Kde ste sa nachádzali, keď ste začali odpovedať na tieto
otázky?
V irackom Erbile. Čakal som na presun do Mosulu. Naši chalani zdravotníci
boli už priamo na mieste. Sú to dvaja Slováci Oliver Valentovič a Matej
Karlák. Založili neziskovú organizáciu Akadémia Urgentnej Medicíny. Sú to
záchranári, ktorí sa špecializujú na podávanie prvej pomoci priamo
v prednej línii. Najbližšia nemocnica je totiž často vzdialená aj
niekoľko desiatok kilometrov od frontovej línie. Pri vážnych úrazoch,
ktoré sa na fronte dejú stále, je extrémne dôležitá odborne podaná prvá
pomoc. A samozrejme, tak skoro, ako je to len možné. Je to otázka života
a smrti.
Ako ste sa k nim dostali?
Spoznal som ich počas mojej cesty do Iraku v júni tohto roku. Keď sme
začali nakrúcať môj nový dokumentárny film Čelom k smrti. Ich kontakt
v Mosule je však krehký a na mieste si neželajú novinárov. Tak čakám,
ako sa dohodneme a či mi dovolia, aby som sa medzi nich znova infiltroval ako
medik. Niekedy je vojnová dokumentaristika aj nuda. Často čakáte na posun
armády, na priaznivé podmienky.
Musíte predstierať, že nie ste novinár. Ako dlho ste sa
pripravovali na Irak?
Konkrétne ofenzívu na Mosul som očakával už pol roka. Mám tu mnoho
kontaktov, ktoré ma informovali, čo sa deje v zákulisí. Len čo vypukla,
kúpil som si letenku a na druhý deň som bol tu. Vo štvrtok ráno som pil
kávu v Bratislave, v piatok na obed po mne strieľala teroristická
organizácia Islamský štát. Svet je naozaj malý. Tiež som si kúpil
uniformu, aby som nevyzeral ako novinár. Bol som pripravený celú situáciu
zdokumentovať trebárs iba telefonicky. Nie som jedným z novinárov CNN,
ktorým platia neskutočné sumy, aby mohli prinášať svedectvá naozaj
odvšadiaľ.
Prešli ste aj nejakým zdravotníckym kurzom?
Zdravotníci ma naučili, ako si založiť turniket (škrtidlo), ktorým si
zastavíte krvácanie z tepny. Pri zásahu tepny máte asi minútu na
zastavenie krvácania, inak umriete.
Foto: Juraj
Mravec
Ako nachádzate kontakty v oblastiach, kam idete
pracovať?
Cez internet a cez ostatných priateľov novinárov. Navzájom si pomáhame.
Existujú tajné skupiny na facebooku pre novinárov pracujúcich v daných
regiónoch, kde si vymieňame informácie. Tie skupiny sú tajné, aby z nich
neunikali informácie a neohrozili tak ľudí v teréne. Je tu nebezpečenstvo
únosov, nájomných vrážd a podobne.
Musíte sa nejako vyrovnávať so skutočnosťou, že udalosti,
ktoré dokumentujete, sa po vašom odchode neskončia?
Som dokumentarista, nie Boh. V teréne mám zásadu, že vždy, v každej
situácii, som v prvom rade človek a až potom dokumentarista. To znamená,
že ak budem v situácii, že reálne môžem pomôcť zachrániť niekomu
život, tak to urobím. Nebudem snímať, ako ten človek umrie. Poznám
odtiaľto príbeh, ako po zásahu začalo horieť auto. Novinár vybehol, no
šofér sa nedokázal dostať von. Ten novinár vytiahol kameru a nakrúcal, ako
šofér horí. S tým by som nedokázal žiť.
Stáva sa vám, že sa vás po návrate ľudia snažia presvedčiť
o niečom, čo nepoznajú, hoci vy ste to videli na vlastné oči?
Bohužiaľ stáva. Vrie vo mne krv. Moja výpoveď je môj film. Do
internetových diskusií sa nezapájam. Nevidím v tom zmysel. Ak ide
o mojich priateľov, tam som trpezlivejší, lebo mi na nich záleží. Môj
veľmi dobrý kamarát, inak veľký liberál, mal prekvapujúco veľmi
negatívne názory na migračnú krízu, ktorá sa diala minulý rok. Úplne
spadol do politicko-mediálnej masáže. Ja som fotografoval zberný tábor na
macedónsko-srbských hraniciach v meste Preševo. Podmienky tam boli
príšerné, no po pár dňoch som dokázal zbúrať všetky dogmy, ktoré
u nás kolovali. Často sa spomína agresivita, „bordel“ a podobne.
Netvrdím, že to tak nie je, ale namiesto ukázania prstom, že aha, utečenci
sú agresívni a robia „bordel“, sa nikto nespýtal, prečo to tak je. Keď
som sa vrátil domov do Bratislavy, chcel som kamarátovi všetko vyrozprávať.
No odrazu som sa rozplakal a jediné, čo zo mňa vyšlo, bolo, „aspoň tým
deťom by sme to nemali robiť”. Odvtedy sa už so mnou na tému utečenci
nikdy nehádal a myslím, že aj zmenil názor. Uvedomil si, aká je situácia
zúfalá, a že viac nenávisti ničomu nepomôže.
Foto: Juraj
Mravec
Vo filme Mir Vam cestujete po línii Donbasu a sledujete príbehy
ľudí z regiónu. Nemáte pocit, že sa na túto tému u nás
už zabudlo?
Zabudlo. Na Slovensku je len pár novinárov, mojich priateľov, ktorí sa téme
venujú. Každá senzácia trvá tri dni, a preto som rád, že môj film
prichádza akoby po funuse.
Vojna na Ukrajine stále trvá?
Áno, vojna tam stále trvá a na Ukrajine je veľa zničených životov a veľa
nešťastia. Dúfam, že môj film ľuďom trocha osvieži pamäť a spomenú
si, že u nášho suseda je vojna.
Je v takýchto situáciách práca na filme a fotografii pre vás
osobnou záležitosťou?
Ukrajina sa stala mojou srdcovou témou. Mám tam kopu priateľov a ľudí, na
ktorých mi záleží. Budem sa tam vracať, kým sa bude dať. Chcem vydať
fotografickú knihu Gorkij marmelád (Horký lekvár), lebo presne taký je
život na Donbase, no čaká ma ešte veľa práce. Nápad na ten názov
prišiel z jednej pesničky môjho obľúbeného ruského pesničkára Jurija
Ševčuka a jednej mojej fotografie z Donbasu, kde sú v zhorenej chladničke
v meste Pesky pri doneckom letisku stále zaváraniny a lekvár. Donbas je
veľmi depresívne prostredie. Všetko je čierne od sadzí, lebo je to uhoľný
región, navyše veľmi chudobný. Lekvár v tej chladničke bol tiež
čierny.
V čom bol rozdiel v práci režiséra oproti práci
fotografa?
Vlastne v tom nevidím až taký rozdiel. Vojnová dokumentaristika je však
trochu iná. Nedá sa napísať scenár, lebo netušíte, čo v teréne
zažijete, tak len zbierate materiál. Čím viac, tým lepšie. V strižni som
s mojím kamarátom a skvelým strihačom Petrom Morávkom strávil štyri
mesiace. Desať hodín každý deň, ku koncu aj cez víkendy. Pomáhalo mi
veľa skvelých ľudí. Môj otec, skúsený novinár Juraj Mravec, dramaturg
Maroš Šlapeta, režiséri Ivan Ostrochovský a Paľo Pekarčík,
dokumentarista Braňo Gothard, producent Albert Malinovský, a postrehmi aj môj
kamarát, novinár Mirek Tóda.
Foto: Juraj
Mravec
Vidíte okolo seba veľa hrôzy a nešťastia, vojnové oblasti,
väzňov. Čo vás v práci najviac motivuje?
Ukazujem miesta, kde sa bežný človek nedostane, lebo chcem búrať názorové
múry, ktoré postavili, dovolím si tvrdiť, "zlí ľudia”. Snažím sa tiež
zvyšovať informovanosť a pomáhať pochopiť skutočnosť, že nie všade sa
žije v mieri ako u nás.
Menia všetky tieto udalosti váš pohľad na životné
priority?
Iste. Myslím si, že nasávam veľkú múdrosť, ktorú mám povinnosť
posúvať ďalej, preto robím fotografie a filmy. To je spôsob, ako osloviť
čo najviac ľudí.
Juraj Mravec ml. (1987)
- Fotografiu študoval na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave a v ateliéri kameramanskej tvorby a fotografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
- V roku 2015 vyhral v kategórii reportáž ocenenie Slovak Press Photo so sériou Na východe nič nové.
- V októbri 2016 mal premiéru jeho režijný debut, dokumentárny film o Ukrajine – Mir Vam.
- So svojím otcom, novinárom Jurajom Mravcom starším, spolupracuje na knižnej sérii Interview s fotografiou.
- Pracuje ako kameraman v RTVS a spolupracuje s portálom mono.sk.
- V rámci fotografie sa venuje výlučne vlastným témam.
