Profesor Šiška z West Pointu: Slovensko si už verí viac

, 21.02.2017 07:00
PETER šIšKA, WEST POINT, generál armády
Generál armády USA David H. Huntoon, toho času vedúci West Pointu, odovzdáva Petrovi Šiškovi profesorský diplom. Autor:

Tridsať rokov vyučoval na amerických a britských univerzitách. Medzi nimi aj na známom West Pointe pri New Yorku. Profesor environmentalistiky Peter Šiška však vždy cítil puto s rodnou krajinou, a tak sa ako 65-ročný rozhodol vrátiť a odovzdávať skúsenosti doma. Bol jedným z ôsmich vedcov, ktorí doteraz využili ponuku ministerstva školstva, aby sa vrátili pôsobiť domov, pričom získajú finančnú podporu na rozbeh. "Bolo to pre mňa dôležité gesto, že som doma vítaný," hovorí v rozhovore pre Pravdu.

Do amerického Texasu ste sa z Československa presťahovali prvý raz v roku 1984, teda v čase najnapätejších vzťahov medzi kapitalistickými a komunistickými krajinami od čias kubánskej raketovej krízy. Ako to vtedy bolo možné?
Moja manželka je americká občianka. V 80. rokoch študovala vo vtedajšej Nemeckej spolkovej republike na Univerzite Karla Ruprechta v Heidelbergu. Jej otec nadviazal spojenie so slovenskými predkami v Trnave a v Modre, ktorých potom s ním navštívila ešte ako tínedžerka. Keď prišla študovať do Nemecka, pokračovala v kontaktoch so slovenskou rodinou a počas jednej návštevy sme sa v Trnave zoznámili. Vyvinul sa z toho vzťah a následne sme sa aj vzali. V tých časoch to však znamenalo mnoho úradných komplikácií.

Do Spojených štátov ste vycestovali hneď po svadbe?
To sa, samozrejme, nedalo. Po uzavretí manželstva som si dal žiadosť o vysťahovanie do USA, no jej vybavenie nejaký čas trvalo. Medzitým zase žene hrozilo, že ju deportujú, hoci už bola manželkou občana Československa. Také boli vtedy zákony. Vždy po nejakom čase musela žiadať o predĺženie pobytu, až sa stalo, že jej ho raz už neschválili. Chvalabohu, bolo to v rovnakom čase, ako som ja dostal konečne povolenie odísť, takže sme sa nemuseli rozdeliť. V Amerike som však dlho nevydržal, cnelo sa mi za Európou, a tak sme sa po dvoch rokoch sťahovali z Texasu naspäť do Československa a odtiaľ do západného Nemecka do Düsseldorfu, čo bol dobrý kompromis pre nás oboch.

Ešte pred pádom železnej opony ste predsa len zvládli opätovné presídlenie do Texasu. V Československu ste študovali na Univerzite Komenského v Bratislave, boli ste dokonca kandidátom vied. Ako hladko ste prešli do amerického akademického prostredia?
Zmena vôbec nebola plynulá. Musel som nejaký čas pracovať pre súkromné spoločnosti a len čiastočne na univerzite. A popritom normálne študovať. Robil som si ďalšiu doktorantúru na Texas A&M University, ktorá sídli v meste College Station a je jednou z najväčších a najznámejších univerzít v celých Spojených štátoch. Takto som prekonával nedôveru, ktorá v tých rokoch bola nepomerne väčšia, ako je dnes.

Neverili vám ako osobe z krajiny za železnou oponou alebo vášmu vzdelaniu?
Tá nedôvera mala viac úrovní, ale je pravda, že v tých časoch bolo len málo spojení Západu s Východom. Navyše neželali si konkurenciu z východnej Európy.

Ale vás prijali.
Pri niektorých odboroch sa nedôvera a rozdiely prekonávali ľahšie. Matematici, jadroví fyzici a vôbec absolventi exaktných vied prešli do iného akademického systému určite ľahšie ako odborníci v humanitných odboroch. A moja geografia je kdesi na pomedzí týchto dvoch sfér. Ale keď videli môj aktívny prístup a disciplínu, že ako študent zvládam to, čo je odo mňa vyžadované, získal som si ich dôveru a začal robiť klasickú akademickú kariéru za oceánom. My sme boli generácia, ktorá musela vyšliapať prvé cesty na Západe, dnes už to majú mladí ľudia oveľa ľahšie.

Len okrajovo sme spomenuli vašu špecializáciu…
Ako som už hovoril, zaoberám sa geografickými informačnými systémami, ktoré som vyštudoval v USA. Ide o priestorové mapovanie, geoinformatiku, geoekológiu. Laickejšie povedané, vytváranie priestorových analýz, ktoré môžu vyústiť aj do praktických aplikácií vo výskume, ale aj v súkromných firmách, ako sú napríklad Exxon, Texaco a iné.

Čo vás ako pedagóga na americkom vysokom školstve prekvapilo?
Dve veci. V prvom rade, keď tam študent niečomu nerozumie, nepovažuje sa to za jeho nedostatok, ale za chybu vyučujúceho, že mu látku nevysvetlil dostatočne. Študenta v USA nemôžete podceňovať ani keby mu to – ľudovo povedané – nepálilo. Je to výzva pre učiteľa, nájsť si cestu ku každému. Pomáha mu k tomu nastavenie celého školského systému, napríklad aj učebnice, ktoré naozaj látku vysvetľujú čo najjasnejšie. Stalo sa, že som napríklad predpísal anglickú učebnicu. Americkí študenti sa mi potom sťažovali, že jej nerozumejú, pretože látka v nej podľa nich nie je dobre vysvetlená.

To bol podľa vás rozdiel od vtedajšieho československého systému vzdelávania, alebo povedzme aj súčasného slovenského? Poznáte oba…
Podľa mňa je to špecifikum amerického systému. Nielen v minulosti, ale aj teraz, a nielen u nás na Slovensku, ale aj inde v Európe sa na vysokých školách podľa mňa nekladie taký dôraz na jasný cieľ jednotlivých predmetov a zmysel celého štúdia vrátane dôkladného vys­vetlenia látky. Ani na Západe – viem, napríklad, že v Rakúsku sú v tomto smere dosť prísni a žiakom niekedy situáciu ešte viac komplikujú, ako by im vychádzali v ústrety. Je to tiež metóda, nekritizujem ju, len konštatujem že na starom kontinente na študentov nahliadame a pristupujeme k nim inak.

A ten druhý rozdiel?
Američania sú dosť prísni v detailoch. Svedčí o tom napríklad spôsob skúšania. Nestačí sa začať učiť cez skúškové obdobie, ako je to v mnohých prípadoch u nás, ale testuje sa počas celého semestra. Skúškové obdobie, ako máme u nás, tam ani nepoznajú. Známka sa uzatvára počas semestra a hoci býva často aj záverečný test, nie je jediným. Takisto forma skúšok je iná. Ústne skúšky tam považujú za neobjektívne a príliš psychicky náročné pre študentov. Takže sa robia písomné testy a aj tie majú svoje pravidlá. Vo svojich pedagogických začiatkoch som napríklad rozdal študentom testy s variantom A a B. Spravil som to tak, ako som bol zvyknutý, že A malo iné otázky ako B. Keď to študenti zistili, takmer spustili revolúciu. Potom mi jeden americký profesor vysvetlil, že áno, aj oni robia A a B skupiny, ale otázky sú v oboch rovnaké, akurát poprehadzujú ich poradie.

Cez Stephen F. Austin State University vo východotexaskom meste Nacogdoches a Austin Peay State University v Clarksville v štáte Tennessee ste sa dostali až k angažmánu vo svetoznámom West Pointe, neďaleko New York City. V čom je iná univerzita, ktorú prevádzkuje americká armáda?
Dýcha tam na vás tradícia. Veď ju založil na začiatku 19. storočia sám Thomas Jefferson. Medzi jej absolventov patrí mnoho známych amerických generálov, ale napríklad aj dvaja americkí prezidenti – Ulysses S. Grant, blízky spolupracovník Abrahama Lincolna v bojoch americkej občianskej vojny, a Dwight D. Eisenhower, ktorý sa ako generál podieľal na plánovaní vylodenia spojencov v Normandii počas druhej svetovej vojny. Nehovorme však len o generáloch a politikoch, vo West Pointe študoval aj slávny americký básnik Edgar Allan Poe, ktorého rukopis som si prezeral v školskej knižnici.

Keďže ide o akadémiu armády Spojených štátov, pri výbere študentov sa kladie dôraz na tri oblasti – akademickú, športovú a vojenskú. V praxi to znamená, že keď ste výborný športovec a trochu slabší študent, prižmúri sa oko…

To sa však deje aj na iných amerických vysokých školách, keďže univerzitný šport je veľký biznis i vec prestíže škôl, nie?
Áno, ale povedal by som, že na West Pointe je tá fyzická zdatnosť o čosi viac rozhodujúcim faktorom.

A vojenská oblasť? Uchádzači predsa do armády majú ešte len vstúpiť. Ako sa teda hodnotí toto kritérium?
Celé štúdium hradí federálna vláda USA, no študenti po dvoch rokoch skladajú sľub, pri ktorom sa zaväzujú k 5-ročnej aktívnej službe v armáde. Do dvoch rokov možno zo školy odísť, potom sa to už nedá, musia dodržať kontrakt. A čo sa týka hodnotenia toho kritéria, je to trochu subjektívne. Sleduje sa, či študent má o armádu skutočný záujem. West Point je škola, ktorú navštevujú často viaceré generácie z tých istých rodín, patrí to k akejsi tradícii, takže vzťah k armáde sa u niektorých študentov akoby dedí.

Aby sme o škole nevytvorili zlý obraz – magazín Forbes ju v roku 2009 napríklad vyhlásil za najlepšiu univerzitu v USA. Práve vtedy ste tam pôsobili aj vy. Keby ste niečo z jej praxe mohli preniesť na Slovensko, čo by to bolo?
Princíp, že študenti na prednášky chodia pripravení, v zmysle, že si látku sami prebrali doma. Na hodine teda neprijímajú pasívne poznatky od vyučujúceho, ale svoje vedomosti spájajú s tými od profesora a efektivita sa zvyšuje. Na hodinách sa tam neprednáša, ale aktívne sa riešia problémy.

Vaša cesta na Slovensko viedla cez anglický Liverpool, kde ste boli dva roky šéfom katedry geografie a environmentalistiky na Hope University. Plánovali ste už vtedy návrat domov po troch desaťročiach?
S domovom som odjakživa akosi pevne spojený. V roku 2013, pred prijatím pozvánky z Liverpoolu, ma volali aj na Arkansas State University. Radil som sa s kardinálom Korcom, ktorý si želal, aby som prišiel späť domov a pomáhal Slovensku. A tak som o tom vážne rozmýšľal. O tej ponuke slovenského ministerstva školstva, ktoré sa snaží prilákať odborníkov späť domov, som sa dozvedel skôr náhodne. Spomenul mi to medzi rečou jeden zo slovenských emigrantov, Ondrej Obedniar, ale nevenoval som tomu zo začiatku pozornosť. Potom som dostal do univerzitnej e-mailovej schránky informáciu priamo zo Slovenska, no celé to malo pomalší a nie priamočiary priebeh. Postupne však pre mňa vytvorili pozíciu na trnavskej Univerzite sv. Cyrila a Metoda vďaka manažérskym schopnostiam dekana Romana Boču a môj návrat na Slovensko sa zavŕšil.

Prečo ste sa chceli vrátiť?
Nie je to také jednoduché zodpovedať. Začal by som možno tým, ako vnímam to, keď sa človek rozhodne presťahovať z rodiska. Pre mňa je napríklad trochu čudné, keď sa niekto presťahuje z jedného miesta, povedzme Bratislavy, na iné, napríklad do amerického Chicaga. A tam strávi celý zvyšok života. Vnímam to tak, akoby ani nič v princípe nezmenil. Len vymenil jedno miesto za iné. Ja si oproti tomu uvedomujem, že život máme len jeden, a keď sa raz rozhodneme pretrhať korene s domovom, prečo sa fixovať len na jedno iné miesto? Nech je potom radšej život o spoznávaní, nech človek zažije a skúsi čo najviac.

Každá cesta sa však raz a niekde skončí…
Presne tak. V určitom veku sa pri takomto spôsobe života človek začne pýtať sám seba – tak ako? Už sa nikdy nevrátim domov? Bude to život prežitý vonku a príde koniec bez toho, že by som znova uvidel pomery doma? Alebo sa vrátim a skúsim aj nejako využiť svoje skúsenosti a potenciál pre krajinu, kde som sa narodil? No nechcem tým povedať, že takéto otázky sa musia vynárať každému…

U vás sa objavili.
Áno, ale podľa mňa motivácia vychádza skôr z povahy človeka, a nie z konkrétnej ponuky. V emigrácii nájdete naozaj najrozličnejšie typy ľudí a sú medzi nimi takí, ktorých domov nedostanú žiadne peniaze, nijaké návrhy. Možno tu nikdy nemali pevné rodinné väzby, nemajú na rodisko dobré spomienky atď. Preto by sa mali kompetentní zaoberať aj tým, komu takéto ponuky dávať. Sú typy ľudí, ktorí sa vďačne vrátia, hoci aj do horších podmienok. Mimochodom, výskum o tom, ako ľudia v zahraničí fungujú, bol veľkým trendom počas môjho pôsobenia vo West Pointe.

V akom zmysle?
V tom čase mali Američania vojakov v Afganistane aj v Iraku a s tým súviselo množstvo problémov pri kontaktoch s domácim obyvateľstvom. Vedenie armády začalo viac pripúšťať, že nestačí len dobre pripravený vojak po fyzickej a vojenskej stránke, ale treba preveriť aj iné jeho predpoklady na zahraničné misie. Tak sa na škole začal rozbiehať interdisciplinárny výskum, kde hrala svoju úlohu antropológia, kultúrna geografia i psychológia. Zmena prostredia nás vždy hlboko emocionálne zasiahne a až teraz, v globalizovanom svete, sa začína viac venovať pozornosť tomu, čo to vlastne s človekom robí. Do praxe by výsledky takéhoto výskumu mali priniesť poznatky o tom, ako vylúčiť z misií tých ľudí, ktorí odlúčenie znášajú zle. To sú práve tí, ktorí potom na cudzom území konajú skratovo, nerozvážne, spôsobujú problémy. Ja sám sa radím k skupine, ktorá ťažko znáša odlúčenie.

Vy, čo máte za sebou úspešnú tridsaťročnú akademickú kariéru v zahraničí?
Pre civilistov je to, samozrejme, iné, keďže nemajú v rukách zbraň a sú v úplne iných životných situáciách. Ale pripravenosť na zahraničie sa v posledných rokoch preveruje napríklad aj u zamestnancov veľkých firiem. Ak vás chce nadnárodná spoločnosť vyslať na dôležitý post v cudzine, najskôr si preverí, či dokážete podávať rovnako dobré výkony v cudzej kultúre. U mňa sa to prejavovalo tak, že som síce dokázal v zahraničí profesionálne fungovať, no zachovával som si akýsi odstup, niečo ma silno pútalo s domovom. Napokon, počujete v mojom prejave nejaký prízvuk?

Nie, hovoríte po slovensky stále pekne.
A to som bol preč tri desaťročia. Podľa mňa je to znakom toho, že som ten typ, ktorý je na domovinu doživotne naviazaný.

Takže vravíte, že vás najviac ovplyvnila túžba vrátiť sa. Skúseným vedcom ako vy však Slovensko ponúklo jednorazový príspevok až do výšky 50-tisíc eur, ak sa vrátia. Iste, plat profesora v Liverpoole či New Yorku je aj päťnásobne vyšší, boli však peniaze predsa len akousi motiváciou navyše?
Vnímam to ako gesto zo strany Slovenska, ktorým rodákom hovorí – ste tu vítaní! A to je veľmi pozitívny impulz.

Vrátili ste sa v novembri minulého roka. Aj dnes máte pocit, že ste tu vítaný?
Viete, že to je jeden z najväčších rozdielov oproti minulosti? Som veľmi príjemne prekvapený novou generáciou, ktorá tu vyrástla. Kedysi, keď sa človek vrátil z cudziny domov, ľudia si ťukali na čelo. Pozerali naňho a pýtali sa – to si si nemohol nič lepšie vymyslieť ako Slovensko? Veď toto je diera, čo tu chceš dosiahnuť? Slováci mali často veľmi negatívny pohľad na seba. Vnímal som to o to citlivejšie, že anglosaská a germánska kultúra, v ktorej som žil, je v tom úplne iná, sú to veľmi hrdé kultúry. Dnes vznikol taký paradox, že sa niektorým zdá, že mladí všetko kopírujú zo Západu a neraz sa to vníma ako niečo škodlivé. Má to však aj svetlé stránky, že mladí majú väčšie sebavedomie, veria viac vlastnej krajine. Ja som, napríklad, za vyše tri mesiace, čo som naspäť doma, zaznamenal iba jednu jedinú negatívnu reakciu. Slovensko sa v tomto zmenilo, cítim to, lepšie sa mi tu dýcha.

Vidíte takúto zmenu aj v školstve?
Tam vidím skôr technické zmeny, akože už máme štandardizované bakalárske štúdium či doktorandský stupeň štúdia. Ale ten štýl výučby sa zásadne nezmenil. Čo ma nepríjemne prekvapilo, bola miera byrokracie, ktorú tu vysokoškolský pedagóg musí absolvovať na úkor produktívnej práce. Keby vám v Amerike niekto povedal, že nestačí publikovať články v karentovaných časopisoch, ale že musíte sami vyhľadávať, kto a kde cituje vás, chytali by sa za hlavu. Neskutočné úradovanie si vyžaduje napríklad aj uznávanie zahraničných akademických titulov. Ale nechcem len kritizovať. Byrokracia bola napríklad až prekvapivo veľká aj v Británii. Aj keď v inom zmysle – štátne nariadenia a stanovy škôl dosť zväzovali pedagógom ruky v tom, čo môžu vyučovať. A veľmi radi to aj dôsledne kontrolovali. Na Slovensku je učiteľ pri výučbe slobodnejší.

Platový rozdiel je niekoľkonásobný v neprospech Slovenska, technologické vybavenie asi tiež nie je na úrovni západných univerzít. Neprispieva to k tomu, že niektorí vedci zostávajú vonku?
Určite áno, ale treba vnímať aj to, že situácia sa zlepšuje. Aj u nás sa cez rôzne granty dá vytvoriť špičkové zázemie, napokon aj my na katedre ekochémie a rádioekológie sme cez Centrum vedecko-technických informácií SR získali prostriedky na špičkový softvér na spracovanie družicových záberov, ktorý stojí asi 30-tisíc eur. Platy sú iná vec, tie by samozrejme mohli byť vyššie, najmä keď si pozrieme, aké máme ako krajina HDP. Bohatstvo tu je, na platoch učiteľov to, žiaľ, nevidno.

Naozaj sa materiálne zázemie dá porovnávať s USA?
Ale na materiálnu úroveň škôl USA nemali ani niektoré britské univerzity. No niekedy stačí zmeniť drobnosti. Napríklad prístup. Možno je to opäť o tej hrdosti. Keď sa mi v Anglicku alebo v USA pokazil služobný počítač, okamžite sa toho niekto chytil a problém vyriešil. Bolo to o hrdosti danej inštitúcie, hovorili tým, že my sme tí, ktorí ponúkajú dobré prostredie na sústredenú prácu, sme organizácia, ktorá vie všetko potrebné promptne vyriešiť. Zakladali si na tom.

Čo vnímate ako svoj benefit ako učiteľa na Slovensku?
Už len to, že prednášam v angličtine. Keby som aj odborne vyučoval na rovnakej úrovni, ako iný kolega zo Slovenska, výučba v angličtine je hneď isté spojenie so svetom pre našich študentov. Navyše som veľa chodil po svete, zažil mnohé miesta a univerzity a myslím si, že tieto skúsenosti sa dostanú cez moje prednášky a cvičenia k študentom. Vidím potenciál pozitívne ovplyvňovať ľudí, aby boli otvorenejší.

A čo sa týka samotnej výučby? Niečo, čo vám po návrate na Slovensko na našom systéme nesedí?
Mohli by sme na vysoké školy priniesť viac disciplinovanosti, organizovanosti a presnosti. Ja sám napríklad vyžadujem dochádzku na všetkých svojich prednáškach a cvičeniach. V Amerike je to samozrejmé, že keď sa niekto zapíše na istý predmet, zaviaže sa k tomu, že ho bude navštevovať. To nám chýba, pričom podľa mňa ten kontakt pedagóga so študentom by v žiadnom prípade nemal byť obmedzený len na skúšanie. V USA je študent v podstate takmer vždy vítaný v pracovni pedagóga. V Európe je väčší odstup. Napríklad v Británii niektoré univerzity nepripustia študenta ani za sklené dvere oddelenia. V Amerike sú dvere vždy otvorené a tým sa aj nepriamo hovorí – si tu vítaný. Navodí sa tým dobrá atmosféra. A európskemu školstvu podľa mňa chýba aj lepšia orientácia na cieľ.

Ako to myslíte?
Americká kultúra sa vyznačuje tým, že je tzv. task oriented, čo znamená, že za všetkým je špecifická otázka, prečo to mám robiť? Načo to mám študovať? Dá mi to niečo do života? Pomôže mi to riešiť skutočné problémy? Nielen na Slovensku, ale aj inde v Európe výučba visí vo vzduchoprázdne. Ciele nie sú jasne definované a pedagógovia sa vyjadrujú často komplikovane a hmlisto. Každý predmet by mal mať jasne definovaný cieľ, ktorý majú študenti dosiahnuť. Aby sa naučili riešiť úlohy a problémy v praktickom živote.

Na záver osobná otázka, ako váš štýl života, presúvanie z miesta na miesto, prijala vaša rodina?
Našťastie, manželka mala pre to vždy pochopenie a z detí akurát dcéra presúvanie nedobre znášala. U detí som sa snažil pestovať aj vzťah k Slovensku. Štyri deti hovoria po slovensky, držal som ich, ako som mohol v blízkosti domoviny, navštevovali tu aj jeden rok základnú školu, mladší škôlku. Najstarší syn Lukáš zase reprezentoval Slovensko v triatlone. Po slovensky nehovorí len najmladšia dcéra Eva, no priezvisko si uvádza ako Šišková, teda aj s koncovkou -ová, aby aspoň takto vyjadrila vzťah ku krajine jej otca.

Peter Šiška (1951)

Environmentalista

  • Pochádza z Preselian pri Topoľčanoch; od 80. rokov pôsobil na univerzitách v zahraničí, najmä v USA; na Slovensko sa vrátil na základe výzvy ministerstva školstva, ktoré chce domov pritiahnuť vedcov pôsobiacich v cudzine.
  • Vyštudoval fyzickú a regionálnu geografiu na Univerzite Komenského v Bratislave; študoval aj na Texas A&M University v College Station v americkom Texase. Tam získal aj medailu International Scholar z rúk nositeľa Nobelovej ceny za mier Normana Borlauga. 
  • Publikoval desiatky odborných prác, niektoré s Pierrom Goovaertesom, jedným z najznámejších svetových odborníkov v geoinformatike.
  • Je editorom Journal of Environmental Studies; sedem rokov bol členom predstavenstva konferencií Applied Geography Conferences v USA a členom niekoľkých ďalších svetových odborných organizácií.
  • Bol členom tzv. podzemnej cirkvi, v USA preložil knihu kardinála Jána Chryzostoma Korca Od Barbarskej Noci, ktorá vyšla v USA vo vydavateľstve Bolchazy-Carducci.  
Peter Šiška

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#West point #Peter Šiška #enviromentalistika
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk