Ako ste sa vlastne dostali k práci v oblasti humanitárnej pomoci?
Bola som len obyčajným jordánskym dievčaťom, ktoré študovalo na univerzite anglický jazyk a literatúru. Naše spoločenské normy vtedy fungovali tak, že ak ste sa chceli po škole uplatniť, museli ste študovať za lekára, za inžiniera alebo byť skvelý v nejakom jazyku. Mne môj odbor pomohol nájsť si prácu pre Európsku komisiu. Jedného dňa som dostala zadanie, v rámci ktorého som sa osobne stretla s množstvom utečencov – detí, rodín, žien, slobodných matiek. Tí všetci museli ujsť z Líbye a jediné, čo mali so sebou, bolo oblečenie, ktoré mali na sebe. Neostalo im vôbec nič, ich bábätká plakali, pretože ženy im nedokázali zabezpečiť ani mlieko. Veľmi sa ma to vtedy dotklo, predstavila som si, že v ich situácii by som sa veľmi ľahko mohla ocitnúť aj ja sama. Alebo moja rodina. A tie plačúce batoľatá by mohli byť mojimi deťmi.
Takže ste sa vtedy rozhodli zmeniť kariéru?
Opýtala som sa vtedy sama seba: Čo s tým chceš robiť? Takže asi po ročnej práci pre Európsku komisiu som sa vrátila domov a spravila si druhú školu, pričom som sa zamerala na politológiu a humanitárnu diplomaciu. Mojou špecializáciou sa v zásade stali princípy humanitárnej pomoci na Blízkom východe, najmä v situácii po arabskej jari. Tá totiž zásadne zmenila aj tento druh práce. Bola to zmena, akou prešli aj vaše krajiny. Zmenili sa po nej hodnoty ľudí, u niektorých aj charaktery, ale aj ich perspektívy a pohľady na život. Pochopili, že ďalej nemusia akceptovať diktatúry, že majú právo protestovať, čo predtým na Blízkom východe nebolo bežné. Zmenilo to všetky oblasti, aj tú humanitárnu.
Ako ste začínali?
Začala som si robiť prehľad o existujúcich organizáciách občianskej spoločnosti u nás, kto sa vlastne venuje humanitárnej pomoci, a zistila som, že takmer každý, kto v tejto sfére pracuje, pochádza z inej oblasti, nemali sme takmer žiadnych špecialistov na humanitárnu pomoc. Bolo to presne z toho dôvodu, že spoločenskou normou bolo zamestnanie, ktoré má aj finančný zmysel do budúcnosti. Okolnosti z posledných rokov nám však nadiktovali úplne iný scenár. Jordánsko sa stalo jednou z krajín, ktoré hostí najviac utečencov, a to nielen v regióne Blízkeho východu, ale celkovo na svete. Preto dnes vidíte obrovský nárast v počte nových profesionálov v oblasti humanitárnej pomoci – tvoria takmer 40 percent z celkového počtu čerstvých absolventov. Univerzity u nás zakladajú nové odbory, ako sociálny rozvoj, strategické plánovanie v humanitárnych krízach. Skrátka, študovať sociálnu prácu už nie je výstrelkom. Naopak, tento odbor má veľké uplatnenie na trhu práce. Z Jordáncov sa tak stáva národ, ktorý je pripravený čeliť akejkoľvek kríze v regióne, ktorá sa týka ich susedov, alebo by sa, nedajbože, mohla týkať aj nás.
Jordánsko má však už dlhodobé skúsenosti s pomocou utečencom, nie je to tak?
Áno, moja krajina sa už dlhé desaťročia nachádza ako klin zabodnutý medzi rôznymi konfliktmi. Geograficky sme sa ocitli obklopení strašnými vojnami, ktoré nútia ľudí opúšťať svoje domovy i krajiny. Populácia Jordánska je momentálne 12 miliónov obyvateľov, z čoho deväť tvoria Jordánci a tri milióny hostia zo Sýrie. K tomu si treba pridať historický kontext, že aj z tých pôvodných deväť miliónov až 70 percent tvoria Palestínčania. Hoci tí už sú u nás po tri generácie. Celkovo však môžeme povedať, že iba menej ako tretina jordánskej populácie nemá za sebou utečeneckú minulosť. Len v posledných dekádach sme boli bezpečnou zónou pre Palestínčanov utekajúcich z okupovaných palestínskych teritórií, Iračanov, ktorí opustili krajinu počas vojny v Perzskom zálive, či pre utečencov z krízy v Líbyi, Jemene a v posledných rokoch aj v Sýrii.
Ľudia u nás si často neuvedomujú, koľko utečencov prichýlili okolité krajiny v regióne Blízkeho východu. Majú pocit, akoby hlavnú ťarchu na seba bral starý kontinent…
Turecko je domovom pre najväčší počet utečencov na svete – je ich tam 2,5 milióna. Nasleduje Pakistan a Libanon. V Libanone som bola akurát pred dvoma týždňami a aktuálna situácia je taká, že počet Sýrčanov presiahol počet domáceho obyvateľstva. V Jordánsku máme obmedzené možnosti pomoci, pretože nemáme žiadnu ropu ani iné cenné nerastné suroviny, takže sa spoliehame len na našich šikovných ľudí. Napriek tomu máme najviac utečencov na svete vzhľadom na celkový počet obyvateľov.
Ako to taká malá krajina ustojí?
Tak tie tri milióny hostí zo Sýrie, a my ich nazývame hosťami, pretože tak sa k nim správa naša vláda, je určite veľké bremeno pre celú infraštruktúru štátu. Či už hovoríme o školstve, zdravotníctve, vo všetkom, čo štát zabezpečuje. Treba si pritom uvedomiť, že asi dvadsať percent, teda jedna pätina našej vlastnej populácie, žije pod hranicou chudoby. Sýrčania u nás navyše žijú najmä v zmiešaných komunitách, len asi 30 percent z nich je umiestnených v táboroch, ostatní žijú normálne v mestách a na dedinách. A teraz si predstavte dom, v ktorom na prvom poschodí žijú Jordánci, na druhom utečenci zo Sýrie a na treťom už dávnejšie usídlení Iračania. A zrazu príde pomoc, ktorá je viazaná len na sýrske komunity, takže poputuje len na druhé poschodie. Pričom všetci v dome žijú v podobne zlých podmienkach. Samozrejme, že to spôsobuje aj určité napätie. Keď sa takéto prípady objavovali častejšie, vláda predstavila opatrenia, ktoré časť pomoci pre Sýrčanov poskytujú aj miestnym.
Podarilo sa tie trenice urovnať, či je to narastajúci trend?
Nestupňuje sa to, určite by som to nenazývala nejakým fenoménom. Mnoho ľudí naozaj úprimne poskytuje pomoc zo sympatie, z náboženskej, zo sociálnej či skrátka z ľudskej solidarity. Ale keď vás vládne opatrenia dlhodobo obchádzajú, vyvoláva to nespokojnosť. Preto vláda zaviedla tie regulácie, podľa ktorých vždy treba zvážiť, ako poskytnutie pomoci len jednej strane ovplyvní náladu v miestnej komunite. Mnoho domácich je tiež vo veľmi zložitej situácii, a to nemôžeme ignorovať. Takže je tam snaha vyhnúť sa nespokojnosti. Pretože hlavným cieľom humanitárnej pomoci je zjednodušiť problémy, ktorým musia ľudia čeliť, aby prežili, a nie vytvárať napätie a nové komplikácie.
Prejdime teraz ku konfliktu v Sýrii. Minulý mesiac vstúpil do siedmeho roku a z celkového počtu 21 miliónov utečencov vo svete pochádza takmer päť práve z tejto krajiny. Môžete opísať situáciu v Sýrii z pohľadu humanitárneho pracovníka?
Po šiestich rokoch nepretržitého konfliktu registrujeme 13,5 milióna ľudí (z celkovej populácie 22 miliónov), ktorí potrebujú pomoc od humanitárnych pracovníkov. Jeden z troch ľudí v Sýrii trpí nedostatkom potravín. A tým nechcem povedať, že si nemôže dovoliť kúpiť sladkosť alebo nejakú pochúťku, ale že má problém zohnať si chlieb. Viac ako polovica obyvateľov Sýrie bola donútená opustiť svoj domov, vyše 15 miliónov ľudí žije v chudobe, takmer päť miliónov je utečencov v iných krajinách a približne rovnaký počet ľudí žije v Sýrii v oblastiach, kam je zložité sa dostať. Okolo 650-tisíc ľudí je uväznených v 13 obkľúčených lokalitách, kam k nim nemôže preniknúť žiadna pomoc od OSN či inej medzinárodnej organizácie.
Foto: Reuters, RODI SAID
Aké sú každodenné riziká, vyplývajúce z konfliktu, okrem toho, že človek môže byť obeťou vojenských akcií jednej z mnohých strán konfliktu?
Je toho naozaj veľmi veľa. Hovorme teraz len o deťoch. Napríklad až 85 percent okresov hlási, že majú problémy s výrazným nárastom počtu skorých sobášov. Mladé dievčatá sú donútené k vydaju, či dokonca sú predávané ako otrokyne, keďže rodiny zúfalo potrebujú peniaze, ktoré za ne získajú. Môže to byť však aj súčasť obranného mechanizmu, inak by mladým dievčatám hrozilo obťažovanie či únos. Takto ich ochráni manžel. Tretina sýrskych detí nechodí do školy. A tí, ktorí poznali Sýriu pred vojnou, vedia, že jej školský systém bol jedným z najlepších v celom regióne. Ale dnes tu máme tretinu jednej generácie, ktorá nepozná nič iné, len vojnu, a nikdy nezasadla do školských lavíc. Aj preto niektorí o týchto mladých Sýrčanoch už dnes hovoria ako o stratenej generácii. Ďalším častým problémom je nábor detských vojakov. Stále viac a viac mladých chlapcov vstupuje do extrémistických milícií, buď preto, že je to pre nich otázka života alebo smrti, alebo takisto z finančných dôvodov, aby pomohli rodine. Aj keby sme sa však nepozerali len na deti, takmer každý v Sýrii dnes čelí riziku zneužitia, otrockej práce, domáceho násilia, vyvlastňovania majetku, únosu, sexuálneho násilia… a aj po odchode z krajiny nevraživosti časti populácie hosťovskej krajiny. Je to hrôza. Najmä keď si uvedomíte, že toto sa deje v jednej jedinej krajine už dlhých šesť rokov. A začíname siedmy.
Západný svet po brexite a amerických prezidentských voľbách dôkladne analyzuje, do akých problémov sa môžu dostať krajiny rozdelené na dva znepriatelené tábory. V Sýrii je ich ešte oveľa viac. Ako to vplýva na bežných ľudí?
Nechcem príliš hovoriť o politike, ale áno, v krajine je mnoho protichodných vplyvov – vláda, Daeš a jeho spriaznené skupiny, opozícia, kurdské sily… Môžeme si len domýšľať, čo protichodné propagandistické vplyvy týchto skupín dokážu narobiť v hlavách bežných ľudí, najmä u mládeže. V Sýrii sa dnes neraz stane, že v jednom dome, k jednému stolu zasadnú ľudia, z ktorých každý sympatizuje s inou frakciou.
Vy pracujete pre OSN ako koordinátorka humanitárnej pomoci pre Sýriu. Ako to vlastne takto vo veľkom funguje?
Naším mandátom je vytvárať koordináciu medzi rôznymi organizáciami. Teda inými agentúrami OSN, medzinárodnými a lokálnymi neziskovými organizáciami, ale aj medzi vládami, skrátka každým, kto v oblasti pôsobí a vie zaručiť bezpečné dodanie humanitárnej pomoci ľuďom v núdzi.
Spomenuli ste sýrske neziskové organizácie. Existuje teda v Sýrii stále nejaká občianska spoločnosť, napriek tamojšiemu chaosu?
Áno, jedným z našich partnerov sú aj miestne neziskovky v Sýrii, ale aj v okolitých krajinách. Často vedia lepšie zhodnotiť situáciu v istých lokalitách, a keďže OSN má obmedzený prístup do niektorých oblastí, miestne organizácie hrajú veľmi dôležitú úlohu spojky. Poskytujú pomoc ako naši partneri. Dokonca pred časom vzniklo Sýrske fórum neziskových organizácií.
O čo ide?
Je to veľmi dobrá, koordinovaná platforma, ktorá pozostáva z viac ako tristo sýrskych neziskových organizácií. Vytvorili si však spoločného reprezentanta, ktorý ich zastupuje na dôležitých stretnutiach OSN. Nielen že poskytujú pomoc, ale snažia sa na medzinárodnej scéne robiť osvetu a presadzovať svoje priority. Stali sa preto súčasťou tzv. sýrskej komisie, čo je v zásade výkonná organizácia pre sýrsku krízu. To je veľká vec a úspech miestnej občianskej spoločnosti, keď ľudia na medzinárodnom fóre môžu obhajovať svoje práva a krajinu.
Môžete sa na miestne sýrske organizácie spoľahnúť?
Je to veľmi vratká oblasť, keďže nie každý chce pomôcť úprimne. V krehkej situácii občianskej vojny sa navyše často menia tábory. My však máme určitý počet spoľahlivých partnerov, s ktorými spolupracujeme dlhodobo, ktorí sú nám dobre známi a sú preverení aj tajnými službami. Vieme, kto sú ich zamestnanci, odkiaľ čerpajú financie, aké sú ich ciele a agenda. A naozaj ich podrobujeme dôkladnému skúmaniu. Navyše máme v Sýrii partnera aj v podobe Sýrskeho arabského Červeného kríža, čo je veľmi spoľahlivá a medzinárodne uznávaná organizácia.
Vy sa špecializujete aj na posilňovanie postavenia žien v spoločnosti. Je na takúto agendu čas a priestor aj počas občianskej vojny alebo ide všetko bokom a sústreďujete sa len na záchranu ľudských bytostí?
Môj osobný záujem v tejto téme pramení z toho, že som vyrastala v domácnosti so silnou mamou, statočnou ženou, ktorá vždy verila v to, že jednotlivec má zodpovednosť voči celej spoločnosti. Okrem výchovy ma neskôr ovplyvňovali aj osobné skúsenosti s utečencami. To všetko prispelo k poznaniu, že sú to práve ženy, na ktoré vojnové konflikty dopadajú najtvrdšie. Pretože často ostávajú samy na to, aby sa postarali o rodinu, keď im manžel zahynie, unesú ho alebo je len nezvestný. Sú to ony, ktoré musia rodinu presťahovať do bezpečia, nájsť si novú prácu, zohnať deťom jedlo, postarať sa o ne. Takže aj pri utečencoch mám osobný záväzok nevzdávať sa tejto témy. Pretože, keď dokážeme posilniť postavenie žien v komunitách utečencov, spravíme dôrazný krok k tomu, aby ďalšie generácie mohli žiť v mieri.
Aký je v súčasnosti cieľ humanitárnej pomoci v Sýrii, okrem bazálnej záchrany životov?
Vytvorili sme Humanitárny plán odpovedí. Zhŕňa naše priority v oblasti. Samozrejme, že prioritou číslo jeden je záchrana životov, ale rozmýšľame už aj nad tým, ako pozitívne ovplyvniť život nasledujúcej generácie. Okrem záchrany životov sa teda sústreďujeme aj na vytváranie príležitostí na začiatok stabilného nového života a na prístup k základným potrebám pre zdravý vývoj novej generácie. Treba však dodať, že rýchlosť, akou sa mení svet, stále akceleruje, a tak aj my musíme voliť ešte nevyskúšané postupy. Okrem iného sa snažíme aj o to, aby ľudia na celom svete vedeli o skutočnej situácii v Sýrii, o reálnych potrebách ľudí v núdzi.
Svet sa o Sýrii opäť dozvedel aj uplynulý týždeň, po hroznom útoku plynom na civilné obyvateľstvo. Nie je to frustrujúce, keď trpezlivo a dlhodobo pomáhate ľuďom a potom vidíte v správach, že sa zopakoval útok, aký sa zdal už nemysliteľný?
Záleží na vašom uhle pohľadu. Keď ste humanitárnym pracovníkom hlavou i srdcom, nájdete spôsoby, ako objaviť svetlo na konci tunela každej frustrácie. Humanitárne krízy nie sú ako matematika, kde sa jedna plus jedna rovná dva. Pri komplikovaných konfliktoch je tak veľa faktorov, ktoré nemôžete ovplyvniť, že sa naučíte sústrediť sa na malé veci, ktoré ovplyvniť viete. Napríklad, keď pomáhate utečencom postaviť sa na vlastné nohy a nájsť si prácu. Po čase zistíte, že tí ľudia sa cítia lepšie, keďže po dlhom čase sa môžu opäť vlastnými silami postarať o svoju rodinu. A hoci stále žijú v stane, vy už nevidíte to, že ich život je vlastne zničený, ale máte radosť z toho, že ste im vedeli dať aspoň nádej, pomohli sa postaviť na nohy, čo je predpokladom toho, aby sa raz mohli vrátiť domov, keď sa konflikt skončí. A prácou humanitárneho pracovníka je predsa rozdávať nádej.
Určite musí byť ťažké poznať tragické príbehy ľudí na jednej strane a vidieť neschopnosť politikov na druhej…
Pozrite sa, som tu ako humanitárna pracovníčka a som súčasťou humanitárnej sekcie v OSN. Sú aj politické orgány OSN, ktoré pracujú na riešení krízy a naším cieľom je dať im také argumenty, že situáciu vyriešia, lebo nebudú chcieť, aby sme sklamali ľudí v núdzi, ktorí nám veria. Môj osobný názor na konflikt teda nie je podstatný, jediné, čo môžem povedať, je, že neexistuje jednoduchý konflikt a že sú konflikty a ešte oveľa, oveľa zložitejšie konflikty. Sýria patrí k tým superkomplikovaným konfliktom. Keby bola z neho jednoduchá cesta von, nezačínali by sme siedmy rok občianskej vojny. Politické špičky naďalej rokujú, a hoci zjavne nemajú veľký úspech, našou prácou je podávať im čo najpresnejšie informácie, ktoré ich presvedčia, že dlhšie to už skrátka nemôžu ignorovať.
Sajeda Shawa
- Humanitárna pracovníčka.
- Vyštudovala anglický jazyk a literatúru na Ammánskej univerzite a medzinárodné štúdie a diplomaciu na Washington International University v americkej Pensylvánii.
- Od apríla 2015 pôsobí v Úrade OSN pre koordináciu humanitárnych záležitostí (OCHA) v sekcii regionálnej koordinácie humanitárnej pomoci pre krízu v Sýrii.
- Medzi témy, ktorými sa zaoberá, patrí spoločenská zodpovednosť jednotlivca, posilnenie postavenia žien a detí.
- V Bratislave vystúpila na konferencii Hodnotové konflikty a násilie (Value Based Conflicts and Violence), ktorú zorganizovala nezisková organizácia PDCS (Partners for Democratic Change Slovakia).
