Les slovenskú spoločnosť spája aj rozdeľuje

Demografi varujú pred úbytkom a starnutím obyvateľstva. Kopírujú lesy tento trend? Podľa nedávno zverejnenej štúdie envirorezortu výmera lesov na Slovensku totiž klesá. Čo sa deje s lesmi?
Ide o planý poplach. Plocha lesov neklesá, ale naopak, rastie. Čísla nepustia. Od roku 1950 vzrástla výmera lesných pozemkov z 1,77 milióna hektárov až na súčasných 2,01 milióna hektárov. Stačí si porovnať stav lesov v roku 1950 a v roku 2010 na leteckých ortofotosnímkach, ktoré to jasne dokazujú (pozri http://mapy.tuzvo.sk/HOFM/).

Spomínaná štúdia však hovorí o 6-percentnom poklese lesných plôch. Mali jej autori vari iné meracie prístroje či metodiku, keď tvrdia, že lesov je menej?
Opierali sa o satelitné snímky, ktoré nedokážu zachytiť les vo všetkých vývojových fázach. Veci treba vidieť v súvislostiach a jednotlivé javy nevytŕhať z kontextu. Charakter krajiny sa mení a lesy v nej, opakujem, neubúdajú, ale pribúdajú. Je tu však jeden podstatný rozdiel, ktorý si uvedomuje skôr staršia generácia.

Aký?
V rokoch 1950 až 1990 sa cielene zalesňovali spustnuté a nelesné pôdy najmä v podhorských a horských oblastiach, kým po roku 1990 má rast plochy lesov živelný charakter. V prednovembrovom období určovali zalesňovanie zákon a Generálny plán zveľaďovania poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva. Tak pribudol les na ploche 264-tisíc hektárov.

Čo sa zmenilo po roku 1990?
V atmosfére veľkých spoločenských a ekonomických zmien začali spontánne zarastať poľnohospodárske pozemky, za ktoré akoby nikto neniesol zodpovednosť, na rozdiel od lesných pozemkov, kde je jasná povinnosť hospodáriť podľa programov starostlivosti o les. Stalo sa to preto, lebo v uplynulom štvrťstoročí sa mnoho polí, lúk a pasienkov prestalo obrábať. Potvrdzujú to aj údaje Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy v Bratislave. Les sa samonáletom rozšíril najmenej na 336-tisíc hektárov nevyužívanej poľnohospodárskej pôdy. Najnovšie údaje hovoria až o ploche 452-tisíc hektárov. Prišli sme takmer o jednu pätinu poľnohospodárskej pôdy Slovenska, ktorej výmera podľa stavu z roku 2009 je 2 423 478 hektárov!

Čo bolo príčinou spustnutia kultúrnej poľnohospodárskej krajiny?
Bol to najmä rozpad dovtedy fungujúcich roľníckych družstiev a živelný prechod na trhovú ekonomiku. Svojimi dôsledkami ide o nevídaný spoločenský a krajinnoekologický jav. Odborníci hovoria o pustnutí kultúrnej poľnohospodárskej krajiny, teda o zaburinení alebo zarastaní opúšťaných a neobhospodarovaných poľnohospodárskych pozemkov kríkmi a drevinami.

Uvedomujeme si vôbec, čo sa odohralo a odohráva v krajine? Áno aj nie, presnejšie ako kto. Akoby sa náhle otočilo historické koleso. Lesom zarastajú nielen po stáročia kosené a dobytkom spásané lúky, ale aj orná pôda. Od mladšej doby kamennej bolo pre ľudí dôležité využitie dreva a premena lesa na poľnohospodársku pôdu, aby mohli stavať obydlia, pestovať plodiny a chovať zvieratá. Veľké zásoby dreva umožnili v 13. – 15. storočí rozvoj baníctva a hutníctva na Slovensku. Ľudia dlho vnímali úžitkovú funkciu lesa ako hlavnú a prirodzenú. Keď ťažba dreva predbehla obnovu lesa, tereziánsky lesný poriadok pred takmer 250 rokmi prezieravo upravil a nastavil pravidlá hospodárenia v lesoch. Osvedčil sa a využíva sa dodnes.

Dejiny spoločnosti a prírody sú plné zvratov a následných korektúr. Ak je viac lesov, mali by sme mať i viac dreva. Lenže ľudia sú presvedčení o opaku, hovoria o nadmerných ťažbách. Kde je vlastne pravda?
Na pni rastie zhruba 480 miliónov kubíkov dreva, priemerná zásoba je 247 kubíkov na hektár. Zásoba nadzemnej drevnej biomasy, teda hrubiny aj tenčiny, spolu dosahuje takmer 650 mil. kubíkov. Sú to dobré hodnoty. Nejde o náhodu, ale o výsledok 250-ročnej poctivej cieľavedomej starostlivosti o les. Ak máme nejaký obnoviteľný zdroj na Slovensku, na ktorom môžeme stavať budúcnosť, tak je to drevná biomasa. Túto biomasu však musíme cielene obnovovať a nenechať hektáre pôdy nevyužitej.

Les pripomína ľudskú spoločnosť – je mladý, zrelý aj dožívajúci. Majú slovenské lesy dobrú vekovú skladbu?
Je dobrá, aj keď nie všetky vekové stupne sú rovnomerne zastúpené. Vzhľadom na aktuálne vekové zloženie lesov sa predpokladá, že súčasná únosná ťažba 9 miliónov kubíkov je udržateľná až do obdobia okolo roku 2030 napriek kalamitám, ktoré postihli naše lesy. Teraz žneme výsledky medzivojnového a povojnového zalesňovania. Celkové zásoby neklesajú, ale naopak, idú hore. Po roku 2030 postupne prídu do obnovy vekové stupne, ktoré sú pod normálnym zastúpením. To ovplyvní výšku ťažby. O to dôležitejšie je využívať potenciálne možnosti produkcie drevnej biomasy na nevyužívaných poľnohospodárskych pozemkoch.

Ste teda optimista?
Ak ide o silu prírody, tak som. Súčasný stav je z pohľadu zásob a ťažbových možností dobrý, pretože máme dosť starších vekových stupňov lesa, navyše nám zarastá okolo 400-tisíc hektárov poľnohospodárskej pôdy s priemernou zásobou nadzemnej drevnej biomasy 200 kubíkov na hektár.

Po dreve je však rastúci dopyt.
Ako kde a ako kedy.

Vznikajú nové a nové teplárne na štiepku, drevo pýtajú nábytkári, stavbári. Naozaj je ho dosť pre všetkých?
Situáciu na trhu s drevom neovplyvňuje len domáca ponuka a dopyt, ale karty sa rozdávajú v zahraničí. V roku 2009 v dôsledku krízy sa drevo predávalo slabo, štátne lesy skončili v strate, pretože nebol odbyt. V čase konjunktúry ekonomiky je dreva málo, v čase poklesu zase veľa. Trh je v tomto smere neoblomný. Položme si skôr otázku, či vieme drevo, ktoré na Slovensku máme, spracovať s vyššou pridanou hodnotou.

A vieme?
Začnem akoby od Adama. Lesníctvo produkuje drevo, ale systém ťažieb nie je nastavený podľa trhového mechanizmu. Nehľadíme na to, koľko kto pýta, ale na to, aby vhodných a kvalitných porastov bolo toľko, že ťažba bude dlhodobo udržateľná a plynulá. Je to správny, časmi overený princíp. Lesníctvo nezačne ťažiť viac, ani keby náhle vznikla požiadavka dodať o 5 – 10 miliónov kubíkov dreva viac. To nejde. Dopyt je oddelený od ťažbových možností, ktoré sa určujú na základe prírastku a zásoby dreva. Tento mechanizmus je objektívny a funkčný. Teraz si uvedomte, že zrazu príde do hry vyše 400-tisíc hektárov lesa, ktorý vyrástol na poľnohospodárskej pôde. Je to obrovský potenciál drevnej hmoty. Obávam sa, či ho dokážeme náležite využiť, keď súčasné kapacity domácich spracovateľov dreva nedokážu spracovať produkciu lesníkov v celej drevinovej a kvalitovej štruktúre. Najväčšie problémy sú s kvalitným listnatým drevom a ihličnatým vlákninovým drevom. Dôsledkom je vývoz dreva do zahraničia.

Ako veci zmeniť?
Dopyt po dreve stúpa, ale nielen na energetické využitie. Objavili sa technológie, ktoré prinášajú nové možnosti dreva. Na medzinárodnej konferencii o bioekonomike v Bratislave počas slovenského predsedníctva v Rade Európy sa predvádzali bicykle, šaty, vankúše, chemické a farmaceutické produkty vyrobené z dreva. Technológie využitia celulózy predstavujú významnú šancu, ako modernizovať slovenskú ekonomiku a produkovať výrobky s vysokou pridanou hodnotou na báze domácej trvalo obnoviteľnej biomasy.

Podľa charakteru osídlenia je Slovensko vidieckou krajinou. Postrehli sme vôbec, že už dávno nie sme archaickou rurálnou krajinou? Poľnohospodárstvo aj lesné hospodárstvo sa profesionalizovali a zamestnávajú dovedna možno 70-tisíc ľudí. O čom to vypovedá?
O obrovskej dynamike a vnútorných zmenách spoločnosti. Kedysi agrárna krajina je dnes silno industrializovaná. Slovensko vytvára z priemyslu 44 percent HDP. Poľnohospodárstvo a lesnícky sektor sa na HDP podieľa 6 – 7 percentami. Lesníctvo sensu stricto (v presnom, užšom slova zmysle – pozn. red.) dáva len 0,3 percenta do HDP, ale keď sa zaráta drevársky priemysel – piliarsky, nábytkársky a celulózovo-papierenský – už je to 2,5 percenta. Okrem toho je tu aj energetika a výsadné postavenie dreva ako obnoviteľného zdroja. Z toho vidno, že výrobná funkcia vidieka je nezanedbateľná, ale udrží sa, len keď bude konkurencieschopná.

V čom spočíva perspektíva vidieka?
V jeho živelnosti, prirodzenosti a kontraste voči mestu. Stále naliehavejšie si uvedomujeme, že potrebujeme energiu z obnoviteľných zdrojov. Potrebujeme nahradiť železo, betón, vyčerpateľné suroviny obnoviteľnými surovinami. Chceme chodiť boso po tráve a v bytoch po drevených parketách. Moderný človek žiada technologické novinky, ale nechce sa vzdať prírodných produktov v prvotriednej kvalite. Samozrejme, tie treba niekde vyprodukovať – ideálne na slovenskom vidieku, aby potraviny a suroviny necestovali celé kilometre k spotrebiteľovi, ale aby sa produkčno-spotrebiteľský cyklus uskutočňoval v rámci našej krajiny. Na vidieku môžeme produkovať výrobky s vysokou pridanou hodnotou, ktoré sú aj finančne konkurencieschopné. Aby vznikali a fungovali moderné prevádzky na vidieku, potrebujeme skutočnú inštitucionálnu podporu, nielen deklarovanú. Na vidieku sa budú riešiť environmentálne problémy vrátane klimatickej zmeny. V budúcnosti možno budeme hovoriť o lesníctve ako srdci bioekonomiky – hospodárstve založenom na obnoviteľných zdrojoch. Vidiecka krajina má potenciál nielen výrobný, ale aj kultúrny. Vidíme, že je predmetom kultivovania zo strany jej obyvateľov, vidiek je kľúčový aj pre rozvoj agroturistiky. Pretože – ako tvrdí náš popredný filozof Emil Višňovský – človek by mal žiť v záhrade.

November 1989 obnovil súkromné vlastníctvo k pôde aj lesom. Ako vnímajú ľudia túto zmenu?
Komunizmus znárodnil lesy. V školách sa deti učili, že lesy patria všetkým, a ľudia dospeli k presvedčeniu, že lesy sú naozaj ich a že si v nich môžu robiť, čo sa im zachce. S touto predstavou vstúpila spoločnosť do nových čias, ktoré priniesli obnovenie súkromného vlastníctva aj k lesnej pôde. Starému režimu nemožno uprieť, že sa o lesy staral dobre, ale aj po rokoch v mnohých pretrváva ilúzia, že všetko je všetkých.

Ako sa to prejavuje?
Za normálne sa považuje žiadať od vlastníka lesa, aby platil dane, napĺňal štátnu či obecnú pokladnicu, plnil všetky verejnoprospešné funkcie lesa, a pritom každý mu mohol vstúpiť na pozemok, pozbierať si lesné plody, na ktoré dostal chuť, urobiť si v lese športovú súťaž či prevetrať štvorkolku po lesnej ceste. Považuje sa to za normálne. Ale to je anomália, takto to v európskych krajinách nefunguje.

A ako by to malo byť?
Neočakávajme, že zmena v správaní ľudí príde z večera na ráno. Vidieť však, že spoločnosť a jej priority sa postupne menia. Novým fenoménom je, že ľudia vnímajú les ako miesto oddychu. Aj v dôsledku rastúceho civilizačného tlaku si najmä obyvatelia miest potrebujú „dobiť baterky“ v prírode. Ale nemali by pritom zabúdať na prírodno-výrobnú funkciu lesa. Musia si uvedomiť, že ich požiadavka oddychovať v lese je len jednou z mnohých. Ďalšie nároky majú poľovníci, turisti, ochranári a rôzne iné záujmové skupiny.

Možno zjednotiť toľko záujmov a neublížiť lesu?
Nielen možno, ale je to nevyhnutné. A dá sa to. Treba na tom pracovať v záujme budúcnosti lesa a jeho funkcií v spoločnosti, ktorá ho potrebuje pre svoj harmonický život. Je to úloha najmä pre lesníkov. Musia zladiť rôzne aj protichodné požiadavky a cez ucelený systém ponúknuť nielen drevo, nedrevné produkty, ale aj ostatné ekosystémové služby. Aby to malo efekt, ešte treba určiť, čo má urobiť štát a čo vlastník, ktorého zaujíma najmä efektívne využitie jeho majetku.

Lesy majú staronových vlastníkov. Akí sú to hospodári?
Najprv niekoľko čísel, ktoré ilustrujú nové vlastnícke pomery. Vo vlastníctve štátu je 774-tisíc hektárov, teda takmer 40 percent výmery lesov. Transformácia vlastníckych a užívacích práv k lesným pozemkom stále nie je skončená. Aj preto štát obhospodaruje 53,3 percenta výmery lesov. Stále evidujeme 359-tisíc hektárov lesov nezistených vlastníkov.

Kto má majetok, musí sa oň starať. Vedia to noví vlastníci?
Niektorí lepšie, niektorí horšie. Ukazuje sa, že obnovenie vlastníckych vzťahov vytvára predpoklady pre udržateľný regionálny rozvoj založený na obnoviteľnom zdroji (dreve) a na ponuke služieb. Pre neštátne subjekty je životne dôležité, aby sa dokázali spojiť a dohodnúť pri presadzovaní svojich záujmov. Presadzuje ich napríklad Rada združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska, v ktorej sú zastúpené Únia diecéznych lesov na Slovensku, Združenie obecných lesov SR, Únia regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska. To, čo je bežné v iných krajinách, ktoré neprešli fázou spoločného vlastníctva, musia slovenskí vlastníci lesov presadzovať akoby od bodu nula a bojovať za svoje práva.

Naznačujete, ako keby neboli vždy suverénmi pri narábaní so svojím majetkom. V čom je problém?
V zákonoch sa nerieši vzťah vlastníkov lesov a inštitúcií ochrany prírody. Dochádza ku konfliktom, pretože majú odlišné priority. Verejnosť ich vníma ako spor egoistického vlastníka a spravodlivého aktivistu za veľmi univerzálne práva. Niektorí aktivisti si však z negácie základných princípov lesníctva urobili osobnú agendu a nezriedka aj biznis. Nie sú akceptovaní vo vedeckej komunite, ale majú mnoho lajkov na Facebooku aj na blogoch. Hlavným záujmom vlastníkov lesa je hospodáriť na svojich pozemkoch a je napokon omnoho homogénnejší ako agenda ochranárov, ktorí majú neakceptovateľné požiadavky a falošné argumenty.

Nie je pes zakopaný v tom, že lesníci a ochranári sa nevedia navzájom pozornejšie počúvať?
Myslím, že sme počúvali dosť a veľmi pozorne. Vo vede má diskurz prísne pravidlá, vyžaduje podložené argumenty, čísla, odkazy na referenčné zdroje atď. Ak niekto vstupuje do vedeckého dialógu hnaný len vášnivým presvedčením, nejakou ideou, utkvelou predstavou, výpočtom vytrhnutým z kontextu – takéhoto partnera možno síce počúvať, ale ťažko rešpektovať.

Čo je dnes väčšou hybnou silou zmien v lese: prebiehajúca klimatická zmena, ktorá ústi do kalamít, alebo ľudská činnosť, snaha vyťažiť z lesa maximum úžitku?
Ak máme hovoriť o hybných silách a neregulovateľných či nepredvídateľných javoch, tak sa nemôžeme tváriť ako páni situácie. Sme stále v pozícii tých, ktorí evidujú následky a snažia sa okamžite reagovať. Žiaľ, lesníci bojujú nielen s kalamitami, ale aj s odporcami zásahov v kalamitných situáciách, ako to bolo v Tichej a Kôprovej doline. Lesníci sa väčšinou snažia o maximum úžitku, o preventívne zásahy, ktoré predchádzajú ešte väčším škodám. V týchto prípadoch však ochranári vyťažili maximum z poškodenia. Znemožnili zásahy, a tým umožnili šírenie podkôrneho hmyzu do ďalších porastov v okolí.

Ochranári však majú na vec iný pohľad. Tvrdia, že les sa až nečakane dobre prirodzene obnovuje, že v Tichej a Kôprovej doline sa objavujú nové hniezda tetrova, ktorého počty na Slovensku klesli pod kritických tisíc vtákov.
To, čo sa dnes deje, nemá racionálne odôvodnenie ani obdobu v celej histórii lesníctva. Ak sa vrátim k pôvodnej otázke, kto je hybnou silou zmien v lese, tak tou najväčšou je politika. Tá reaguje na rozmanité kampane a mocensky zasahuje do spravovania lesov. Osobne mi chýbajú jasné pravidlá hry – o čo ide. Ak je cieľom bezzásahovosť, tak je celá kompetencia lesníctva v odstraňovaní kalamít a v znižovaní strát na porastoch nevyužitá. Ja v tom suchom lese vidím plytvanie a hazard. Ak by cieľom politiky bol záujem o ošetrenie kalamity a o rýchlu obnovu porastov, lesnícka veda by bola k dispozícii. Vedeli by sme plochy obnoviť tak, aby tam aj tetrovy našli svoj priestor.

Lesy sú pod obrovským drobnohľadom verejnosti. Cítite, že pracujete pod tlakom?
Samozrejme, lesníci vnímajú požiadavky verejnosti. Ak pracujeme pod nejakým tlakom, tak pod časovým, ale ani tým nie sme výnimoční. Naši partneri a náš zriaďovateľ očakávajú, že požiadavky splníme rýchlo a dobre. Na rozdiel od rôznych novozriaďovaných inštitútov máme know-how, prehľad o predchádzajúcich výskumoch, celú štruktúru vedeckých poznatkov a renomované autority. Náš ústav má 120-ročnú históriu výskumu, čo tiež znamená, že vďaka archívom môžeme ľahko dokázať skutočný stav.

Niektoré veci sú ľahko čitateľné, inokedy je dobré ľuďom vysvetliť, čo je za oponou.
Samozrejme, usilujeme sa to robiť. Názory ľudí pozorne sledujeme, vidíme, čo spoločnosť žiada. Sami vychádzame v ústrety verejnosti – sprístupňujeme naše zariadenia, propagujeme lesné územia, rozvíjame pedagogické aktivity na školách, organizujeme rozličné podujatia, napr. Lesnícke dni… Vlani sme podali projekt na sprístupnenie arboréta introdukovaných drevín v Kysihýbli. Je to krásny areál v blízkosti Banskej Štiavnice, ktorý si verejnosť zaslúži spoznať ako významnú živú pamiatku a dôkaz vyspelosti nášho lesníctva.

Takéto aktivity sú isto žiaduce a vítané. Ale ľudia chcú tiež počuť, prečo tam či inde vznikli veľké rúbaniská. Či sa hospodári tak, ako sa má…
Rozumiem, kam touto otázkou mierite. Áno, veci vždy treba jasne vysvetliť. Požiadavky spoločnosti zahŕňame do systému hospodárenia v lesoch. Základ našej koncepcie by sme mohli nazvať ako synergický pragmatizmus. Synergický preto, lebo súčasnosť je vystavená spolupôsobeniu (synergii) rozličných, často aj protichodných javov, tendencií, záujmov a vplyvov, ktoré je nevyhnutné brať do úvahy a klasifikovať ich podľa strategických cieľov a priorít. A pragmatických, pretože na úrovni praktickej realizácie hospodárskej úpravy lesa neexistujú dve rovnako dobré riešenia.

Prečo?
Základom hospodárskej úpravy lesa je pragmatizmus, a to preto, že treba zohľadňovať ekonomické, spoločenské a ekologické záujmy. Lesník musí rozhodovať ako informovaný expert, dobrý správca a kultivovaný arbiter vo veciach lesa. Synergický pragmatik je kritický voči environmentálnemu idealizmu a voči chápaniu lesa ako kultu, ako nedotknuteľného hradu. Dobrý lesník je však odolný aj voči vulgárnemu pragmatizmu, ktorý vidí les len cez prizmu ťažby a jej finančných efektov. Náš prístup je dobre vyjadrený v základnom dlhodobom cieli štátnej lesníckej politiky na Slovensku. Takýmto cieľom je udržateľne hospodáriť v lesoch, uspokojiť dopyt po surovine, uspokojiť potreby verejnosti, primerane rozvíjať všetky funkcie, ktoré v našej spoločnosti les má.

Jedno je teória, druhé je prax. Aká je realita?
Som presvedčený, že lesníci sa snažia ísť správnou cestou. Rovnocennosť trojice ekonomických, ekologických a sociálnych funkcií si musí uvedomiť aj verejnosť a rešpektovať vlastnícke práva a výrobné funkcie vidieka. O to viac, že uvedený prístup je v plnom súlade so Spoločnou stratégiou Európa 2020, ktorú v júni 2010 prijali najvyšší predstavitelia všetkých členských štátov EÚ. Jej hlavným cieľom je vyviesť európsku ekonomiku zo súčasnej krízy a obnoviť jej ekonomický rast. Stratégia Európa 2020 je postavená na troch prepojených pilieroch, a to na inteligentnom, udržateľnom a inkluzívnom raste, teda takom raste, o ktorý sa pričinia všetci a všetci z neho budú mať aj prospech.

Ak sú lesy zdravé, sú prirodzeným garantom zdravej krajiny. Sú naše lesy zdravšie, ako boli v minulosti, alebo naopak, chorľavejšie?
Ak ide o znečistenie ovzdušia, máme dobré správy – v posledných rokoch došlo k výraznému zlepšeniu oproti 80. a 90. rokom minulého storočia. V dôsledku klimatickej zmeny však prichádzajú závažné globálne zmeny v chemickom zložení atmosféry. Prejavuje sa to extrémami počasia, ktorých dôsledkom sú kalamitné situácie, a nebývalou aktivitou a agresivitou biotických škodlivých činiteľov a v poslednom období aj nárastom výskytu inváznych druhov rastlín a škodcov. Zreteľne horší zdravotný stav lesných porastov, najmä listnatých, v rokoch 2003, 2012 a 2013 možno dať do súvislosti s extrémami počasia, ktoré vtedy postihli Slovensko. Nedostatok zrážok a sucho mali pritom dlhotrvajúci charakter. Veľké škody narobili veterné a snehové kalamity. Od roku 2004 ich bolo spolu osem a spôsobili poškodenie drevnej hmoty v objeme vysoko nad desať miliónov kubíkov.

Posledný klinec do rakvy poškodeného lesa, ale nielen jeho, zatĺkli rôzni škodcovia.
Áno, expanzia plôch porastov, ktoré sú silne poškodené, súvisí s gradáciami biotických škodcov. Najviac škôd spôsobil lykožrút smrekový. Kalamita podkôrneho a drevokazného hmyzu kulminovala v roku 2009. Iným dôvodom vysokého objemu náhodných ťažieb je napríklad aj poškodenie drevnej hmoty podpňovkou.

Často počuť, že lesníci prekračujú plánovanú ťažbu. Ak áno, prečo?
Plánovanú ťažbu prekračujú iba v dôsledku náhodných (kalamitných) ťažieb. Podiel takýchto ťažieb sa od roku 1990 doteraz pohybuje v rozpätí od 42 do 65 percent. Zákon o lesoch ukladá povinnosť vlastníkom a obhospodarovateľom lesov neodkladne spracovať kalamitné drevo. Vtedy dochádza k prekračovaniu plánovanej ťažby. Treba však vidieť vec aj z druhej strany. Zvyšovanie výmery lesov na Slovensku znamená aj zvyšovanie zásob dreva. S vekovým zložením lesov a usmerneným obhospodarovaním súvisí zvyšovanie celkového bežného prírastku a zvyšovanie ťažbových možností. Inými slovami, negatívne a pozitívne procesy sa prelínajú a úlohou lesníkov je reagovať a odborne riešiť vznikajúce problémy.

Je lepšie ponechať les na samoobnovu, alebo naopak, cielene ho formovať?
Odpoveď na túto otázku závisí od toho, čo od lesa chceme. Ak máme rezervácie a chceme sledovať ich prirodzený rast, vývoj, ale aj rozpad, necháme ich na samovývoj. Ale potom nastupuje otázka, či si to môžeme dovoliť a koľko takých zón si môžeme dovoliť? Ak od lesov očakávame prínos, potom budeme ich vývoj regulovať tak, aby sme prínos maximalizovali. V komplexe krajiny sa to dá. Aj v historickom obhospodarovaní krajiny boli obdobia, keď pôda zostávala ležať „úhorom“. Ale len preto, aby sa v budúcnosti jej potenciál naplno využil. Lesný hospodár nie je rekreant ani nepriateľ rekreantov a ochranárov. On má zodpovednosť za to, kde hospodári, pre neho je prirodzená snaha cielene formovať les so zreteľom na poznatky o klimatológii, o výskyte škodcov a o využiteľnosti suroviny.

O tom, kto má byť architektom obnovy lesov napadnutých podkôrnikovou kalamitou najmä na územiach s vysokým stupňom ochrany, sa vedú spory už roky. Akou cestou vlastne ideme, keď sa napríklad nevie doriešiť zonácia v TANAP-e?
Musím sa priznať, že neviem, akou ideme cestou v prípade zonácie v TANAP-e. Isté je, že odkladanie zonácie vedie k dezintegrácii Tatier. Je alibistické povedať, že „sa nevie doriešiť zonácia v TANAP-e“. Pravda je taká, že my sme dávno vypracovali návrh zonácie a konkrétni ľudia, nie neurčité „sa“, s ním nesúhlasili. Výsledkom prešľapovania je prevaha deštrukčných procesov, keď škodlivé činitele prekonávajú prirodzené zábrany lesa a ničia rozsiahle plochy porastov. Mení sa ráz krajiny a prírodných hodnôt, ktoré sú s nimi spojené. Preto považujeme za nutné pokračovať v koncepčnom obhospodarovaní a v aktívnej ochrane lesov, a to premyslenými pestovateľskými a les ochraňujúcimi opatreniami. Ich cieľom je predchádzať možným katastrofickým udalostiam a v prípade, ak nastanú, zmierniť ich priebeh a dôsledky.

Ako dať bodku za zonáciou najstaršieho tatranského národného parku?
Na ťahu sú politici. Majú dosť argumentov, aby sa rozhodli, ktorú cestu si vyberú. Samotnú zonáciu TANAP-u vnímam len ako jeden z príkladov, keď na pozadí už chronického lesnícko-ochranárskeho sporu o uplatnení pasívneho či aktívneho manažmentu pri riešení kalamitných situácií v lesoch chránených území prebieha zápas o ochranu prírody ako celku. Predstava o ochrane prírody založená na ideológii environmentalizmu naráža na platnú legislatívu (Zákon o lesoch a Zákon o ochrane prírody a krajiny), ktorej základom je starostlivosť o ekosystémy a zabezpečenie priaznivého stavu druhov, biotopov a krajiny. Pozícia lesníkov je jasná. Rozhodnúť sa musí na politickej úrovni, čomu dá naša spoločnosť prednosť.