Keď sa malého dieťaťa pýtajú, čím by chcelo byť, asi sotva
odpovie – vedcom. Kedy teda prichádza mladý človek k takémuto
rozhodnutiu?
Je pravda, že nad kariérou vedkyne som ako malé dievča určite
nepremýšľala. Ale už niekedy počas štúdia na gymnáziu v Nových
Zámkoch ma priťahovali predmety ako biológia a chémia. A cez ne ma
začali zaujímať nádorové ochorenia. Ani neviem, z akého dôvodu, možno
len preto, že som si uvedomovala, že je to vážna téma, ktorá ovplyvňuje
mnohé životy. Fascinovalo ma to najmä z biologického hľadiska. Chcela som
lepšie porozumieť tomu, čo je za tým, že nejaká bunka si zrazu
začne robiť, čo chce. Moja cesta k vede bola napokon skôr náhodou alebo
osudom, ak chcete, najskôr som pracovala v nemocnici mimo výskumu.
Do nemocnice ste nastúpili u našich západných susedov,
konkrétne v Brne, kde ste aj študovali na vysokej škole. Pre vašu
generáciu je Brno a špeciálne Masarykova univerzita populárnou voľbou,
však?
Brno nebolo mojou jedinou voľbou, dávala som si viacero prihlášok. Bola som
sa tam však vopred pozrieť, práve stavali nové vedecké centrum, takisto
lákali študentov na výborné technické vybavenie, celkovo Masarykova
univerzita pôsobila ako najlepšia škola v našom okolí. Takže to bola
skôr taká pragmatická voľba.
Snažia si tam šikovných Slovákov udržať?
U mňa to bolo prirodzené, keďže som praxovala už počas štúdia
a po škole som dostala ponuku ďalej pracovať v nemocnici, kde som napokon
strávila ďalšie tri roky. Neviem však posúdiť, do akej miery sa v Česku
snažia nejako cielene si udržať slovenských študentov aj pre prax.
Aká bola vaša cesta z českej nemocnice k slovenskému
výskumu?
Keď som doštudovala, vlastne by mi ani vo sne nezišlo na um, že skončím vo
výskume. Bola som už stotožnená s prácou v nemocnici, kde som pracovala
ako špecialistka v odbore laboratórnych metód a prípravy liečiv na
internej hemato-onkologickej klinike. Bola to dôležitá, ale len rutinná
práca v laboratóriu. Jedného dňa k nám do laboratória prišla skupina
ľudí, ktorá u nás mala robiť istý vedecký experiment. Premohla ma
zvedavosť, využila som príležitosť a stala sa členkou tejto skupiny.
Postupne sme spolu s kolegom Filipom Rázgom, ktorý pracoval v rovnakej
nemocnici, len na inom oddelení, položili základy výskumu, na ktorom
pracujeme dodnes. Zároveň sme si však uvedomovali, že taký veľký výskum
sa nedá rozbehnúť v prostredí nemocnice. Chvíľu to preto dokonca
vyzeralo, že ten nápad opustíme.
Zmenilo sa to, keď váš kolega prešiel do výskumu na Slovensku,
áno?
On začal ako prvý pracovať v Ústave polymérov SAV, a keďže problém,
ktorý riešime, je biologický, ale riešenie je chemické, uvedomili sme si,
že náš projekt perfektne sadne práve do prostredia tohto ústavu.
Predstavili sme teda vedeniu našu tému a potešilo nás, keď nám povedali
áno. Ja som popritom začala znova študovať, tentoraz na Slovenskej
technickej univerzite, kde si robím doktorát z chémie, keďže riešenie
našej témy si vyžaduje, aby mal človek komplexnejšie vzdelanie.
Poďme teda predstaviť, čo vaša téma zahŕňa…
Vyvíjame princíp pre vývoj vysokoselektívnych chemoterapeutík. Liečivá,
samozrejme, existujú aj dnes, no my sa snažíme vyvinúť molekulu, ktorá
bude pôsobiť iba v nádorových bunkách a nie v zdravých. Väčšina
súčasných liekov totiž pôsobí aj na zdravé tkanivo, čo spôsobuje tie
verejnosti dobre známe negatívne účinky chemoterapie.
Vyvíjate priamo liek, ktorý by minimalizoval negatívne účinky
chemoterapie, alebo iba akýsi chemický transportér, ktorý dnes používané
liečivá dopraví cielene práve k rakovinou zasiahnutým
bunkám?
Vyvíjame aj liečivo, aj liekové nosiče. To naše riešenie je na
molekulárnej úrovni. Ochorenie má nejakú podstatu, ktorá ho definuje, a
ňou sa zároveň na molekulárnej úrovni líši od zdravých buniek. My sa ten
rozdiel snažíme zacieliť. Znie to ako sen, ale hovorí sa, že človek má
snívať vo veľkom.
V prípade, že by ste mali úspech, dala by sa liečba aplikovať
na všetky druhy rakoviny alebo pracujete s nejakým konkrétnym
typom?
Pracujeme s modelovým ochorením, v našom prípade je to určitá forma
leukémie, pretože od niečoho sa musíme odraziť. Využívame pritom
skúsenosti z prostredia, ktoré sme dobre poznali. Vyvíjaný princíp by mal
byť všeobecný, terapeutikum by malo byť aplikovateľné na rôzne druhy
rakoviny. Lenže je to naozaj beh na dlhú trať.
Na podobnom princípe liečby rakoviny pracujú mnohé
tímy po celom svete. Snaha o rozpoznanie rakovinových buniek bola
napríklad aj súčasťou výskumu slovenského vedca Jána Tkáča, ktorý to
robil prostredníctvom cukrov. Dá sa v tomto smere stále robiť originálny
výskum?
Samozrejme, že sledujeme trendy vo svete. Keďže sa momentálne snažíme
náš princíp patentovať, robila sa aj hĺbková rešerš stavu techniky a
nezistilo sa, že by sme boli s nejakou inou metódou v konflikte. Takže aj
čo sa týka toho patentu, chceme to vidieť optimisticky. Hoci je okolo toho
dosť byrokracie, najskôr si žiadosť podávame na Slovensku, potom to ide na
Európsky patentový úrad, kde urobia oni vlastnú globálnu rešerš.
Uvidíme.
Čo by pre vás patent znamenal?
Urýchlilo by to vývoj a pomohlo pri financovaní výskumu. Momentálne peniaze
riešime cez projekty. Hoci sme začínali de facto na stole, v súčasnosti
náš tím rastie, keby však na výskume pracovalo ešte viac ľudí a mali by
sme ďalšie zdroje, určité veci by sme vedeli významne urýchliť. Takisto
sa chceme patentom postarať o to, aby si niekto iný náš princíp liečby
nemohol niekedy v budúcnosti monopolizovať. Aby sa nestal rukojemníkom
veľkých firiem a záujmov.
Ako to myslíte?
Poviem to tak, že ak by patent vlastnil niekto iný, použitie liečiva by
záležalo na ňom. Ak by mal niekto záujem to z ľubovoľných dôvodov
nejako brzdiť, pokojne by mohol. Naším záujmom je, že ak výskum povedie
k úspešnému výsledku, nech je verejne dostupný hocikomu. Nechceme teda
benefitovať z využitia lieku, chceme si len zachovať možnosť aktívne
participovať na jeho vývoji.
Asi nie je pravidlom, že výskum prebieha úplne od nuly ku
konkrétnemu výsledku v jednom tíme. Vy ste dostali prvotný nápad a
priamočiaro smerujete k aplikácii…
Od prvotného nápadu ubehli už tri roky. Momentálne sme v štádiu prípravy
prototypu, chemicky syntetizujeme dielce nášho liečiva a testujeme ich. Ja
som síce veľmi netrpezlivý typ, no sama viem, že vývoj bude trvať aj za
ideálnych podmienok ešte roky. Existujú kroky, ktoré sa nemôžu
preskočiť.
Ako liečivo testujete?
Momentálne na bunkových líniách. Robíme prvotné experimenty, keď
zisťujeme, či liečivo nie je toxické, či funguje, ako predpokladáme a
chceme. Ak bude táto fáza úspešná, prejdeme na testovanie na
myšiach.
Nemáte obavu, že napokon celá tá snaha nemusí viesť
k výsledku, aký očakávate?
Nemáme, no, žiaľ, v tejto fáze vývoja nevieme predpovedať finálnu
účinnosť liečiva. Opierame sa o predbežné výsledky a urobíme maximum,
aby sme dosiahli tie očakávané. Keď sa to nepodarí, budem, pochopiteľne,
sklamaná. Na druhej strane, samotný výskum určite nebude zbytočný. Vo vede
ide aj o skúmanie slepých uličiek, dokonca by som povedala, že tie tvoria
aj 90 percent všetkého snaženia. Ak je však práca urobená dobre, môže
poslúžiť iným a upozorniť ich, že toto ani nemusíte skúšať, bude to
zbytočná robota.
Ako sa po tom, čo už roky tvrdo pracujete na vývoji nového
liečiva, pozeráte na to, keď sa na internete objavujú rôzne návody, ako
rakovinu možno liečiť jednoduchými kyselinami či inými pochybnými
metódami? Neuráža vás to? Vašu prácu?
Viem o tom, ale skôr tomu nevenujem pozornosť. Ja mám svoju vnútornú
motiváciu – vymyslieť funkčné liečivo a iným sa snažím
nerozptyľovať. Celkovo si však myslím, že ľudia majú o vede a vedcoch
veľmi skreslené predstavy. Stále si nás predstavujú ako nejakých
čudákov v bielych plášťoch.
Čo s tým?
Snažíme sa vedu spopularizovať na rôznych akciách, ale uznávam, že
niekedy je to ťažké. Pozrite sa len na náš ústav. Ak niekto aj vie, čo
polyméry znamenajú, predstaví si zrejme nejaký plastový odpad. Pritom naše
oddelenie sa zaoberá výskumom biomateriálov, takmer všetky naše aktivity
smerujú ku klinickému použitiu. Samozrejme, vyvíjajú sa tu aj priemyselné
polyméry a tak ďalej. Ale kým niekto vyslovene neprejaví záujem niečo sa
dozvedieť, ťažko v dnešnom svete presýtenom informáciami robiť nejakú
osvetu.
Nedávno zahraniční experti v audite označili Ústav polymérov
SAV za európsku špičku – ako jeden z dvoch ústavov akadémie (ďalší
bol ústav etnológie). Aká bola reakcia vás – jeho pracovníkov? Ceníte
si takéto hodnotenie?
Veľmi nás to potešilo. Dovolím si troška neskromne tvrdiť, že sú oblasti
výskumu, kde Ústav polymérov SAV hrá tú najvyššiu svetovú ligu.
Čo si myslíte, že robí váš ústav dobre – teraz čo sa týka
jeho prevádzky a prístupu k zamestnancom – že vytvára podmienky pre
špičkový výskum? Čím by mohol inšpirovať aj iné vedecké
pracoviská?
Myslím si, že je to kvalitná a systematická práca v súlade
s aktuálnymi vedeckými trendmi, čo nás skalopevne zaradilo medzi ústavy
s jasnou víziou základného i aplikovaného výskumu. Ústav je otvorený
novým myšlienkam a konceptom, ktoré posúvajú súčasný stav poznania
v danej vednej oblasti. Zároveň plne podporuje angažovanie sa mladých
vedcov vo výskumných aktivitách, čo otvára cestu k ich ďalšiemu
kariérnemu rastu.
Študovali ste biológiu a genetiku, teraz si k tomu pridávate
chémiu. Interdisciplinarita je v súčasnosti často skloňované slovo. Sú
podľa vás na to pripravené školy? Aby prepájali poznatky z rôznych
odborov?
Náš výskum je pekným príkladom toho, ako na vývin jedného produktu
potrebujete viac špecialistov. Lekár ochorenie diagnostikuje a potvrdí, ale
nevie vyvinúť liek. Biológ rozumie povahe ochorenia, dokáže vymyslieť
riešenia na molekulárnej úrovni, ale nevie to vyrobiť. Chemik dokáže
"uvariť” neuveriteľné veci, ale potrebuje, aby mu ich niekto zadefinoval.
Títo ľudia si teda musia navzájom rozumieť, preto je aspoň istý presah
poznatkov potrebný.
Pripravujú na to školy študentov?
Podľa mňa závisí od konkrétnej školy. Dôležité je, ako sú žiaci
vedení. Hovorí sa síce, že človek by mal mať otvorenú hlavu, no mladým
ľuďom niekedy širšie súvislosti nedochádzajú. A je to celkom normálne a
prirodzené. Neznamená to, že sa na nich má niekto pozerať zvrchu, ako na
menejcenných, nebodaj hlúpych. Práve tu by mala zasiahnuť osobnosť
pedagóga, ktorý by mladému človeku pomáhal nájsť správnu cestu, aj čo
sa jeho ďalšieho uplatnenia týka. Téma odlevu mozgov by možno bola o čosi
menej aktuálna, keby sa na univerzitách investovalo do proaktívnych
študentov viac po ľudskej stránke. Nasmerovať ich tak, aby mohli poznatky
uplatniť v praxi. Hovorí sa, že keď chcete človeka zasýtiť na deň,
dajte mu rybu, ak na celý život, naučte ho rybárčiť. Podobný princíp by
sme mali uplatňovať aj s poznatkami na vysokých školách.
Ako s tým súvisí spomínaná
interdisciplinarita?
Keď študentom ukážete, že aj v chemickom ústave môže nájsť uplatnenie
biológ. Ľudia možno odchádzajú do zahraničia aj preto, že systému chýba
fantázia, aby ukázal, kde všade možno uplatniť rôznych špecialistov. Ja
som napríklad presvedčená, že v Ústave polymérov SAV som vďaka tomu, že
som biológ, nie napriek tomu.
Ste absolútnou Študentskou osobnosťou Slovenska za školský rok
2015/2016. Čo ste si ako študentka cenili alebo stále ceníte v prístupe
učiteľov?
Mala som šťastie na ľudí, ktorí ku mne pristupovali ako k partnerovi. Keď
cítite, že vám niekto dáva šancu, vidí vo vás potenciál, je to
motivujúce. Človek reaguje inak, ako keď mu dávate pocítiť, že vám musí
niečo dokázať, aby ste ho akceptovali. Nikdy ľudí nepodceňujte.
Veronika Némethová (1988)
molekulárna biologička
- Vyštudovala molekulárnu biológiu a genetiku na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity v Brne; od roku 2014 pôsobí v Ústave polymérov SAV, v súčasnosti ako doktorandka a výskumný asistent vývoja biomateriálov.
- Venuje sa protinádorovej problematike, výskumu rôznych systémov pre klinickú aplikáciu, vývoju selektívnych terapeutík, ako aj liekových nosičov. Oblasť jej vedeckého záujmu unikátne premosťuje odbory hemato-onkológie a polymérnej chémie pre potreby biomedicíny.
- Je autorkou viacerých publikácií vrátane príspevkov v najprestížnejších hematologických časopisoch Leukemia či Haematologica; aktuálne čaká na výsledok posudzovania patentovej prihlášky, ktorej je spoluvynálezcom.
- Za akademický rok 2015/2016 získala v rámci projektu neziskového združenia Junior Chamber International titul TOP Študentská osobnosť.