Kde ste sa nachádzali, keď ste začali odpovedať na tieto otázky?
V irackom Erbile. Čakal som na presun do Mosulu. Naši chalani zdravotníci boli už priamo na mieste. Sú to dvaja Slováci Oliver Valentovič a Matej Karlák. Založili neziskovú organizáciu Akadémia Urgentnej Medicíny. Sú to záchranári, ktorí sa špecializujú na podávanie prvej pomoci priamo v prednej línii. Najbližšia nemocnica je totiž často vzdialená aj niekoľko desiatok kilometrov od frontovej línie. Pri vážnych úrazoch, ktoré sa na fronte dejú stále, je extrémne dôležitá odborne podaná prvá pomoc. A samozrejme, tak skoro, ako je to len možné. Je to otázka života a smrti.
Ako ste sa k nim dostali?
Spoznal som ich počas mojej cesty do Iraku v júni tohto roku. Keď sme začali nakrúcať môj nový dokumentárny film Čelom k smrti. Ich kontakt v Mosule je však krehký a na mieste si neželajú novinárov. Tak čakám, ako sa dohodneme a či mi dovolia, aby som sa medzi nich znova infiltroval ako medik. Niekedy je vojnová dokumentaristika aj nuda. Často čakáte na posun armády, na priaznivé podmienky.
Musíte predstierať, že nie ste novinár. Ako dlho ste sa pripravovali na Irak?
Konkrétne ofenzívu na Mosul som očakával už pol roka. Mám tu mnoho kontaktov, ktoré ma informovali, čo sa deje v zákulisí. Len čo vypukla, kúpil som si letenku a na druhý deň som bol tu. Vo štvrtok ráno som pil kávu v Bratislave, v piatok na obed po mne strieľala teroristická organizácia Islamský štát. Svet je naozaj malý. Tiež som si kúpil uniformu, aby som nevyzeral ako novinár. Bol som pripravený celú situáciu zdokumentovať trebárs iba telefonicky. Nie som jedným z novinárov CNN, ktorým platia neskutočné sumy, aby mohli prinášať svedectvá naozaj odvšadiaľ.
Prešli ste aj nejakým zdravotníckym kurzom?
Zdravotníci ma naučili, ako si založiť turniket (škrtidlo), ktorým si zastavíte krvácanie z tepny. Pri zásahu tepny máte asi minútu na zastavenie krvácania, inak umriete.
Foto: Juraj Mravec
Ako nachádzate kontakty v oblastiach, kam idete pracovať?
Cez internet a cez ostatných priateľov novinárov. Navzájom si pomáhame. Existujú tajné skupiny na facebooku pre novinárov pracujúcich v daných regiónoch, kde si vymieňame informácie. Tie skupiny sú tajné, aby z nich neunikali informácie a neohrozili tak ľudí v teréne. Je tu nebezpečenstvo únosov, nájomných vrážd a podobne.
Musíte sa nejako vyrovnávať so skutočnosťou, že udalosti, ktoré dokumentujete, sa po vašom odchode neskončia?
Som dokumentarista, nie Boh. V teréne mám zásadu, že vždy, v každej situácii, som v prvom rade človek a až potom dokumentarista. To znamená, že ak budem v situácii, že reálne môžem pomôcť zachrániť niekomu život, tak to urobím. Nebudem snímať, ako ten človek umrie. Poznám odtiaľto príbeh, ako po zásahu začalo horieť auto. Novinár vybehol, no šofér sa nedokázal dostať von. Ten novinár vytiahol kameru a nakrúcal, ako šofér horí. S tým by som nedokázal žiť.
Stáva sa vám, že sa vás po návrate ľudia snažia presvedčiť o niečom, čo nepoznajú, hoci vy ste to videli na vlastné oči?
Bohužiaľ stáva. Vrie vo mne krv. Moja výpoveď je môj film. Do internetových diskusií sa nezapájam. Nevidím v tom zmysel. Ak ide o mojich priateľov, tam som trpezlivejší, lebo mi na nich záleží. Môj veľmi dobrý kamarát, inak veľký liberál, mal prekvapujúco veľmi negatívne názory na migračnú krízu, ktorá sa diala minulý rok. Úplne spadol do politicko-mediálnej masáže. Ja som fotografoval zberný tábor na macedónsko-srbských hraniciach v meste Preševo. Podmienky tam boli príšerné, no po pár dňoch som dokázal zbúrať všetky dogmy, ktoré u nás kolovali. Často sa spomína agresivita, „bordel“ a podobne. Netvrdím, že to tak nie je, ale namiesto ukázania prstom, že aha, utečenci sú agresívni a robia „bordel“, sa nikto nespýtal, prečo to tak je. Keď som sa vrátil domov do Bratislavy, chcel som kamarátovi všetko vyrozprávať. No odrazu som sa rozplakal a jediné, čo zo mňa vyšlo, bolo, „aspoň tým deťom by sme to nemali robiť”. Odvtedy sa už so mnou na tému utečenci nikdy nehádal a myslím, že aj zmenil názor. Uvedomil si, aká je situácia zúfalá, a že viac nenávisti ničomu nepomôže.
Foto: Juraj Mravec
Vo filme Mir Vam cestujete po línii Donbasu a sledujete príbehy ľudí z regiónu. Nemáte pocit, že sa na túto tému u nás už zabudlo?
Zabudlo. Na Slovensku je len pár novinárov, mojich priateľov, ktorí sa téme venujú. Každá senzácia trvá tri dni, a preto som rád, že môj film prichádza akoby po funuse.
Vojna na Ukrajine stále trvá?
Áno, vojna tam stále trvá a na Ukrajine je veľa zničených životov a veľa nešťastia. Dúfam, že môj film ľuďom trocha osvieži pamäť a spomenú si, že u nášho suseda je vojna.
Je v takýchto situáciách práca na filme a fotografii pre vás osobnou záležitosťou?
Ukrajina sa stala mojou srdcovou témou. Mám tam kopu priateľov a ľudí, na ktorých mi záleží. Budem sa tam vracať, kým sa bude dať. Chcem vydať fotografickú knihu Gorkij marmelád (Horký lekvár), lebo presne taký je život na Donbase, no čaká ma ešte veľa práce. Nápad na ten názov prišiel z jednej pesničky môjho obľúbeného ruského pesničkára Jurija Ševčuka a jednej mojej fotografie z Donbasu, kde sú v zhorenej chladničke v meste Pesky pri doneckom letisku stále zaváraniny a lekvár. Donbas je veľmi depresívne prostredie. Všetko je čierne od sadzí, lebo je to uhoľný región, navyše veľmi chudobný. Lekvár v tej chladničke bol tiež čierny.
V čom bol rozdiel v práci režiséra oproti práci fotografa?
Vlastne v tom nevidím až taký rozdiel. Vojnová dokumentaristika je však trochu iná. Nedá sa napísať scenár, lebo netušíte, čo v teréne zažijete, tak len zbierate materiál. Čím viac, tým lepšie. V strižni som s mojím kamarátom a skvelým strihačom Petrom Morávkom strávil štyri mesiace. Desať hodín každý deň, ku koncu aj cez víkendy. Pomáhalo mi veľa skvelých ľudí. Môj otec, skúsený novinár Juraj Mravec, dramaturg Maroš Šlapeta, režiséri Ivan Ostrochovský a Paľo Pekarčík, dokumentarista Braňo Gothard, producent Albert Malinovský, a postrehmi aj môj kamarát, novinár Mirek Tóda.
Foto: Juraj Mravec
Vidíte okolo seba veľa hrôzy a nešťastia, vojnové oblasti, väzňov. Čo vás v práci najviac motivuje?
Ukazujem miesta, kde sa bežný človek nedostane, lebo chcem búrať názorové múry, ktoré postavili, dovolím si tvrdiť, "zlí ľudia”. Snažím sa tiež zvyšovať informovanosť a pomáhať pochopiť skutočnosť, že nie všade sa žije v mieri ako u nás.
Menia všetky tieto udalosti váš pohľad na životné priority?
Iste. Myslím si, že nasávam veľkú múdrosť, ktorú mám povinnosť posúvať ďalej, preto robím fotografie a filmy. To je spôsob, ako osloviť čo najviac ľudí.
Juraj Mravec ml. (1987)
- Fotografiu študoval na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave a v ateliéri kameramanskej tvorby a fotografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
- V roku 2015 vyhral v kategórii reportáž ocenenie Slovak Press Photo so sériou Na východe nič nové.
- V októbri 2016 mal premiéru jeho režijný debut, dokumentárny film o Ukrajine – Mir Vam.
- So svojím otcom, novinárom Jurajom Mravcom starším, spolupracuje na knižnej sérii Interview s fotografiou.
- Pracuje ako kameraman v RTVS a spolupracuje s portálom mono.sk.
- V rámci fotografie sa venuje výlučne vlastným témam.
