Gáspár M. Tamás: Zabudnite na strednú Európu. Otvorte oči

27.10.2016 07:00
Gáspár Miklós Tamás
Gáspár M. Tamás Autor:

V čase turbulentnej debaty medzi krajinami V4 a starými členmi EÚ opäť vystupuje do popredia otázka, čo vlastne obsahuje pojem stredná Európa. Maďarský ľavicový intelektuál, ostrý kritik Orbánovho režimu, filozof, provokatívny politológ a aktivista Gáspár Miklós Tamás tvrdí: "Teraz sme jednotní v našich spoločných nenávistiach... František Jozef I., cisár a kráľ, by nás dnes považoval za príliš reakcionárskych. A okamžite by rozpoznal naše nudné etnické nenávisti, ktoré považoval za nechutné a hlúpe."

Je pojem stredná Európa iba kultúrny koncept alebo vyjadruje niečo hlbšie? Kritici hovoria, že stredná Európa, jej celistvosť a spoločná politika, je len iluzórna vízia.
Stredná Európa vždy bola a stále je polemický koncept, ktorý sa sústredil na Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Neprestal mať zreteľný habsburgovský, viedenský a pražský nádych. Historicky bol v opozícii k ortodoxným národom európskeho východu: Srbom, Rumunom, Rusom a Grékom. Toto protipostavenie jasne vyjadril atentát Gavrilu Principa na Františka Ferdinanda d'Este v Sarajeve v roku 1914. Ide o dedičstvo kresťanského rozkolu a rozdelenia Rímskej ríše na Byzanciu a Rím. Biskupský stolec Svätej rímskej ríše nemeckého národa bol v Prahe. Mestom, v ktorom najviac počujete o strednej Európe, je stále Praha (a predpokladám, že tiež Bratislava). Idea, inde zabudnutá, napríklad v Maďarsku, v krajine, ktorá údajne bráni Západ pred neveriacimi a kde sa zároveň zdá byť najpopulárnejším politikom Vladimir Putin. Stredná Európa je prchavá predstava, ktorá je celkom bezvýznamná, s výnimkou bývalého Česko-Slovenska, prípadne Ľubľany.

Nezdá sa vám, že nevnímame spoločnú históriu a podobnosť kultúr, národov a jazykov? Ľudia hovoria o strednej Európe abstraktne. Milan Kundera definoval strednú Európu ako priestor medzi Nemeckom a Ruskom. Môže ju opäť niekto uniesť? Neobávate sa najnovšieho vývoja v Európe?
Máte pravdu, táto spoločná história je zabudnutá. Kto si vie predstaviť strednú Európu, v ktorej už ľudia nehovoria po nemecky? To bol náš spoločný jazyk. Praha, Prešporok, Pešť a Agram (v prípade, že vaši čitatelia už zabudli, je to starý nemecký názov Záhrebu) boli nemecké mestá, a Viedeň bola česká. Rovnako ako Bukurešť a Sofia boli grécke mestá. A v Níreďháze, Békešskej Čabe a Sarvaši žila ešte v polovici 20. storočia slovenská väčšina… To všetko je dnes nemysliteľné. Vždy som sa cítil ako Východoeurópan. Habsburská myšlienka strednej Európy je niečo, čo som sa naučil, ale neprežil. V 70. a 80. rokoch to bola proste antisovietska myšlienka. Všetko je to nezmysel, len kriesenie nemožnej minulosti. Zabudnime na to. A áno, som znepokojený. Európa stagnuje. Politické obdobie, ktoré sa začalo v roku 1989, sa teraz uzavrelo.

Slovenský politik Milan Hodža a iní sa snažili po druhej svetovej vojne vytvoriť (kon)federáciu stredoeurópskych národov. Uvažovalo sa najmä o vytvorení česko-slovensko-poľskej konfederácie. Nenašla takmer žiadnu podporu zo strany veľmocí. Myslíte si, že takáto federácia by dokázala vzdorovať Stalinovmu Sovietskemu zväzu?
Celkom iste. Stalin bol tiež proti balkánskej federácii, navrhnutej Georgiom Dimitrovom. Rakúski sociálni demokrati mali o to záujem, ale Stalin bol v zahraničnej politike pomerne konzervatívny, dbal na rovnováhu síl a neprial si komplikácie. A politika Beneša, týkajúca sa sudetských Nemcov a Maďarov na juhu Slovenska, ukončila akékoľvek špekulácie. Mimochodom, nikto nechcel mini habsburskú ríšu s jej etnickými problémami. A zrejme mali pravdu. Ani Česko-Slovensko ako také neprežilo. Viete si predstaviť, že by to mohla byť ešte zložitejšia entita? Nemysliteľné.

Prečo iba Maďari a Poliaci majú mocenské ambície v strednej Európe?
Nemajú. Pán Orbán chce pre seba osobne rolu európskeho vodcu rasistickej pravice, nemyslí pri tom na samotné Maďarsko, ktoré je malou krajinou v hlbokej a trvalej ekonomickej a sociálnej kríze. Poľská pravica je zas posadnutá svojím paranoidným strachom z Ruska a možno ešte otázkami sexuálneho života Poliakov. Európa ju nezaujíma.

Je Trianonská zmluva ešte vždy v Maďarsku stigmou? Prečo?
Počas Horthyho éry ešte pred druhou svetovou vojnou elity naozaj chceli zmeniť hranice a vziať späť niektoré staré územia. Teraz to už nikto nechce, lebo Trianon sa stal symbolom a dôkazom toho, že Maďari sú obeťami skutočnej historickej nespravodlivosti mierových zmlúv a ignorovania maďarských menšín v zahraničí. Trianon je tak len zámienkou k nenávisti voči Rumunom a Srbom. Nie je nikto, kto naozaj nenávidí Slovákov, ktorí sú rovnakí ako my: obrazne, sú to Maďari, ktorým sa prihodilo, že hovoria nezrozumiteľným jazykom, ale s rovnakou kultúrou, zvykmi, predsudkami a rovnako nudnými víkendmi, s rovnakými nákupnými centrami.

Na jednej strane prevláda v krajinách strednej Európy názor, že vstupom do EÚ sme sa pripojili k západnej európskej civilizácii. Na druhej strane, v západnej Európe nás označujú za Východoeurópanov. Ale obyvatelia od Jadranu k Baltu, od Chorvátska po západné Poľsko, nemali nikdy v dejinách čo dočinenia s Ruskom, Ukrajinou alebo Litvou ako dominantnými subjektmi východnej Európy v minulosti, ani dnes.
Nemyslím si, že je to tak. Strávili sme rozhodujúcu časť našich novodobých dejín spolu s Ruskom a s ďalšími východoeurópskymi národmi v „reálnom socializme“ – odtiaľ pramenia dnešné reálne sympatie k Rusku. Pozrite sa na svoju vlastnú krajinu alebo na Českú republiku. Nenávidím všetky nacionalizmy, vrátane antiruského, antitureckého, antiamerického, antinemeckého atď. Myslieť si, že sme nejakým spôsobom nadradení Rusom alebo Ukrajincom alebo Bosniakom, je jednoducho nacionalizmus a považujem túto "orientalistickú“ diskusiu, ktorú môžete počuť najmä od českých a poľských elít a od niektorých slovenských a maďarských liberálov, za odpornú, lebo v skutočnosti v nej ide o antivýchodný šovinizmus.

Čo by sme mohli urobiť viac pre seba? Škandinávske krajiny sa prezentujú spoločne. Môžu predviesť vlastný sociálny model. Existuje Severská rada. Mohla by byť spolupráca krajín V4 inštitucionali­zovaná podobným spôsobom, plus Slovinsko a Chorvátsko? Žili sme spolu v spoločnej habsburskej monarchii…
Naozaj pre toto necítim žiadnu potrebu. Niekdajšie habsburské krajiny spolupracujú dostatočne dobre. Nikto nemôže poprieť spoločné prvky v našej obzvlášť prudkej antimoslimskej xenofóbii, ktorá je horšia ako kdekoľvek inde. Marián Kotleba by bol dokonalým symbolom novej strednej Európy, v prípade, že si ju želáte. S Kaczyńskym, Orbánom, Strachom, Zemanom, Ficom a Kolindou Grabar-Kitarovićovou. Rakúsko-Uhorsko bolo z tohto pohľadu vždy Ríšou zla, semeniskom etnicizmu, rasizmu, a dnes – keď doba „reálneho socializmu“ zmizla – sme v tom znova. Kto chce užšiu komunitu takýchto štátov? Možno by stála za úvahu len federácia demokratov, bojujúca proti tejto sakramentskej tradícii.

Vnímate blízkosť kultúr v strednej Európe? Nemali by sme sa navzájom viac spoznávať – Slováci, Slovinci, Maďari, Chorváti, Poliaci, Srbi? Neobraciame sa príliš na veľké kultúrne entity (Francúzsko, Nemecko, Veľkú Britániu)?
Jedinou cudzou kultúrou, ktorú v tomto regióne vnímajú mladí ľudia, je americká (a do istej miery je tu viditeľná aj britská populárna kultúra ako pobočka Kalifornie). Existujú, samozrejme, paralely v literatúre, napríklad neustále monotónne sťažovanie sa na policajný štát pred rokom 1989 a prázdna, rovnako monotónna melanchólia a obrazy rozkladu, ale inak nie sme až takí odlišní od Portugalcov, Nórov alebo Lotyšov. Balkánci (alebo v tomto prípade aj Rusko a Irán) sú kultúrne oveľa živší ako my. Ale uniformita komerčnej kultúry na internete, v televízii, vo filme, v populárnej hudbe atď. znamená, že kultúra neskorého kapitalizmu spolu s nezmyselnými, kvázi fašistickými rebéliami mladších elementov nižšej strednej triedy vrátane militantného islamu, napreduje bez ohľadu na staré kultúrne hranice. Ale tak to vždy bolo. V roku 1900 sa mladí Maďari, Poliaci a Česi (i Rusi) zamerali na Paríž, Berlín a Viedeň pre ich modernizmus. Mám oveľa viac spoločného s brazílskymi marxistami ako s maďarskými reakcionármi, oveľa viac spoločného s katalánskymi sociálnymi hnutiami a štrajkujúcimi britskými železničiarmi a železničiarkami či Nuit debout (Noc na nohách) demonštrantmi v Paríži ako so slovenskými  katolíckymi liberálmi. Áno, máme spoločnú architektúru, čiastočne inšpirovanú juhonemeckým barokom, čiastočne sovietskym a východonemeckým sociálnym bývaním, ale ani to Nás nešpecifikuje.

Tak čo nás spája?
Iste je to amerikanizovaný komerčno-populárny brak, ktorý si mládež vychutnáva na kulutúrnych festivaloch a iných bezduchých formách zábavy a prostredníctvom digitálnych spôsobov kontaktu cez Facebook, Twitter, WhatsApp, Viber a Google Plus, dobrých tak akurát na šírenie paranoje a stupídnych videí a selfies (ktoré ja považujem za symbol tejto doby). Hoci zároveň je to aj výborný prostriedok pre našu nehynúcu nenávisť voči Amerike. Spája nás aj globálna prax triedneho boja zhora, kde stredná trieda a časti zostatku starej pracujúcej triedy rebelujú proti domnelým privilégiám nižších tried, čo bolo raz nazývané štátom blahobytu, inokedy, nedajbože, demokratickým socializmom. Jeden aspekt toho všetkého je panický strach z imigrantov, nová ťarcha na pleciach umierajúceho sociálneho systému.

A čo nás rozdeľuje?
Je toho málo. Naša sociálna teória a prax sú západné a ľavicové, naša politická prax je úzkoprsá a extrémne konzervatívna s čoraz viac zreteľnými fašistickými prvkami. Že je poľská pravica protiruská, že maďarská a slovenská pravica (pán Fico je typický pravičiar – hoci sám seba nazýva sociálnym demokratom) je proruská, nie je až taký veľký problém. František Jozef I., cisár a kráľ, by nás dnes považoval za príliš reakcionárskych. A okamžite by rozpoznal naše nudné etnické nenávisti, ktoré on – spolu s katolíckou cirkvou, židovskou buržoáziou, socialistickými odbormi, obrovským byrokratickým aparátom, progresívnou inteligenciou, aristokraciou a najvyšším velením armády – považoval za nechutné a hlúpe. On a oni by mali celkom pravdu.

Ale prečo pociťujeme averziu voči sebe v priebehu storočí, aj keď máme spoločnú históriu? Nehľadáme argumenty, ale kategoricky nesúhlasíme. Radšej budeme bojovať proti všetkému, než by sme vybudovali niečo nové.
Buďte si istý, milý pane, že toto sa skončilo. Teraz sme jednotní v našich spoločných nenávistiach. Maďari zverejňujú na sociálnych sieťach alebo v komentároch pod článkami statusy vehementne protestujúce proti Obamovi, Merkelovej, pápežovi Františkovi – no nikto nie je schopný vymenovať slovenského prezidenta alebo rumunského premiéra. Za posledné desaťročie som nepočul jediného Maďara čo i len zmieniť sa o politike iných východo-stredoeurópskych krajín. Iba ak sa londýnsky bulvár zmieni, povedzme, o Zemanovej opitosti alebo o bikinách Grabar-Kitarovićovej, vtedy to odvysiela aj maďarská televízia. Nebojujeme medzi sebou, vedieme imaginárne boje proti americkým černochom, afganským utečencom, európskym liberálnym elitám (ktoré do veľkej miery neexistujú), mimovládnym organizáciám, gayom, iluminátom, a vždy proti Židom. Maďarský inštitút verejnej mienky si vymyslel imaginárnych ľudí – Pirézov, a keď sa na nich pýtali mojich spoluobčanov, väčšina vyhlásila, že nimi opovrhuje. Preč s Pirézmi!

Európa sa vyznačuje rozmanitosťou na relatívne malom priestore. Stredná Európa je potom taká malá Európa v Európe, je to tak? Málo sa poznáme, nie?
Mohlo by to tak byť a aj bolo, a skutočne by sme sa mali navzájom poznať oveľa lepšie – ako som už skôr priznal, bol som dvakrát v živote Bratislave, v oboch prípadoch na jeden deň, ale v New Yorku som bol osemnásťkrát, vrátane polročných pracovných úväzkov. V Poľsku som nebol viac než pätnásť rokov. V Rusku som nebol ešte vôbec. Nie som na to hrdý a mal by som to zmeniť. Som tiež relatívne chudobný človek a závisím od pozvaní. Nemôžem len tak cestovať, ako sa mi zapáči. Stále platí, že tam, kde je vyššia miera príťažlivosti, sa zvyčajne skôr či neskôr objavím. Ako napríklad v Rumunsku alebo v bývalej Juhoslávii, kde je kultúrny a politický život oveľa sympatickejší a zaujímavejší než, ako to tvrdošijne nazývate, v strednej Európe. Keby som nebol Maďar, nemyslím si, že by som navštívil Budapešť. Ale ak by to bolo v roku 1906, naskočil by som do prvého vlaku do Prahy alebo do Viedne.

Stredoeurópske národy prežili možno najväčšiu historickú ideologickú skúsenosť v minulom storočí. Akoby ani teraz o tom nevedeli. Cítia sa stále malí a hlúpi v porovnaní s veľkými národmi. Nemali by sme ich obohacovať?
Myslíte? Maďari majú pocit, že veľké národy – najmä Francúzi, Nemci a Američania – sú hlúpi a zaostalí. A súčasne sa neviem zbaviť dojmu, že zdraví a primerane inteligentní ľudia nikde inde nemajú také komplexy menejcennosti na základe svojej domnelej veľkosti ako v Maďarsku. Nemám pocit, že ma robí hlúpym nesmiernosť francúzskej kultúry, ktorá je rovnako mojou až do tej miery, že si nájdem čas znova si prečítať Pascala, Rousseaua, Marcela Maussa, Prousta, Lévi-Straussa a Foucaulta a že som schopný ísť znovu do Musée de Cluny.

Skúste sa pozrieť na strednú Európu. Neexistuje, lebo nemá spoločnú myšlienku. Čo keby sa našla, dala by sa nájsť?
Ja nechcem žiadnu spoločnú ideu pre strednú Európu, do ktorej aj tak nepatrím. Ja som Východoeurópan a myšlienka je spoločná pre nás aj pre Bangladéš. Je to myšlienka nevykorisťova­teľskej, rovnej, spravodlivej – inými slovami: beztriednej spoločnosti, priateľskej k mužovi a žene, heterosexuálom a gayom, židom a moslimom, mladým a starým, ľuďom z mesta či vidieka, z majority alebo minority, z centra či periférie. Žiadna krutosť. Žiadne utláčanie. Žiadna nenávisť. Myšlienky tu sú, čo potrebujeme, je odvaha.

Prečo liberalizmus (v pôvodnom zmysle – nie je ekonomický) a slobodné myslenie mizne v krajinách strednej Európy, pričom po páde komunizmu na začiatku 90. rokov bol prirodzený a rozšírený. Je to dôsledok alebo príčina úspechu nacionalistických strán so sociálnou demagógiou v týchto krajinách?
Ťažko môžete oddeliť liberalizmus od trhu, ale aj keby ste mohli: ideológia ľudských práv a základných slobôd sa v mysli ľudí spojila s trhom a s ohavnou krízou, ktorá sužuje východoeurópske krajiny po roku 1989. Súčasne sa to spája aj s triumfom a následným vplyvom Západu (oboje – socializmus a liberálny kapitalizmus sa objavili ako diela cudzích mocností, akoby sme museli počúvať príkazy okupantov, čo bolo a je – napriek niektorým drobným aspektom – skreslením pravdy). Zmysel pre sociálnu spravodlivosť a občiansku zodpovednosť chýba, chápe sa len ako maska pre cudziu nadvládu. Zdá sa, že takéto pohľady úprimne vyznáva iba malý počet prozápadných intelektuálnych elít, ľahostajných voči starostiam obyčajných ľudí. Sloboda prejavu začala znamenať bulvárnu tlač a internetové nezmysly, politický pluralizmus zase malicherné hašterenie krátkozrakých a sebeckých skupín profesionálnych politikov s upretým zrakom na korisť. Pokrytectvo inteligencie a cirkvi, nekompetentnosť verejnej správy a legislatívy, zrada odborov robia situáciu horšou. Toto rozčarovanie s novým, údajne demokratickým režimom, je horkou pilulkou, ale má dobré dôvody na svoju existenciu. Žiadna dokonalá štúdia od Benjamina Constanta alebo Johna Stuarta Milla tomu nepomôže.

Podobné ideologické zoskupenia vládnu v Maďarsku, Poľsku, na Slovensku a v Chorvátsku. Na Slovensku sa opozícia ideologicky nelíši od vlády, kde dominuje deklarovaná ľavicová strana. Niektorí ľudia sa hanbia byť označení za ľavičiarov. Mnohí ľavičiari zastávajú krajne pravicové názory, zvlášť v otázkach migračnej krízy.
Dúfam, že nebudete veriť tomu, čo vám hovoria ľudia pri moci. Smer je typickou pravicovou skupinou a jej klasifikácia, že je „vľavo“, je čisto náhodná. Český prezident pán Zeman je tiež formálne "sociálny demokrat“, hoci je typickým pravicovým buržoáznym nacionalistom, celkom podobne ako Donald Trump. (Tiež rovnakého štýlu.) Takzvaní ľavičiari, ktorí vyslovujú krajne pravicové názory, nie sú ľavičiarmi. To nie je také zložité. Títo ľudia jednoducho klamú.

Sociálna demokracia zlyhala. Odcudzila sa svojim hodnotám. V postkomunis­tických krajinách po páde komunizmu ani poriadne nikdy nezakotvila. Skôr ju môžeme charakterizovať ako rustikálnu než liberálnu. Dnes môžeme pozorovať, že rovnako ako v 30. rokoch 20. storočia najväčší nepriatelia spoločnosti sú ľavičiari a liberáli.
Sociálna demokracia – viete, ja nie som ani liberál, ani sociálny demokrat – nezlyhala, pretože nebola vyskúšaná, prinajmenšom nie vo východnej Európe. Strany, nazývané ako socialistické alebo sociálnodemokra­tické, boli neoliberálne (to jest neokonzervatívne strany), možno trochu miernejšie ako ich konkurenti. Dokonca aj tieto skupiny teraz prechádzajú posunom ku xenofóbnej a etnickej pravici a vykazujú autoritárske črty. Samotné slovné spojenie „sociálny demokrat“ možno vyšlo z módy, akoby bolo unesené votrelcami, ale nemyslím si, že skutočne rovnostárske politiky a politiky štátu blahobytu by nemohli byť opäť populárne, ak ich uchopia čestní a inteligentní ľudia. Tieto politiky by neboli tak veľmi nenávidené našimi novodobými postfašistami, v ktorejkoľvek vláde, ak by nemali šancu. Je mi jedno, či najlepšia postava súčasnej ľavice sa bude volať pápež. Pápež František ukazuje, že najlepšie európske, západné tradície stále žijú, a čo viac, nie sú v protiklade voči Východu a Juhu.

Hovorí sa, že Stredoeurópania sú chorí históriou. Je to pravda?
V tomto ohľade vidím iba jednu chorobu – neznalosť histórie. Habsburskú ríšu zničilo česko-nemecké nepriateľstvo z rakúskej polovičky a túžba maďarskej vládnucej triedy po nezávislosti – pri súčasnom potláčaní rumunskej a slovanských menšín (ako vašich), zatiaľ čo etnickí Maďari tvorili sotva polovicu populácie, a to iba ak počítate Židov za Maďarov. Muselo to explodovať a explodovalo. Predpovedali to Tomáš G. Masaryk, Otto Bauer, Oszkár Jászi a iní desaťročia predtým, než sa tak stalo. Rovnaké chyby potom opakovali následnícke štáty, československé, juhoslovanské a rumunské vládne triedy medzi dvoma svetovými vojnami. A tak ďalej a tak ďalej. Kde sú teraz Československo a Juhoslávia? Kde je Rakúsko-Uhorsko? Chcete znovu vytvoriť „stredoeurópsku“ entitu so všetkými nacionalistickými celistvosťami? A ak nacionalizmy zmiznú, prečo sa zastaviť v strednej Európe? Prečo nie európska federácia od Atlantiku po Ural? Alebo prečo nie spravodlivý a rovný ľudský svet vôbec bez akýchkoľvek hraníc? Ak oponujete internacionalizmu, máte to, čo máme teraz. Viem, že to je extrémne nepopulárne. Ale populárne názory nás doviedli do prvej svetovej vojny (veľmi veľa rakúsko-uhorských zlyhaní, nemeckých zlyhaní, čo je zlyhaním strednej Európy, hoci aj iní nesú svoj podiel zodpovednosti) a súčasné populárne názory nás určite dovedú k novej katastrofe. Zabudnite na strednú Európu. Otvorte oči.

Autor: Archív strany SZDSZ

Gáspár M. Tamás (1948)

maďarský filozof a publicista

  • Narodil sa v Rumunsku (Sedmohradsku).
  • Vyštudoval filozofiu na univerzite v Kluži.
  • Najprv pôsobil ako publicista. Neskôr sa presťahoval do Maďarska, kde pôsobil ako filozof na univerzite v Budapešti.
  • Na konci 80. rokov bol disidentom, politikom a  poslancom za Zväz slobodných demokratov (SZDSZ) do roku 1994.
  • Bol riaditeľom Filozofického ústavu Maďarskej akadémie vied.
  • Pôsobil napr. na Yaleovej univerzite, na Kolumbijskej univerzite v New Yorku a na Oxfordskej univerzite.
  • Publikoval na tému politickej filozofie a sociálnej teórie. Jeho diela sú preložené do mnohých jazykov.
  • V posledných rokoch je známy svojou neúprosnou kritikou neoliberálneho kapitalizmu a pomerov v Maďarsku za vlády Viktora Orbána.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Stredna Európa #rozhovor
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk