Demografi varujú pred úbytkom a starnutím obyvateľstva.
Kopírujú lesy tento trend? Podľa nedávno zverejnenej štúdie envirorezortu
výmera lesov na Slovensku totiž klesá. Čo sa deje s lesmi?
Ide o planý poplach. Plocha lesov neklesá, ale naopak, rastie. Čísla
nepustia. Od roku 1950 vzrástla výmera lesných pozemkov z 1,77 milióna
hektárov až na súčasných 2,01 milióna hektárov. Stačí si porovnať
stav lesov v roku 1950 a v roku 2010 na leteckých ortofotosnímkach, ktoré
to jasne dokazujú (pozri http://mapy.tuzvo.sk/HOFM/).
Spomínaná štúdia však hovorí o 6-percentnom poklese lesných
plôch. Mali jej autori vari iné meracie prístroje či metodiku, keď tvrdia,
že lesov je menej?
Opierali sa o satelitné snímky, ktoré nedokážu zachytiť les vo všetkých
vývojových fázach. Veci treba vidieť v súvislostiach a jednotlivé javy
nevytŕhať z kontextu. Charakter krajiny sa mení a lesy v nej, opakujem,
neubúdajú, ale pribúdajú. Je tu však jeden podstatný rozdiel, ktorý si
uvedomuje skôr staršia generácia.
Aký?
V rokoch 1950 až 1990 sa cielene zalesňovali spustnuté a nelesné pôdy
najmä v podhorských a horských oblastiach, kým po roku 1990 má rast
plochy lesov živelný charakter. V prednovembrovom období určovali
zalesňovanie zákon a Generálny plán zveľaďovania poľnohospodárstva,
lesného a vodného hospodárstva. Tak pribudol les na ploche 264-tisíc
hektárov.
Čo sa zmenilo po roku 1990?
V atmosfére veľkých spoločenských a ekonomických zmien začali spontánne
zarastať poľnohospodárske pozemky, za ktoré akoby nikto neniesol
zodpovednosť, na rozdiel od lesných pozemkov, kde je jasná povinnosť
hospodáriť podľa programov starostlivosti o les. Stalo sa to preto, lebo
v uplynulom štvrťstoročí sa mnoho polí, lúk a pasienkov prestalo
obrábať. Potvrdzujú to aj údaje Výskumného ústavu pôdoznalectva a
ochrany pôdy v Bratislave. Les sa samonáletom rozšíril najmenej na
336-tisíc hektárov nevyužívanej poľnohospodárskej pôdy. Najnovšie údaje
hovoria až o ploche 452-tisíc hektárov. Prišli sme takmer o jednu pätinu
poľnohospodárskej pôdy Slovenska, ktorej výmera podľa stavu z roku
2009 je 2 423 478 hektárov!
Čo bolo príčinou spustnutia kultúrnej poľnohospodárskej
krajiny?
Bol to najmä rozpad dovtedy fungujúcich roľníckych družstiev a živelný
prechod na trhovú ekonomiku. Svojimi dôsledkami ide o nevídaný
spoločenský a krajinnoekologický jav. Odborníci hovoria o pustnutí
kultúrnej poľnohospodárskej krajiny, teda o zaburinení alebo zarastaní
opúšťaných a neobhospodarovaných poľnohospodárskych pozemkov kríkmi a
drevinami.
Uvedomujeme si vôbec, čo sa odohralo a odohráva v krajine? Áno aj nie, presnejšie ako kto. Akoby sa náhle otočilo historické koleso. Lesom zarastajú nielen po stáročia kosené a dobytkom spásané lúky, ale aj orná pôda. Od mladšej doby kamennej bolo pre ľudí dôležité využitie dreva a premena lesa na poľnohospodársku pôdu, aby mohli stavať obydlia, pestovať plodiny a chovať zvieratá. Veľké zásoby dreva umožnili v 13. – 15. storočí rozvoj baníctva a hutníctva na Slovensku. Ľudia dlho vnímali úžitkovú funkciu lesa ako hlavnú a prirodzenú. Keď ťažba dreva predbehla obnovu lesa, tereziánsky lesný poriadok pred takmer 250 rokmi prezieravo upravil a nastavil pravidlá hospodárenia v lesoch. Osvedčil sa a využíva sa dodnes.
Dejiny spoločnosti a prírody sú plné zvratov a následných
korektúr. Ak je viac lesov, mali by sme mať i viac dreva. Lenže ľudia sú
presvedčení o opaku, hovoria o nadmerných ťažbách. Kde je vlastne
pravda?
Na pni rastie zhruba 480 miliónov kubíkov dreva, priemerná zásoba je
247 kubíkov na hektár. Zásoba nadzemnej drevnej biomasy, teda hrubiny aj
tenčiny, spolu dosahuje takmer 650 mil. kubíkov. Sú to dobré hodnoty. Nejde
o náhodu, ale o výsledok 250-ročnej poctivej cieľavedomej starostlivosti
o les. Ak máme nejaký obnoviteľný zdroj na Slovensku, na ktorom môžeme
stavať budúcnosť, tak je to drevná biomasa. Túto biomasu však musíme
cielene obnovovať a nenechať hektáre pôdy nevyužitej.
Les pripomína ľudskú spoločnosť – je mladý, zrelý aj
dožívajúci. Majú slovenské lesy dobrú vekovú skladbu?
Je dobrá, aj keď nie všetky vekové stupne sú rovnomerne zastúpené.
Vzhľadom na aktuálne vekové zloženie lesov sa predpokladá, že súčasná
únosná ťažba 9 miliónov kubíkov je udržateľná až do obdobia okolo
roku 2030 napriek kalamitám, ktoré postihli naše lesy. Teraz žneme
výsledky medzivojnového a povojnového zalesňovania. Celkové zásoby
neklesajú, ale naopak, idú hore. Po roku 2030 postupne prídu do obnovy
vekové stupne, ktoré sú pod normálnym zastúpením. To ovplyvní výšku
ťažby. O to dôležitejšie je využívať potenciálne možnosti produkcie
drevnej biomasy na nevyužívaných poľnohospodárskych pozemkoch.
Ste teda optimista?
Ak ide o silu prírody, tak som. Súčasný stav je z pohľadu zásob a
ťažbových možností dobrý, pretože máme dosť starších vekových
stupňov lesa, navyše nám zarastá okolo 400-tisíc hektárov
poľnohospodárskej pôdy s priemernou zásobou nadzemnej drevnej biomasy
200 kubíkov na hektár.
Po dreve je však rastúci dopyt.
Ako kde a ako kedy.
Vznikajú nové a nové teplárne na štiepku, drevo pýtajú
nábytkári, stavbári. Naozaj je ho dosť pre všetkých?
Situáciu na trhu s drevom neovplyvňuje len domáca ponuka a dopyt, ale karty
sa rozdávajú v zahraničí. V roku 2009 v dôsledku krízy sa drevo
predávalo slabo, štátne lesy skončili v strate, pretože nebol odbyt.
V čase konjunktúry ekonomiky je dreva málo, v čase poklesu zase veľa. Trh
je v tomto smere neoblomný. Položme si skôr otázku, či vieme drevo, ktoré
na Slovensku máme, spracovať s vyššou pridanou hodnotou.
A vieme?
Začnem akoby od Adama. Lesníctvo produkuje drevo, ale systém ťažieb nie je
nastavený podľa trhového mechanizmu. Nehľadíme na to, koľko kto pýta, ale
na to, aby vhodných a kvalitných porastov bolo toľko, že ťažba bude
dlhodobo udržateľná a plynulá. Je to správny, časmi overený princíp.
Lesníctvo nezačne ťažiť viac, ani keby náhle vznikla požiadavka dodať
o 5 – 10 miliónov kubíkov dreva viac. To nejde. Dopyt je oddelený od
ťažbových možností, ktoré sa určujú na základe prírastku a zásoby
dreva. Tento mechanizmus je objektívny a funkčný. Teraz si uvedomte, že
zrazu príde do hry vyše 400-tisíc hektárov lesa, ktorý vyrástol na
poľnohospodárskej pôde. Je to obrovský potenciál drevnej hmoty. Obávam sa,
či ho dokážeme náležite využiť, keď súčasné kapacity domácich
spracovateľov dreva nedokážu spracovať produkciu lesníkov v celej
drevinovej a kvalitovej štruktúre. Najväčšie problémy sú s kvalitným
listnatým drevom a ihličnatým vlákninovým drevom. Dôsledkom je vývoz
dreva do zahraničia.
Ako veci zmeniť?
Dopyt po dreve stúpa, ale nielen na energetické využitie. Objavili sa
technológie, ktoré prinášajú nové možnosti dreva. Na medzinárodnej
konferencii o bioekonomike v Bratislave počas slovenského predsedníctva
v Rade Európy sa predvádzali bicykle, šaty, vankúše, chemické a
farmaceutické produkty vyrobené z dreva. Technológie využitia celulózy
predstavujú významnú šancu, ako modernizovať slovenskú ekonomiku a
produkovať výrobky s vysokou pridanou hodnotou na báze domácej trvalo
obnoviteľnej biomasy.
Podľa charakteru osídlenia je Slovensko vidieckou krajinou.
Postrehli sme vôbec, že už dávno nie sme archaickou rurálnou krajinou?
Poľnohospodárstvo aj lesné hospodárstvo sa profesionalizovali a
zamestnávajú dovedna možno 70-tisíc ľudí. O čom to
vypovedá?
O obrovskej dynamike a vnútorných zmenách spoločnosti. Kedysi agrárna
krajina je dnes silno industrializovaná. Slovensko vytvára z priemyslu
44 percent HDP. Poľnohospodárstvo a lesnícky sektor sa na HDP podieľa
6 – 7 percentami. Lesníctvo sensu stricto (v presnom, užšom slova
zmysle – pozn. red.) dáva len 0,3 percenta do HDP, ale keď sa zaráta
drevársky priemysel – piliarsky, nábytkársky a
celulózovo-papierenský – už je to 2,5 percenta. Okrem toho je tu aj
energetika a výsadné postavenie dreva ako obnoviteľného zdroja. Z toho
vidno, že výrobná funkcia vidieka je nezanedbateľná, ale udrží sa, len
keď bude konkurencieschopná.
V čom spočíva perspektíva vidieka?
V jeho živelnosti, prirodzenosti a kontraste voči mestu. Stále
naliehavejšie si uvedomujeme, že potrebujeme energiu z obnoviteľných
zdrojov. Potrebujeme nahradiť železo, betón, vyčerpateľné suroviny
obnoviteľnými surovinami. Chceme chodiť boso po tráve a v bytoch po
drevených parketách. Moderný človek žiada technologické novinky, ale
nechce sa vzdať prírodných produktov v prvotriednej kvalite. Samozrejme, tie
treba niekde vyprodukovať – ideálne na slovenskom vidieku, aby potraviny a
suroviny necestovali celé kilometre k spotrebiteľovi, ale aby sa
produkčno-spotrebiteľský cyklus uskutočňoval v rámci našej krajiny. Na
vidieku môžeme produkovať výrobky s vysokou pridanou hodnotou, ktoré sú
aj finančne konkurencieschopné. Aby vznikali a fungovali moderné prevádzky
na vidieku, potrebujeme skutočnú inštitucionálnu podporu, nielen
deklarovanú. Na vidieku sa budú riešiť environmentálne problémy vrátane
klimatickej zmeny. V budúcnosti možno budeme hovoriť o lesníctve ako srdci
bioekonomiky – hospodárstve založenom na obnoviteľných zdrojoch. Vidiecka
krajina má potenciál nielen výrobný, ale aj kultúrny. Vidíme, že je
predmetom kultivovania zo strany jej obyvateľov, vidiek je kľúčový aj pre
rozvoj agroturistiky. Pretože – ako tvrdí náš popredný filozof Emil
Višňovský – človek by mal žiť v záhrade.
November 1989 obnovil súkromné vlastníctvo k pôde aj lesom. Ako
vnímajú ľudia túto zmenu?
Komunizmus znárodnil lesy. V školách sa deti učili, že lesy patria
všetkým, a ľudia dospeli k presvedčeniu, že lesy sú naozaj ich a že si
v nich môžu robiť, čo sa im zachce. S touto predstavou vstúpila
spoločnosť do nových čias, ktoré priniesli obnovenie súkromného
vlastníctva aj k lesnej pôde. Starému režimu nemožno uprieť, že sa
o lesy staral dobre, ale aj po rokoch v mnohých pretrváva ilúzia, že
všetko je všetkých.
Ako sa to prejavuje?
Za normálne sa považuje žiadať od vlastníka lesa, aby platil dane,
napĺňal štátnu či obecnú pokladnicu, plnil všetky verejnoprospešné
funkcie lesa, a pritom každý mu mohol vstúpiť na pozemok, pozbierať si
lesné plody, na ktoré dostal chuť, urobiť si v lese športovú súťaž či
prevetrať štvorkolku po lesnej ceste. Považuje sa to za normálne. Ale to je
anomália, takto to v európskych krajinách nefunguje.
A ako by to malo byť?
Neočakávajme, že zmena v správaní ľudí príde z večera na ráno.
Vidieť však, že spoločnosť a jej priority sa postupne menia. Novým
fenoménom je, že ľudia vnímajú les ako miesto oddychu. Aj v dôsledku
rastúceho civilizačného tlaku si najmä obyvatelia miest potrebujú „dobiť
baterky“ v prírode. Ale nemali by pritom zabúdať na prírodno-výrobnú
funkciu lesa. Musia si uvedomiť, že ich požiadavka oddychovať v lese je len
jednou z mnohých. Ďalšie nároky majú poľovníci, turisti, ochranári a
rôzne iné záujmové skupiny.
Možno zjednotiť toľko záujmov a neublížiť lesu?
Nielen možno, ale je to nevyhnutné. A dá sa to. Treba na tom pracovať
v záujme budúcnosti lesa a jeho funkcií v spoločnosti, ktorá ho potrebuje
pre svoj harmonický život. Je to úloha najmä pre lesníkov. Musia zladiť
rôzne aj protichodné požiadavky a cez ucelený systém ponúknuť nielen
drevo, nedrevné produkty, ale aj ostatné ekosystémové služby. Aby to malo
efekt, ešte treba určiť, čo má urobiť štát a čo vlastník, ktorého
zaujíma najmä efektívne využitie jeho majetku.
Lesy majú staronových vlastníkov. Akí sú to
hospodári?
Najprv niekoľko čísel, ktoré ilustrujú nové vlastnícke pomery. Vo
vlastníctve štátu je 774-tisíc hektárov, teda takmer 40 percent výmery
lesov. Transformácia vlastníckych a užívacích práv k lesným pozemkom
stále nie je skončená. Aj preto štát obhospodaruje 53,3 percenta výmery
lesov. Stále evidujeme 359-tisíc hektárov lesov nezistených vlastníkov.
Kto má majetok, musí sa oň starať. Vedia to noví
vlastníci?
Niektorí lepšie, niektorí horšie. Ukazuje sa, že obnovenie vlastníckych
vzťahov vytvára predpoklady pre udržateľný regionálny rozvoj založený na
obnoviteľnom zdroji (dreve) a na ponuke služieb. Pre neštátne subjekty je
životne dôležité, aby sa dokázali spojiť a dohodnúť pri presadzovaní
svojich záujmov. Presadzuje ich napríklad Rada združení vlastníkov
neštátnych lesov Slovenska, v ktorej sú zastúpené Únia diecéznych lesov
na Slovensku, Združenie obecných lesov SR, Únia regionálnych združení
vlastníkov neštátnych lesov Slovenska. To, čo je bežné v iných
krajinách, ktoré neprešli fázou spoločného vlastníctva, musia slovenskí
vlastníci lesov presadzovať akoby od bodu nula a bojovať za
svoje práva.
Naznačujete, ako keby neboli vždy suverénmi pri narábaní so
svojím majetkom. V čom je problém?
V zákonoch sa nerieši vzťah vlastníkov lesov a inštitúcií ochrany
prírody. Dochádza ku konfliktom, pretože majú odlišné priority. Verejnosť
ich vníma ako spor egoistického vlastníka a spravodlivého aktivistu za
veľmi univerzálne práva. Niektorí aktivisti si však z negácie
základných princípov lesníctva urobili osobnú agendu a nezriedka aj biznis.
Nie sú akceptovaní vo vedeckej komunite, ale majú mnoho lajkov na Facebooku
aj na blogoch. Hlavným záujmom vlastníkov lesa je hospodáriť na svojich
pozemkoch a je napokon omnoho homogénnejší ako agenda ochranárov, ktorí
majú neakceptovateľné požiadavky a falošné argumenty.
Nie je pes zakopaný v tom, že lesníci a ochranári sa nevedia
navzájom pozornejšie počúvať?
Myslím, že sme počúvali dosť a veľmi pozorne. Vo vede má diskurz prísne
pravidlá, vyžaduje podložené argumenty, čísla, odkazy na referenčné
zdroje atď. Ak niekto vstupuje do vedeckého dialógu hnaný len vášnivým
presvedčením, nejakou ideou, utkvelou predstavou, výpočtom vytrhnutým
z kontextu – takéhoto partnera možno síce počúvať, ale ťažko
rešpektovať.
Čo je dnes väčšou hybnou silou zmien v lese: prebiehajúca
klimatická zmena, ktorá ústi do kalamít, alebo ľudská činnosť, snaha
vyťažiť z lesa maximum úžitku?
Ak máme hovoriť o hybných silách a neregulovateľných či
nepredvídateľných javoch, tak sa nemôžeme tváriť ako páni situácie. Sme
stále v pozícii tých, ktorí evidujú následky a snažia sa okamžite
reagovať. Žiaľ, lesníci bojujú nielen s kalamitami, ale aj s odporcami
zásahov v kalamitných situáciách, ako to bolo v Tichej a Kôprovej doline.
Lesníci sa väčšinou snažia o maximum úžitku, o preventívne zásahy,
ktoré predchádzajú ešte väčším škodám. V týchto prípadoch však
ochranári vyťažili maximum z poškodenia. Znemožnili zásahy, a tým
umožnili šírenie podkôrneho hmyzu do ďalších porastov v okolí.
Ochranári však majú na vec iný pohľad. Tvrdia, že les sa až
nečakane dobre prirodzene obnovuje, že v Tichej a Kôprovej doline sa
objavujú nové hniezda tetrova, ktorého počty na Slovensku klesli pod
kritických tisíc vtákov.
To, čo sa dnes deje, nemá racionálne odôvodnenie ani obdobu v celej
histórii lesníctva. Ak sa vrátim k pôvodnej otázke, kto je hybnou silou
zmien v lese, tak tou najväčšou je politika. Tá reaguje na rozmanité
kampane a mocensky zasahuje do spravovania lesov. Osobne mi chýbajú jasné
pravidlá hry – o čo ide. Ak je cieľom bezzásahovosť, tak je celá
kompetencia lesníctva v odstraňovaní kalamít a v znižovaní strát na
porastoch nevyužitá. Ja v tom suchom lese vidím plytvanie a hazard. Ak by
cieľom politiky bol záujem o ošetrenie kalamity a o rýchlu obnovu
porastov, lesnícka veda by bola k dispozícii. Vedeli by sme plochy obnoviť
tak, aby tam aj tetrovy našli svoj priestor.
Lesy sú pod obrovským drobnohľadom verejnosti. Cítite, že
pracujete pod tlakom?
Samozrejme, lesníci vnímajú požiadavky verejnosti. Ak pracujeme pod nejakým
tlakom, tak pod časovým, ale ani tým nie sme výnimoční. Naši partneri a
náš zriaďovateľ očakávajú, že požiadavky splníme rýchlo a dobre. Na
rozdiel od rôznych novozriaďovaných inštitútov máme know-how, prehľad
o predchádzajúcich výskumoch, celú štruktúru vedeckých poznatkov a
renomované autority. Náš ústav má 120-ročnú históriu výskumu, čo tiež
znamená, že vďaka archívom môžeme ľahko dokázať skutočný stav.
Niektoré veci sú ľahko čitateľné, inokedy je dobré ľuďom
vysvetliť, čo je za oponou.
Samozrejme, usilujeme sa to robiť. Názory ľudí pozorne sledujeme, vidíme,
čo spoločnosť žiada. Sami vychádzame v ústrety verejnosti –
sprístupňujeme naše zariadenia, propagujeme lesné územia, rozvíjame
pedagogické aktivity na školách, organizujeme rozličné podujatia, napr.
Lesnícke dni… Vlani sme podali projekt na sprístupnenie arboréta
introdukovaných drevín v Kysihýbli. Je to krásny areál v blízkosti
Banskej Štiavnice, ktorý si verejnosť zaslúži spoznať ako významnú
živú pamiatku a dôkaz vyspelosti nášho lesníctva.
Takéto aktivity sú isto žiaduce a vítané. Ale ľudia chcú tiež
počuť, prečo tam či inde vznikli veľké rúbaniská. Či sa hospodári tak,
ako sa má…
Rozumiem, kam touto otázkou mierite. Áno, veci vždy treba jasne vysvetliť.
Požiadavky spoločnosti zahŕňame do systému hospodárenia v lesoch. Základ
našej koncepcie by sme mohli nazvať ako synergický pragmatizmus. Synergický
preto, lebo súčasnosť je vystavená spolupôsobeniu (synergii) rozličných,
často aj protichodných javov, tendencií, záujmov a vplyvov, ktoré je
nevyhnutné brať do úvahy a klasifikovať ich podľa strategických cieľov a
priorít. A pragmatických, pretože na úrovni praktickej realizácie
hospodárskej úpravy lesa neexistujú dve rovnako dobré riešenia.
Prečo?
Základom hospodárskej úpravy lesa je pragmatizmus, a to preto, že treba
zohľadňovať ekonomické, spoločenské a ekologické záujmy. Lesník musí
rozhodovať ako informovaný expert, dobrý správca a kultivovaný arbiter vo
veciach lesa. Synergický pragmatik je kritický voči environmentálnemu
idealizmu a voči chápaniu lesa ako kultu, ako nedotknuteľného hradu. Dobrý
lesník je však odolný aj voči vulgárnemu pragmatizmu, ktorý vidí les len
cez prizmu ťažby a jej finančných efektov. Náš prístup je dobre
vyjadrený v základnom dlhodobom cieli štátnej lesníckej politiky na
Slovensku. Takýmto cieľom je udržateľne hospodáriť v lesoch, uspokojiť
dopyt po surovine, uspokojiť potreby verejnosti, primerane rozvíjať všetky
funkcie, ktoré v našej spoločnosti les má.
Jedno je teória, druhé je prax. Aká je realita?
Som presvedčený, že lesníci sa snažia ísť správnou cestou. Rovnocennosť
trojice ekonomických, ekologických a sociálnych funkcií si musí uvedomiť
aj verejnosť a rešpektovať vlastnícke práva a výrobné funkcie vidieka.
O to viac, že uvedený prístup je v plnom súlade so Spoločnou stratégiou
Európa 2020, ktorú v júni 2010 prijali najvyšší predstavitelia
všetkých členských štátov EÚ. Jej hlavným cieľom je vyviesť európsku
ekonomiku zo súčasnej krízy a obnoviť jej ekonomický rast. Stratégia
Európa 2020 je postavená na troch prepojených pilieroch, a to na
inteligentnom, udržateľnom a inkluzívnom raste, teda takom raste, o ktorý
sa pričinia všetci a všetci z neho budú mať aj prospech.
Ak sú lesy zdravé, sú prirodzeným garantom zdravej krajiny. Sú
naše lesy zdravšie, ako boli v minulosti, alebo naopak,
chorľavejšie?
Ak ide o znečistenie ovzdušia, máme dobré správy – v posledných
rokoch došlo k výraznému zlepšeniu oproti 80. a 90. rokom minulého
storočia. V dôsledku klimatickej zmeny však prichádzajú závažné
globálne zmeny v chemickom zložení atmosféry. Prejavuje sa to extrémami
počasia, ktorých dôsledkom sú kalamitné situácie, a nebývalou aktivitou a
agresivitou biotických škodlivých činiteľov a v poslednom období aj
nárastom výskytu inváznych druhov rastlín a škodcov. Zreteľne horší
zdravotný stav lesných porastov, najmä listnatých, v rokoch 2003, 2012 a
2013 možno dať do súvislosti s extrémami počasia, ktoré vtedy postihli
Slovensko. Nedostatok zrážok a sucho mali pritom dlhotrvajúci charakter.
Veľké škody narobili veterné a snehové kalamity. Od roku 2004 ich bolo
spolu osem a spôsobili poškodenie drevnej hmoty v objeme vysoko nad desať
miliónov kubíkov.
Posledný klinec do rakvy poškodeného lesa, ale nielen jeho,
zatĺkli rôzni škodcovia.
Áno, expanzia plôch porastov, ktoré sú silne poškodené, súvisí
s gradáciami biotických škodcov. Najviac škôd spôsobil lykožrút
smrekový. Kalamita podkôrneho a drevokazného hmyzu kulminovala v roku
2009. Iným dôvodom vysokého objemu náhodných ťažieb je napríklad aj
poškodenie drevnej hmoty podpňovkou.
Často počuť, že lesníci prekračujú plánovanú ťažbu. Ak
áno, prečo?
Plánovanú ťažbu prekračujú iba v dôsledku náhodných (kalamitných)
ťažieb. Podiel takýchto ťažieb sa od roku 1990 doteraz pohybuje
v rozpätí od 42 do 65 percent. Zákon o lesoch ukladá povinnosť
vlastníkom a obhospodarovateľom lesov neodkladne spracovať kalamitné drevo.
Vtedy dochádza k prekračovaniu plánovanej ťažby. Treba však vidieť vec
aj z druhej strany. Zvyšovanie výmery lesov na Slovensku znamená aj
zvyšovanie zásob dreva. S vekovým zložením lesov a usmerneným
obhospodarovaním súvisí zvyšovanie celkového bežného prírastku a
zvyšovanie ťažbových možností. Inými slovami, negatívne a pozitívne
procesy sa prelínajú a úlohou lesníkov je reagovať a odborne riešiť
vznikajúce problémy.
Je lepšie ponechať les na samoobnovu, alebo naopak, cielene ho
formovať?
Odpoveď na túto otázku závisí od toho, čo od lesa chceme. Ak máme
rezervácie a chceme sledovať ich prirodzený rast, vývoj, ale aj rozpad,
necháme ich na samovývoj. Ale potom nastupuje otázka, či si to môžeme
dovoliť a koľko takých zón si môžeme dovoliť? Ak od lesov očakávame
prínos, potom budeme ich vývoj regulovať tak, aby sme prínos maximalizovali.
V komplexe krajiny sa to dá. Aj v historickom obhospodarovaní krajiny boli
obdobia, keď pôda zostávala ležať „úhorom“. Ale len preto, aby sa
v budúcnosti jej potenciál naplno využil. Lesný hospodár nie je rekreant
ani nepriateľ rekreantov a ochranárov. On má zodpovednosť za to, kde
hospodári, pre neho je prirodzená snaha cielene formovať les so zreteľom na
poznatky o klimatológii, o výskyte škodcov a o využiteľnosti
suroviny.
O tom, kto má byť architektom obnovy lesov napadnutých
podkôrnikovou kalamitou najmä na územiach s vysokým stupňom ochrany, sa
vedú spory už roky. Akou cestou vlastne ideme, keď sa napríklad nevie
doriešiť zonácia v TANAP-e?
Musím sa priznať, že neviem, akou ideme cestou v prípade zonácie
v TANAP-e. Isté je, že odkladanie zonácie vedie k dezintegrácii Tatier. Je
alibistické povedať, že „sa nevie doriešiť zonácia v TANAP-e“. Pravda
je taká, že my sme dávno vypracovali návrh zonácie a konkrétni ľudia, nie
neurčité „sa“, s ním nesúhlasili. Výsledkom prešľapovania je prevaha
deštrukčných procesov, keď škodlivé činitele prekonávajú prirodzené
zábrany lesa a ničia rozsiahle plochy porastov. Mení sa ráz krajiny a
prírodných hodnôt, ktoré sú s nimi spojené. Preto považujeme za nutné
pokračovať v koncepčnom obhospodarovaní a v aktívnej ochrane lesov, a to
premyslenými pestovateľskými a les ochraňujúcimi opatreniami. Ich cieľom
je predchádzať možným katastrofickým udalostiam a v prípade, ak nastanú,
zmierniť ich priebeh a dôsledky.
Ako dať bodku za zonáciou najstaršieho tatranského národného
parku?
Na ťahu sú politici. Majú dosť argumentov, aby sa rozhodli, ktorú cestu si
vyberú. Samotnú zonáciu TANAP-u vnímam len ako jeden z príkladov, keď na
pozadí už chronického lesnícko-ochranárskeho sporu o uplatnení pasívneho
či aktívneho manažmentu pri riešení kalamitných situácií v lesoch
chránených území prebieha zápas o ochranu prírody ako celku. Predstava
o ochrane prírody založená na ideológii environmentalizmu naráža na
platnú legislatívu (Zákon o lesoch a Zákon o ochrane prírody a krajiny),
ktorej základom je starostlivosť o ekosystémy a zabezpečenie priaznivého
stavu druhov, biotopov a krajiny. Pozícia lesníkov je jasná. Rozhodnúť sa
musí na politickej úrovni, čomu dá naša spoločnosť prednosť.
Tomáš Bucha (1965)
slovenský lesnícky vedec
- Lesníctvo vyštudoval na Technickej univerzite vo Zvolene.
- Vo výskume sa zaoberá mapovaním, monitoringom a inventarizáciou lesa prostriedkami diaľkového prieskumu zeme.
- V rokoch 2004–2008 pracoval v Spojenom výskumnom centre EK (JRC) v Ispre (Taliansko).
- Riešil viacero projektov podporených rámcovými programami EÚ. Bol napríklad koordinátorom vedecko-technického projektu monitoringu lesov, riadil projekt cezhraničnej spolupráce medzi Maďarskom a Slovenskom.
- V rokoch 2015–2016 koordinoval projekt Horizont 2020 – Centrum excelentnosti lesnícko-drevárskeho komplexu LignoSilva.
- Je autorom vyše dvoch desiatok vedeckých prác publikovaných v odborných časopisoch s vysokou citovanosťou a Scopus časopisoch, ktoré sú systematicky bibliograficky spracovávané.
- Od roku 2016 je členom predsedníctva Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied.
