Slovenský architekt Peter Stec sa po dlhších pobytoch v zahraničí nedávno vrátil na Slovensko, aby odovzdával skúsenosti. Pre Pravdu porozprával o svojich návrhoch "živých” budov aj o svojom pohľade na architektúru v Bratislave.
Na konferencii v Los Angeles ste nedávno prezentovali zaujímavý
projekt, v ktorom sa internet vecí (teda prepájanie rôznych objektov a
predmetov dennej potreby s ovládaním cez internet) spája s architektúrou.
O čo konkrétne ide?
Projekt je súčasťou výskumu, na ktorom pracujem s kolegami na Cornellovej
univerzite. Okrem prezentácie na konferencii bude teraz publikovaný
v odbornom časopise. Snažíme sa v rámci neho o zlepšenie svetelných
podmienok v interiéri prostredníctvom elektronicky kontrolovaného odrazu
svetla. Využívame pri tom interaktívny heliostat, ktorý sleduje pohyb slnka
a jeho lúče posiela na určitý fixný bod. Počítač sleduje dáta o pohybe
slnka a pôdoryse priestoru a posiela svetlo prostredníctvom zrkadlových
lamiel tam, kam treba – do zadných tmavších častí priestoru. V takomto
jednoduchom princípe sa toto riešenie v architektúre zatiaľ
nevyužíva.
Pre aké budovy môže nájsť takýto koncept využitie?
Aj pre nové, my sme to však navrhovali pre obnovy starých kancelárskych
objektov. S kolegami sme vykonali aj dôsledné simulácie a zistili sme, že
v štandardných amerických kanceláriách, ktoré sú o trochu hlbšie než
európske, vieme týmto spôsobom zlepšiť osvetlenie až o dvadsať percent a
ušetriť až 37 percent nákladov na energie.
Ako využívanie takýchto hi-tech riešení zmení
architektúru?
Internet vecí v spojení s architektúrou má veľký potenciál. Otázkou
zostáva, či sa bude táto kombinácia uberať len formou nejakých malých
zlepšení, ktoré sa dobre predávajú, ako je napríklad prepojenie LED
žiaroviek v domácnosti s elektronikou tak, že ich môžete ovládať
z mobilu. Alebo sa začnú do siete napojené prvky využívať aj v oknách,
na fasádach, stenách a v iných elementoch. Najmä tá druhá možnosť
môže priniesť extrémne zaujímavú dobu pre architektúru. Veď si
napríklad predstavte dom, ktorý priebežne vyhodnocuje vaše zvyky, správanie
sa a prispôsobuje tomu to svoje, meniac atmosféru, parametre miestností,
prvkov stavby…
…teda dom ako živý organizmus?
Vlastne áno, už je na túto tému spracovaných aj niekoľko hororov (smiech).
Ale hlavne je to zaujímavý nový vývoj, keď sa architektúra stáva
partnerom v dnešnom toku informácií a na základe nich ovplyvňuje svoje
prvky. Vlastne začína byť akýmsi rozhraním medzi kamennou a virtuálnou
realitou.
Aj vo vašom druhom aktuálnom projekte sa venujete architektúre
prepojenej s technológiami. V Houstone a teraz aj na Slovensku sa zaoberáte
kampusmi – teda tzv. univerzitnými či vedeckými mestečkami.
Na tento výskum som dostal Fulbrightovo štipendium, takže som pol roka
pôsobil v Houstone a teraz mám odovzdávať vedomosti doma, čo je podmienkou
programu. Sledoval som vývoj kampusov od tých prvých univerzitných až po
súčasný trend, keď si technologické firmy ako Amazon, Facebook či Google
nestavajú nejaké výškové centrály, ale akési firemné mestečká a
vytvárajú novú vetvu tohto druhu urbanizmu.
Čo vás na kampusoch zaujíma ako architekta?
Je to určite širšia téma, plánujem svoj výskum zosumarizovať do nejakej
publikácie. Veľmi ma však zaujíma napríklad to, ako architektúra súvisí
s novou kreatívnou ekonomikou. Práve pri kampusoch totiž vnímam určitú
zmenu paradigmy v tom, ako majú fungovať priestory pre prácu. Dnes sa pri
navrhovaní takýchto stavieb sleduje viacero cieľov, medzi inými by tam mali
byť priestory na náhodné, neformálne výmeny informácií, priestory na
rozvíjanie nových nápadov, na vývoj. Aj architekti sa preto snažia
pochopiť princípy kreatívneho cyklu.
Nevytvára sa tým však architektúra, ktorá vyhovuje len určitým
druhom ľudí – povedzme extrovertom? Nevytráca sa priestor na koncentráciu
myšlienok, čo bolo vždy problémom aj pri veľkých spoločných
kanceláriách?
Podľa mňa lídri veľkých technologických firiem nezabúdajú, že nápady,
ktoré stvorili ich spoločnosti, pochádzajú práve z určitých izolovaných
prostredí vhodných na koncentráciu. To chápanie kreatívneho cyklu
v architektúre môže viesť k vrstveniu rôznych priestorov – od
mikromiestností pre telefonovanie, cez vnútorné križovatky a zóny relaxu
až po veľké plochy bez hierarchických členení. Rôzne typy priestorov sa
pritom v kampusoch prelínajú, vkladajú jeden do druhého ako priestorové
matriošky.
Poznatky o kampusoch máte odovzdávať aj na Slovensku.
V Bratislave sa už roky hovorí o vedeckých mestečkách, sídli tu aj
viacero univerzít. Je to dobré pole pôsobnosti?
Na Slovensko som sa vrátil len nedávno, takže nie som ešte súčasťou
žiadnych sietí aby som aktívne mohol zasahovať do diania v Bratislave.
Počúvam o plánoch rozvoja kreatívnych a kompetenčných centier, no
bohužiaľ som zatiaľ nepočul o ich jasnej priestorovej koncepcii, či
plánoch vytvoriť ju formou súťaže návrhov. Neviem, či je to s ohľadom
na našu slabú podporu výskumu a vzdelávania dobré pole pôsobnosti. No
robil som tu interne výskum a sledujem vývoj vysokoškolského campusu
v Mlynskej doline alebo vedeckého v areáli Slovenskej akadémie vied na
Dúbravskej ceste. Zaujíma ma architektúra areálu Slovenskej
poľnohospodárskej univerzity v Nitre. S kolegami sme pripravili víziu
campusu pre Vysokú školu výtvarných umení na Drotárskej ceste, kde
pôsobím. Ale to je skôr štúdia potenciálu miesta.
Nie je práve to brzdou pre slovenských architektov, že kreatívne
projekty majú svoj koniec zväčša už na papieri – vo forme štúdie?
Ďalej ich nepustí realita…
Keď som kedysi začal študovať vo Viedni na Angewandte, teda Univerzite
užitých umení, zažil som kultúrny šok. Pramenil z toho, že na škole
kládli naozaj radikálny dôraz na umenie. U nás zložka umenia
v architektúre prechádza prakticky mimo radar vnímania. Nestaviame
architektúru experimentu, v slovenskej architektúre nejde o provokáciu a
kladenie otázok, o niečo, čo umožňuje práve umenie. Z mojej skúsenosti
vo Viedni viem, že tam takéto projekty mali šancu aj v praxi, čo je pre
architektov určite motivujúce. Povedzme, keď nedávno otvorili prístavbu
Tate Modern, na ktorej som sa v tíme Herzog & de Meuron podieľal. Alebo
keď som pred časom konečne videl budovu BMW Welt v Mníchove, ktorú
navrhovalo architektonické štúdio COOP Himmelb(l)au. Jeho zakladateľom je
Wolf Prix, ktorý ma vo Viedni učil. Stále sa z toho spamätávam, je to
síce drahá, ale esteticky inovatívna stavba.
Foto: Ľuboš
Pilc, VIZUALIZÁCIA TOMÁŠ AMTMANN
Vo Viedni ste absolvovali tzv. majstrovské triedy osobností, okrem
Wolfa Prixa ste prišli do kontaktu aj s Gregom Lynnom či so svetoznámou
Zahou Hadid, ktorá tento rok skonala. Aké to boli skúsenosti?
Spájal ich obrovský dôraz na experiment, umenie, ale aj remeselo. Bol to
totálny ponor do architektúry, neexistovala tam nejaká pevná štruktúra,
len sústavný vývoj modelov a výkresov na základe kritík od profesorov a
zaujímavých hostí. Za zdanlivým hľadaním formálnej výstrednosti ma vždy
aj u Zahy prekvapovala schopnosť extrémne rýchlo odhaliť a vydestilovať
koncept projektu a prepojiť ho s dôležitými míľnikmi svetovej
architektúry. Boli to kvalitné, vtipné, no aj dosť drsné skúsenosti,
ktoré sa veľmi dobre dopĺňali s neskorším štúdiom na Princetone. Tam
sme sa s Petrom Eisenmanom venovali teórii architektúry a dôsledným
analýzam existujúcich stavieb, čo je pre mňa doteraz veľkou
inšpiráciou.
Kedysi ste uviedli, že Bratislava sa v urbanizme vybrala
neoliberálnou cestou. Čo to znamená v praxi?
Že Bratislava verí na slobodný trh bez výraznej priestorovej regulácie, čo
apriori nie je nejaké hodnotenie. Nedávno som dostal príležitosť žiť
v americkom Houstone, kde obyvatelia v referende dvakrát odmietli stavebné
regulácie a hoci sa môže niekomu to mesto nepáčiť, podľa mňa len treba
vedieť, ako ho používať a spoznáte tam čaro improvizácie a diverzity.
Podobným typom menej regulovaného mesta je aj Tokio, ktoré mám takisto
veľmi rád. Pomáha však neregulovaný prístup rozvoja aj Bratislave? Určite
nie pri zakladaní periférnych nákupných centier a satelitných kolónií bez
infraštruktúry. Architekt Jan Tabor povedal, že Bratislavu vníma ako mozaiku
odstrihnutých vízií, ktoré v dotykových zónach na seba narážajú. Vie
Bratislava, akú chce mať identitu? Musí mať víziu.
Ste fanúšikom viedenskej architektúry, tá je úplným protikladom
neregulovaného mesta.
Viedeň má ľavicovejší prístup. Napokon, s výnimkou nacistickej vlády
bola od rozpadu Rakúsko-Uhorska spravovaná vždy len socialistami. Má preto
extrémne zaujímavé koncepty masového bývania, za všetky spomeniem
napríklad len Karl-Marx-Hof. Viedenské masové bývanie má vysokú kvalitu a
je akoby kontrastom k panelákovej výstavbe u nás za socializmu – svojou
rôznorodosťou. Zároveň ale kontrastuje aj s našou výstavbou bytov
v súčasnosti – v tomto prípade zase inšpiratívnosťou architektúry a
dostupnosťou. Hoci je Viedeň bohatým regiónom, byty v meste si môžu
dovoliť prenajať široké vrstvy obyvateľov. Mesto totiž vlastní
desaťtisíce bytov, čo umožňuje magistrátu vplývať na celkovú cenu
prenájmov. Toto všetko spôsobuje, že je schopný lepšie kontrolovať rozvoj
mesta a tiež klásť väčší dôraz na dopravu a životné prostredie.
Tlak developerov určite existuje aj tam.
Áno, ale mesto plánuje svoj rozvoj na vysokej úrovni. Cez verejné súťaže
vytvorí inovatívne urbánne koncepty pre rôzne zóny, mesto si v nich
ponecháva kľúčovú úlohu pri návrhu celej infraštruktúry a dopravy a
príležitosti pre investorov sú veľmi presne vymedzené. Tak sa docieli aj
vysoká súťaživosť a zamedzí sa monokultúram. Rozvojové parcely sa
predávajú viacerým subjektom. Samozrejmosťou je rešpektovanie Viedenskej
architektonickej deklarácie, ktorá hovorí aj o tom, že každá
infraštruktúra ako stanice a mosty musí mať aj svojho architekta. Takže sa
nestane, že sa postaví most bez riadnej architektonickej súťaže. Alebo ani
také omyly, ako keď z lavičky pri Dunaji nevidno cez protipovodňovú
ochranu na hladinu rieky. U nás mi teda chýba najmä spolupráca občanov,
mesta, developerov a vizionárov. Bratislava má zdroje na nové stavby, ale
príliš malé percento sa venuje na to, aby títo ľudia spolupracovali na jej
koherentnom smerovaní. Určite by sme tak dostali inšpiratívnejšie
výsledky.
Dá sa to dosiahnuť v meste, kde je vývoj aj celých veľkých
štvrtí postavený len na developeroch a ich zámeroch a víziách?
Tu nejde len o developerov, ale o podporu riešení, ktoré sa môžu vynoriť
nad úrovňou individuálnych rozhodnutí. Napríklad veľa dotácií ide na
projekty zatepľovania. Z tej obrovskej sumy by stačilo vyčleniť minimálne
percento na dizajn a mohli by vzniknúť zaujímavé aj ekonomicky výhodnejšie
projekty opláštení či dostavieb, alebo aspoň farebný koncept. Životné
prostredie nie je totiž len abstraktná otázka emisií, ale konkrétne,
udržateľné, no aj estetické usporiadanie nášho okolia. Je jasné, že
čokoľvek, čo organizujete a koordinujete, stojí energiu a peniaze, ale
podľa mňa sa takáto investícia oplatí, aby vznikal čitateľný verejný
priestor a identita miesta.
Vráťme sa predsa aj k developerom. Pred ich veľkými projektmi
boli vypracované aj územné plány zón, ktoré určovali mantinely toho, čo
má na mieste vyrásť. Predsa však mnohé prispievajú k tej spomínanej
mozaike odstrihnutých vízií…
K územným plánom len toľko, že sa obstarávajú naozaj absurdne –
s kritériom najnižšej ceny. Ak je cieľom kvalita, nemôže byť cena
jediným kritériom a mala by sa podporovať forma súťaže návrhov.. Problém
je hlavne v tom, že mesto vlastne ani nemá dostatočne silný aparát, aby
vytváralo špičkový plán rozvoja. Nevie zaplatiť kvalitných ľudí, tí
radšej uprednostnia súkromný sektor. Preto je magistrát slabým partnerom
v diskusii s developermi, chýba mu predstavivosť, nápaditosť. Aj preto sa
v područí ideológie, že trh vyrieši všetko, nechávajú obrovské parcely
na bývanie bez infraštruktúry, alebo sa povolia veľké periférne nákupné
centrá, ktoré vysávajú ekonomickú aktivitu z centra a urbánnych častí.
Prípadne sa v meste vytvárajú zóny, kde sa pohodlne cítia len ľudia,
ktorí si to môžu finančne dovoliť. V podstate sa gentrifikujú časti
Bratislavy.
Ako sa dá vytvoriť tlak, aby sa začalo v meste uvažovať iným
spôsobom? Ľudia zrejme nevyjdú do ulíc s transparentmi – Za lepšiu
architektúru!
Ja si myslím, že určitý tlak sa vytvára. Tímy okolo Mestských zásahov,
Starej tržnice, Dobrého trhu, ale aj univerzít sa chcú k situácii
vyjadrovať a ponúkať zlepšenia. Podľa mňa je problém v diskusii.
Existuje oficiálna platforma, kde by spolu komunikovali zástupcovia mesta,
developerov a občianskych organizácií? Neviem, či sa darí vytvárať
dlhodobú komunikačnú platformu tohto typu, hoci napríklad Inštitút
urbánneho rozvoja má takú ambíciu. Samozrejme, tlak za lepšiu architektúru
sa dá vytvoriť aj záujmom médií. Alebo ešte radikálnejšie, tak ako vo
Švajčiarsku, hlasovaním o developmente, ktorý neprejde, pokiaľ neprináša
mestu výhody. Prípadne ako vo Fínsku, kde napríklad v Helsinkách mesto
pôdu iba prenajíma, takže z pozície vlastníka kontroluje kvalitu výstavby
na nej. No v Bratislave je práve neprehľadnosť rozvoja mesta veľkým
problémom.
Foto: Ľuboš
Pilc, Pravda
V akom zmysle?
Existuje tu okupácia developerského priestoru obrovskými impériami, čo
znamená, že tu nie je nejaká veľká diverzita, a teda ani konkurenčný tlak
na znižovanie cien. Na tento trh sa navyše veľmi ťažko vstupuje. Nielen pre
stále extrémne komplikovanú byrokraciu, ale najmä pre jej neprehľadnosť.
Nezmyselné pripomienky vedia zdržať aj dobrú stavbu, keď má o to niekto
záujem, zároveň výstavba ďaleko za regulatívmi okolia môže pokojne
vzniknúť, ak sa, napríklad, volá Bonaparte. Pri Račianskom mýte zase
nedávno vyrástli dva nové projekty na susedných pozemkoch. Jeden má
povolenú asi 30-percentnú zastavanosť, druhý 60-percentnú. Ako podnikateľ
teda vstupujete do neprehľadného prostredia, pretože mesto vydáva
stanoviská k investičným zámerom nepredvídateľne a povolenia trvajú
stále dlhšie. Niekto sa v tom vie pohybovať, postaví jeden projekt a má
zarobené na celý život, iný s dobrým plánom skrachuje. Ja teraz
nehovorím, že vysoké marže a krachy sú niečo neprirodzené, no súčasný
systém nevytvára prostredie pre zdravú súťaž.
Sú teda cestou ako z toho von len transparentne nastavené
regulácie? Americké mestá ich toľko nemajú a mnohé fungujú
dobre…
Je nesprávne hovoriť o amerických mestách ako o neregulovaných. Houston,
ktorý som spomínal, je skôr výnimkou, no tiež má určité právne normy,
ktoré z neho nerobia práve divoký Západ. New York napríklad už pred sto
rokmi zaviedol priestorovú reguláciu na základe protestov proti obrovským
mrakodrapom, ktoré vďaka novým konštrukciám zatienili ich široké okolie.
Vyvinula sa do viac ako dvetisícstranového súboru veľmi presne definovaných
regulácií. Reguláciami v Amerike bojujú aj proti gentrifikácii, keď
v nových developmentoch vyžadujú výstavbu sociálnych bytov s regulovaným
nájmom. Inak, Los Angeles napríklad podľa jednej regulácie vyžaduje, aby
akékoľvek úpravy cesty Mulholland Drive boli vykonané tak, že naďalej bude
pôsobiť "rozbito”. Aby tým nestratili identitu tejto atrakcie, známej
z mnohých filmov a kníh.
A čo ten Houston? Nemôžeme si vziať príklad zo správne
neregulovaného mesta?
Tam naozaj sami občania regulácie odmietajú. Vznikajú tam však situácie,
keď si niekto vo vilovej štvrti potichu skúpi viacero susediacich pozemkov a
postaví tam zrazu 20-poschodovú výškovú budovu a naozaj nie je sily, ktorá
by ho zastavila. Okrem zdĺhavého súdneho procesu, kde musia odporcovia
dokázať, že stavba vážne narušila dopravu v okolí. Mesto sa živelne a
nekontrolovateľne mení, čo môže mať tiež svoje čaro. Ale to sme opäť
pri otázke identity. Akú chceme mať Bratislavu?
Práve o tom nedávno prebehla diskusia na diaľku medzi publicistom
Martinom Šimečkom a spisovateľom Michalom Hvoreckým. Prvý zvestoval, že
verejný priestor je v Bratislave v podstate stratený, druhý obhajoval
"ostrovčeky” pozitívnej deviácie, ktoré sa tu v posledných rokoch
objavili. Asi je ťažké definovať predstavu Bratislavčanov o ich meste,
keď sa na jej vnímaní nezhodnú ani ľudia z príbuzných
prostredí.
Ostrovčeky sú fajn, ale nemyslím si, že by to riešilo problém verejného
priestoru. Ten je oslabený, ľahko sa ho vzdávame, pretože ilúzia komunizmu
erodovala ideu komunity. Tá idea sa ale zase vynára, upravená, aj vďaka
novým formám komunikácie. Treba ju podporiť postupným organizovaním stále
inkluzívnejších platforiem formovania a zdieľania verejného priestoru. Veď
vieme vytvoriť virtuálne modely budúceho mesta, a kolektívne podporiť
nápady na jeho zlepšenie. Vieme vytvoriť systém na hlasovanie o jeho
variantách a automatizovať formálnu stránku systému povolení a vyjadrení.
Dajú sa na to dokonca nájsť granty a iná finančná podpora. Príkladov ako
Kickstarter je veľa, stačí si dať za cieľ vybudovať takúto efektívnu
platformu pre mesto.
Aj keď by sa táto optimistická vízia naplnila, nebude už
neskoro? Povedzme, diskusia o nákupných centrách a ich vplyve na život
v meste sa vedie v Bratislave už dlho. Je však pri ich počte ešte cesta
späť?
Je to zložitý problém, pretože mesto nevie takéto „big boxy” prirodzene
prerásť. Pritom sú to vlastne bariérové priestory – prakticky máte do
nich vstup len s autom, kreditkou, prípade inou "vstupenkou“, takže určite
neprispevajú k diverzite, a tá k mestu podľa mňa bezpochyby má
patriť.
Bratislava pritom kedysi mohla byť výkladnou skriňou
diverzity…
Bratislava výrazných jazykových skupín a národností je zatiaľ
minulosťou, čo mi je ľúto. Ale dúfam, že sa zmení na progresívne
a tolerantné mesto, v budúcnosti schopné pritiahnuť medzinárodný talent
a diverzitu.
Peter Stec (1976)
- Architekt.
- Narodil sa v Trenčíne; vyštudoval Univerzitu užitých umení vo Viedni a postgraduál na americkej Princetonskej univerzite.
- Vo Viedni absolvoval majstrovské triedy osobností so svetoznámymi architektmi ako Zaha Hadid, Wolf Prix a Greg Lynn, po ukončení štúdia na Princetone pôsobil v ateliéri jedného z najznámejších súčasných amerických architektov Petera Eisenmana (navrhol napríklad pomník holokaustu v Berlíne).
- Neskôr pracoval v Office for Metropolitan Architecture v Rotterdame a v bazilejskej architektonickej kancelárii Herzog & de Meuron, kde sa podieľal na nedávno otvorenej dostavbe galérie Tate Modern.
- S kolegami z Cornellovej univerzity, kde donedávna vyučoval, pracuje na projektoch prepojenia internetu vecí a architektúry; vďaka Fulbrightovmu štipendiu absolvoval výskumný pobyt v Houstone zameraný na štúdium kampusov.
- V súčasnosti pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, pracuje aj vo svojom architektonickom ateliéri.
