Kladením otázok komplikujeme ďalší rozvoj

, 13.02.2017 14:00
psycholog, Gabriel Bianchi, SAV
Gabriel Bianchi z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV. Autor: ,

Spoločenské vedy nie sú na Slovensku docenené a naliehavo potrebujú nielen finančné injekcie, ale aj politickú záštitu, podporu zo strany kolegov v prírodných a technických vedách i priazeň širšej verejnosti. Bez toho nemožno očakávať výraznejšie výsledky vo výskume ani v ich prenose do praxe. Aj tak by sa dalo vyjadriť základné posolstvo, s ktorým prišli pred mesiacom spoluautori a početní signatári Memoranda spoločenských a humanitných vedcov. Nie sú podobné výzvy už len hlasom volajúceho na púšti? - pýtame sa jedného z iniciátorov memoranda Gabriela Bianchiho z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV.

Ako ste spokojný s ohlasom na memorandum? Ozval sa vôbec niekto za ten mesiac z vládnych inštitúcií alebo z parlamentu?
Iniciatíva Memorandum spoločenských a humanitných vedcov na Slovensku, ktoré pre váš denník podrobne komentoval už prof. Emil Višňovský (Pravda, 19. 1.2017), je vyjadrením názoru ôsmich autorov spolu s takmer 500 signatármi, ale nepredstavuje žiadnu inštitucionali­zovanú platformu. Je to, v mojom vnímaní, v prvom rade hlas svedomia. Jeho zverejnenie nebolo adresné voči ktorejkoľvek konkrétnej inštitúcii, ale bol to hlavne signál záujmu o dialóg. Preto skutočnosť, že som doteraz nezaznamenal žiadne oficiálne stanovisko k memorandu ako takému nepovažujem za prekvapujúce.

Ale zdá sa, že verejnosť – odborná i laická – je už unavená z opakovaných výziev tohto druhu i z diskusií okolo nich. Nemáte rovnaký pocit?
Našťastie, médiá svoj záujem prejavili a závisí zrejme od nás, ako budeme dialóg ďalej stimulovať.

Vraj všade na svete sa spoločenskí a humanitní vedci sťažujú na diskrimináciu – vlády, väčšina z nich, favorizujú jednoznačne prírodné a technické vedy.
Favorizovanie je veľmi zjednodušené vyjadrenie. Problém má viacero rovín a každá z nich je veľmi závažná… Na každej sa môže zdať, že spoločenské a humanitné vedy ťahajú za kratší koniec. Ale je to naozaj tak? Jednou rovinou je, akú úlohu zohráva inštitucionali­zovaná veda v dnešných moderných spoločnostiach. Pre zjednodušenie budem hovoriť o akadémii, čím mám na mysli celú oblasť vedeckých a univerzitných pracovísk a ľudí, ktorí ich tvoria. Na rozdiel od antiky alebo stredoveku, akadémia je dnes masívnou zložkou spoločnosti, financovanou do veľkej miery z verejných peňazí a podieľajúcou sa nielen na tvorbe excelentných vedeckých poznatkov, ale aj na príprave veľkej časti populácie pre život či pre trh práce. Rôzne krajiny chcú mať podľa svojich referenčných cieľov 30, 40, ba i viac percent populácie s vysokoškolským vzdelaním, ktoré sa získava prostredníctvom siete akademických inštitúcií. Pri takejto masovosti je z povahy veci jasné, že nie celá táto akademická oblasť dokáže byť excelentnou a produkovať iba vynikajúce vedecké poznatky. No a keď sa akadémia podrobí hodnotiacim procesom – úplne oprávnene, keďže ide o čerpanie verejných peňazí – otvára sa priam nekonečná diverzita názorov na to, ako spravodlivo oceniť rôzne vedné oblasti a rôzne typy akademických inštitúcií, tímov či jednotlivcov.

Problém hodnotenia spoločenských vied a vedcov patrí u nás v posledných dvoch rokoch medzi najviac diskutované. Váš názor?
Zdanlivo najjednoduchšími sú zväčša kvantitatívne parametre (publikačné a finančné), ale ich univerzálne použitie je problematické vzhľadom na veľmi odlišný publikačný aj ekonomický charakter jednotlivých vedných oblastí.

Čo očakávate od nedávneho auditu ústavov SAV, ktorý sa uskutočnil za účasti zahraničných expertov? Prinesie objektívnejšie výsledky, urobí bodku za doterajšími diskusiami?
Tento hodnotiaci proces bol určite najkvalitnejší z doterajších, aj keď určite nebol dokonalý. Bodku za diskusiami nespraví, ale dúfam, že posunie debaty o hodnotení na vyššiu úroveň – nielen k formálnym, ale aj k obsahovým kritériám. Mám na mysli aj tie roviny, ktoré som začal opisovať a ktoré treba zosúladiť.

Zatiaľ ste hovorili len o špecifickej úlohe spoločenských a humanitných vied v modernej spoločnosti…
Inou rovinou je priamy ekonomický prínos, ktorý tiež otvára nožnice medzi vednými oblasťami. Politický koncept ekonomiky postavenej na poznatkoch očakáva od vedy predovšetkým výsledky v prospech ekonomického rozvoja. Témam rámcových programov EÚ, popri niektorých témach vyplývajúcich z populačného, sociálneho a zdravotného vývoja, dlhodobo dominujú oblasti, v ktorých je „žiaduci“ ekonomický rozvoj – sú to napríklad biotechnológie, nanotechnológie, energetika atď. A v tomto svetle spoločenské a najmä humanitné vedy vyzerajú ako oveľa menej dôležité.

Nelíšia sa sociálne vedy od technických či prírodných už povahou výskumu a celkovým charakterom svojej „produkcie“?
To je tretia rovina, ktorá je vlastne podstatnou – je to vnútorná odlišnosť „kultúr“ jednotlivých oblastí vedy. Americký psychológ Jerome Kagan, uvažujúc o budúcnosti 21. storočia, to pred takmer desiatimi rokmi podrobne analyzoval v knihe Tri kultúry. Prírodné, spoločenské a humanitné vedy vychádzajú neraz z veľmi odlišných ontológií a epistemológií – predmet ich výskumu a možnosti poznateľnosti sú úplne inej povahy. Zatiaľ čo v prírodných vedách je opodstatnený pozitivistický prístup, v sociálnych a humanitných vedách je pluralita paradigiem – od rôznych podôb pozitivizmu po radikálne kritické teórie. A tak aj výskumné otázky a odpovede na ne smerujú do veľmi odlišných oblastí a v sociálnych a humanitných vedách môže byť samotnou podstatou výskumu hľadanie zodpovednosti, riešenie etických dilem, orientácia v zložitosti hodnotovej štruktúry, porozumenie kultúrnej evolúcii atď. Takýto výskum – na rozdiel od prírodných a technických vied – nedáva jednoznačné riešenia, ba niekedy môže zdanlivo komplikovať ďalší technologický rozvoj kladením otázok. V každom prípade však prispieva k vytváraniu našej kritickej identity, umožňuje využívanie historickej pamäti, uľahčuje rozhodovanie, preskúmava optimálne spôsoby rozvoja človeka a spoločnosti. Bez „okamžitého“ finančného efektu, ale s nedozernými efektmi pre budúcnosť.

V akadémii pracujete už viac ako tri desaťročia, môžete teda porovnávať. Bola kedysi prestíž spoločenského vedca – povedzme psychológa alebo sociológa – u nás nižšia, ako je teraz?
Prestíž spoločenského vedca sa podľa môjho názoru nezmenila. Zmenil sa však pohľad na tých vedcov, ktorí sú svojím výskumom priamo napojení na ekonomický a medicínsky rozvoj. Prestíž týchto vedných disciplín sa výrazne zvýšila: jednak zdola – v očakávaní rastu blahobytu, jednak zhora – v očakávaní rastu ekonomickej sily štátu.

V prípade vášho ústavu i vášho vlastného výskumu to zrejme bude ešte zložitejšie, lebo sa venujete aj skúmaniu spoločenských javov, ktoré boli u nás donedávna tabuizované alebo sú slovenskou verejnosťou vnímané rozporne, či už sú to politické súvislosti sexuality, rodová rovnosť, alebo sexuálne zdravie a sexuálna výchova. Je to tak?
Ide o jednu z množstva ilustrácií toho, že v sociálnych a humanitných vedách sa neraz dotýkame predmetov výskumu, ktoré majú aj svoje politické agendy. Vedec tak stojí pred veľmi ťažkou úlohou udržania svojej „objektivity“, ktorá v kritickej paradigme vlastne ani nie je možná. Interpretácia zistení môže byť ľahko posunutá takmer do protikladu, ak sa čo i len trochu zmení hodnotový kontext. Nemôže to však znamenať, že by sa takéto citlivé témy nemali vedecky skúmať.

Pamätáme si, na aký odpor narazilo zavádzanie sexuálnej výchovy do učebných osnov slovenských škôl u časti rodičov, pedagógov i politikov. Čo sa odvtedy zmenilo a ako sa o to pričinil ústav, ktorý vediete?
Žijeme v tzv. postsekulárnej dobe, stotožňovanie sa s konzervatívnymi hodnotami a so životným štýlom je prirodzený dôsledok únavy civilizácie z éry racionality, ktorá dominovala druhej polovici 20. storočia. Navyše, ľudská sexualita je už dlhší čas citlivým politickým tovarom, stanoviská v smere liberalizmu alebo konzervativizmu pri nazeraní na rôzne oblasti našej sexuality sú takmer povinnou jazdou v predvolebných aj vo vládnych programoch. Výskum, na ktorom sme participovali, poukazuje na viaceré „neviditeľné“ fenomény, napríklad z oblasti sexuálneho násilia medzi mladými ľuďmi, motivácie pre reprodukciu alebo roly médií v distribuovaní sexuálnych posolstiev. No zmena politík je agenda pre iných.

Vy sám sa v posledných rokoch venujete aj „presahu sexuality a intimity do občianskeho priestoru“ (citujeme z charakteristiky vašej vedeckovýskumnej a publikačnej činnosti na webe SAV). Môžete laikovi priblížiť, o čo konkrétne ide?
V sociálnych vedách sa už dlhodobo diskutuje o potrebe inštitucionali­zovania tzv. intímneho občianstva. Netýka sa však zďaleka iba sexuality. Uplatňovanie sexuálnej, rodovej, etnickej, jazykovej, kultúrnej, náboženskej a ďalších identít každým jednotlivcom v globalizovanom svete vytvára extrémne nároky na verejný priestor a vzájomnú toleranciu. Odtabuizovanie intimity a multikultúrnosť sú zrazu realitou, ale sociálne, etické aj právne normy v globalizovanom otvorenom svete sa „nestíhajú“ primerane adaptovať. A tak je na mieste otázka, či po občianskych, politických a sociálnych právach nepotrebujeme ďalšiu sadu regulatívov, ktoré upravia podmienky nášho mnohodimenzio­nálneho intímneho bytia. Ľudia si ich nárokujú, paradoxne, verejne.

Ako zvykne naložiť riadiaca sféra s výsledkami vašich výskumov, konkrétne: využili vládne inštitúcie niečo z vášho nie tak dávneho výskumu ohľadne udržateľnosti reprodukcie na Slovensku?
Priznám sa, že o tom nemám dostatočné poznanie, hoci sme sa konkrétne v tomto projekte snažili ďaleko nad rámec štandardných očakávaní spolupracovať s predstaviteľmi príslušných rezortov. Vypracovali sme pre nich odporúčací materiál, ktorý sme prezentovali a odovzdali na osobitnom workshope.

Začiatkom minulého týždňa sa vo vašom ústave konala voľba riaditeľa a ukázalo sa, že kolektív vás chce mať na čele ďalšie tri roky. Ak vás Predsedníctvo SAV znovu vymenuje do tejto funkcie, čomu chcete pri manažovaní venovať prvoradú pozornosť?
Nie som nováčik ani vo vede, ani vo vedeckom manažmente. Veľkou výzvou je proces legislatívnej zmeny – prechod organizácie ústavov SAV na verejnoprávnu formu, ktorý je pred nami. Aj keď môže do určitej miery prispieť k ekonomickej voľnosti, nič nezmení na tom, že kvalita poznania, ktoré vytvárame, bude vždy závisieť okrem múdrosti aj od odvahy a zodpovednosti.

Počtom pracovníkov patríte medzi menšie ústavy SAV. Nezvažovali ste v rámci prípravy na transformáciu možnosť zlúčenia s ďalším ústavom či dokonca viacerými ústavmi akadémie, veď vzájomné prieniky (čo sa týka predmetu výskumu, projektov atď.) s niektorými by sa našli. Čo si myslíte o fúziách tohto druhu a prečo bol o podobné „manželstvá“ v prostredí SAV taký malý záujem?
To je veľmi komplikovaná otázka. Náš ústav, na rozdiel od väčšiny, nemá v názve vednú disciplínu, ale „komunikáciu“ ako výskumné zameranie a všeobecný metodologický rámec. Vo veci fúzie sme boli možno o niečo pripravenejší ako iné ústavy, ktoré vnímajú svoju identitu aj ako záruku rozvoja danej vednej disciplíny. Ale rozhodujúce je, nakoľko funguje „cezhraničná“ spolupráca pri zmysluplných medzidiscipli­nárnych projektoch. A život ukazuje, že keď je potrebná, tak funguje dobre. Rámec takejto potenciálnej spolupráce však presahuje samotné sociálne a humanitné vedy. Napríklad, výskum filozofickej a spoločenskej reflexie pokrokových technologických inovácií, etické dimenzie energetiky a mnohé ďalšie témy nastoľujú potrebu spolupráce s prírodnými a technickými vedcami. To je omnoho dôležitejšia priorita, ako administratívne riešenie ne/fúzií malých ústavov.

Bude mať ústav po premene na verejnú výskumnú inštitúciu viac peňazí na bádanie? Neprinúti vás nová forma existencie viac hľadieť na „okamžitý“ finančný efekt?
To sú zatiaľ otvorené otázky. Rozhodujúce bude, ako sa nastaví objednávka štátu a aký bude jej finančný objem. My do novej formy nejdeme s ambíciou vytvárania zisku, ale najmä s očakávaním menšej administratívnej zviazanosti.

Na záver jedna osobná otázka: v telefónnych zoznamoch na Slovensku je len osem ľudí s priezviskom Bianchi. Ako ste k nemu prišli ?
Myslím, že všetkých osem, ktorých ste našli, je z jedného koreňa. Na Slovensku žije veľa ľudí s talianskymi priezviskami (Pellegrini, Lombardini, Castiglione…). Spomeňte si, že Európska únia mala svojho „predchodcu“ v rakúsko-uhorskej monarchii, v ktorej sa veselo migrovalo za prácou a z Benátska na Slovensko to bol len kúsok…

Gabriel Bianchi (1955)

  • Psychológ a manažér vedeckého výskumu.
  • Vysokoškolské štúdium v odbore psychológia absolvoval na Univerzite Komenského v Bratislave v roku 1978.
  • Po dvoch rokoch práce v pedagogicko-psychologickej poradni nastúpil do Výskumného ústavu detskej psychológie.
  • V systéme SAV pôsobí od roku 1984, najprv v Ústave experimentálnej psychológie a od roku 1990 v Ústave výskumu sociálnej komunikácie.
  • Je autorom a spoluautorom desiatok vedeckých publikácií, dlhoročným členom Vedeckého kolégia SAV pre vedy o človeku a spoločnosti. Dlhodobo je hlavným vedeckým garantom medzinárodnej vedeckej konferencie Sexuality.
  • Prednášal a prednáša na viacerých fakultách slovenských univerzít metodológiu kvalitatívneho výskumu v sociálnych vedách a úvod do sexuálnych a rodových štúdií.
  • V roku 2008 habilitoval v odbore všeobecná a experimentálna psychológia.
  • Člen International Association for Cross-Cultural Psychology.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spoločenské vedy #SAV #memorandum #Gabriel Bianchi
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk