Keď sa malého dieťaťa pýtajú, čím by chcelo byť, asi sotva odpovie – vedcom. Kedy teda prichádza mladý človek k takémuto rozhodnutiu?
Je pravda, že nad kariérou vedkyne som ako malé dievča určite nepremýšľala. Ale už niekedy počas štúdia na gymnáziu v Nových Zámkoch ma priťahovali predmety ako biológia a chémia. A cez ne ma začali zaujímať nádorové ochorenia. Ani neviem, z akého dôvodu, možno len preto, že som si uvedomovala, že je to vážna téma, ktorá ovplyvňuje mnohé životy. Fascinovalo ma to najmä z biologického hľadiska. Chcela som lepšie porozumieť tomu, čo je za tým, že nejaká bunka si zrazu začne robiť, čo chce. Moja cesta k vede bola napokon skôr náhodou alebo osudom, ak chcete, najskôr som pracovala v nemocnici mimo výskumu.
Do nemocnice ste nastúpili u našich západných susedov, konkrétne v Brne, kde ste aj študovali na vysokej škole. Pre vašu generáciu je Brno a špeciálne Masarykova univerzita populárnou voľbou, však?
Brno nebolo mojou jedinou voľbou, dávala som si viacero prihlášok. Bola som sa tam však vopred pozrieť, práve stavali nové vedecké centrum, takisto lákali študentov na výborné technické vybavenie, celkovo Masarykova univerzita pôsobila ako najlepšia škola v našom okolí. Takže to bola skôr taká pragmatická voľba.
Snažia si tam šikovných Slovákov udržať?
U mňa to bolo prirodzené, keďže som praxovala už počas štúdia a po škole som dostala ponuku ďalej pracovať v nemocnici, kde som napokon strávila ďalšie tri roky. Neviem však posúdiť, do akej miery sa v Česku snažia nejako cielene si udržať slovenských študentov aj pre prax.
Aká bola vaša cesta z českej nemocnice k slovenskému výskumu?
Keď som doštudovala, vlastne by mi ani vo sne nezišlo na um, že skončím vo výskume. Bola som už stotožnená s prácou v nemocnici, kde som pracovala ako špecialistka v odbore laboratórnych metód a prípravy liečiv na internej hemato-onkologickej klinike. Bola to dôležitá, ale len rutinná práca v laboratóriu. Jedného dňa k nám do laboratória prišla skupina ľudí, ktorá u nás mala robiť istý vedecký experiment. Premohla ma zvedavosť, využila som príležitosť a stala sa členkou tejto skupiny. Postupne sme spolu s kolegom Filipom Rázgom, ktorý pracoval v rovnakej nemocnici, len na inom oddelení, položili základy výskumu, na ktorom pracujeme dodnes. Zároveň sme si však uvedomovali, že taký veľký výskum sa nedá rozbehnúť v prostredí nemocnice. Chvíľu to preto dokonca vyzeralo, že ten nápad opustíme.
Zmenilo sa to, keď váš kolega prešiel do výskumu na Slovensku, áno?
On začal ako prvý pracovať v Ústave polymérov SAV, a keďže problém, ktorý riešime, je biologický, ale riešenie je chemické, uvedomili sme si, že náš projekt perfektne sadne práve do prostredia tohto ústavu. Predstavili sme teda vedeniu našu tému a potešilo nás, keď nám povedali áno. Ja som popritom začala znova študovať, tentoraz na Slovenskej technickej univerzite, kde si robím doktorát z chémie, keďže riešenie našej témy si vyžaduje, aby mal človek komplexnejšie vzdelanie.
Poďme teda predstaviť, čo vaša téma zahŕňa…
Vyvíjame princíp pre vývoj vysokoselektívnych chemoterapeutík. Liečivá, samozrejme, existujú aj dnes, no my sa snažíme vyvinúť molekulu, ktorá bude pôsobiť iba v nádorových bunkách a nie v zdravých. Väčšina súčasných liekov totiž pôsobí aj na zdravé tkanivo, čo spôsobuje tie verejnosti dobre známe negatívne účinky chemoterapie.
Vyvíjate priamo liek, ktorý by minimalizoval negatívne účinky chemoterapie, alebo iba akýsi chemický transportér, ktorý dnes používané liečivá dopraví cielene práve k rakovinou zasiahnutým bunkám?
Vyvíjame aj liečivo, aj liekové nosiče. To naše riešenie je na molekulárnej úrovni. Ochorenie má nejakú podstatu, ktorá ho definuje, a ňou sa zároveň na molekulárnej úrovni líši od zdravých buniek. My sa ten rozdiel snažíme zacieliť. Znie to ako sen, ale hovorí sa, že človek má snívať vo veľkom.
V prípade, že by ste mali úspech, dala by sa liečba aplikovať na všetky druhy rakoviny alebo pracujete s nejakým konkrétnym typom?
Pracujeme s modelovým ochorením, v našom prípade je to určitá forma leukémie, pretože od niečoho sa musíme odraziť. Využívame pritom skúsenosti z prostredia, ktoré sme dobre poznali. Vyvíjaný princíp by mal byť všeobecný, terapeutikum by malo byť aplikovateľné na rôzne druhy rakoviny. Lenže je to naozaj beh na dlhú trať.
Na podobnom princípe liečby rakoviny pracujú mnohé tímy po celom svete. Snaha o rozpoznanie rakovinových buniek bola napríklad aj súčasťou výskumu slovenského vedca Jána Tkáča, ktorý to robil prostredníctvom cukrov. Dá sa v tomto smere stále robiť originálny výskum?
Samozrejme, že sledujeme trendy vo svete. Keďže sa momentálne snažíme náš princíp patentovať, robila sa aj hĺbková rešerš stavu techniky a nezistilo sa, že by sme boli s nejakou inou metódou v konflikte. Takže aj čo sa týka toho patentu, chceme to vidieť optimisticky. Hoci je okolo toho dosť byrokracie, najskôr si žiadosť podávame na Slovensku, potom to ide na Európsky patentový úrad, kde urobia oni vlastnú globálnu rešerš. Uvidíme.
Čo by pre vás patent znamenal?
Urýchlilo by to vývoj a pomohlo pri financovaní výskumu. Momentálne peniaze riešime cez projekty. Hoci sme začínali de facto na stole, v súčasnosti náš tím rastie, keby však na výskume pracovalo ešte viac ľudí a mali by sme ďalšie zdroje, určité veci by sme vedeli významne urýchliť. Takisto sa chceme patentom postarať o to, aby si niekto iný náš princíp liečby nemohol niekedy v budúcnosti monopolizovať. Aby sa nestal rukojemníkom veľkých firiem a záujmov.
Ako to myslíte?
Poviem to tak, že ak by patent vlastnil niekto iný, použitie liečiva by záležalo na ňom. Ak by mal niekto záujem to z ľubovoľných dôvodov nejako brzdiť, pokojne by mohol. Naším záujmom je, že ak výskum povedie k úspešnému výsledku, nech je verejne dostupný hocikomu. Nechceme teda benefitovať z využitia lieku, chceme si len zachovať možnosť aktívne participovať na jeho vývoji.
Asi nie je pravidlom, že výskum prebieha úplne od nuly ku konkrétnemu výsledku v jednom tíme. Vy ste dostali prvotný nápad a priamočiaro smerujete k aplikácii…
Od prvotného nápadu ubehli už tri roky. Momentálne sme v štádiu prípravy prototypu, chemicky syntetizujeme dielce nášho liečiva a testujeme ich. Ja som síce veľmi netrpezlivý typ, no sama viem, že vývoj bude trvať aj za ideálnych podmienok ešte roky. Existujú kroky, ktoré sa nemôžu preskočiť.
Ako liečivo testujete?
Momentálne na bunkových líniách. Robíme prvotné experimenty, keď zisťujeme, či liečivo nie je toxické, či funguje, ako predpokladáme a chceme. Ak bude táto fáza úspešná, prejdeme na testovanie na myšiach.
Nemáte obavu, že napokon celá tá snaha nemusí viesť k výsledku, aký očakávate?
Nemáme, no, žiaľ, v tejto fáze vývoja nevieme predpovedať finálnu účinnosť liečiva. Opierame sa o predbežné výsledky a urobíme maximum, aby sme dosiahli tie očakávané. Keď sa to nepodarí, budem, pochopiteľne, sklamaná. Na druhej strane, samotný výskum určite nebude zbytočný. Vo vede ide aj o skúmanie slepých uličiek, dokonca by som povedala, že tie tvoria aj 90 percent všetkého snaženia. Ak je však práca urobená dobre, môže poslúžiť iným a upozorniť ich, že toto ani nemusíte skúšať, bude to zbytočná robota.
Ako sa po tom, čo už roky tvrdo pracujete na vývoji nového liečiva, pozeráte na to, keď sa na internete objavujú rôzne návody, ako rakovinu možno liečiť jednoduchými kyselinami či inými pochybnými metódami? Neuráža vás to? Vašu prácu?
Viem o tom, ale skôr tomu nevenujem pozornosť. Ja mám svoju vnútornú motiváciu – vymyslieť funkčné liečivo a iným sa snažím nerozptyľovať. Celkovo si však myslím, že ľudia majú o vede a vedcoch veľmi skreslené predstavy. Stále si nás predstavujú ako nejakých čudákov v bielych plášťoch.
Čo s tým?
Snažíme sa vedu spopularizovať na rôznych akciách, ale uznávam, že niekedy je to ťažké. Pozrite sa len na náš ústav. Ak niekto aj vie, čo polyméry znamenajú, predstaví si zrejme nejaký plastový odpad. Pritom naše oddelenie sa zaoberá výskumom biomateriálov, takmer všetky naše aktivity smerujú ku klinickému použitiu. Samozrejme, vyvíjajú sa tu aj priemyselné polyméry a tak ďalej. Ale kým niekto vyslovene neprejaví záujem niečo sa dozvedieť, ťažko v dnešnom svete presýtenom informáciami robiť nejakú osvetu.
Nedávno zahraniční experti v audite označili Ústav polymérov SAV za európsku špičku – ako jeden z dvoch ústavov akadémie (ďalší bol ústav etnológie). Aká bola reakcia vás – jeho pracovníkov? Ceníte si takéto hodnotenie?
Veľmi nás to potešilo. Dovolím si troška neskromne tvrdiť, že sú oblasti výskumu, kde Ústav polymérov SAV hrá tú najvyššiu svetovú ligu.
Čo si myslíte, že robí váš ústav dobre – teraz čo sa týka jeho prevádzky a prístupu k zamestnancom – že vytvára podmienky pre špičkový výskum? Čím by mohol inšpirovať aj iné vedecké pracoviská?
Myslím si, že je to kvalitná a systematická práca v súlade s aktuálnymi vedeckými trendmi, čo nás skalopevne zaradilo medzi ústavy s jasnou víziou základného i aplikovaného výskumu. Ústav je otvorený novým myšlienkam a konceptom, ktoré posúvajú súčasný stav poznania v danej vednej oblasti. Zároveň plne podporuje angažovanie sa mladých vedcov vo výskumných aktivitách, čo otvára cestu k ich ďalšiemu kariérnemu rastu.
Študovali ste biológiu a genetiku, teraz si k tomu pridávate chémiu. Interdisciplinarita je v súčasnosti často skloňované slovo. Sú podľa vás na to pripravené školy? Aby prepájali poznatky z rôznych odborov?
Náš výskum je pekným príkladom toho, ako na vývin jedného produktu potrebujete viac špecialistov. Lekár ochorenie diagnostikuje a potvrdí, ale nevie vyvinúť liek. Biológ rozumie povahe ochorenia, dokáže vymyslieť riešenia na molekulárnej úrovni, ale nevie to vyrobiť. Chemik dokáže "uvariť” neuveriteľné veci, ale potrebuje, aby mu ich niekto zadefinoval. Títo ľudia si teda musia navzájom rozumieť, preto je aspoň istý presah poznatkov potrebný.
Pripravujú na to školy študentov?
Podľa mňa závisí od konkrétnej školy. Dôležité je, ako sú žiaci vedení. Hovorí sa síce, že človek by mal mať otvorenú hlavu, no mladým ľuďom niekedy širšie súvislosti nedochádzajú. A je to celkom normálne a prirodzené. Neznamená to, že sa na nich má niekto pozerať zvrchu, ako na menejcenných, nebodaj hlúpych. Práve tu by mala zasiahnuť osobnosť pedagóga, ktorý by mladému človeku pomáhal nájsť správnu cestu, aj čo sa jeho ďalšieho uplatnenia týka. Téma odlevu mozgov by možno bola o čosi menej aktuálna, keby sa na univerzitách investovalo do proaktívnych študentov viac po ľudskej stránke. Nasmerovať ich tak, aby mohli poznatky uplatniť v praxi. Hovorí sa, že keď chcete človeka zasýtiť na deň, dajte mu rybu, ak na celý život, naučte ho rybárčiť. Podobný princíp by sme mali uplatňovať aj s poznatkami na vysokých školách.
Ako s tým súvisí spomínaná interdisciplinarita?
Keď študentom ukážete, že aj v chemickom ústave môže nájsť uplatnenie biológ. Ľudia možno odchádzajú do zahraničia aj preto, že systému chýba fantázia, aby ukázal, kde všade možno uplatniť rôznych špecialistov. Ja som napríklad presvedčená, že v Ústave polymérov SAV som vďaka tomu, že som biológ, nie napriek tomu.
Ste absolútnou Študentskou osobnosťou Slovenska za školský rok 2015/2016. Čo ste si ako študentka cenili alebo stále ceníte v prístupe učiteľov?
Mala som šťastie na ľudí, ktorí ku mne pristupovali ako k partnerovi. Keď cítite, že vám niekto dáva šancu, vidí vo vás potenciál, je to motivujúce. Človek reaguje inak, ako keď mu dávate pocítiť, že vám musí niečo dokázať, aby ste ho akceptovali. Nikdy ľudí nepodceňujte.
Veronika Némethová (1988)
Foto: Pravda, Robert Hüttner
molekulárna biologička
- Vyštudovala molekulárnu biológiu a genetiku na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne; od roku 2014 pôsobí v Ústave polymérov SAV, v súčasnosti ako doktorandka a výskumný asistent vývoja biomateriálov.
- Venuje sa protinádorovej problematike, výskumu rôznych systémov pre klinickú aplikáciu, vývoju selektívnych terapeutík, ako aj liekových nosičov. Oblasť jej vedeckého záujmu unikátne premosťuje odbory hemato-onkológie a polymérnej chémie pre potreby biomedicíny.
- Je autorkou viacerých publikácií vrátane príspevkov v najprestížnejších hematologických časopisoch Leukemia či Haematologica; aktuálne čaká na výsledok posudzovania patentovej prihlášky, ktorej je spoluvynálezcom.
- Za akademický rok 2015/2016 získala v rámci projektu neziskového združenia Junior Chamber International titul TOP Študentská osobnosť.
