Michaela o mame: Naše práce sa prepoja vo vesmírnej archeológii
Váš príbeh je už pomerne známy – mama archeologička, otec diplomat, vy výskumníčka vesmíru. Skafander ste si obliekli vraj už ako osemročná v centre NASA. Bola pri tom aj vaša mama?
Áno, rodičom vďačím za to, že som vtedy mohla ísť do centra NASA a stretnúť prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu a posledného muža, čo bol na Mesiaci, Eugena Cernana. Rodičia ma podporovali – keď som sa chcela učiť nový jazyk či chodiť na biologický krúžok pitvania zvierat. Mama mi kupovala knižky o vesmíre a chodili sme často do prírodovedeckých múzeí, aby podporila moju vášeň pre vesmír. Rodičia asi dúfali, že pôjdem v ich stopách – hlavne, že sa dám na diplomaciu či históriu umenia, ale ja som mala iné sny. Umenie a jazyky ma doteraz veľmi bavia, a keby som nešla za svojou vášňou od pätnástich rokov, vybrala by som si jeden z týchto smerov. Moja voľba rodičov prekvapila a báli sa o moju budúcnosť. Kým som vo výskume neuspela – a nepotvrdilo sa to rôznymi oceneniami a grantom na prácu pre NASA – tak tomu úplne neverili.
Vraj ste už v detstve písali sci-fi romány – o čom? Neplánujete niektorý dokončiť a vydať?
Moje sci-fi romány boli o mimozemských civilizáciách, ktoré začnú komunikovať so Zemou a ktoré sa neskôr pokúsia usadiť v okolí Jupitera a Saturnu. Románmi som spojila svoju lásku k umeniu a k vede. Rada totiž píšem aj teraz a vždy som okrem iného túžila byť aj módnou návrhárkou. Tak som to spojila do navrhovania odevov pre mimozemšťanov popri písaní knihy. Rada by som tie romány raz vydala.
Rada aj čítate? Aké filmy máte rada? Máte s mamou rovnaký vkus?
Momentálne som príliš zaneprázdnená, ale rada čítam úplne všetko: od sci-fi po historické romány, politickú satiru aj poéziu. Vo voľnom čase si potrebujem dopriať trochu duševného pokoja a s odbornou literatúrou sa nedá relaxovať. Asi nemáme jeden obľúbený film či knihu, skôr typy filmov, ktoré si spolu rady pozrieme. Napríklad staré francúzske filmy s Louisom de Funèsom či talianske komédie – na tom sa vždy spolu dobre zasmejeme.
Chceli ste sa pôvodne zamerať na umenie a kultúru – potrebujete ju aj teraz, keď skúmate vesmír?
Umenie a kultúru využívam dennodenne, či už pri práci, alebo vo voľnom čase. Ľudia si málo uvedomujú, že aj vedci musia byť kreatívni, inak by nemohli vymýšľať teórie a objavovať. Umenie je aj zdrojom inšpirácie, nejeden nápad zo sci-fi knihy sa zrealizoval v praxi. Kultúra je zas potrebná pri nadväzovaní spolupráce, hlavne medzinárodnej. Vo voľnom čase chodím tancovať, spievať, rada cestujem a spoznávam nové reči, kultúry, ľudí. Aj všetky svoje popularizačné a vzdelávacie aktivity beriem ako spojenie vedy a kultúry: sprístupňujem tak vedecko-technické smery verejnosti a snažím sa ľudí inšpirovať, aby sa im aspoň vo voľnom čase trochu venovali.
Má aj výskum vesmíru svoju kultúru? Aké vzťahy panujú medzi vedcami?
Vesmír ma veľkú kultúru, či už v sci-fi, alebo aj ako medzinárodný vedecký záujem. Vesmírna komunita je výborne prepojená po celom svete, pretože medzinárodná spolupráca je nesmierne dôležitá. Bez nej sa nedostaneme napríklad na Mars. Existuje International Space University (Medzinárodná vesmírna univerzita), na ktorej vyučujem, a tá spája odborníkov z celého sveta. Takisto ročne sa organizuje množstvo konferencií spojených s vesmírom, ktorých základom je okrem iného prepájanie rôznorodých kultúr, aby sme vedeli lepšie spolupracovať vo výskume.
Čo z toho, ako vás vychovali doma, potrebujete aj v súčasnom živote, v medzinárodných pracovných kolektívoch? Čo nenahraditeľné vám dala do života práve mama?
Najviac si cením, že ma rodičia ako malú brali na väčšinu svojich ciest. Naučila som sa tak množstvo vecí a tiež byť sebestačnou, praktickou, vedieť sa prispôsobiť podmienkam. Vďaka tomu som sama cestovala po svete ešte predtým, než som bola plnoletá. Dostala som sa z mnohých ťažkých situácií, pretože som bola pohotová, vedela som sa dohovoriť – občas aj rukami-nohami – a vypestovala som si zdravý inštinkt, ako reagovať v určitých situáciách. Napríklad hrozné bolo, keď som sa musela v Keni sama prepraviť na letisko vzdialené vyše 150 km, a to na poslednú chvíľu kvôli nečakaným problémom s ľuďmi, ktorí sa mali o mňa starať. Od mamy som sa však naučila aj vychutnať si pekné chvíle, robiť veľa vecí naraz, starať sa o druhých a zdedila som po nej veľmi silné citové prežívanie. To je aj ťažké – keď sa lúčime s blízkymi, ani jedna z nás nevie od dojatia hovoriť a pekne si aj poplačeme.
Páčila sa vám aj mamina profesia archeologičky?
Áno. Svoju mamu považujem za slovenského Indianu Jonesa – už len za jej cieľavedomosť a výborný ňuch pri práci. Preto mala toľko úspechov vo svojej kariére. Odmalička ma fascinovalo, čo robí. Chodila som často k mame do práce. Ešte si pamätám, ako som v jej kancelárii hľadela na množstvo lebiek z výskumu a chcela sa s nimi hrať. Neskôr, keď som bola posadnutá dinosaurami, ukazovala mi, ako jemne archeológovia odhaľujú kostry dinosaurov v zemi. Doteraz zbožňujem spoznávanie historických pamiatok, keď cestujem po svete.
Pomohli vám mamine vedomosti pochopiť niečo z vašej vesmírnej aj pozemskej problematiky?
Naše profesie sa dopĺňajú v tom, že obe hľadáme neznáme veci. Mama pátra po stopách z našej minulosti a ja zas hľadám znaky toho, či by mohol život existovať inde vo vesmíre, a nás, ľudstvo, sa snažím dostať na iné planéty. Mama hľadí do minulosti a ja do budúcnosti. Spájame sa v prítomnosti. Máme plán, ako priamo prepojiť naše práce cez projekty vesmírnej archeológie. Cez to budeme môcť obe uplatniť naše znalosti pre spoločný cieľ.
A ako vám pomáha otcova profesia? Bude diplomacia potrebná, ak sa raz naozaj stretneme s mimozemšťanmi?
Medzinárodná spolupráca je pri príprave vesmírnych projektov a misií nesmierne dôležitá. Vďaka otcovi som sa naučila niekoľko jazykov, ale aj to, ako pripraviť spoločné projekty s inými národmi a kultúrami, zlepšila som si prezentačné schopnosti. Áno, určite diplomacia bude kľúčová pri stretnutí s mimozemšťanmi, ak k tomu raz dôjde. Momentálne môžeme len dúfať, že existuje mimozemský život aspoň vo forme extrémnych mikroorganizmov, ako sú tie, ktoré skúmam. Šance pre inteligentný mimozemský život sú omnoho menšie. Je však možné, že by sme raz mohli byť s nimi v kontakte. Nevieme však zatiaľ odhadnúť, či by to mohli byť kultivované bytosti. Otec mi je obrovskou oporou pri mojej práci. Mám totiž niekoľko prác, riešim veľmi veľa projektov a manažujem veľké množstvo ľudí. Otec má bohaté skúsenosti s ľudskými vzťahmi a výborný prehľad, takže s ním rada konzultujem niektoré situácie. Najviac si cením, že sa mi obaja rodičia snažia pomôcť, aj keď sa niekedy nachádzame na opačnom konci sveta a všetci máme plné ruky vlastnej práce.
Nesklamal vás v niečom vesmír? Dáva vám optimizmus alebo je niekedy aj skľučujúce poznať ho bližšie?
Nie, vesmír ma vždy fascinoval a naďalej je pre mňa zdrojom obdivu a nekonečného smädu po ďalších poznatkoch. Je pravda, že keď sa človek zamyslí nad tým, že sme len stvorenia na jednej planéte spomedzi miliárd iných planét vo vesmíre, cíti sa až bezvýznamný. O to väčšiu mám motiváciu snažiť sa o niečo prospešné pre ľudstvo.
Pri svojich výskumoch – napríklad na ľadovcoch – ste žili v nepohodlí. Aj na znášanie extrémnych podmienok vás pripravili doma?
Brata aj mňa rodičia veľmi dobre vytrénovali na pobyt v prírode. Brávali nás do rôznych národných parkov a väčšinu času sme kempovali. Spoznávali sme prírodné či kultúrne pamiatky, chodili na dlhé túry, či už s vlastnými ruksakmi, alebo ešte ako bábätká na otcových ramenách. Nešlo však len o výdrž v teréne. Skôr som si vďaka tomu vypestovala lásku k prírode. Doteraz cítim, že naozaj žijem, keď objavujem nové kopce, prírodné javy alebo si užívam západy slnka nad púšťou. Preto výskumná expedícia v Grónsku bola pre mňa skôr zážitkom ako nejakým bojom o prežitie – hoci to často skutočne boj bol. Áno, museli sme celý čas stanovať vedľa ľadovca, štverať sa skoro každý deň na ľadovec s ťažkým ruksakom a byť pripravení na útok ľadového medveďa! Ale len pri takejto práci má človek toaletu s výhľadom a „kanceláriu“, ktorú mu môže každý závidieť.
Prečo ste na mamu pyšná? Čím ju najviac viete potešiť? Aké chvíľky s ňou máte najradšej?
Mama je veľmi nadaná, a pritom je nesmierne dobrá, priateľská a skromná. Musela si v živote veľa vybojovať, a tým ma stále inšpiruje. Obaja rodičia sú, žiaľ, veľmi zaneprázdnení, takže sa im snažím rôzne pomáhať. Mama sa popri svojej práci vždy snažila starať o domácnosť, variť a tak. Preto ak stíham, pokúšam sa jej pomôcť aspoň s takýmito vecami, aby som ju potešila. Viem, že ju poteší, keď jej niečo prinesiem z mojich ciest v zahraničí, keďže ona vždy myslí na celú rodinu a nosí nám pekné darčeky. Myslím si, že pre nás obe je najkrajšie to, že vôbec môžeme nejaké chvíľky tráviť spolu. Som často v zahraničí, a keď som aj doma, málokedy môžem tráviť dostatočne veľa času s rodinou. Tie chvíle si potom užívam naplno, či už keď ideme niekde spolu na výlet, alebo keď sa výborne zo srdca porozprávame.
Vedeli by ste žiť na nejakej inej planéte, ako je Zem?
Myslím si, že áno. Je to ironické, pretože veľmi zbožňujem Zem – či už z prírodného, alebo kultúrneho hľadiska. Objavovanie inej planéty, napríklad Marsu, by však stálo za to opustiť Zem, možno aj jednosmerne. Spravila by som to, ale na staré kolená, keď už by som cítila, že som si to tu užila aspoň do značnej miery, ak nie úplne. Inak by som radšej uprednostnila spiatočné misie. Azda sa mi raz podarí na takej zúčastniť.
Dr. Michaela Musilová, MSCI
Narodila sa 11.10. 1988 v Bratislave. Študovala planetárne vedy na University College v Londýne a na California Institute of Technology v USA. Doktorát z mikrobiológie si dokončila na University of Bristol v Anglicku. Ako jedna z mála zakúsila, aké je to byť astronautom žijúcim na Marse. V roku 2014 totiž absolvovala simulovanú misiu na Marťanskej púštnej výskumnej stanici (Mars Desert Research Station) v USA a v roku 2017 sa na "Mars” opäť vrátila ako veliteľka celej misie. Svoj výskum extrémofilov robila na California Institute of Technology (USA), University College London (UK), University of Bristol (UK), Chiba University (Japonsko) a na iných miestach po svete. Získala tak isto výskumný grant pre prácu priamo v NASA Jet Propulsion Laboratory (USA), spolupracovala na viacerých projektoch Európskej vesmírnej agentúry (ESA) a aj pre Londýnske observatórium. Nedávno sa vrátila Slovensko, aby pomáhala rozvinúť slovenský vesmírny výskum a priemysel spolu so Slovenskou organizáciou pre vesmírne aktivity (SOSA), ktorej je predsedníčkou. Momentálne okrem práce v SOSA je prednášajúcou výskumníčkou pre International Space University a konzultantkou pre niekoľko zahraničných firiem, ako napríklad Mission Control Space Services Inc.
Margaréta o dcére: Viem, že Miška sa vždy vynájde
Ako si spomínate na narodenie dcéry Michaely?
Keď vidím a počúvam, čo moja dcéra robí, za akú cenu sebazaprenia, námahy a snaženia, vždy si spomeniem, že sa tieto vlastnosti u nej prejavovali už pri pôrode. S takou istou vytrvalosťou a neodbytnosťou sa drala na svet, hoci ja som sa už vzdávala. Mali sme už syna Maxíka, tak sme túžili po dievčatku a ja som aj hneď vedela, že to dievčatko bude. Obliekala som sa do ružova, pozerala som na samé krásne obrazy a sochy, aby sa aj moje dieťatko narodilo krásne. V piatom mesiaci tehotenstva sme boli na zájazde v Turecku, a keďže som archeologička, bol to pre mňa raj. Pamätám si najmä malého spiaceho amorka v archeologickom múzeu v Antalyi. Takého som zatúžila mať v náručí! Dcéra sa mala narodiť 10. 10. 1988 – tešila som sa tomu dátumu, pretože ja som narodená 7. 7., bratranec 8. 8., a tak som si myslela, že pribudne do rodiny ďalší člen so spárovaným dátumom. No v určený deň neprišli bolesti. Mala som prísť do nemocnice na Bezručovu ulicu. Do poslednej chvíle som pracovala. Odovzdávala som príspevok na archeologickú konferenciu, keď sa jedenásteho ráno predsa bolesti dostavili. Keď som prišla do pôrodnice, doktor mi odobral plodovú vodu, zistil, že je zakalená a ihneď musia vyvolať pôrod, inak sa dieťatko zadusí.
Takže Miška naozaj musela od začiatku bojovať. Čo rozhodlo, že to dobre dopadlo?
Doktori a sestričky ma vyzývali, že musím tlačiť, lenže po niekoľkých hodinách som bola už taká vysilená, že to jednoducho nešlo. Aj tlaky prestali, bábätko vraj malo šnúru otočenú okolo krku, robili so mnou všetko. Snažili sa dieťa dostať von vákuovou metódou, to nešlo, nakoniec zavolali odborníka na kliešťový pôrod primára Deáka. Takýto pôrod môže na dieťati zanechať doživotné následky. Našťastie bábätko sa nevzdávalo. Miška sa narodila presne o 12. hodine. Bolo to pre mňa najkrajšie dieťatko na svete, pretože okrem zlatého malého nošteka mala bohatú hrivu tmavých kučeravých vláskov, ktoré všetci obdivovali: dôsledok toho, že som počas tehotenstva jedla veľa ovsených vločiek. Miška si od narodenia prešla trápeniami, lekár mi po pôrode povedal, že nás pánbožko ochraňoval, dcéra bola v ohrození života. Možno už to bolo to znamenie – či už z vesmíru, alebo od Boha.
Bavíte sa s dcérou často aj o práci? Ukázalo sa, že výskum vesmíru je podobný archeologickému výskumu?
Zaujíma ma, čo moja dcéra robí, ona skúma na Zemi život možno podobný tomu vo vesmíre. Nerobí síce vykopávky, ale zaoberá sa tiež niečím neznámym. Práca archeológov je podobná práci kriminalistov, snažíme sa zo zlomkov nálezov artefaktov a odkrytých nálezových situácií rekonštruovať minulosť. Moja dcéra sa snaží pracovať pre budúcnosť. Robí vedecké výskumy s cieľom pomôcť budúcim generáciám pri dobývaní vesmíru. Máme však spoločné ciele, kde sa naše záujmy môžu pretínať. Volá sa to vesmírna archeológia – space archeology. Z vesmíru sa mapujú archeologické náleziská na Zemi. Keďže dcéra šéfuje organizácii, ktorá vypúšťa do vesmíru náš prvý satelit, môžeme jeho služby využiť pri mapovaní a hľadaní archeologických objektov.
Predstavovali ste si, že bude Miška archeologička a že jej odovzdáte svoje skúsenosti?
Nie, nepredstavovala som si u žiadneho z mojich detí, že bude archeológom. Nie je to lukratívne zamestnanie, pre človeka sa musí stať koníčkom. Chcela som, aby deti boli skromnými, ohľaduplnými, pozornými. S manželom sme ich od malička brávali na poznávacie cesty, či už po pamiatkach, alebo do prírody. Na základnej škole som Mišku zapojila do súťaže o pamiatkach svetového dedičstva UNESCO a o pamiatkach Bratislavy. Veľmi rada sa zapájala do rôznych súťaží, či už vedomostných, alebo talentových. Rada kreslila, tancovala, spievala. Ako škôlkarka, 4–5-ročná, chodila na klavír a na francúzštinu. Vtedy ju vybrali hrať a spievať do drobnej úlohy v Šulíkovom filme Záhrada práve kvôli jej znalosti francúzštiny. Miška je aj výborná plavkyňa a bežkyňa. Minulý rok si odbehla Londýnsky maratón.
Zaujíma sa Michaela aj o vašu prácu archeologičky? Čo najviac oceňuje z vašich výskumov?
Spoločných chvíľ máme len veľmi málo. Zúčastňuje sa s radosťou na rôznych aktivitách, ktoré organizujem, či už na poznávacích zájazdoch, napríklad po stopách Etruskov v Taliansku, alebo ako cyklistka na cyklotúrach v rámci Limes day. Je to taký 60-kilometrový okruh z Bratislavy do rakúskeho antického Carnunta a odtiaľ po trase pôvodnej rímskej cesty do Rusoviec-Gerulaty. Vtedy fotí a spolu so synom a s manželom mi pomáhajú pri organizácii. Z mojich výskumov oceňuje najmä objav rímskych architektúr na Bratislavskom hrade a zlatého keltského pokladu. Pomáha mi aj pri prekladoch do angličtiny, pretože je to jej druhá materinská reč.
Máte s dcérou podobnú povahu? Po kom zdedila odvahu ísť nevychodenými cestami?
S dcérou si veľmi dobre rozumieme, od malička sme ju všade brávali, prežívala s nami dobrodružstvá objavovania, či už kamenných pravekých menhirov a dolmenov v Bretónsku, alebo paleolitických jaskýň v oblasti Périgord vo Francúzsku. V USA celá rodina so mnou na cestách objavovala petroglyfy, skalné rytiny pôvodných obyvateľov Ameriky. Miška mi ich pomáhala objavovať, zakresľovať a dokumentovať. V každom národnom parku sa zapojila do programu malého ochrancu prírody Junior ranger a spĺňala podmienky na získanie rangerského odznaku. Prežívali sme spolu dobrodružstvá pri cestách po tzv. divokom západe. Jazdila na koni ako osemročná, raz sa s ňou v národnom parku Arches kôň splašil. Len som dúfala, že sa jej ho podarí zastaviť. Ona zachovala chladnokrvnosť a opratami ho dokázala ovládnuť. Keď sme robili výstup Grand Canyonu v Arizone, prenocovali sme na dne kaňonu, tak ona bola prvá hore, taká malá, a už vtedy preukázala neuveriteľnú výdrž a odvahu. Už ako dieťa bola odvážna a hlavne trpezlivo vždy znášala všetky útrapy cestovania. To jej zostalo dodnes, s priateľmi objavuje po Amerike to, čo sme spolu nestihli vidieť. Má to skrátka v krvi. Povahu má po oboch rodičoch, musím povedať, že našťastie zdedila po nás naše najlepšie stránky. Má výbornú pamäť, bola šikovná nielen v matematike, ale aj v humanitných predmetoch, hlavne v jazykoch. Ovláda ich niekoľko – angličtinu, francúzštinu, taliančinu, nemčinu, a má aj znalosti japončiny.
Ako vítate dcéru, keď prichádza z významného výskumu, ako nedávno, keď prišla „priamo z Marsu“? Varíte jej obľúbené jedlo?
Po dcéru idem vždy s radosťou na letisko. Miška má rada špenát so zemiakovými plackami a volským okom alebo kurací perkelt s haluškami. To jej vždy rada urobím, alebo aj polievky. Koláče nepečiem, pretože ani jedna z nás nechce pribrať, ale ak u nás niekto pečie koláče, je to práve Miška. Ja osobne rada varím, ale menej rada pečiem, ak aj niečo upečieme, väčšinu toho zje syn. Miška pečie vždy na Vianoce, vtedy na to má čas, používa pri tom recepty starej mamy. Ja robievam mousse au chocolat, ako čokoládovú penu radi nazývame jej francúzskym názvom, alebo horúce maliny s vanilkovou zmrzlinou.
Báli ste sa niekedy o Michaelu, keď bola v extrémnych podmienkach na výskume? Ako sa vtedy upokojujete?
Samozrejme, že sme sa o Mišku báli, ale hlavne sa bojíme, keď lieta z jedného kontinentu na druhý. Ja som vždy dôverovala jej schopnostiam vynájsť sa v každej situácii. Miška bola od malička skautkou, vyrástla takpovediac v lesoch, v stanoch a nemá problém improvizovať. Myslím, že väčšie obavy o ňu mal vždy manžel, napríklad sa bál, keď bola v Grónsku a hrozilo, že tábor napadne hladný ľadový medveď.
Ako sa cíti manžel obklopený vedkyňami?
Manžel aj ja sme obaja vedci v tzv. spoločenských vedách, on je pôvodným povolaním psychológ, zaoberal sa výskumom talentov, z čoho si aj urobil veľmi úspešnú kandidatúru a napísal dodnes citované práce ako napr. Talenty cez palubu. Až neskôr prešiel k diplomacii. Čiže vedeckej práci dobre rozumie a pomáha nám, keď treba. Ale aj naopak – Miška už od malička nadšene sledovala otcove expedície po stopách Štefánika na Mont Blanc a do Polynézie, ako aj po stopách Beňovského na Madagaskar. Teraz, keď on dokončuje knihu Skutočný príbeh grófa Beňovského (má vyjsť už v apríli), mu dokonca dávala cenné pripomienky.
Chceli by ste aj vy letieť do vesmíru?
Nie, po tom vôbec netúžim, som spokojná tu na Zemi, je tu toľko čo vidieť a spoznávať, že ma bolí srdce len pri pomyslení, že v živote už určite neuvidím všetko, čo by som chcela, ale snažím využiť každú chvíľu, aby bol život pestrejší.
Margaréta Musilová
Narodila sa 7. 7. 1959 v Bratislave. Vyštudovala archeológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Od roku 1984 pracuje v Mestskom ústave ochrany pamiatok v Bratislave. V rokoch 1996, 2002 a 2010 získala Cenu objav roka za unikátne archeologické nálezy (Františkánska záhrada, Rybárska brána, Bratislavský hrad). V roku 2003 jej za objav zaniknutých architektúr predbránia Rybárskej brány v Bratislave udelili cenu EÚ Europa Nostra. V roku 2010 vydala v spoluautorstve publikáciu Rímske pamiatky na strednom Dunaji. V roku 2015 ju zvolili za predsedníčku Slovenskej archeologickej spoločnosti, primátor Bratislavy jej udelil cenu za významný prínos pre dejiny Bratislavy a získala ocenenie za výstavu Etruskovia z Perugie. Absolvovala študijné pobyty v Ríme a v Carnunte. Hovorí viacerými jazykmi, hlavne nemecky, anglicky, maďarsky a taliansky.