Psychiater Ludvik Nábělek: Je na mladej generácii, akú cestu si zvolí

, 25.12.2016 12:00

Uznávaný psychiater Ludvik Nábělek z Banskej Bystrice sa vo svojom živote riadi troma princípmi. Spravodlivosť, humanizmus a sloboda. Tie sa vinuli životom jeho predkov, ktorí zohrali svoju úlohu aj počas Slovenského národného povstania.

Psychiater Ludvik Nábělek sa nevie zmieriť s...
Psychiater Ludvik Nábělek sa nevie zmieriť s ľudskou zákernosťou, novodobými prejavmi fašizmu či konzumným trendom, ktorý prevláda nad základnými hodnotami ľudskosti.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

V génoch si nesie i určitú dávku rebelantstva. Nevie sa zmieriť s ľudskou zákernosťou, novodobými prejavmi fašizmu či konzumným trendom, ktorý prevláda nad základnými hodnotami ľudskosti. Svoju doterajšiu kariéru zavŕšil tento rok významným počinom, keď sa pričinil o povýšenie statusu Psychiatrického oddelenia Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici na II. psychiatrickú kliniku Slovenskej zdravotníckej univerzity.

Ste treťou generáciou lekárov vo vašej rodine. Je to u vás dedičné povolanie?
Starý otec Ludvik Nábělek bol všeobecný lekár v Banskej Bystrici, mama primárkou anestéziológie v Trnave a otec primár urológie v tej istej nemocnici. Ja som v mladosti chcel byť asi všetkým iným, len nie lekárom. Ťahalo ma to skôr k umeniu, lákala ma divadelná réžia. Až keď mi pri osobnej konzultácii velikán nášho divadelného a filmového umenia Karol L. Zachar otvorene povedal, že šušlem a budem sa musieť učiť vyslovovať sykavky, akosi sa to zlomilo. Iba dodám, že naše dve deti sa vybrali svojou cestou, nie sú lekári. Možno niektoré z vnúčat, ale to je ešte ďaleko.

Išli ste na medicínu kvôli rodičom?
Nielen. Od detstva som vyrastal v atmosfére plnej ľudskosti a altruizmu, pomoc trpiacim som vnímal ako samozrejmosť. Lekárske prostredie som dôverne poznal a uvedomoval som si, že najmä otec by vo mne rád videl svojho nasledovníka. Takže, keď sa rozplynul môj sen o umení, rozhodnutie ísť študovať medicínu prišlo celkom prirodzene. Nikdy som ho neoľutoval.

Doma boli teda spokojní.
Nepochybne. Až do chvíle, kým som nepovedal, že chcem byť psychiater. Rodičia neboli veľmi nadšení, lebo psychiatriu nepovažovali za príliš seriózny odbor medicíny. V povedomí ľudí, dokonca aj niektorých kolegov, to pretrváva dodnes. Psychiatria ešte stále zápasí s problémom tzv. stigmatizácie, ako keby všetko, čo s ňou súvisí, nieslo nejaké zlé znamenie. Musím však povedať, že v ostatnom čase sa už na nás nepozerajú až tak veľmi cez prsty.

Ako ste sa dostali k psychiatrii?
Je to milá historka. Raz sme sedeli v obľúbenej medickej kaviarni a pribehli kolegovia so správou, že na psychiatrickej klinike zháňajú dobrovoľníkov na skúšanie drogy LSD. Išlo o výskum psychických zmien pod vplyvom halucinogénov. Ako mladí dobrodruhovia sme sa išli prihlásiť. Z tých pokusov nakoniec zišlo, ale začal som chodiť na psychiatriu ako vedecká pomocná sila. Už vtedy som si uvedomil, že práve v tomto medicínskom odbore by som mohol čiastočne realizovať aj svoje literárno-dramatické ambície. Hranice psychiatrie sú totiž veľmi rozmazané, nedajú sa ani dnes celkom striktne vymedziť.

Mali ste aj s manželkou, spolužiačkou a tiež lekárkou, pôvodne neurologičkou, teraz primárkou v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej, po promócii namierené na Liptov. Čo zmenilo vaše rozhodnutie?
Obaja veľmi radi lyžujeme a chodíme po horách, tak sme plánovali začať lekárske pôsobenie v Liptovskom Mikuláši. Už sme sa chystali na sťahovanie, keď som dostal ponuku z bratislavskej psychiatrickej kliniky. Bola to ohromná šanca. V tom čase tam pracoval skvelý kolektív ľudí, ktorí ma prijali medzi seba a od ktorých som sa odborne aj ľudsky veľa naučil. Po piatich rokoch som si uvedomil, že vtedajší prednosta riadi kliniku inak, ako som si predstavoval, a rozhodol som sa odísť. Zamieril som do väznice v Leopoldove.

Z kliniky do väznice?
Práve tam hľadali psychiatra a znovu som to vnímal trochu ako dobrodružstvo. Inak, bol to aj taký historický paradox. V 50. rokoch práve v leopoldovskej base sedeli viacerí moji príbuzní. Niektorí mi aj naznačovali, že idem prisluhovať vtedajšiemu režimu. Vždy som odpovedal: Nie som a ani nebudem komunista, ja tam idem liečiť ľudí. Vydržal som tam skoro sedem rokov a odišiel, ako u mňa býva zvykom, za dramatických okolností. Písal sa rok 1989, počúvali sme s manželkou Slobodnú Európu, čo sa deje v Prahe v piatok 17. novembra. Ešte nebolo ani Občianske fórum, ani VPN a nikto netušil, ako to všetko dopadne. V pondelok som dal výpoveď. Zdôvodnil som ju tým, že nemôžem už ďalej pokračovať v službe v Zbore nápravnej výchovy, lebo sa obávam, že môžem byť zneužitý na veci, s ktorými by som nesúhlasil. Načas som sa potom vrátil na bratislavskú kliniku.

Vianoce sú pre Ludvika Nábělka (na snímke z...
Vianoce sú pre Ludvika Nábělka (na snímke z jeho archívu z letnej dovolenky) časom rodinných stretnutí. Sviatky najradšej trávi v prírode, s manželkou sa veľmi radi lyžujú. Autor: Archív L. Nábělka

Čo vás priviedlo do Banskej Bystrice?
V roku 1991 sa naskytla možnosť bývať v dome, ktorý postavil môj starý otec, už spomínaný lekár. V Rooseveltovej nemocnici na psychiatrickom oddelení bolo voľné miesto, prijali aj manželku. Nastúpil som ako sekundárny lekár, bez nejakých ambícií na vedúci post. O rok neskôr, mal som 37 rokov, som sa prihlásil na vypísaný konkurz na miesto primára a vyhral som ho. Na banskobystrickej psychiatrii som prežil a stále prežívam krásne obdobie. Spolu s kolektívom spolupracovníkov sme ako prví na Slovensku začali s liečbou nelátkových závislostí, v tom čase najmä patologických hráčov, otvorili sme denný psychiatrický stacionár, v roku 1994 zorganizovali prvý slovenský psychiatrický zjaz­d…

Je známe, že ste na miesto primára rezignovali a z oddelenia odišli aj ako lekár. Nemrzelo vás to neskôr?
Vôbec nie, iná cesta vtedy pre mňa neexistovala. Ako sa menili ponovembroví riaditelia nemocnice, vždy prišlo na to, že naše oddelenie treba presťahovať. Stále som za tým tušil záujem predať našu budovu v areáli tzv. starej nemocnice. V roku 2011 vedenie v spolupráci s ministerstvom a zdravotnou poisťovňou výrazne zredukovalo počet lôžok, čo bol prvý krok k presťahovaniu. Mojou úlohou bolo obhájiť toto rozhodnutie pred personálom i pacientmi. Prví, ktorí na to doplatili, boli práve patologickí hráči. To som jednoducho urobiť nemohol.

V podstate ste odišli do predčasného dôchodku. Čo ste robili?
Všetkých mojich pacientov som vymenil za jediného, toho najmilšieho. Zhruba tri roky som sa intenzívne staral o moju mamu. Možno aj preto je ešte medzi nami a v celkom dobrej kondícii, hoci má 93 rokov. Užíval som si lyžovanie, to je taká moja drobná závislosť, s manželkou sme aj dosť cestovali. Jedného dňa, už som s tým ani nerátal, som sa dozvedel, že je znova vypísaný konkurz na miesto primára bystrickej psychiatrie. A tak som sa v roku 2014 znova stal primárom oddelenia. A obnovili sme aj liečbu nelátkových závislostí.

Pod vaším vedením sa iba nedávno oddelenie zmenilo na kliniku.
To bol môj veľký sen. Máme skvelý a erudovaný tím. Urobili sme projekt, prešli všetky akreditačné procesy a v lete tohto roku sme sa stali klinikou, ktorá poslúži aj pre výučbu študentov Lekárskej fakulty Slovenskej zdravotníckej univerzity. Zatiaľ som poverený prednosta. V krátkom čase bude na toto miesto výberové konanie, ktorého sa mienim zúčastniť.

Neraz ste počas svojej kariéry konali rázne, neváhali ste odísť alebo vzdať sa miesta, keď ste boli presvedčený o svojej pravde. Akoby ste mali v sebe rebelantské gény. Od koho ste ich zdedili?
Prastarý otec Ján Vesel bol výrazná rebelantská duša. Chcel sa stať evanjelickým kňazom. Pre jeho postoje proti prebiehajúcej maďarizácii ho vylúčili zo všetkých bohosloveckých fakúlt v rámci Uhorska. Tam niekde možno hľadať korene silného vzťahu rodiny k vlastenectvu, spravodlivosti a slobode. Tieto hodnoty odovzdával svojim potomkom. Traja jeho synovia, Mirko, Milan a Miloš ako dôstojníci výrazne zasiahli do SNP. Najvýznamnejšiu úlohu zohral Mirko Vesel. Vďaka svojej rozhodnosti a organizačným schopnostiam dobyl s hŕstkou vojakov v nočných hodinách 29. augusta 1944 budovu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici a umožnil tak Golianovi rozbehnúť Povstanie. Po Februári 1948 si zachránil život emigráciou.

V SNP zohral svoju úlohu aj váš starý otec.
Na našej chate na Donovaloch sa pred vypuknutím Povstania ukrýval Vavro Šrobár. Práve tu Šrobár s Mirkom Veselom dávali dokopy proklamácie, ktorými bolo Povstanie vyhlásené v Slobodnom slovenskom vysielači. Môj deduško bol jedným z ich signatárov. Celú zimu 1944–45 spolu s manželkou, teda mojou starkou, a vtedy 15-ročným synom Ivom prežili v ťažkých podmienkach v drevenici na úbočí Prašivej, kde mal improvizovanú nemocničku, v ktorej ošetroval a liečil partizánov.

Z vašich blízkych sa v Povstaní angažovali viacerí. Váš otec, jeho brat, ich bratranec…
Otec Ľudovít, ktorý mal vtedy 21 rokov, a jeho brat Igor sa zapojili do odboja ešte pred oficiálnym vypuknutím SNP. Otec študoval medicínu, jeho brat techniku. Narukovali do Vysokoškolského strážneho oddielu, neskoršej štábnej roty povstaleckých generálov. Nacisti ich zajali 3. novembra 1944 v Bukovci spolu s generálmi Viestom a Golianom a uväznili v banskobystrickej väznici. Vo väzení sa ocitol aj ich bratranec Václav Vaško. Na Silvestra 1944 mali byť spolu s ďalšími banskobystrickými občanmi na výstrahu popravení. Len zhodou náhod všetci moji najbližší 2. svetovú vojnu, hoci za veľmi dramatických okolností, prežili.

Dostihla vašu rodinu aj povojnová politika 50. rokov?
Milana Vesela vo vykonštruovanom procese odsúdili ako agenta nepriateľských mocností, jeho brat Miloš skončil v baniach. V 60. rokoch boli čiastočne rehabilitovaní, neskôr im vrátili aj vojenské hodnosti. Po novembri 1989 boli Milan a Miloš, Mirko už krátko po skončení vojny, povýšení do generálskych hodností in memoriam. Otcov bratranec Václav Vaško robil po vojne dokonca ako atašé na našom veľvyslanectve v Moskve, no novému režimu nevyhovoval. Väznili ho v Leopoldove.

Na koho ešte z vašich najbližších rád spomínate?
Určite na švagra, známeho novinára Karola Ježíka. Priatelili sme sa od stredoškolských čias a cez naše priateľstvo prišli k sebe aj s mojou sestrou Mirou. Prežívali sme spolu obdobie konca 60-tych rokov, vydávali spolu školský časopis, snívali o budúcnosti. Karol patrí aj dnes, keď ho už niet, do tej rebelskej línie, kde pre seba nachádzam inšpiráciu a oporu, keď chcem a mám vzdorovať tomu, čo v spoločnosti nepovažujem za správne. Myslím aj naňho, keď chcem veriť v možnosť pozitívneho vývoja, hoci aj v dlhšom časovom horizonte. Jemu tá viera bola vlastná, aj predstava, že sa na ňom máme podieľať všetci. V harmónii či v polemikách, v spolupráci.

A čo novembrové udalosti v roku 1989?
Rád si spomínam na tie dni. S manželkou sme sadli na vlak a z Trnavy sme išli s československou vlajkou hneď na prvú demonštráciu do Bratislavy. Tešili sme sa a verili, že po totalite príde demokracia. Že ľudia zostanú takí, ako sa vtedy javili. Dobrí, altruistickí, budú si pomáhať, nehrabať pre seba, nekradnúť. Žiaľ, dlho to nevydržalo.

Neuvažovali ste, že by ste v tom období vstúpili do politiky?
Nedá sa povedať, že by ma politika nezaujímala a nelákala. Uvedomujem si však akúsi márnosť takéhoto snaženia, pretože aj veľké osobnosti s dobrými víziami v rámci histórie väčšinou neustáli silu moci. Ale stále nosím v sebe slávne degaullovské „ak vlasť požiada…“. V bývalom režime, v čase, keď som pracoval v Leopoldove, ma dokonca volali do strany, no s úsmevom, že to nie je pre mňa, som odmietol. Dokonca som vtedy ani nevolil komunistov. Spolu s manželkou a pár kamarátmi sme volili môjho otca.

A to ako?
Úplne jednoducho. Z jednotnej straníckej kandidátky som jedno meno vyškrtol a napísal MUDr. Ľudovít Nábělek. Ani otec, ani mama neboli v komunistickej strane, ale vcelku sme to prežili. Raz jeden trnavský funkcionár otcovi povedal: Pán primár, predstavte si, dostali ste aj vy zopár hlasov. Ak už hovoríme o mojej politickej orientácii, mám blízko k ľavicovému zmýšľaniu. Som presvedčený, že bez sociálnej spravodlivosti nie je možné očakávať žiadny skutočný pokrok. Nikdy som nebol v nijakej strane, aj za mestského poslanca som kandidoval ako nezávislý.

Profesionálne máte blízko aj k psychológii. Ako si vysvetľujete nárast extrémizmu až do takej miery, že dnes máme takýchto ľudí v najvyššej politike?
Nie je to len náš problém, ale európsky a svetový. Vnímam to ako dôsledok veľkej nezodpovednosti ľudí, ktorí riadia tento svet. Bežní občania si uvedomujú, že mnohé z toho, čo sa deje, je zlé, ale nevidia serióznu alternatívu. Začínajú preto prijímať lacné riešenia, ktoré ponúkajú ľudia, nehodní toho, aby mali v spoločnosti nejaké slovo. Bez nejakého historického poučenia z čias, ktoré sme zažili my alebo naši predkovia.

Môže sa akákoľvek forma totalitného režimu podľa vás vrátiť?
Mnohí mladí ľudia si totalitu nevedia predstaviť, veď ju napokon ani nezažili. Problém je v tom, že nemusí ísť len o opakovanie takej formy totalitnej organizácie života, ktorá tu už bola. Za vlády komunistov sme sa najviac sťažovali na to, že nemôžeme cestovať do zahraničia, slobodne vyjadrovať svoj názor a, samozrejme, mali sme tu, najmä v 50. rokoch minulého storočia, politicky prenasledovaných a väznených ľudí. Teraz ľudia necestujú, lebo na to nemajú, sociálne siete, ale aj mainstream, ktorému už pomaly nikto neverí, vytvárajú podhubie pre demagógiu, xenofóbiu, neznášanlivosť, nenávisť. Ak mám byť úprimný, obávam sa, že reálna ekonomická nesloboda a informačný pretlak, ktoré charakterizujú súčasné obdobie, môžu potláčať zdravý úsudok. Ale všetko bude mať v rukách predovšetkým mladá generácia. Tá rozhodne, akú cestu si zvolí.

Na váš podnet sa vlani banskobystrické mestské zastupiteľstvo prihlásilo k medzinárodnej výzve Zjednotení za mier. O čo v nej ide?
Zjednodušene povedané, o presadzovanie kultúry mieru. Kultúry mieru vo vzťahoch medzi ľuďmi i vzťahoch medzi národmi a štátmi. Ide, vlastne musí ísť, o predchádzanie konfliktov, o riešenie už existujúcich konfliktov a napätí mierovou cestou, o pestovanie vedomia, že len taká cesta je možná, ak chceme prežiť.

Čo pre vás konkrétne kultúra mieru znamená?
Je základom udržateľného života, predpokladom a podmienkou rozvíjania všetkých ostatných humánnych hodnôt vrátane ľudských práv, sociálnej spravodlivosti, slobody a demokracie. Jedným z kľúčových východísk musí byť celosvetovo akceptovaná nevyhnutnosť budovania spravodlivej spoločnosti. Je potrebné predchádzať zväčšovaniu sociálnych nerovností, lebo práve bieda a nespravodlivosť sú hlavnými zdrojmi nárastu nenávisti, agresivity a terorizmu.

Neobávate sa, že človek ako jednotlivec v konfrontácii s rozbehnutou mašinériou zla aj tak nič nezmôže?
Ale zmôže. Všetci žijeme svoje životy v konkrétnych pracovných a ľudských okruhoch. Môžeme v rámci nich diskutovať, pozdvihnúť svoj hlas proti neznášanlivosti a krivde, presadzovať kultúru mieru v každodennom živote. Predpokladá to úprimné úsilie o vnímanie a pochopenie iných. S ich názormi, záujmami i potrebami a, aj pri ich rozdielnosti, snahu o zmierlivé riešenia. Výchova ku kultúre mieru tak prirodzene začína sebavýchovou, a to aj v zmysle aktívneho prístupu k slobodným informáciám, vzdelávania sa, sledovania a pochopenia toho, čo sa deje vo svete a odmietnutia tých, ktorí, či už cielene alebo z hlúposti, ideály mieru ohrozujú.

Ako prežívate vianočné sviatky?
Od detstva pre mňa Vianoce boli časom rodinných stretnutí. Stretávali sme sa v širšom kruhu u starých rodičov. Vianočné obdobie prinášalo, aj dnes prináša, ideálnu možnosť prežiť čas v prírode na lyžiach. A prirodzene, príležitosť byť viac a pokojnejšie so svojimi najbližšími a pripomenúť si tých, ktorí tu už nie sú.

Zažili ste nejaké výnimočné Vianoce, na ktoré rád spomínate?
Výnimočné pre nás s manželkou boli Vianoce v roku 1976. Tesne po nich, 28. decembra, sme mali svadbu, takže nás čoskoro čaká oslava štyridsiateho výročia nášho spolužitia. A aj keď niekedy žartujem, že by sme si v tejto súvislosti obaja zaslúžili medailu, manželka za trpezlivosť a ja za chrabrosť, svoju ženu Alenu si vážim nielen ako životnú partnerku a matku našich detí, ale aj ako dobrú kamarátku a spoľahlivú spoločníčku na mojej ceste životom. Aj na to s vďačnosťou budem myslieť v tomto vianočnom čase.

MUDr. Ludvik Nábělek, PhD. (1954)

Poverený prednosta II. psychiatrickej kliniky Slovenskej zdravotníckej univerzity. Narodil sa v Martine. Vyštudoval Strednú všeobecnovzde­lávaciu školu v Trnave, v roku 1978 dokončil vysokoškolské štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Má atestáciu z biomedicínskej kybernetiky, atestácie 1. a 2. stupňa zo psychiatrie. Absolvoval stáž v Hamburgu na psychiatrickej univerzitnej klinike a v Montreale na McGill University. Je priekopník liečby nelátkových závislostí (patologické hráčstvo) na Slovensku, autor a spoluautor vysokoškolských učebných textov, monografií a odborných publikácií v domácich i zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch. Externe prednáša na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a Slovenskej zdravotníckej univerzite. Pôsobí ako konzultant Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Je členom výboru Neuropsychiatrickej spoločnosti SLS, výborov Sekcie drogových závislostí, Psychopatologickej a Psychoterapeutickej sekcie Psychiatrickej spoločnosti SLS, dozornej rady Psychofarmace­utickej sekcie PS SLS, člen redakčných rád viacerých odborných psychiatrických časopisov. Od decembra 2014 je poslancom Mestského zastupiteľstva v Banskej Bystrici.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vianoce #SNP
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk