Rozhlas je dnes ako z rozprávky Soľ nad zlato

, 05.01.2017 07:00
Draxler, rozhlasovy historik
Historik a rozhlasový expert Vladimír Draxler. Autor: ,

V uplynulom roku Slovenský rozhlas oslavoval 90. výročie rozhlasového vysielania na Slovensku. S historikom a rozhlasovým expertom Vladimírom Draxlerom sme sa preto na záver jubilejného roka rozprávali o tom, či si táto inštitúcia udržala počas dlhých desaťročí nejakú kontinuitu, alebo aké legendárne relácie vytvorila.

Čo sa vlastne pred 110 rokmi v Brant Rocku udialo?
Na prelome 19. a 20. storočia pri sprostredkovaní správ na diaľku pozornosť technikov patrila rádiotelegrafii. Využívali ju predovšetkým námorní prepravcovia, do posádok lodí priberali rádiotelegrafistov. Paralelne dochádzalo k prvým pokusom dostať na rádiové vlny ľudský hlas. To sa ako prvému podarilo Kanaďanovi Reginaldovi Fessendenovi. Podobne ako ostatní, ktorí sa v tom čase pokúšali o rádiofóniu, upravil na vysielanie rádiotelegrafický vysielač, konkrétne vysielač umiestnený pri osade Brant Rock v štáte Massachusetts. S technickým vybavením, ktoré mal k dispozícii, úspešne zvládol úlohu generovať netlmené elektromagnetické vlny, potrebné na vysielanie ľudského hlasu.

Čo a pre koho vysielal?
Presne na Štedrý deň roku 1906 na lodiach plaviacich sa neďaleko New Yorku rádiotelegrafisti vo svojich slúchadlách namiesto obvyklých krátkych a dlhých signálov morzeovky naraz počuli ľudský hlas. Dnes nás obklopuje množstvo rôzne reprodukovaných zvukov, ale vtedy to musel byť zážitok ako z rozprávky – aparatúra, poskladaná z mŕtveho materiálu, zrazu prehovorila! Fessenden nielen že krátko zaexperimentoval s hlasom, ale vyrobil ucelený hodinový program, v ktorom ako hlásateľ a muzikant sám účinkoval. Na úvod prehral z fonografu, mimochodom, vynálezu svojho prvého zamestnávateľa Thomasa Edisona, Händlovo Largo v podaní nejakej speváčky. Podľa zachovaných svedectiev mal potom zahrať na husliach vianočné piesne od Adolpha Adama a Charlesa Gounoda a predniesť pasáž z Evanjelia sv. Lukáša. Na záver požiadal poslucháčov, čiže rádiotelegrafistov, keďže iní vtedy vlastne ani neboli, aby mu oznámili, či vysielanie počuli. Niektorí to naozaj spravili. Vysielanie úspešne zopakoval na Silvestra 1906, teda na deň presne pred sto desiatimi rokmi.

Prvé rozhlasové stanice však začali vznikať až v 20. rokoch minulého storočia. Prečo sa s vysielaním nezačalo skôr po Fessendenovom pokuse?
Niekoľko pokusov experimentátori uskutočnili, dokonca aj v Európe, no potom všetko zabrzdila prvá svetová vojna, keď civilisti nesmeli používať rádiotelegrafické vysielače. Až po vojne sa otvoril priestor nielen pre rádiotelegrafiu, ale aj pre vysielanie slova a hudby. Prvou evidovanou rozhlasovou spoločnosťou na svete sa stala americká KDKA, sídliaca v Pittsburghu. Povesť získala v novembri 1920 prenosmi z prezidentských volieb.

Sídlo verejnoprávneho rozhlasu v Bratislave je...
Sídlo verejnoprávneho rozhlasu v Bratislave je nositeľom titulu Stavba storočia na Slovensku v kategórii Spoločenské stavby. Autor: Robert Hüttner, Pravda

A po dvadsaťročnom odstupe od Fessendenovho pokusu prichádza rozhlasové vysielanie aj na Slovensko. Pôvodne sa vraj s vysielačom a so štúdiom v Bratislave ani nerátalo…
Rozhlas bol v začiatkoch veľkou neznámou. Odborníci z ministerstva pôšt a telegrafov v Prahe pôvodne chceli vykryť celé Československo vysielačmi v Prahe, Brne a Košiciach. Bratislavu a západné Slovensko mienili zásobovať rozhlasovým signálom z Brna. Čoskoro zistili, že chybne odhadli a precenili možnosti techniky, ktorou disponovali, a navyše do hry vstupovalo aj zneužívanie vysielania zo zahraničia na protičeskoslovenskú propagandu. Preto pražská vláda v roku 1925 rozhodla o zriadení rozhlasovej stanice aj v Bratislave.

Ako vyzerali začiatky vysielania na Slovensku?
S vysielaním z Bratislavy sa začalo 3. augusta 1926, najskôr sa vysielalo len trikrát do týždňa, od 2. októbra už každodenne. Išlo o pobočku pražskej rozhlasovej spoločnosti Radiojournal.

V akých podmienkach rozhlas v Bratislave začínal?
Pobočka Radiojournalu sídlila v terajšej budove Filozofickej fakulty Univerzity Komenského na dunajskom nábreží. Štúdio mala zriadené na javisku spoločenskej sály, o ktorú sa delila s inými záujemcami. Jeden z prvých technikov bratislavského rozhlasu spomínal, že raz ich všetkých zo sály vykázali, lebo bolo treba upraviť priestor pre pästiarsky zápas. (Tu by sa patrilo uviesť meno technika, no rozhodol som sa, že nebudem menovať radšej nikoho, lebo keby sme mali spomenúť významnejšie osoby z mnohých oblastí rozhlasovej práce za tých 90 rokov, rozhovor by sa zmenil na zoznam mien.)

Odkiaľ potom zabezpečili vysielanie, keď ich vyhodili?
Pre komplikácie s priestormi pobočka často usporadúvala hudobné prenosy z kaviarní, z promenádnych koncertov, z operných predstavení v Slovenskom národnom divadle. Väčšinou však bola odkázaná na preberanie pražských relácií.

Ako vnímali bežní ľudia u nás prevratnú novinku?
Boli, samozrejme, prekvapení. Podobne ako inde aj u nás sa bežne opakovali situácie, že ľudia nazerali pod stôl, na ktorom hral rádioprijímač, či tam nie sú skrytí nejakí drobní muzikanti.

Neodmietala časť verejnosti rozhlas ako nové „skazené“ či podozrivé médium tak, ako sa to dialo napríklad pri nástupe televízie či neskôr internetu?
Nie je známe, že by v tomto zmysle odmietavý postoj voči rozhlasu existoval. No výhrady mali organizátori niektorých verejných podujatí, lebo sa obávali, že ľudia uprednostnia prenosy pred osobnou účasťou. Napríklad v roku 1925 Národné divadlo v Prahe nepovolilo Radiojournalu prenosy z operných predstavení. Zhodou okolností vtedy hosťovala v Prahe Opera Slovenského národného divadla. Riaditeľ SND Oskar Nedbal, mimochodom, nadšený priaznivec rozhlasu, sa dohodol s vedením Radiojournalu, a tak poslucháči namiesto vysielania z Národného divadla mohli sledovať predstavenia Opery SND v Divadle Varieté.

Vysielač v Brant Rocku ako vyzeral v roku 1910.
Vysielač v Brant Rocku ako vyzeral v roku 1910.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: NEW ENGLAND WIRELESS AND STEAM MUSEUM

Opakovali sa podobné problémy aj pri prvých športových prenosoch?
Môžem spomenúť dátum 6. marca 1927, keď bratislavský rozhlas odvysielal reportáž z futbalového stretnutia v Petržalke medzi 1. ČsŠK Bratislava a viedenskou Admirou. Vysielanie ocenili poslucháči aj noviny, no športoví činitelia ďalšie prenosy odmietli. Báli sa, že ľudia budú sedávať pri prijímačoch a nie v hľadiskách štadiónov. Dnes už vieme, že sa hlboko mýlili, no vtedy dosť dlho trvalo, kým pochopili, že rozhlasové reportáže prospievajú návštevnosti športových podujatí.

Rozprávame o reakciách na vysielanie, kto však boli jeho prví poslucháči? Rádioprijímač bol v roku 1926 na Slovensku zrejme luxusom…
Prvých rádiokoncesionárov evidovali na Slovenku v roku 1924. Krátko pred zriadením bratislavskej pobočky ich žilo v meste zhruba tisíc. Rádioprijímač stál 10– až 15-tisíc korún. Okrem toho treba brať do úvahy povinnosť mesačne platiť koncesionárske poplatky. Zato veľa záujemcov o počúvanie vysielania si zaobstaralo amatérsky zhotovované prijímače, ktorých základnú súčiastku predstavoval detektor, vybavený kryštálom germánia: odtiaľ „kryštálka“, hovorovo používané pomenovanie pre tento jednoduchý prijímač. No ešte ani v 30. rokoch minulého storočia o masovom rozšírení príjmu rozhlasového vysielania na území Slovenska hovoriť nemožno. Tesne pred druhou svetovou vojnou bolo v Československu síce už milión rádiokoncesionárov, ale z toho počtu na Slovensko pripadalo asi len desať percent.

V roku 1927 začali vysielať aj Košice. Čím sa od Bratislavy odlišovali?
Bratislava sa snažila o umelecky náročné relácie, chcela sa podobať pražskej centrále, no neúspešne, lebo vtedy ešte v meste chýbal dostatok autorov aj interpretov. Košickí rozhlasoví pracovníci disponovali ešte menšou tvorivou základňou, ale ťažkosti riešili pomocou zaujímavých nápadov. Keďže v Košiciach nefungovalo riadne divadlo, zostavili z ochotníkov rozhlasový herecký súbor. Bratislava síce zaradila prvé dramatické relácie do vysielania už na Vianoce 1926, no išlo o klasiku, o ľudovú betlehemskú hru a Čechovovu jednoaktovku Pytačky. Košice už v roku 1929 prišli s dramatickou reláciou, určenou špeciálne pre rozhlas, nazvanou Sukničkár. Ešte skôr, už koncom roka 1927 Košice začlenili do sobotňajšieho poobedňajšieho programu adaptáciu divadelnej hry pre mládež. Sobotňajší termín vysielania takejto relácie sa zachoval až do začiatku 90. rokov, išlo teda o jednu z našich najstarších relácií vôbec. Keďže školám chýbali kvalifikovaní učitelia, košický rozhlas po dohode so školskou správou pristúpil k vysielaniu vzdelávacích relácií zosúladených s učebnými osnovami. Košičania skrátka konali veľmi agilne.

Spomínate divadlo, kedy sa vytvorili rozhlasové orchestre?
Aj rozhlasový orchester vznikol o niečo skôr v Košiciach ako v Bratislave. Pravda, pôvodne štúdiový bratislavský orchester, dobudovaný na symfonické teleso, začal v roku 1942 aj s verejnými vystúpeniami. Po vojne v súvislosti s odchodom hráčov do orchestra Slovenskej filharmónie stratil na význame, ale v 60. rokoch bolo z neho opäť symfonické teleso, ktoré okrem nahrávania pre vysielanie účinkovalo na verejných koncertoch a začalo podnikať umelecké zájazdy do zahraničia.

Kedy sa končila táto počiatočná éra rozhlasu u nás?
Na prelome 20. a 30. rokov, keď najprv Košice a potom Bratislava získali výkonnejšie vysielače. V roku 1930 sa bratislavská pobočka presťahovala do novostavby, vybavenej priestormi určenými na rozhlasovú prácu. Bola to druhá takto koncipovaná budova v Európe po mníchovskom Funkhause. Koncom toho istého roka aj košickú pobočku presťahovali do budovy podobnej bratislavskej, len ešte komfortnejšie vybavenej.

Žiaci v 30. rokoch počúvajú rozhlasové...
Žiaci v 30. rokoch počúvajú rozhlasové vysielanie pre školy. Autor: FOTO: ARCHÍV VLADIMÍRA DRAXLERA

Možno hovoriť o udržiavaní určitej kontinuity počas deväťdesiatročnej histórie inštitúcie?
Je to kontinuita v rôznorodosti, značená vylepšovaním a inováciou prvkov rozhlasového komunikačného reťazca. Vezmime si trebárs vysielaciu techniku. Vysielanie na dlhých vlnách, keď poslucháč sotva rozumel prednášateľovi, už v 20. rokov zatlačilo do úzadia vysielanie na stredných vlnách, nie síce ideálne pri hudbe, ale celkom spoľahlivé pri sprostredkovaní slova. Stredné vlny slúžili rozhlasu vlastne až do konca minulého storočia. To už existovalo aj vysielanie v pásme veľmi krátkych vĺn, uspokojujúce aj náročného poslucháča, najmä keď u nás koncom 60. rokov pribudla stereofónia. V súčasnosti sme dospeli k digitálnemu vysielaniu.

A čo kontinuita obsahu?
Viac-menej existujú trvalo poslucháčsky preferované žánre. Sociologický výskum počúvanosti vysielania síce vznikol v bratislavskom rozhlase až v roku 1961, ale na základe listových ohlasov bolo zrejmé, že väčšina poslucháčov vždy uprednostňovala zábavu, či už v podobe slova, alebo hudby, rozhlasové hry a šport, prípadne osvetové relácie. No v krízových časoch ľudia, keď sa potrebovali zorientovať v situáciách potenciálne ich ohrozujúcich, výrazne uprednostnili spravodajstvo a operatívnu publicistiku.

Aké to bolo so zastúpením tzv. vážnej a populárnej hudby vo vysielaní?
Treba sa vrátiť do 20. rokov minulého storočia. Vedenie Radiojournalu chápalo rozhlasové vysielanie ako zdroj umenia, nástroj vzdelávania a pestovania jazyka. Zábavnú hudbu sprvu odmietalo, no verejnosť si vynútila umiestnenie zábavných a tanečných melódií v programe. Pomer vážnej a zábavnej hudby sa rýchlo vyrovnával a v čase, keď začala vysielať Bratislava, už zábavná hudba prevažovala. Pritom však vedenie rozhlasovej spoločnosti trvalo na prednostnom vysielaní domácej populárnej tvorby, argumentujúc tým, že je povinnosťou Radiojournalu finančne podporovať vlastných a nie zahraničných skladateľov a interpretov. V povojnových rokoch sa podiel zábavnej hudby a tzv. vážnej hudby stabilizoval a v roku 1969 vznikol v bratislavskom rozhlase programový okruh určený náročným poslucháčom – predchodca dnešného okruhu Rádio Devín – orientovaný pokiaľ ide o hudbu v podstate na symfonickú, komornú a opernú tvorbu.

Kontinuitu možno badať aj pri reláciách. Niektoré predsa sprevádzali viacero generácií, nie?
Boli relácie, ktoré poslucháči počúvali už v detstve a potom ako rodičia sledovali ako relácie s tými istými názvami počúvajú ich vlastné deti. Spomenuli sme už sobotňajšiu hru pre mládež, ešte skôr sa začalo s vysielaním rozprávok pred spaním a v roku 1953 zaradili do programu nedeľnú rozprávkovú hru. Relácie pre dospelých, ktoré pretrvali dlhé roky, ba desaťročia, vznikali najmä v 60. rokoch. Patrila sem motoristická relácia Pozor, zákruta, obľúbená mládežnícka relácia Na modrej vlne, folkloristická Klenotnica ľudovej hudby a pravdaže banskobystrický Sobotník či košický Maratón.

V tých rokoch už rozhlas súperil s televíziou…
Obidvom médiám išlo o priazeň publika. Rozhlasové vysielanie, spočívajúce na auditívnosti, nedokázalo konkurovať pútavosti televíznej obrazovky, lákajúcej ľudí najmä vo večerných hodinách. Preto v roku 1966 rozhlas uskutočnil programovú prestavbu, spočívajúcu v presune ťažiska vysielania do raňajších a dopoludňajších časov. Druhým nosným prvkom prestavby bolo zatraktívnenie a zaktualizovanie vysielania. Zmenu smerovania v našej vtedajšej rozhlasovej tvorbe priam symbolizovala nová relácia Dobré ráno, ktorá s obmenami pretrváva dodnes. V relácii namiesto raňajšieho čítania pripravených textov a hudobných čísiel podľa vopred stanoveného a schváleného scenára odznievali improvizované vstupy moderátora, zoznamujúceho poslucháča s najaktuálnejším dianím.

Ako rozhlas znášal rôzne politické otrasy?
Pokiaľ ide o konkrétny obsah relácií odvysielaných v priebehu uplynulých deviatich desaťročí, tu skôr možno hovoriť o výraznej diskontinuite. Každá politická zmena znamenala zároveň podstatný zásah aj do obsahovej náplne rozhlasového vysielania. Tak to bolo v rokoch 1939, 1945, 1948, 1968 a napokon v roku 1989. Pri britskej verejnoprávnej mediálnej inštitúcii British Broadcasting Corporation (BBC) platí to, čo sa hovorí o anglickom trávniku: aby bol taký dobrý, ako je, netreba nič zvláštne robiť, len ho sto rokov kosiť a polievať. Skrátka, britskej rozhlasovej činnosti sa nedotkli nijaké podstatné politické otrasy, nijaké zásadné zmeny, a keď, nuž v súlade s roky platnou a zachovávanou koncepciou. S politickými zmenami, pochopiteľne, súvisia aj zmeny personálne. Kým v Británii badať stabilitu personálneho obsadenia, podporovanú cieľavedomou výchovou odborníkov, v rozhlase na Slovensku v dvadsaťročných periódach začínali pracovať často noví, a teda neskúsení zamestnanci. To sa, pravda, patrične prejavilo na kvalite relácií.

Hlásateľka rozhlasu.
Hlásateľka rozhlasu.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: ARCHÍV VLADIMÍRA DRAXLERA

V minulosti rozhlas stál aj pri viacerých udalostiach závažného spoločenského významu.
Tých prípadov je viac, ale v pamäti mnohých často v dôsledku vlastných zážitkov zostal rok 1968. Bol to rozhlas, ktorý zburcoval verejnosť k odporu voči zásahu vojsk Varšavskej zmluvy v Československu. V auguste 1968 sa prejavil mohutný mobilizačný potenciál rozhlasového vysielania. Iný príklad takéhoto pôsobenia rozhlasu je staršieho dáta, spája sa so Slovenským národným povstaním. Už 30. augusta 1944, vzápätí po vpáde nemeckých vojenských jednotiek na Slovensko v povstaleckom vysielaní z Banskej Bystrice odzneli odbojové výzvy. Keďže udalosti, prezentované rozhlasom, vyzerajú impozantnejšie, ako v skutočnosti sú, na základe vysielania ľudia vnímali rodiace sa Povstanie ako rozsiahlu akciu. Ňou sa napokon aj vďaka vysielaniu skutočne stalo. Povstalecký rozhlas pracoval, využívajúc široký žánrový diapazón, až do posledného dňa otvorených bojov, čiže tak dlho a tak obsažne, ako žiaden iný vtedajší európsky odbojový rozhlas. Škoda len, že vlani pri príležitosti 70. výročia SNP sa v súlade so slovenským nie práve vrelým vzťahom k vlastnej histórii na jeho úlohu akosi zabudlo.

Slovenský rozhlas je verejnoprávnou inštitúciou. Čo to z vášho pohľadu znamená? A napĺňa dnes túto funkciu?
Udalosti z jesene roku 1989 znamenali podstatné zmeny v obsahovej náplni vysielania, súvisiace s novým politickým a ekonomickým smerovaním krajiny. Z toho vyplynula tiež potreba patričného organizačného usporiadania rozhlasu. Vzor poskytla spomenutá BBC. V duchu britskej tradície a britskej praxe verejnoprávny rozhlas by mal byť inštitúciou slúžiacou celej verejnosti prostredníctvom širokej výmeny najrôznejších názorov, rozsiahlym poskytovaním informácií a mnohožánrového programu, v ktorom by si každý poslucháč našiel niečo vhodné pre seba. Úlohou takéhoto rozhlasu je starať sa o kultúrne povznesenie obyvateľstva. Riadený by mal byť vlastným nezávislým orgánom, zloženým z uznávaných osobností, reprezentujúcich verejnosť. Financovanie inštitúcie tiež spočíva na verejnosti. To všetko je, pravda, ideál, k napĺňaniu ktorého treba smerovať.

Neovplyvnila rozhlas po roku 1989 aj konkurencia súkromných staníc?
Išlo v podstate všetko o komerčné rozhlasy, s programom spočívajúcim na reklame, balenej do zábavnej hudby. Proti komercionalizácii rozhlasového vysielania zaujali odmietavý postoj pre obavy z poklesu jeho kultúrnej úrovne ešte predstavitelia Radiojournalu. No v ponovembrovej atmosfére, priaznivo naklonenej podnikaniu, sa otvoril aj priestor na podnikanie v masmediálnej oblasti. Vďaka zábavnej hudbe a možnosti vstupovať poslucháčom priamo do vysielania nadobudli komerčné rozhlasy ohromnú popularitu najmä u mladých poslucháčov. Financuje ich, pravda, celá verejnosť cez nákupy výrobkov, v ktorých cene je zakalkulovaná aj položka, určená na nákup vysielacích časov na reklamu. Nástupom komerčných rozhlasov a pravdaže sociálnych sietí sa konkurenčné pole, predstavované predtým hlavne televíziou, neobyčajne rozšírilo.

Preto už dnes od rozhlasu asi plnenie niekdajších úloh nemôžeme očakávať. Sú tu iné, modernejšie médiá. Kde vidíte teda úlohu rozhlasu v budúcnosti?
Viete, nerád by som sa hral na prognostika, a to už preto, že sa musím usmiať, keď občas siahnem po nejakej prognostickej knihe povedzme zo 60. rokov minulého storočia a dočítam sa tam napríklad, že začiatkom nášho tisícročia bude vedúcou hospodárskou mocnosťou sveta Japonsko. No nemyslím si, že by rozhlas, aj keď jeho vplyv oslabol, mal mať svoje dni spočítané. Je ako soľ zo známej rozprávky. Ľudia ho prehliadajú, ale takmer každý vysielanie vníma, hoci len prísluchovo. Doma, v práci, v aute, v prírode. Ak autori a moderátori dokážu povedať čosi užitočné alebo pekné, poslucháči si k rádioprijímačom aj prisadnú a započúvajú sa. Budúcnosť rozhlasu zrejme závisí od toho, akí ľudia budú jeho vysielanie tvoriť, od toho, či si rozhlas vychová osobnosti, ktorých relácie budú poslucháči vyhľadávať. Navyše televízia a siete nemusia byť pre rozhlas iba konkurenciou. Existuje tu možnosť spolupráce, čoho náznakom je už pôsobenie televízno-rozhlasovej organizácie RTVS. Pri uznaní nárokov a potrieb rozhlasu môže mať kooperatívny prístup pozitívny efekt.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Vladimír Draxler #Slovenský rozhlas #rozhlas
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk