Dušan Jurkovič, architekt dvoch storočí

, 12.11.2016 14:00

O Dušanovi Jurkovičovi sa hovorí ako o architektovi dvoch storočí. Tvoril naozaj v dlhom časovom období, a tak mohol realizovať rozmanité projekty a dokonca štýly. Začínal rozprávkovou ľudovou secesiou, ale dospel až k funkcionalizmu.

Katarína Salayová-Jurkovičová
Katarína Salayová-Jurkovičová Autor: Robert Hüttner, Pravda

Bol to všestranný umelec, ktorý zanechal bohaté dielo európskeho významu. O starom otcovi Dušanovi Jurkovičovi hovorí jeho vnučka Katarína Salayová-Jurkovičová. Aj ona má cit pre umenie. Vyštudovala fotografiu na Škole umeleckého priemyslu a novinárstvo na Univerzite Komenského. Vyše desať rokov bola redaktorkou časopisu Projekt – revue slovenskej architektúry. Teraz je manažérkou Nadácie Emílie a Michala Kováčovcov.

Žili ste niekedy v dome, ktorý navrhol starý otec?
Bývala som s rodičmi a starou mamou päť rokov v jednej z víl, ktoré naprojektoval v Bratislave na Lermontovovej. Bolo to číslo 23. Naprojektoval tam päť domov a všetky stoja. My sme sa na Lermontovovu nasťahovali až v roku 1950, starý otec zomrel v roku 1947. Dovtedy sme bývali v Pezinku – otec tam bol riaditeľom tehelní. Starý otec mal tehelňu v Trnave, ale pezinská tehelňa patrila lichtenštajnskému kniežaťu, ktoré malo na Slovensku majetky. Otec bol jeho riaditeľom, kým sa všetko nezmenilo a my sme neodišli na Lermontovovu.

Kedy ste začali vnímať, že starý otec je výnimočný človek?
V tom ranom veku ani ešte nie, žiaľ, zomrel, keď som mala tri roky, a tak si ho nepamätám. Starý otec sa – vzhľadom na to, že robil mohylu generálovi Štefánikovi a bol kapitalista – dostal na „čiernu listinu“. Všetko okolo rodiny bolo teda vtedy skôr na príťaž a celé to obdobie bolo spojené s nepríjemnými pocitmi, ktoré som ako dieťa predovšetkým vnímala. Môjho otecka vtedy tiež zavreli, hoci len na niekoľko mesiacov, ale náš život to poznamenalo.

Jurkovičova vila na Lermontovovej 23 v...
Jurkovičova vila na Lermontovovej 23 v Bratislave, kam sa rodičia Katky Jurkovičovej nasťahovali v roku 1950. Autor: Pravda, Ivan Majerský

Z vily na Lermontovovej ste sa odsťahovali v roku 1955 – aké boli jej ďalšie osudy?
Tam som začala chodiť do ľudovej školy, ale potom sme sa odsťahovali a vo vile zostala stará mama sama. Neskôr mala vila viacerých majiteľov a nakoniec ju kúpil skladateľ Tibor Andrašovan, zdedil ju jeho syn Andrej, ktorý tam býva s manželkou, speváčkou Beátou Dubasovou.

Aké máte pocity pri pohľade na vily, ktoré starý otec projektoval?
Brnianska mi je veľmi blízka, lebo tam sa narodil môj otec. Do vily sa nasťahovali v roku 1906 – mali už dvoch synov – a o rok sa tam narodil najmladší Pavel. Vilu som dlho nepoznala, mala tiež viacero majiteľov, ale raz sme tam s rodičmi zazvonili a poprosili, či by sme si mohli dom pozrieť. Bývala tam vtedy rodina Bradáčovcov, veľmi slušní ľudia, pozvali nás ďalej. Bol to silný zážitok. Neskorší majitelia vily už nevládali ťahať náklady, dom bol vyhlásený za pamiatkovo chránenú stavbu, a tak odpredali vilu Moravskej galérii v Brne, ktorá ju – za pomoci rôznych finančných prostriedkov, napríklad aj z Nórskych fondov – zrekonštruovala. Som veľmi rada, že je tam dnes múzeum. Môj otec tiež o tom sníval, ale, žiaľ, už sa toho nedožil.

Ako sa starý otec dostal do obce Žabovřesky? Prečo sa usadil práve tam?
Súviselo to s celkovou situáciou vo vtedajších časoch, narodil sa ešte za Rakúsko-Uhorska! Študoval v Šoproni, potom v Rakúsku na Kunstgewerbeschule, ale potom sa usadil na Morave. Hovoril však vždy po slovensky. Na Morave mal pracovné kontakty a príležitosti, tam si našiel aj manželku: otec Boženy Bartelmusovej bol brniansky stavebný podnikateľ a dal si postaviť víkendový dom na Rezku pri Novom Měste nad Metují. Mal päť dcér a starý otec, ktorý im vilu staval, sa do jednej „zakukal“. Tak sa zoznámili so starou mamou. Spočiatku žili v Brne na Kaunitzovej, vo štvrti Veveří, kde mu odhalili aj krásnu pamätnú tabuľu. Keď prišli synovia, rozhodol sa, že postaví vilu v Žabovřeskoch, vtedy obci neďaleko Brna. Ja tomu domu hovorím, že je to perníková chalúpka.

Je to inšpirujúca architektúra – stal sa niekto z potomkov architektom?
Nie. Môj otec nakoniec zakotvil v stavebníctve, hoci bol vyštudovaný právnik, takže zrejme ho to priťahovalo, ale ani jeden syn sa nestal architektom, ani žiadne z vnúčat. Boli sme tri vnučky a jeden vnuk, ktorý študoval stavbárčinu, ale nie architektúru. Až teraz je v rodine jeden architekt, a to bratrancov syn, čiže Dušanovho syna vnuk. Je úspešný a volá sa tiež Dušan Jurkovič. Jeho mama je spisovateľka Alta Vášová, ktorá bola v prvom manželstve vydatá za môjho bratranca a mali dvojčatá. Architekt je jedno z nich, ale jeho otec už tiež zomrel, a tak som zostala jediná z vnúčat.

'
Jurkovičov dom v Skalici, ktorý architekt...
Jurkovičov dom v Skalici, ktorý architekt postavil pre priateľov Blahovcov. Autor: SHUTTERSTOCK

Už teda len vy môžete dosvedčiť, či stará mama deda obdivovala a aká bola?
Bola to pekná, urastená žena. Dosť praktická a tiež dosť prísna – aj starý otec bol taký. Dobre sa dopĺňali. On veľa pracoval, cestoval, chodil napríklad často do Juhoslávie a Talianska, kde si fotil architektúru. Babička sa starala o deti, o domácnosť, a to muselo fungovať. Ale že by dedo kočíkoval, tak to nie! On mal rád šport, korčuľoval, no ani môj otec nemal veľa spomienok na nejaké „voľné chvíle“. Starý otec mal naozaj veľa práce, kontaktov, bol v rôznych umeleckých spolkoch a angažoval sa v mnohých spoločensko-kultúrnych aktivitách.

Kamarátil sa napríklad s Blahovcami zo Skalice a to priateľstvo vraj trvá v rodinách dodnes?
Sme priateľky s profesorkou Evou Blahovou, speváčkou, ktorej starý otec Pavol Blaho bol skalický lekár, kamarát môjho starého otca. Jej otec bol spevák Janko Blaho. Naši starí otcovia (Pavol a Dušan) spolu študovali vo Viedni, v rokoch 1887 – 8. Tam sa zblížili a bolo to na celý život. Práve doktor Pavol Blaho zrejme stiahol – to už bolo oveľa neskôr, v roku 1919 – Dušana Jurkoviča z Brna do Bratislavy. Blahovci bývali vtedy už tiež na Lermontovovej a on asi povedal: „Dušan, tuto sú štyri parcely, nechceš si tu postaviť dom?“ Ja si myslím, že mu dal impulz vo viacerých veciach. Bol to taký vážený – ale aj veselý – skalický občan a môj starý otec – myslím si – bol skôr introvert. Radšej v tichosti sedel, kreslil, mysliac si: „A vy si to tam všetko vybavte!“ Ale Blaho ho stiahol do Bratislavy a on postavil tie štyri domy na Lermontovovej.

Známy je aj dom rodiny Blahovcov v Skalici, ktorému sa hovorí Jurkovičov dom alebo Kultúrny dom. Čí vlastne bol?
Ten je ešte zo začiatku minulého storočia. Projektoval ho v roku 1904 Dušan Jurkovič, ale bol to dom Blahovcov, teda dom otca speváka Janka Blaha. Blahovci mali veľmi dobré vzťahy aj so sestrami Dušana Jurkoviča, ktoré žili v Skalici.

Slovenskí architekti si uctili Dušana Jurkoviča aj tým, že nazvali po ňom cenu, ktorú udeľujú za najlepšie dielo roka. Ale táto cena mala „prestávku“ – viete viac o dôvodoch?
Starý otec založil niekedy v roku 1920 Ligu proti boľševizmu a v období normalizácie to nejaký český architekt na neho vytiahol. Prekážalo aj Bradlo, a tak sa Cena Dušana Jurkoviča, ktorá sa udeľovala od roku 1964, zrušila. Istý čas ju nahrádzala Cena Zväzu slovenských architektov, ktorú po prvý raz udelili v roku 1975. Po roku 1989 zanikol zväz architektov, vznikol Spolok architektov Slovenska a Jurkovičova cena sa vrátila.

Budova elektrární na Pražskej ulici v...
Budova elektrární na Pražskej ulici v Bratislave bola z tehál z Jurkovičovej tehelne. Autor: Pravda, Ivan Majerský, Ivan Majersky

Spomenuli ste mohylu na Bradle – ako to vlastne bolo: poznal sa Jurkovič so Štefánikom?
Rodičia starého otca žili na Brezovej, museli sa so Štefánikovcami poznať, veď Košariská sú blízko. Ich rodiny sa určite poznali, aj oni sa museli stretnúť, ale nie je nikde spomenuté, kde sa to konkrétne stalo. Na mohyle vidno, že bola robená s osobnou zanietenosťou – je naozaj fantastická. A v Európe ju poznajú! Spolok architektov Slovenska napríklad pripravil v Ríme v roku 2009 veľmi peknú výstavu Štefánik – Jurkovič. Bola venovaná práve mohyle. Talianov to zaujímalo, lebo Štefánik je tam známy: jeho snúbenicou bola talianska markíza Giullietta Benzoniová a s jej synovcom som sa pri tej príležitosti v Ríme zoznámila.

Sám Jurkovič leží tiež v Brezovej, hoci pôvodne ho pochovali na Evanjelickom cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave. Kedy ho previezli?
Starý otec zomrel v roku 1947, mal štátny pohreb, jeho rakvu viezli z Grassalkovichovho paláca cez mesto na cintorín. Lúčili sa s ním viaceré osobnosti, rečnil aj básnik Ladislav Novomeský. Rodáci však chceli, aby bol pochovaný doma. O niekoľko mesiacov zariadili exhumáciu a previezli starého otca tam. Leží akoby – vzdušnou čiarou to nie je ďaleko – oproti Štefánikovi.

Dušan Jurkovič sa dožil vysokého veku, a tak prešiel aj rôznymi etapami vývoja. Vidno to napríklad na Kochovom sanatóriu v Bratislave. Tvorivú voľnosť mu dalo zrejme aj to, že s Kochom bol kamarát – hovorilo sa o tom v rodine?
Áno, rokmi starý otec čoraz viac inklinoval k jednoduchému funkcionalistickému štýlu. Kochovo sanatórium je toho príkladom. K tejto budove sa viaže aj osobný príbeh. Starý otec bol veľmi dobrým priateľom profesora Karola Kocha, ktorý dal toto sanatórium postaviť. On si vybral ako architekta Dušana Jurkoviča, lebo si veľmi dobre rozumeli. Ich priateľstvo bolo vraj bezstarostné, možno až bohémske, ale s príchodom fašizmu sa všetko zmenilo – Koch sa musel skrývať, bol v odboji a starý otec mu pomáhal.

Legiodomy v Bratislave.
Legiodomy v Bratislave. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Každý rok vás pozývajú aj s priateľkou z detstva Evou Blahovou – do Luhačovíc na Dni slovenskej kultúry. Majú tam Jurkoviča radi?
Tradíciu česko-slovenskej vzájomnosti tu začal rozvíjať ešte Evin starý otec, doktor Pavol Blaho. Bývali tu rôzne stretnutia i kultúrne podujatia, na ktorých sa zúčastňoval napríklad aj Leoš Janáček, bratia Mrštíkovci a iné významné osobnosti. Tieto stretnutia možno tiež dopomohli k vzniku prvej Česko-slovenskej republiky. Dušan Jurkovič sa s Pavlom Blahom kamarátil, je teda prirodzené, že začal v Luhačoviciach stavať vo svojom jedinečnom štýle domy, ktoré sú dnes súčasťou kúpeľov, napríklad Jurkovičov dom, ktorý je krásne zrekonštruovaný. Na Morave majú Jurkoviča radi a starajú sa o jeho stavby i odkaz. Je tam až Jurkovičov kult! Som napríklad patrónkou Základnej školy v Luhačoviciach, ktorá ctí jeho pamiatku a ktorá sa so mnou kontaktovala. Podobnú čestnú funkciu som už mala aj na Slovensku – pozvali ma na stavebnú priemyslovku v Trnave, keď ju pomenovávali po starom otcovi.

Pekné, že po Jurkovičovi už pomenovali na Slovensku školu – znamená to, že rastie na Slovensku záujem o Jurkoviča?
Dušan Jurkovič dostal síce – in memoriam – najvyššie vyznamenania, ale vo všeobecnom povedomí veľmi nebol. Po roku 1989 mu udelil Václav Havel Rad Tomáša Garrigua Masaryka (môj otec ho bol ešte preberať a bol nadšený), potom v roku 2007 dostal starý otec Pribinov kríž prvej triedy. Je to úžasné, ale predsa ľutujem, že môj otec nezažil tú pozornosť, povedala by som až slávu starého otca, čo teraz ja pociťujem. Odhaľovala som pamätnú tabuľu vo Viedni na škole, ktorú navštevoval, pribudli pamätné tabule Dušana Jurkoviča v Brne. V blízkosti vojenských cintorínov v Poľsku je obec, ktorá sa volá Gorlice – tam vybudovali kultúrny dom a pomenovali ho po starom otcovi. Situácia sa skutočne mení. Postupne akoby sa ten Jurkovičov odkaz čoraz viac vynáral.

Myslím, že aj kolegovia architekti sa snažia…
Áno, aj Spolok architektov Slovenska Jurkoviča začal viac dávať do popredia. Pripravili napríklad – k stému výročiu prvej svetovej vojny – výstavu jeho vojenských cintorínov, ktorá bola v Nemecku a v Luhačoviciach. Všetko to dokladá, že Dušan Jurkovič niečo v rámci Európy dokázal. Sú aj iní architekti, to je jasné, ale v odborných kruhoch sa hovorí, že on je zakladateľom modernej slovenskej architektúry. I keď jeho počiatočné tvorivé obdobie spadá do secesie a bolo rozprávkové, veľmi romantické, hodnotí sa aj jeho ďalší vývoj. V štyridsiatych rokoch ešte stihol tvoriť aj funkcionalistickú architektúru. Oceňované sú a do povedomia sa dostávajú mnohé jeho stavby – Kochovo sanatórium, obytné domy československých legionárov, sirotinec v Modre alebo budova elektrární na Pražskej ulici v Bratislave. Tam som našla aj tehličku s jeho menom. Sú to tehly z jeho tehelne. Bol náročný – chcel mať aj stavebný materiál perfektný.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Dušan Samo Jurkovič #Dušan Jurkovič #budovy #architekt #architekrúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
24,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

34,99
Rozeta

Rozeta

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk