý život, iný s dobrým plánom skrachuje. Ja teraz nehovorím, že vysoké marže a krachy sú niečo neprirodzené, no súčasný systém nevytvára prostredie pre zdravú súťaž.
Sú teda cestou ako z toho von len transparentne nastavené regulácie? Americké mestá ich toľko nemajú a mnohé fungujú dobre…
Je nesprávne hovoriť o amerických mestách ako o neregulovaných. Houston, ktorý som spomínal, je skôr výnimkou, no tiež má určité právne normy, ktoré z neho nerobia práve divoký Západ. New York napríklad už pred sto rokmi zaviedol priestorovú reguláciu na základe protestov proti obrovským mrakodrapom, ktoré vďaka novým konštrukciám zatienili ich široké okolie. Vyvinula sa do viac ako dvetisícstranového súboru veľmi presne definovaných regulácií. Reguláciami v Amerike bojujú aj proti gentrifikácii, keď v nových developmentoch vyžadujú výstavbu sociálnych bytov s regulovaným nájmom. Inak, Los Angeles napríklad podľa jednej regulácie vyžaduje, aby akékoľvek úpravy cesty Mulholland Drive boli vykonané tak, že naďalej bude pôsobiť "rozbito”. Aby tým nestratili identitu tejto atrakcie, známej z mnohých filmov a kníh.
A čo ten Houston? Nemôžeme si vziať príklad zo správne neregulovaného mesta?
Tam naozaj sami občania regulácie odmietajú. Vznikajú tam však situácie, keď si niekto vo vilovej štvrti potichu skúpi viacero susediacich pozemkov a postaví tam zrazu 20-poschodovú výškovú budovu a naozaj nie je sily, ktorá by ho zastavila. Okrem zdĺhavého súdneho procesu, kde musia odporcovia dokázať, že stavba vážne narušila dopravu v okolí. Mesto sa živelne a nekontrolovateľne mení, čo môže mať tiež svoje čaro. Ale to sme opäť pri otázke identity. Akú chceme mať Bratislavu?
Práve o tom nedávno prebehla diskusia na diaľku medzi publicistom Martinom Šimečkom a spisovateľom Michalom Hvoreckým. Prvý zvestoval, že verejný priestor je v Bratislave v podstate stratený, druhý obhajoval "ostrovčeky” pozitívnej deviácie, ktoré sa tu v posledných rokoch objavili. Asi je ťažké definovať predstavu Bratislavčanov o ich meste, keď sa na jej vnímaní nezhodnú ani ľudia z príbuzných prostredí.
Ostrovčeky sú fajn, ale nemyslím si, že by to riešilo problém verejného priestoru. Ten je oslabený, ľahko sa ho vzdávame, pretože ilúzia komunizmu erodovala ideu komunity. Tá idea sa ale zase vynára, upravená, aj vďaka novým formám komunikácie. Treba ju podporiť postupným organizovaním stále inkluzívnejších platforiem formovania a zdieľania verejného priestoru. Veď vieme vytvoriť virtuálne modely budúceho mesta, a kolektívne podporiť nápady na jeho zlepšenie. Vieme vytvoriť systém na hlasovanie o jeho variantách a automatizovať formálnu stránku systému povolení a vyjadrení. Dajú sa na to dokonca nájsť granty a iná finančná podpora. Príkladov ako Kickstarter je veľa, stačí si dať za cieľ vybudovať takúto efektívnu platformu pre mesto.
Aj keď by sa táto optimistická vízia naplnila, nebude už neskoro? Povedzme, diskusia o nákupných centrách a ich vplyve na život v meste sa vedie v Bratislave už dlho. Je však pri ich počte ešte cesta späť?
Je to zložitý problém, pretože mesto nevie takéto „big boxy” prirodzene prerásť. Pritom sú to vlastne bariérové priestory – prakticky máte do nich vstup len s autom, kreditkou, prípade inou "vstupenkou“, takže určite neprispevajú k diverzite, a tá k mestu podľa mňa bezpochyby má patriť.
Bratislava pritom kedysi mohla byť výkladnou skriňou diverzity…
Bratislava výrazných jazykových skupín a národností je zatiaľ minulosťou, čo mi je ľúto. Ale dúfam, že sa zmení na progresívne a tolerantné mesto, v budúcnosti schopné pritiahnuť medzinárodný talent a diverzitu.
Peter Stec (1976)
- Architekt.
- Narodil sa v Trenčíne; vyštudoval Univerzitu užitých umení vo Viedni a postgraduál na americkej Princetonskej univerzite.
- Vo Viedni absolvoval majstrovské triedy osobností so svetoznámymi architektmi ako Zaha Hadid, Wolf Prix a Greg Lynn, po ukončení štúdia na Princetone pôsobil v ateliéri jedného z najznámejších súčasných amerických architektov Petera Eisenmana (navrhol napríklad pomník holokaustu v Berlíne).
- Neskôr pracoval v Office for Metropolitan Architecture v Rotterdame a v bazilejskej architektonickej kancelárii Herzog & de Meuron, kde sa podieľal na nedávno otvorenej dostavbe galérie Tate Modern.
- S kolegami z Cornellovej univerzity, kde donedávna vyučoval, pracuje na projektoch prepojenia internetu vecí a architektúry; vďaka Fulbrightovmu štipendiu absolvoval výskumný pobyt v Houstone zameraný na štúdium kampusov.
- V súčasnosti pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, pracuje aj vo svojom architektonickom ateliéri.
