Má film Pirko blízko k realite?
Je to veľmi realistický film, povedala by som, že v skutočnosti je to o niečo tvrdšie.
Ako deformuje deti život v detských domovoch?
Tieto deti často neprijme personál ani komunita ostatných detí. Aj ony však potrebujú bezpečie a lásku. Aby prežili, vytvárajú si vedome alebo podvedome obranné mechanizmy. Aj mimo zariadenia, napriek tomu, že sú konfrontované s kvalitnejšími vzťahmi, sú nastavené na obranu. To je deformácia sociálnym prostredím, v ktorom vyrastali. Znižuje to ich sebadôveru, motiváciu niečo robiť, verbálnu aj neverbálnu komunikáciu. Ich agresívne správanie môže byť len formou takejto obrany.
V diskusii po premiére snímky odznelo, že až 73 percent bývalých chovankýň detských domov skončí pri prostitúcii. Majú vôbec šancu byť po dosiahnutí osemnástich rokov pripravené na reálny život?
Všetci vyrastáme v nejakom systéme, aj v domovoch je určitý systém, fungovanie rodiny však nenahradí. Deti nie sú pripravené na reálny život za dverami domova. Nemajú vybudované dôležité vzťahy, vzťahy dôvery, chýba im zázemie. Nie sú pripravené ani finančne, nemá ich kto podporovať a usmerňovať. S tisíc eurami, ktoré pri odchode z domova dostanú, sa majú postaviť na nohy… Aj mnohé deti z funkčných rodín by mali problém zvládnuť to. Stretla som sa s mladými ženami, ktoré po uplynutí výkonu trestu museli začínať od nuly. Ich život mal, žiaľ, podobný rukopis ako osud hlavnej hrdinky vo filme, ktorá padla do osídiel drog a nútenej prostitúcie.
Nedávny prípad z reedukačného centra v Galante rozvíril diskusiu o kompetencii pracovníkov v podobných zariadeniach. Kde sa stala chyba?
Myslím, že títo pracovníci nepodliehajú pravidelnému posudzovaniu nezávislým psychológom. Je to náročné povolanie. Pracovníka môže formovať, osobnostne môže pri práci dozrievať alebo, naopak, deformuje ho. Má zodpovednosť nielen za seba, svoju psychiku, ale aj za rozvoj tých, pre ktorých je autoritou. Nebezpečným faktorom je aj únava a vyhorenie, ktoré nie je zriedkavosťou. Pracovníci si často vytvárajú obranné mechanizmy – veď už tu robím toľko rokov, nejako to vydržím, sú tu aj dobré deti, nemám inú možnosť, mám to blízko domu… Vtedy tlačia pred sebou hrdzavú káru a práca im uberá viac síl, ako je profit z nej.
Čo vás v práci formuje a deformuje?
Moja deformácia spočíva skôr v tom, že neustále pozorujem ľudí. Milujem psychológiu. Neviem sa nabažiť ľudských príbehov, neustále študujem dostupnú literatúru a založila som kliniku alternatívnej psychológie. Aj preto, že výskum v psychológii nenapreduje tak rýchlo ako v ostatných, najmä technických vedách. Spolupracujem s ruskými psychológmi. Zaoberajú sa rôznymi podnetmi, ktoré ovplyvňujú našu psychiku. Napríklad vôňami. Ak by bola v tejto kaviarni iná vôňa, náš rozhovor by sa možno uberal celkom iným smerom. Platí to aj pre zvuky či iné zmyslové a mimozmyslové podnety. To všetko sa snažím využívať pri svojej práci. Keď za mnou prichádza človek, ktorý potrebuje povzbudiť, do ovzdušia predtým nastriekam vôňu citrusov…
Citrusy zlepšujú komunikáciu?
Presne tak. Na duševné upokojenie a prijatie je vhodná levanduľa. Toto je mimóza, veľmi dobrá vôňa na srdce. (z kabelky vyťahuje fľaštičku).
Môžem? Tá vôňa je skutočne veľmi dobrá. Páči sa mi.
Ó, pardon, to je iná fľaštička. To nie je mimóza, ale tuberóza. Vôňa, ktorú majú rady týrané ženy. Obsahuje geránium – táto vôňa nesie posolstvo zdieľať priestor bez pocitu ohrozenia.
A je to vonku :)… Skutočne pomáhajú tieto vône?
História využívania vôní sa datuje od tretieho tisícročia pred naším letopočtom. Okolo nás je veľké množstvo podnetov pre čuchové vnemy – vo vzduchu, vo vode a v pôde. Navyše čuchové informácie vstupujú priamo do regulácie nášho emocionálneho prežívania a sociálneho správania. Vôňa nás uvoľní a začneme rozprávať aj to, čo by sme zo seba inak nedokázali dostať. Aj o svojich zraneniach, ktoré pred inými starostlivo ukrývame. Náš telesný pach sa takisto mení v závislosti od toho, čo prežívame. Novorodenci svoju mamu tiež poznávajú čuchom. Stačí pozorovať zvieratá vo voľnej prírode. Keď sa cítia zle, idú na lúku alebo do lesa a privoniavajú k rastlinám, ktoré ich liečia.
Nezaoberá sa tým všetkým arómoterapia?
Existuje aj arómopsychológia. Pracuje s presne špecifikovanými čistými esenciálnymi olejmi. Ľudia si prirodzene vyberú vôňu, ktorá ich priťahuje a po vyhodnotení asociačných testov vieme identifikovať problém.
Ako reagujú na vône muži, ktorí sú oveľa citlivejší a nerobia im dobre ani vonné sviečky či tyčinky?
Niektorí muži vône milujú. V Česku je napríklad „škola čichu“, kde sú aj čisto mužské skupiny. Raz do mesiaca sa zídu a vo vonnom bare privoniavajú k rôznym flakónom. Možno aj preto, že muži potláčajú svoju emocionalitu, o vôňach nehovoria. Neznamená to však, že ich nemajú radi.
Čo všetko sa dá naučiť v škole čuchu?
Rozvíja sa v nej individuálna vnímavosť vôní. Naši predkovia, ktorí žili v jaskyniach, sa orientovali podľa toho, čo im voňalo a čo nie. Ak by zjedli niečo zapáchajúce, mohli sa otráviť a stálo by ich to život. Nám, žiaľ, tento zmyslový analyzátor pod vplyvom rôznych umelých vôní zdegeneroval. Dávame prednosť zraku a sluchu. Prestali sme používať aj to známe: Niečo tu smrdí!
Aké alternatívne metódy ste si vyskúšali sama na sebe? Naučili ste sa vďaka nim niečo o sebe?
Psychokineziológiu, holotropné dýchanie, rôzne regresné terapie aj hypnózu. Aby som mohla druhým nezaťažene pomáhať, potrebujem čo najviac vedieť o sebe. Je dôležité mať sebareflexiu. Najhoršie je, keď všetci vedia o nejakej vašej vlastnosti, ale vy o nej netušíte.
Hovorili ste, že pozorujete ľudí. Čo si na nich všímate, keď sa s nimi stretnete?
Moje prvé zamestnanie po skončení vysokoškolského štúdia psychológie bola ženská väznica v Mlynskej doline. Bolo tam vtedy 1¤200 žien, všetky tri nápravnovýchovné skupiny vrátane mladistvých. Ocitla som sa v spoločnosti skúsených žien, ktoré boli zatvorené aj dvadsať rokov. Chcela som sa vyhnúť tomu, aby ma oklamali, chcela by som byť pre nich autoritou. Inak by som im nebola schopná pomôcť. Stavila som na neverbálnu komunikáciu a začala som ich pozorovať. Spájala som si ich gestá, mimiku s tým, čo hovoria. Keď sa odsúdená pri rozprávaní o vražde svojho muža usmievala, spozornela som. Boli to však rozpory aj v oveľa jemnejších odtieňoch. Neskôr mi pomohla aj kineziológia.
To asi nemá nič spoločné so psami…
To teda nie. Kineziológia pracuje s tým, ako forma ovplyvňuje obsah a naopak. Naše prežívanie formuje to, ako vyzeráme. Príde ku mne napríklad na konzultáciu manažér s veľmi úzkou tvárou a s vysokým obočím. Tento racionálny muž na otázku, kvôli čomu prišiel, odpovie: Len sa porozprávať. Ja však viem, že človeka s jeho typom tváre vnímajú ostatní ako veľmi málo sebaistého. To ho zneisťuje do takej miery, že nedokáže improvizovať a byť spontánny. Stále sa kontroluje, už ani sám nevie, ako to myslí a je unavený z toho, že si v hlave musí neustále vytvárať stratégie, aby ho iní neprekvapili, a aby náhodou nebol nepripravený.
Prvý dojem teda predurčuje neskorší postoj k človeku. Ako ste tomu mužovi pomohli?
V prvom rade tak, že si svoju štruktúru uvedomí. To je veľmi dôležité. A ďalej je treba sa naučiť zaobchádzať so svojimi slabšími stránkami a majstrami sa stávame, keď si z nich vieme urobiť prednosť. Muž tohto typu má strach z opozície, zo spontánnych prejavov svojich podriadených, z neplánovaných podujatí. Takže ďalší krok je učiť sa ich zvládať.
Päť rokov ste učili na policajnej akadémii viktimológiu. Čím všetkým sa tento odbor zaoberá?
Viktimológia je veda o obeti. Keď ideme neskoro večer po ulici, vo štvrti, kde vieme, že je vysoká kriminalita, správame sa viktimogénne. Podobne sa správame, ak pred odchodom na dovolenku zavesíme o tom informáciu na sociálnu sieť. Je to pozvánka pre zlodejov. Aj my ženy sa často správame ako spolupracujúce obete. Keď rýpeme do mužov, ktorí sú pod vplyvom alkoholu. Potom sa pohoršujeme nad tým, ako nám ublížili. To všetko sú témy viktimológie.
Vždy ste sa zaujímali o problémy druhých?
Som jedináčik, a keďže rodičia pracovali, opatrovala ma stará mama, ktorá bola bylinkárka. Aj preto, že mi chýbali súrodenci, chodilo k nám veľa detí. Starká sa vedela s každým porozprávať a to som po nej asi zdedila. Nikdy nie som dosť napočúvaná príbehov, ktoré sú vždy iné. Kedysi som s nimi aj zaspávala, najmä počas práce vo výkone trestu. Často som rozmýšľala nad tými skutočne ťažkými prípadmi.
Čo je vlastne úlohou psychológa vo väzení?
V takomto zariadení je psychológ veľmi dôležitý. Do väzenia sa dostávajú často obvinení, ktorí sú závislí od drog. Vezmú ich do väzby a tam musia prekonať krízu, najprv tú fyzickú. Psychické odpútanie od drogy je však ťažšie a potrebujú pomoc. Väzni riešia veľa problémov, trápi ich nielen samotná väzba, aj narušené vzťahy k najbližším – k žene, k deťom, ale aj k domácim miláčikom. Vtedy sa objednávajú na konzultáciu k psychológovi. Okrem toho psychológovia robia diagnostiku odsúdeného. V rámci troch nápravnovýchovných skupín existuje ešte takzvaná penitenciárna prognóza – určuje, akú má odsúdený perspektívu k náprave (úplne priaznivú, čiastočne priaznivú alebo úplne nepriaznivú) a do ktorej skupiny ho môžu zaradiť.
Čo trápi viac odsúdených mužov a čo ženy?
V oboch prípadoch najviac vzťahy. Tie sú vždy v najväčšom ohrození. Vonku alebo v rámci väzenia, prípadne vo výkone trestu. Potom pocity viny alebo hanby voči deťom, rodičom.
Nemali ste niekedy v blízkosti vrahov a iných delikventov obavy?
Odsúdení mi dôverovali a mala som pocit, že si ma vážia. Do práce som chodila aj tehotná a muži boli galantní. Nikdy som nemala strach.
Nezneužívali vašu citovú stránku, nehrali na citlivú ženskú dušu?
To som zvládla svojou odbornosťou. Možno som sa niekedy nezachovala úplne profesionálne. Niektoré prípady, najmä mladistvých, ma chytili za srdce.
Na ktorý prípad nezabudnete?
Príbehy žien, odsúdené za vraždy mužov. Také, ktoré to urobili z bezmocnosti, v snahe zachrániť deti. Vtedy ešte nebola uzákonená dohoda o vine a treste. Dostávali vysoké, osem- až dvanásťročné tresty v druhej nápravnovýchovnej skupine, kde boli návštevy raz za pol roka. Ich deti väčšinou končili v detských domovoch, a to som vnímala ako nespravodlivosť. V pamäti mi utkvel aj prípad muža, ktorý za mnou prišiel, keď zo 130 kíl schudol na 90. Bál sa, že umrie od hladu. Kým mi neporozprával svoj príbeh, zdalo sa mi, že sa u neho začína nejaká psychická porucha.
Aký bol jeho príbeh?
V detstve mu nedávali jesť a zatvárali ho do chlieva. Keď sa osamostatnil, sľúbil si, že už nikdy nebude hladovať. Mal hospodárstvo, choval sliepky, husi, kačky, prasatá, aby mal vždy plnú mrazničku. Jeho partnerka sa však obrovským zásobám a plným hrncom začala vysmievať. Dovtedy, kým ju nezapichol. Nechcel ju zabiť, veď ju mal rád. Napriek veľkej telesnej konštrukcii to bol bojazlivý a submisívny dobrák.
Pri rozhovore s vami má človek pocit, že všetci odsúdení sú dobráci. Ako sa dá pomáhať takým, čo nie sú ani milí, ani dobrí, naopak, disponujú celým spektrom vlastností, ktoré nie sú sympatické?
Treba pochopiť ich motív a ich samých. Takíto ľudia nerozumejú sebe, sú zmätení, nemajú sa radi. Sú zameraní na zlo, deštrukciu, agresivitu. Aj na takomto človeku sú vlastnosti, ktoré sa dajú oceniť, aj on k niekomu inklinuje, niekedy urobí niečo dobré… Nikdy však nepoznal pochvalu a uznanie. Ľuďom, o ktorých rozprávame, sa žije ťažko aj samým so sebou. Majú chvíle, v ktorých si to priznávajú.
Máme veľa predsudkov voči ľuďom, ktorí sú za mrežami?
Myslím, že v minulosti to bolo horšie. Predsudky pramenia z neznalosti, zo strachu, nepochopenia situácie. Každý z nás má nejaké ťažkosti. Niekoho trápia finančné problémy, iného choroba. Ak sa stretnem s človekom, ktorý predsudky má, snažím sa mu situáciu objasniť. Moje deti boli odmalička zvyknuté chodiť do väznice, s väzňami si dokonca kývali. Vysvetľovala som im, že sú medzi nimi aj nešťastní ľudia, ktorí majú vonku svoje rodiny, svoje deti.
Čo sa medzi väzňami neodpúšťa?
Vo väzení vládne prísna hierarchia. Najhoršie sa zaobchádza s tými, ktorí majú na svedomí zneužívanie, či dokonca vraždy detí. Odsúdení, ktorí napadnú policajtov, sú, naopak, velebení.
Dvojnásobný vrah Jiří Kajínek sa vo väzení zamiloval do psychologičky. Vám sa niečo podobné nestalo?
To neviem. Hoci, keď som bola mladšia, mala som veľa pozitívnych spätných väzieb. Hneď po škole mi však viac náklonnosť prejavovali ženy. Pozerali po mne tie, ktoré mali pseudolesbické vzťahy. Chýbal im sex. Ja som však dávala pozor na to, aby som nikoho neprovokovala. Pôsobila som priateľsky, sestersky a neskôr matersky.
Obliekali ste sa do práce inak, menej nápadne?
Nenosila som veľké výstrihy, priesvitné blúzky alebo vyzývavé minisukne. Tie som si nechávala na civil.
Aký je návrat odsúdených do civilného života?
Ťažký. Najmä tých, ktorí vykonávajú trest viac ako desať rokov. S niektorými som predtým, než ich prepustili, chodila na vychádzky, za múry väzenia. Jeden z nich – Janko, dostal dvadsať rokov za to, že pri pokuse o prekročenie hraníc nerešpektoval výzvu, aby sa vzdal. Keď na neho dvaja pohraničníci začali strieľať, zastrelil ich. Nebol to typický kriminálnik. Bol slušný, vo väzení pracoval. Za tých dvadsať rokov sa však všetko vonku zmenilo. Nevedel, čo sú to mobily, že do košíkov sa dávajú mince, nepoznal tovar na pultoch supermarketu. Na prvej vychádzke mi skoro rozpučil rameno, čo sa ma tak kŕčovito držal. Nešli sme na kávu, lebo ma prosil, aby sme sa vrátili. Našťastie, jeden dobrý človek mu po prepustení poskytol azyl na samote, kde mu Janko pomáha so zvieratami. Spomínam si aj na prípad ženy, ktorá dostala takmer tridsať rokov za závažný ekonomický delikt, ešte pred rokom 1989. Predala Karlštejn.
Predala Karlštejn?
Hrala sa na jeho majiteľku a jeden západný Nemec jej naletel. Keď sa blížil dátum prepustenia, mala už sedemdesiat. Prosila nás, aby mohla ostať, že vo väzení je už zvyknutá. Na slobode dokonca rozbila niekoľko výkladov, aby ju opätovne zavreli.
Kto naposledy pomohol vám?
Mám okolo seba veľmi veľa nápomocných ľudí a keď som unavená, pomáhajú mi priateľky, priatelia, aj psychologičky – rozhovormi aj rôznymi inými metódami. Najviac energie strácame, keď robíme niečo proti vôli druhých. Snažím sa nepreberať starosti iných ľudí na seba, len im pomáhať. Teraz pracujem na kratučký úväzok v Domove sociálnych služieb pre dospelých. Je tam stoštyridsať ľudí s rôznymi kombinovanými postihnutiami, niektorí sú nevidiaci. Sú citliví a veľmi vnímaví. Keď som unavená, prídu za mnou, srdečne ma chytia a povedia: Pomasírujem vás, pani doktorka! Alebo: Očistím vám hlavu… Chcú tak jednoducho, rituálne sňať zo mňa starosti. Sú to také moje slniečka. Nie oni sú ľudia so špeciálnymi potrebami, to my máme všelijaké špeciálne potreby, ktoré si povymýšľame. Oni majú potrebu byť prijatí a ľúbení.
Zuzana Porubčanová
Narodila sa 5. decembra 1961 v Trnave. Po štúdiu psychológie na FFUK v Bratislave pracovala ako psychologička v Ústave na výkon trestu pre ženy Bratislava Mlynská dolina, v Ústave na výkon trestu mužov v Hrnčiarovciach nad Parnou a v Ústave na výkon väzby v Bratislave. Päť rokov prednášala policajnú psychológiu a viktimológiu v Akadémii Policajného zboru Bratislava. Bola riaditeľkou Národného inštitútu rozvoja práce a sociálnej komunikácie, pracovala ako zástupkyňa riaditeľky Seniorcentra Bratislava-Staré Mesto. V súčasnosti prednáša psychológiu na MTF STU v Bratislave a pracuje ako psychologička v Domove sociálnych služieb pre dospelých v Báhoni. Je mediátorkou, členkou Spoločnosti mediátorov Slovenska, založila Kliniku alternatívnej psychológie a má súkromnú psychologickú prax.