Nakrúcate dokumentárne filmy so zložitými témami. Aká príprava predchádza filmovaniu?
Fáza prípravy, teda to, čo predchádza samotnému nakrúcaniu, ma veľmi baví – zisťovanie informácií, spoznávanie ľudí, formulovanie otázok, hľadanie prístupu k téme, rozprávania a samotné stotožňovanie sa s budúcim filmom. Príprava sa, samozrejme, líši od jednotlivých projektov. Keď som pracovala na mojich autorských filmoch, príprava zahŕňala aj akýsi ponor do seba samej. Na druhej strane napríklad na tému rómskeho holokaustu som si musela mnoho vecí naštudovať, pretože som vedela, že bez toho nemôžem robiť rozhovor povedzme s etnológom a romistom Arne Mannom zo Slovenskej akadémie vied. Tou témou som potom, samozrejme, žila dlhý čas, nosila som ju v hlave. Nie je to teda ľahké. Najmä z toho hľadiska, že od niektorých vecí sa nedokážem úplne odosobniť. Takže to nie je len tak, že si človek pozerá zábery a potom ide spať.
Téma rómskeho holokaustu je verejnosti stále pomerne neznáma, čím si to vysvetľujete?
K tejto téme sa ťažko hľadajú materiály. Narazila som na to, keď som robila film Baro mariben (Veľká vojna). V porovnaní so židovskými pamätníkmi to je s Rómami trochu iné. Rómsky holokaust bol uznaný pomerne neskoro a je dosť možné, že sa jeho výskumu predtým nevenovala až taká pozornosť. Takisto mám pocit, že už nežije mnoho priamych pamätníkov, najmä na Slovensku. Keď som pri práci na Baro mariben konzultovala skutočnosti s Arnem Mannom a so Zuzanou Kumanovou, ktorí so svojím projektom Ma bisteren! (Nezabudnime!) urobili obrovské množstvo práce o upovedomení spoločnosti a tiež osadzujú pomníky rómskemu holokaustu na Slovensku, tak sa ukázalo, že holokaust býva najčastejšie spájaný s utrpením židovskej komunity. Na druhej strane som našla veľa zaujímavých piesní a obrazových archívov, s ktorými som potom vo filme pracovala.
Spracovávanie ťažkých tém určite so sebou prináša mnohé otázky, čo je ešte akceptovateľné a čo už za hranicou?
Etika v dokumentárnom filme je vždy samostatná kapitola, pretože to nie je hraný film. Snímka môže reálne ovplyvniť osudy ľudí. Myslím si, že hranice si stanovuje každý tvorca do veľkej miery sám. Keď som dokončila môj absolventský film Osamote, jeden z protagonistov potom povedal, že kvôli jednej osobnej záležitosti si neželá, aby film išiel do televízie. V škole mi potom povedali, že od toho incidentu študenti musia s protagonistami podpisovať zmluvy. Je to, samozrejme, bežná prax, my sme to však vtedy pri študentských filmoch ešte nerobili. Protagonisti sú si potom vedomí toho, že filmár môže svoj film odvysielať, kde chce a spracovať takým spôsobom, aký uzná za vhodný. Pre mňa je tam hodnota, že ide o reálneho človeka, vždy dôležitá.
Posúvanie hraníc v dokumentoch je výrazné napríklad v časozberných filmoch českej dokumentaristiky Heleny Třeštíkovej. Kde by podľa vás mala byť deliaca čiara medzi filmárom a protagonistom?
Helena Třeštíková pri svojich časozberných filmoch musí podľa mňa často riešiť takéto etické otázky. René je pre mňa najsilnejší film, jeden z najlepších dokumentárnych filmov vôbec. Vo filme sa jej René pýta, že či je pre ňu len protagonista, alebo jej priateľ. Ona neodpovie. A to je mimoriadne silné. Pretože, ak nakrúcaš o niekom film dvadsať rokov, tak nejaký vzťah tam určite vznikol. No zároveň robíš o ňom film. Tak aký je ten vzťah? Čím je ovplyvnený? Mám pocit, že Helena Třeštíkova netlačí ľudí do nejakých situácií, skôr ich len pozoruje. No takýto vzťah vlastne nie je úplne rovnocenný, alebo inak: je v ňom akoby iný balans. Na dokumentárnom filme ma veľmi baví aj táto forma partnerstva, skúmanie vzťahu medzi protagonistom a filmárom.
Pripravujú vás na podobné situácie už počas štúdia?
Samozrejme, že sme tieto otázky počas štúdia riešili. Vyvstali, napríklad, pri rozboroch filmov, ktoré nám premietala Olga Sommerová z festivalu Jeden svet. Boli to vždy veľmi ťažké projekcie. Pozerali sme, napríklad, film Deti zo stanice Leningradská o detských bezdomovcoch v Moskve. V jednom momente sa deti hrajú v podzemí pri vykurovacích rúrach. Žijú tam, pretože je tam teplo. Sú to asi desať- až dvanásťročné deti, veľa z nich fetuje toluén alebo prostituuje. Pri hre jedno z nich narazí hlavou o rúru a odpadne. Pozorujeme, ako ostatné deti riešia túto situáciu. Je jasné, že sú v tom vlastne sami, na druhej strane, keď pozerám takýto film, vždy myslím na to, že je tam aj štáb, dospelí ľudia, ktorí nakrúcajú. V takýchto situáciách naozaj záleží na tom, ako sa filmár zachová, ako reaguje. Musí to byť ťažké aj pre štáb. Predpokladám, že situáciu chvíľu pozorovali a potom prestali nakrúcať a pomohli.
Zažili ste podobný moment etického rozkolu počas práce na vlastných filmoch?
Pri práci na filmoch o Rómoch, a najmä vo vylúčených komunitách, je človek konfrontovaný s rôznymi situáciami. Veľa ľudí z týchto komunít nemá dobré skúsenosti s médiami, na druhej strane napríklad deti sú veľmi otvorené a človek musí uvažovať, akým spôsobom to miesto zobraziť. Keď sme boli v rómskych osadách, povedzme v Letanovciach, tam je situácia skutočne veľmi zlá. Nedá sa od toho úplne odosobniť, človeka to „dostane“ a musí potom stále myslieť napríklad na deti, ktoré tam vyrastajú. Vo Sveržove sme chodili nakrúcať s Vladimírou Hradeckou a potom sme tam s miestnymi ľuďmi trávili veľa času, pili sme s nimi kávu a jedna zo žien sa nás spýtala – toto je vaša práca? A keď sme jej odpovedali áno, spýtala sa, aký za to dostávame plat. A vtedy sme si uvedomili, že my tu nakrúcame za nejaké slušné peniaze ľudí, ktorí sú na aktivačných prácach. Jasné, študovali sme, dali sme do toho veľa, aby sme mohli robiť prácu, ktorú sme si vybrali sami, ale i tak tu ide o otvorený konflikt svetov. Je to veľmi čudný pocit, keď sa niekto na také niečo spýta. A po tom všetkom sa vraciame do svojho fajn ubytovania…
Keď sa filmovanie skončí, ostávate s protagonistami v kontakte?
Ako kedy. Vždy sa usilujem, aby ľudia, o ktorých som nakrútila film, ho aj videli. Napríklad, na filme z Bosny a Hercegoviny Rozhovory som pracovala takmer dva roky. A keď sme ho dokončili, poslala som ho hneď aj protagonistom, nech si ho pozrú. Emina, jedna z hrdiniek snímky, mi napísala, že podľa nej je teraz môj dokument ešte aktuálnejší, že frustrácia mladých ľudí v Bosne stále pretrváva a znásobuje sa. V mnohých prípadoch som bola presvedčená, že s protagonistami dokumentov ostanem v kontakte, no po čase naše väzby akoby vyšumeli. Rovnako som sa chcela vracať na rôzne miesta, ale, bohužiaľ, sa mi to nedarí tak často, ako by som chcela, ak vôbec. Veľmi ma napríklad mrzí, že som sa nevrátila do Moldavska… Aj do Gruzínska by som sa veľmi rada vrátila a pokračovala v práci na filme o podchode, zobrazenom v krátkom dokumente Passing, na ktorom som tam pracovala. To miesto ma veľmi zasiahlo.
Prečo sa tak veľmi chcete vrátiť práve do Gruzínska?
Bola som tam pomerne nedávno a na projekte Passing som intenzívne pracovala aj po návrate, Gruzínsko teda vo mne ostalo dlhší čas. Mám pocit, že som tam našla silnú tému a že sme si s tamojšími ľuďmi, ktorí som mnou spolupracovali na mojom projekte, výborne porozumeli. Bolo to naozaj srdečné a verím, že u nich budem mať aj naďalej otvorené dvere. Môj film síce videli ešte len v rozpracovanej verzii, ale už presne vedia, akým spôsobom pracujem… Pre mňa je vo filme veľmi dôležitá úprimnosť. Ľudia, ktorých som stretla práve v Gruzínsku, sú jednoducho ochotní otvoriť sa a vpustiť vás do svojho života. Ako filmárka v takejto situácii vnímam aj svoju zodpovednosť.
Ako vyzerá hľadanie postáv do filmu?
To je rôzne. Keď som už pomerne dávno robila na svojom absolventskom filme o Petržalke 122 929 drobností, musela som objaviť spôsob, ako nájsť ľudí v tom obrovskom priestore. Petržalka ma v tej dobe veľmi fascinovala. Mala som devätnásť rokov, bola som ešte trochu naivná. Naformulovala som inzerát s telefónnym číslom a e-mailom, ktorý sme s kamošom lepili na vchody: hľadáme do filmu ľudí, ktorí majú silný vzťah k Petržalke a dlho v nej žijú. A skutočne sme na základe tohto inzerátu našli niekoľko postáv. Zvyšok som hľadala, napríklad, v zozname kolegov starého otca zo Slovenskej akadémie vied, alebo som si vyselektovala presný typ ľudí, akých by som v dokumente chcela zobraziť. No a potom sú, samozrejme, iné filmy, kde je hybnou silou práve portrétovaný človek. Vtedy sa to odvíja od neho.
Akým spôsobom ste pracovali s nájdenými Petržalčanmi?
Väčšinou som sa s nimi niekoľkokrát osobne stretla ešte bez kamery. Vysvetlila som im, čo by som chcela nakrútiť a akým spôsobom, rozprávali sme sa o koncepcii filmu, rôznych scénach, technických okolnostiach a podobne. Zároveň sme s nimi živo diskutovali o ich vzťahu k Petržalke, dokonca sme spolu vymýšľali scény na jednotlivých miestach, a potom sme tam improvizovali. Vo filme je, napríklad, jedna scéna s výtvarníčkou, ktorá sa pred kamerou štylizuje v obklopení domov, rovnako ako sa štylizuje doma, keď sa fotografuje so svojimi obrazmi. Petržalka bola jej byt. Ľudia boli veľmi otvorení takejto performancii.
Je ťažké získať si dôveru ľudí, ktorých chcete nakrútiť?
Pri príprave filmov, čo potom ani nie je vlastne vidieť, sa snažím ísť do hĺbky, čo je spojené aj s mojím osobným sebaodhaľovaním. Voľakedy som bývala oveľa viac uzavretá, ako som teraz. Keď som ale pracovala na filme Osamote, začala som sa myšlienkovo „preklápať“. Pochopila som, že ak sa chcem pýtať ľudí na ich osobné veci, aj ja sama by som sa mala pred nimi otvoriť. Takýmto spôsobom som postupovala aj pri tvorbe filmu Rozhovory. Vždy som svojim hrdinom na začiatku povedala: toto je teraz moja etapa života, a preto vám kladiem práve tieto otázky, pretože ani sama neviem na ne odpovedať.
Akým témam sa venujete vo svojich posledných filmoch?
Neviem prečo, ale fascinujú ma postsovietske krajiny, veľmi ma to tam ťahá. Možno to súvisí s naším rodinným príbehom. Stará mama a starý otec boli počas bývalého režimu perzekvovaní. V našej rodine bola vždy artikulovaná dôležitosť osobnej slobody. Ja aj môj brat, ktorý je tiež umelcom, sme pri svojej tvorbe vždy cítili v prostredí rodiny obrovskú podporu . Fascinuje ma pozorovať akési mentálne bariéry, ktoré ostávajú v mysliach ľudí. Možno sú ovplyvnení práve politických zriadením a spoločnosťou, v ktorej prežili veľkú časť svojho života. Na druhej strane však veľmi nerada generalizujem. No možno asi aj preto mám taký zvláštny vzťah k ruštine a postsovietskym krajinám.
Prečo sú podľa vás tieto témy pre divákov zaujímavé?
Vždy ma fascinovala téma neslobody a generačný konflikt v jej pochopení. My sme už z inej generácie a nevieme si to všetko ani predstaviť. A veľmi silno na mňa pôsobia miestni ľudia, ale aj postkomunistická architektúra. Vnímam ju cez ľudí a priestor, ktorý vytvárajú, a tiež cez stopu, ktorú na všetkom zanechávajú. Keď som išla do Moldavska, tak ma moja stará mama niekoľko mesiacov intenzívne učila ruštinu. Bol to úplne iný pocit, prísť tam a byť schopná rozprávať sa s ľuďmi. Na druhej strane som v Moldavsku bola tri mesiace, robila som fotografie a film. Bolo to skvelé, ale zároveň veľmi smutné. Akoby sme boli my popredu, hoci to tak nechcem povedať, ale akoby sme to rýchlejšie zvládli. Mala som pocit, že tamojší ľudia sú stále veľmi zviazaní režimom a v ich mysliach neprestali pôsobiť predchádzajúce hranice. Na druhej strane sa Moldavsko za posledné roky veľmi zmenilo, ľudia si uvedomujú dôležitosť občianskej angažovanosti…
Okrem krajín bývalého Sovietskeho zväzu ste nakrúcali aj na Balkáne. Prečo práve tam?
Vždy som mala zvláštnu afinitu pre niektoré krajiny. Neviem ani prečo. No a Balkán ma tiež ma fascinoval. Najskôr som bola na Erazme v Slovinsku. Do Bosny som prišla robiť neskôr dobrovoľníčku na tri mesiace do organizácie Vaša prava BiH. V tejto organizácii poskytujú bezplatnú právnu pomoc ľuďom bez občianstva. Takých ľudí, čo po vojne stratili alebo ani nenadobudli občianstvo, tam bolo veľa. Najviac tým boli postihnutí Rómovia, pretože rómske ženy často rodili doma. Ale spôsobil to najmä rozpad obrovskej Juhoslávie na množstvo krajín. A keď napríklad deti chceli získať nejaké doklady totožnosti, museli pátrať aj po dokladoch rodičov a podobne. Ďalšie veľké skupiny boli utečenci a vojnové obete, predovšetkým ženy.
Čo presne ste v organizácii robili?
Mojou úlohou bolo pomáhať zviditeľniť organizáciu: s pomocou videí, fotografií, youtubových kanálov a aktivitou na sociálnych sieťach. Počas toho všetkého som zároveň robila film Rozhovory. Bolo to obdobie v mojom živote, keď som sa odsťahovala z bytu, skončil sa môj vtedajší asi päťročný vzťah a povedala som si, že už asi ani nechcem bývať v Bratislave. Išla som najskôr na tri týždne pre istý projekt do Francúzska a potom do Bosny. A nevedela som, čo bude ďalej.
O čom je film Rozhovory?
Film zobrazuje dialógy s piatimi mladými ľuďmi z Bosny a Hercegoviny. Zdieľajú svoje myšlienky, pocity zmätku, frustrácie či akéhosi ustavičného vyčkávania zmeny. To všetko v krajine poznačenej vojnou. Rozhovory prepája línia obrazov rozstrieľaných fasád a domov, ktorú vnímam ako istý šiesty rozhovor. Je to akoby môj vlastný komentár. Chodila som po Sarajeve a nakrúcala jednotlivé obrazy, domy. Niektoré diery po granátoch a strelách sú už zatreté, niekedy až akýmsi hysterickým spôsobom. Z tých obrazov cítiť rozličné emócie a náznaky rôznych ľudských príbehov. Rozhovory sa dajú vnímať aj ako výpoveď našej generácie. Keď množstvo z nás má pocit, že často sme len zaseknutí v akomsi stand-by móde a čakáme na svoj „ozajstný“ život. Pri tom až tak nezáleží na tom, z akej krajiny pochádzame. Na druhej strane svoj film nevnímam ako vyslovene depresívny. Jednotlivé výpovede naznačujú východiská.
Aká reakcia ľudí na vaše filmy vám dáva pocit satisfakcie?
Pre mňa bol krásnym testom filmu z Bosny moment, keď som ho ukázala mojim kurátorom v Gruzínsku. Majú dvadsaťosem a štyridsať rokov. Takže obaja si pamätajú vojnu a povedali mi, že film mohol byť pokojne nakrútený aj v Gruzínsku, pretože sa doň dokázali vžiť. A ja som si povedala „wow“, presne o toto sme sa s mojím strihačom snažili. Oprostiť výpoveď od akýchkoľvek regionálnych a geografických pojmov. Bola vojna, títo ľudia cez ňu prešli a toto v nich ostalo. Bola som naozaj šťastná, že film sa prihovára aj ľudom, ktorí síce majú podobnú skúsenosť, ale sú z úplne inej krajiny.
Film Passing v Gruzínsku vznikal počas umeleckej rezidencie. V čom je práca počas rezidencií špecifická?
Nedá sa úplne zovšeobecniť, pretože aj rezidencie sú rôzne. Gruzínska organizácia sa venuje verejnému priestoru, takže aj môj výskum a projekt sa ťahali týmto smerom. Na rezidencii býva často frustrujúci práve čas. Keď mám pocit, že sa dostávam hlbšie, bojujem s tým, že onedlho tam skončím. Jazyková bariéra býva pre mňa miestami tiež skľučujúca. Na druhej strane máte celý čas vyhradený na výskum, môžete chodiť von a objavovať tému, máte okolo seba ľudí, s ktorými môžete konzultovať, ktorí vám pomáhajú pri komunikácii či s technickými záležitosťami.
Prečo by mala byť téma dokumentárneho filmu univerzálna?
Myslím si, že každý filmár pri práci na snímke uvažuje, nakoľko je jeho téma univerzálna. Aj keď sa príbeh odohráva na nejakom malom mieste na východnom Slovensku, práve istou univerzálnosťou výpovede, témy dokáže byť film zrozumiteľný ľuďom z rôznych prostredí a krajín a zasiahnuť tak široké publikum.
Ktorý zo svojich filmov máte najradšej?
Možno by som povedala, že mám najradšej film, ktorý som si ešte len predstavila v mojej mysli, a bude asi trvať dlho, kým ho naozaj nakrútim. Neviem na túto otázku ani odpovedať. Na druhej strane mám rada svoje krátke dvojminútové video – Untitled (unrooted). Zobrazuje tému, ktorú som v sebe riešila pomerne dlho. Akýsi ustavičný pocit vykorenenia, vnútorného nepokoja, potreby stále na chvíľu odísť, ujsť. Vo videu sa akoby práve snažím stotožniť so svojimi koreňmi, hľadám svoj stabilný bod, prostredníctvom akejsi performancie doplnenej o obrazy z prírody, ktoré som za posledný rok nazbierala. O tom by som chcela urobiť aj autorský film, o koreňoch, ale skôr taký poetický. Cez personifikáciu iných skutočností. Stále som rozmýšľala nad tým, akým spôsobom zobraziť vnútorný život človeka. Ako to urobiť? Cez obrazy alebo čistým rozhovorom okliešteným o hocijakú inú vizuálnosť? Skúšala som teda aj zobrazenie seba, svojho vnútorného pocitu. Veľmi ma zaujíma riešenie otázky, ako dostať do filmu istú intimitu, aby výpoveď mala hĺbku.
Začali ste túto tému už spracovávať?
Začala som si robiť akési minivýskumy. Túto tému nosím už veľmi dlhý čas v hlave a stále hľadám formu jej vyjadrenia. V rámci tohto procesu vzniklo aj krátke video Untitled (unrooted) / Bez názvu (vykorenenie). Zaujíma ma vzťah človeka a zeme, istého bodu či miesta. Fascinuje ma istý pokoj a pocit toho, že človek vie, kam patrí, niečo, čo ja akoby stále neviem v živote nájsť. Na druhej strane stojí pocit vykorenenia, keď sú ľudia s týmto bodom, tou zemou spojení len v mysli. Vnímam to cez slovenské poloprázdne niekoľkogeneračné domy, ľudí pracujúcich v zahraničí, ale mysľou stále na svojom kuse zeme, kvôli ktorému to všetko robia. To ma začalo fascinovať aj v Gruzínsku, osudy vnútorných vysídlencov z Abcházska, ktorí 23 rokov dúfajú, že sa vrátia raz naspäť. Za celý čas nenadobudli pocit domova. Zachytávam si teda takéto pocity a obrazy a už sa konečne odhodlávam vyplávať z mojich predstáv a začať na tom pracovať ako na konkrétnom projekte.
Paula Ďurinová
- Narodila sa v roku 1987 v Žiline.
- Študovala na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
- Spoluzakladala občianske združenie Living Documentary.
- Jej krátke filmy sa dajú pozrieť na https://vimeo.com/pauladurinova/
- Momentálne žije a pracuje v Berlíne.