Spomínate si na svoju úplne prvú karikatúru?
Dokonca veľmi presne. Bolo to v čase, keď som začal študovať vo väčšom meste na strednej škole. Ja totiž pochádzam z dediny. Jedno z prvých prekvapení, ktoré som vo svojom novom pôsobisku zažil, bolo, keď som objavil kníhkupectvá s obrovským výberom kníh, novín a časopisov. Rád som si vtedy listoval v magazínoch s kresleným humorom. Môj obľúbený časopis sa volal Divák a bol postavený výhradne na karikatúrach. Písal sa rok 1969, a keďže mi kreslenie odmalička celkom išlo, rozhodol som sa, že sa o nejakú karikatúru pokúsim sám. Namaľoval som teda kreslený vtip a zaslal ho na adresu bagdadskej redakcie s malým snom, že by sa azda mohla dostať na jednu stránku, ktorú mali vyhradenú pre príspevky od čitateľov.
A vyšlo to?
O necelé dva týždne som išiel do trafiky zistiť, ako môj pokus dopadol. Čakalo ma vtedy veľké prekvapenie, až šok, pretože už z diaľky som zazrel obálku časopisu a na nej moju prvú karikatúru. Bol to splnený sen. Minul som vtedy všetky peniaze, čo som mal pri sebe, a vykúpil celý náklad časopisu.
O čom bola tá karikatúra?
Nakreslil som voz, ktorý tiahne kôň, a kočišom je postava amerického strýčka Sama. Na koni bolo napísané porobené národy a na voze bolo bohatstvo koloniálnych území. Vtip bol v tom, že vtedy kolovala medzi deťmi taká ľudová riekanka, ktorú vždy pokrikovali na okoloidúce záprahy s koňmi. Niečo v zmysle – pán kočiš, pán kočiš, pustite tie opraty, pretože robíte niečo, čo sa vám nevyplatí. V tomto kontexte to zrazu dostalo serióznejší význam, zrejme to v tom čase padlo na úrodnú pôdu a obrázok sa dostal na titulku. Naozaj som to nečakal.
Vaša tvorba od konca školy sa však týkala takmer výlučne ilustrácií pre deti. Prekazil vám kariéru karikaturistu nastupujúci režim Saddáma Husajna?
Ja som o kariére karikaturistu ale nesníval. Občas som počas školy niečo satirické nakreslil, ale to bolo len vtedy, keď som cítil potrebu vyjadriť sa k spoločenskému dianiu alebo politike. Mojou ambíciou počas štúdia na Bagdadskej univerzite však bolo venovať sa klasickému výtvarnému umeniu. S tou detskou ilustráciou sa to začalo viac-menej z nutnosti. Počas univerzitných čias som si potreboval privyrobiť nejaké peniaze na život v hlavnom meste a na samotné štúdium. Vtedy som sa dozvedel, že začína nový časopis určený deťom, a tak som sa tam prihlásil ako ilustrátor. No a z tohto dočasného riešenia sa časom stalo celoživotné presvedčenie. Detská ilustrácia sa stala mojou životnou náplňou, venujem sa jej dodnes s veľkou radosťou.
Foto: Abd-ar-Rahím Jásir
Bola to slobodná tvorba?
V tých časoch vlastne asi jediná výtvarná oblasť, kde bola možnosť naozaj slobodne sa vyjadrovať. Saddámov režim bol skutočne totalitný, a preto bola pod prísnym dohľadom nielen karikatúra, ale aj klasická maľba. Režim jej určoval línie, mala mu slúžiť a pomáhať šíriť jeho ideológiu. Môžeme teda hovoriť o veľkom šťastí, že ma osud zavial práve k detskej kresbe a že som si práve v nej našiel umelecké naplnenie.
Potreba vyjadriť sa satiricky k pomerom v krajine zmizla? Či len už nemohla byť napĺňaná?
Určite sa z času na čas objavila vôľa vrátiť sa ku kresbe, ktorá niečo vypovedá o spoločnosti alebo o politike. A aj v totalitnom režime sa dali nájsť cestičky. Ja a moji kolegovia sme museli kresliť na univerzálne témy, kde cenzor nemohol povedať, že tým obrázkom máme na mysli dianie doma v Iraku. Ukážem vám príklad: Na kresbe je človek, ktorý má ruky spútané reťazami, a čaká na padajúcu raketu, ktorá mu to puto rozbije. Nedochádza mu pritom, že raketa ho zároveň zabije. Alebo možno aj dochádza, no túžba zbaviť sa okov je taká silná, že prekrýva všetko ostatné. Toto je určite veľmi silný výkrik v krajine, ktorá bola v roku 1995, keď kresba vznikla, stále utlačovaná pod totalitným Saddámovým režimom. Ale cenzorovi sa povedalo, že to sa predsa týka zahraničia – mohlo to byť o nejakej krajine v Južnej Amerike či v Ázii.
Ľudia si to však medzi riadkami dokázali rozlúštiť…
Neviem, či každý. Tvorcovia karikatúr, ktoré takto fungovali, sa v tých časoch radili skôr do intelektuálneho prostredia. Pretože práve intelektuál dokáže transformovať niečo univerzálne do miestneho. Okrem toho, ja a ostatní kolegovia z Iraku, čo sme občas nakreslili nejakú karikatúru, sme boli známejší v cudzine, než doma. Mnohé z kresieb, ktoré prešli cenzúrou, mohli potom reprezentovať Irak v zahraničí na rôznych výstavách. A tam sa premenila naša domáca prekážka na výhodu. Keďže sme sa venovali univerzálnym témam a radšej bez akéhokoľvek textu, boli naše diela dobre pochopiteľné v celom svete. Daňou, ktorú sme platili, však bolo to, že sme sa nemohli zaoberať konkrétnymi problémami našich ľudí u nás v Iraku, byť politickí, adresní.
Foto: Abd-ar-Rahím Jásir
Existovali za Saddáma nejaké časopisy s karikatúrami?
Ešte predtým než režim začal mať naozaj všetky črty diktatúry, existovalo v Iraku hneď niekoľko časopisov, ktoré sa venovali len kreslenému humoru vrátane toho politického a spoločenského. S nástupom Saddáma Husajna však ostal len jeden, ktorý prešiel na povrchné témy, také to poukazovanie na drobné nešváry, spoločenská a politická satira úplne zmizla. A tiež záujem o takýto časopis. Bez tej šťavy a kritiky stratil čitateľov a zanikol aj ten jediný.
A čo underground? Nemali ste nejaké samizdaty?
Situácia v Iraku to žiaľ neumožňovala. Nie preto, že by sa autori báli nejakých opletačiek, skôr preto, že išlo naozaj o život. A nielen ich. Keby sa nejaká kritická karikatúra kdesi zverejnila a vypátral by sa jej autor, nehrozil hrdelný trest len jemu, ale zlikvidovaná mohla byť celá jeho rodina. Režim bol naozaj až takýto brutálny a málokto by to riskoval. Karikatúry proti Saddámovi od irackých autorov existovali – ale v zahraničí. Kreslili a vydávali ich exiloví Iračania. Jeden môj bývalý kolega, ktorému sa podarilo emigrovať, vydával satirický časopis v Londýne, niečo sa objavilo aj v severnom Iraku, ktorý mali pod kontrolou Turci a mal istú autonómiu. V oblastiach, ktoré mal v rukách Saddám Husajn, bolo nebezpečie každodenné a obrovské. Pričom ešte treba pripomenúť, že naša krajina bola dlhodobo vo vojnovom stave, bojovali sme s Iránom. A tak akákoľvek známka odporu voči režimu sa automaticky považovala za vlastizradu.
Keď Husajnov režim padol, pocítili ste okamžitú slobodu tvorby? Mohli ste napríklad kritizovať Američanov, ktorí mali v Iraku dlhé roky vojakov?
Odpoviem vám opäť jednou kresbou z tých čias. Je na nej americký tank, ktorý prechádza cez pole a akoby ho oral. Za ním ide terorista, ktorý do rozoranej irackej pôdy seje… granáty.
Radosť zo slobody kazili obavy o budúcnosť?
Presne tak. Bol som v tom čase šťastný, že mám slobodu, ale nebol som rád, že prišla takouto cestou. Viacerí sme sa už vtedy obávali, čo všetko s tým môže prísť. A žiaľ naše tušenie sa naplnilo. V tom čase sa u nás vlastne celá intelektuálna elita rozdelila na dve časti. Jedna časť vítala Američanov ako anjelov, ktorí nám priniesli slobodu. Druhá v nich videla skôr neokolonialistov, imperialistov. Ja som to videl tak, ako som to zobrazil v tej kresbe. Že americká invázia pripravila pôdu pre to, čo sa odohrávalo a odohráva v tejto krajine dnes.
Foto: Abd-ar-Rahím Jásir
Ako sa dnes cítite v Iraku? Mnohé vaše karikatúry sú namierené proti terorizmu. Nebojíte sa pomsty zo strany extrémistov z Daešu, teda z teroristickej organizácie Islamský štát?
Nebezpečenstvo cítim asi ako každý v našej krajine. Necítim sa nejako viac ohrozený ako iní. Ale je pravda, že keby ma niekto, kto podporuje alebo bojuje za Daeš, spoznal a vedel, čo robím, nemuselo by to pre mňa dopadnúť dobre.
Má Daeš v rámci propagandy vlastných karikaturistov?
Viete, ten islamský extrémny radikalizmus, aký oni predstavujú, absolútne odmieta akékoľvek zobrazenie živých bytostí. Pre nich je teda karikatúra hriech. Daeš má svoju propagandu, ale v textovej podobe. Karikatúra by bola jednak proti tomu, čo sám hlása, na druhej strane podľa mňa ľudia z tzv. Islamského štátu ani nerozumejú vtipu. Teda nemajú cit pre humor, sú myšlienkovo úplne inak orientovaní.
Téma karikatúr a terorizmu sa kruto skrížila pri vlaňajšom útoku na parížsku redakciu satirického časopisu Charlie Hebdo. Spomínate si, ako ste túto správu prijali?
Keď sa táto tragédia v Paríži odohrala, spojili sme sa v Iraku viacerí významní karikaturisti a vydali vyhlásenie, v ktorom sme odsúdili tento nehumánny a beštiálny čin. Naše vyhlásenie uverejnili všetky noviny.
Foto: Abd-ar-Rahím Jásir
A ako ste sa pozerali na následnú debatu na tému sloboda vyjadrovania verzus úcta k inej kultúre a jej zvykom?
Viete, po tomto útoku ma navštívila nemecká novinárka s otázkou, či aj ja som Charlie Hebdo. Odpovedal som jej, že som priateľ Charlie Hebdo, ale že u mňa neplatí to – Je suis Charlie Hebdo. Ľudia si musia uvedomiť, že na zemi žije viacero kultúr a že tá orientálna, alebo povedzme blízkovýchodná zahŕňa viac ako miliardu ľudí, ktorých sa takýto typ karikatúr môže dotýkať osobne. Nehodnotím, len zdôrazňujem, že je potrebné si to uvedomovať so všetkými možnými dôsledkami. Okrem toho si myslím, že bez ohľadu na výšku pravdepodobnosti, že to vyvolá problém, to podľa mňa nie je taká silná téma. Ako karikaturista vnímam vo svete oveľa viac pálčivejších tém. Napríklad problém slobody národa vnímam ako nástojčivejší, než vyjadriť svoj názor na proroka, ktorý aj tak nemá význam pre veľkú časť ľudí. Poznáte príbeh Naji al-Aliho?
Nie.
Bol to palestínsky karikaturista, ktorý kreslil karikatúry o svojom ľude, ale vyjadroval sa kriticky tak na adresu Izraela, ako aj arabských štátov. Za dodnes nevyjasnených okolností ho v roku 1987 v Londýne zavraždili. Bol to takisto teroristický čin. No nemal až taký ohlas. Niekedy mám pocit, že vo svete dochádza k nespravodlivej diferenciácii medzi témami zo Západu a z ostatného sveta. Z môjho pohľadu je pritom krv Naji al-Aliho rovnaká ako v prípade redaktorov Charlie Hebdo.
Hovorili sme teraz o prípadoch, keď karikatúra svet rozdeľuje. Ale vďaka jej často univerzálnej čitateľnosti dokáže aj spájať. Nemyslíte si, že súčasnému medzikultúrnemu dialógu chýba práve viac humoru?
Karikatúru jednoznačne vnímam ako zjednocujúci prvok pri zbližovaní kultúr. Otázka je, nakoľko sa aj reálne využíva na tento účel. Ale pre nás z tejto oblasti to platí už dávno, nielen v posledných napätých rokoch či odkedy sa začalo hovoriť o multikulturalizme. Odkedy som sa začal zaujímať o karikatúru, vyhľadával som kreslený humor z celého sveta – od Japonska po Latinskú Ameriku. Karikatúra je zrozumiteľná každému, kto vie trochu prijímať humor, satiru. A mohla by byť spájajúcim prvkom ako napríklad futbal. V Iraku sa rovnako ako všade na svete ľudia delia na fanúšikov Barcelony a Realu a zrazu majú spoločnú tému, ktorej rozumejú. Pri karikatúrach tiež dokážete nájsť spoločnú reč aj s tými, ktorým inak nerozumiete, respektíve ich len nepoznáte.
Foto: Abd-ar-Rahím Jásir
Aktuálna výstava aj s vašimi karikatúrami v Prahe má názov Linie svobody. Čo pre vás sloboda znamená?
Je pre mňa trochu zvláštne hovoriť o tejto téme. Sloboda za minulého režimu neexistovala. Keďže ten Saddámov režim padol, dalo by sa očakávať, že dnes slobodu máme, no nie je to tak. Dnešná situácia v Iraku je totiž taká, že štát si tú slobodu nedokáže uchrániť. Nevie sa postarať o bezpečnosť vlastných občanov, ako sa potom môžu cítiť slobodne? V krajine funguje mnoho absolútne neovládateľných síl, ktoré jestvujú bez ohľadu na režim a vládu.
Tvoríte slobodne?
Karikaturista dnes v Iraku môže skutočne slobodne kritizovať vládu, prezidenta, každého ministra… No keď sa pustí do kritiky iných síl, môže ho to stáť aj život, a štát ho pri tom neochráni. Tými silami myslím, samozrejme, rôzne teroristické, náboženské a sektárske organizácie.
Inými slovami – máte slobodu, no necítite bezpečie?
Áno, je to tak. Ale ja mám nádej, že to bude lepšie. Bez nádeje by som nikdy nemohol kresliť. Napokon, aj tá bolesť, ktorú prežívame, nám pomáha ostať optimistami. Keď cítite bolesť, viete, že ste stále schopný žiť.
Abd-ar-Rahím Jásir (Abdul Raheem Yassir) (1951) ===== ,karikaturista
- Narodil sa v Iraku, vyštudoval odbor výtvarné umenie na Bagdadskej univerzite; dodnes žije a pracuje v Bagdade.
- Od roku 1971 kreslil v časopisoch Majalaty a Mizmar karikatúry pre deti. V rokoch 1980 až 1990 pôsobil ako maliar v detskej programovej sekcii v Inštitúte televízie a médií.
- Jeho diela boli vystavené nielen v Iraku, ale aj v Japonsku, vo Veľkej Británii, v Egypte či Taliansku. Získal mnohé regionálne a medzinárodné ocenenia, v roku 2013 ho magazín Observer zaradil medzi desať najlepších umelcov, ktorí vystavovali na festivale Bienále Benátky.
- Jeho karikatúry aktuálne vystavuje pražské Centrum súčasného umenia DOX na výstave Linie svobody: Současná arabská karikatura.
Linie svobody: Současná arabská karikatura
Až do 17. januára si karikatúry Abd-ar-Rahím Jásira môžete pozrieť aj v pražskom Centre súčasného umenia DOX na výstave Linie svobody: Současná arabská karikatura. Vystavené kresby predstavujú umeleckú reflexiu každodennosti i zásadného diania v nepokojnom regióne severnej Afriky a Blízkeho východu. Arabskí karikaturisti svojou tvorbou stále preverujú a posúvajú hranice spoločensky prijateľného v desiatkach arabských novín a časopisov a významne prispievajú k rozvoju tohto žánru v celosvetovom meradle. V arabskom svete má karikatúra veľmi silný dosah. Zostáva dôležitým komunikačným kanálom pre oslovenie širokého publika, ktoré inak politiku sleduje len okrajovo. Okrem diel Abd-ar-Rahím Jásira vystavujú v DOX-e aj kresby tuniskej maliarky Nádje Chijárí (1973) a sudánskeho karikaturistu Chálida al-Béha (1980). Chijárí je známa vďaka kreslenej postave kocúra Willisa z Tunisu. Postavička vznikla 13. januára 2011 ako reakcia na prejav odstupujúceho prezidenta Tuniska. Kocúr ironickým humorom komentuje aktuálne dianie. Al-Béh svoje karikatúry zase publikuje pod názvom Khartoon!, čo je slovná hračka spájajúca karikatúru – cartoon a sudánske hlavné mesto Chartúm. Publikuje však aj politické komentáre pre svetové médiá.