Becker: Turecko po referende opäť kladie otázky, ktorým sa Európa vyhýba

Podľa profesora Joachima Beckera môže k riešeniu situácie viesť práve to, ak presne pomenujeme príčiny napätých vzťahov a príklonu spoločnosti k autoritatívnym tendenciám.

Foto: MILOŠ MILETIĆ / CRITICATAC.RO

Joachim Becker Profesora Joachim Becker.

Kedy ste boli naposledy v Turecku?
Dva mesiace pred referendom. Najčastejšie chodievam do Istanbulu. V tom období už bežala oficiálna kampaň. Na uliciach sa objavovali prvé veľké plagáty so slovom „Áno“ – „Evet“, v prospech zmeny ústavy a prechodu z parlamentného na prezidentský systém. Videl som aj prvé letáky, ktoré rozdávali ľudia na ulici a ktoré vyzývali nehlasovať za zmenu ústavy slovom „nie“. Rozdiel medzi obrovskými oficiálnymi plagátmi a malými papierovými letáčikmi veľmi jasne vypovedal o obmedzených možnostiach pre opozíciu a odporcov zmeny ústavy počas celej kampane. Očividné bolo aj to, že kampaň proti zmenám sa viedla najmä v konzervatív­nejších štvrtiach Istanbulu. To nie je samozrejmosť, pretože veľa konzervatívcov je v tesnom prepojení s Erdoganovou Stranou spravodlivosti a rozvoja (AKP). Priatelia mi hovorili, že aj v odboroch boli veľmi jednoznačne odhodlaní hlasovať za „nie“ autoritatívnemu prezidentskému režimu nie len ľavicovo orientovaní robotníci, ale aj mnohí ultranacionalis­tickí pravicovo orientovaní pracujúci. Už vtedy sa teda vyprofiloval zásadný rozkol v samotnom pravicovom tábore. Podľa mňa je výsledkom tohto rozkolu aj tesné Erdoganovo víťazstvo, pretože pravicové strany dostávajú obyčajne vysoko nad 60 percent hlasov, v referende to bolo len 51,4 percenta.

Aká atmosféra vládla v Istanbule?
Podmieňoval ju najmä strach a obavy. Ľudia si kládli otázku, čo všetko sa referendom sleduje, či sa počas neho bude opakovať násilie. Zastrašovanie bolo celkom bežné, v Turecku vládne výnimočný stav. Polícia je v uliciach od pokusu o prevrat v júli 2016, odvšadiaľ zmizli turisti, z pultov kníhkupectiev zmizli mnohé tituly. Šíria sa poplašné správy a vládne strach z udávania. Hlavne v univerzitnom prostredí kolujú reči, že ten alebo onen kolega či kolegyňa študovali v zahraničí, a mohli len preto, lebo boli napojení na Gülenovo hnutie. Pre vládu je toto hnutie prapôvodcom puču. Zväčša to tvrdia o tých, ktorí s náboženstvom a  Gülenovým hnutím nemajú nič spoločné. Takýmto spôsobom sa zhora umelo vytvára atmosféra podozrievavosti a nedôvery.

Čo je Gülenovo hnutie?
Niečo ako moslimský Opus dei, pravicovo orientovaná kádrová organizácia, ktoré bola silno zastúpená v štátnom aparáte. Ľudia z hnutia mali dlhodobo významné postavenie v polícii a bezpečnostných zložkách a zohrali nemalú úlohu v procesoch s ľuďmi považovanými za kritikov režimu, najmä z radov vojakov. Roztržka medzi Erdoganovým krídlom AKP a  Gülenovým hnutím mala o to väčšie následky, čím progresívnejšej povesti sa na rozdiel od Turecka teší toto islamské hnutie na Západe. Z vonkajšej perspektívy prívrženci hnutia Fethullaha Gülena rozvíjajú učenie o dobre – hizmet – podporujú náboženský dialóg, odmietajú terorizmus, podporujú nenásilie, vzdelanie, sociálnu spravodlivosť a rovnosť. V Turecku je to však konzervatívna sila.

Aké motívy majú tí, ktorí v referende volili za zmenu ústavy?
Do istej miery ich vláda presvedčila, že zmeny povedú k stabilizácii spoločnosti. Naplno ožil tradičný pravicový antiparlamenta­rizmus, podľa ktorého je práve pluralita príčinou všetkých problémov. Odvolávajú sa najmä na 90. roky, ktoré sa v Turecku niesli v duchu nestabilnej koaličnej vlády. Po druhé, mnohí drobní podnikatelia dostali bezprostredne pred referendom podporu od vlády v podobe mikroúverov. Podobným spôsobom si AKP získavala aj mnohých ľudí z nižších vrstiev, ktorí žijú najmä na predmestiach veľkých miest – pred referendom pre nich zaviedla mimoriadne výhodné zdravotné poistenie. Ďalšiu úlohu zohráva nacionalizmus. Hospodárska stabilita, vo volebných bojoch kedysi hlavná téma AKP, ustúpila do pozadia, a namiesto nej sa do popredia dostala idea veľkého národa. Táto téma sa teraz vtiahla do hry aj ako nástroj proti Európe.

Nacionalistická struna sa rozozvučala aj medzi Turkami žijúcimi v Európe. Mnohým nahnalo strach, že sú to práve oni, kto voľbou „áno“ v tureckom referende demonštroval nevraživosť voči únii.
AKP rozohrala silnú volebnú kampaň v zahraničí, najmä medzi Turkami žijúcimi v Rakúsku, Nemecku a Holandsku, aj napriek tomu, že je to podľa tureckých zákonov nelegálne. V Holandsku to bola zároveň súčasť volebného boja v parlamentných voľbách. Hlavným očakávaním bolo, že referendový zápas s ministrami z Turecka narazí na odpor v týchto európskych krajinách, čo sa aj stalo. Tým sa na scénu dostal obraz Európou utláčaných Turkov, čo malo ohlas najmä v tých nacionalistických kruhoch v Turecku, ktoré pôvodne chceli hlasovať za „nie“ a ktoré bolo pre AKP dôležité získať.

To isté asi platilo aj o voličoch v zahraničí.
V ich prípade si musíme uvedomiť, že ide už o druhú alebo tretiu generáciu Turkov, ktorí v týchto európskych krajinách žijú a napriek tomu nemajú ich štátne občianstvo. Zákon o štátnom občianstve je v Nemecku, Rakúsku aj Holandsku pomerne reštriktívny, dvojaké občianstvo bežne nie je povolené a k jeho získaniu vedú zložité a často veľmi nákladné kroky.

Kedy a prečo sa začala migrácia Turkov do západnej Európy a čo viedlo k ich stigmatizovaniu?
Prvá generácia zahraničných Turkov pochádza väčšinou z vidieka. Začali prichádzať ako gastarbeiteri začiatkom 60. rokov, čo súviselo s prudkým povojnovým priemyselným rozvojom a chýbajúcou pracovnou silou. Okrem Turecka išlo o krajiny ako Španielsko, Grécko, Maroko, Portugalsko či Juhoslávia. Pre prvých prisťahovalcov bola námezdná práca v Nemecku alebo Rakúsku napriek všetkým ťažkostiam cestou k sociálnemu vzostupu. Pre druhú a tretiu generáciu však už boli možnosti vzostupu veľmi obmedzené, v Rakúsku ešte viac ako v Nemecku. To sa týka najmä školstva, problémov s uplatnením sa na trhu práce a podobne. Rozdiely v integrácii Turkov v Nemecku a Rakúsku sú viditeľné napríklad aj na tom, že politická reprezentácia Turkov v nemeckej Spolkovej rade je silnejšia ako v rakúskej Národnej rade. Ďalší faktor je ten, že tradičný odpor voči cudzincom v krajinách strednej a západnej Európy sa najsilnejšie vyprofiloval proti moslimom. Na pracujúcich sa najskôr nazeralo ako na „Turkov“, teraz len ako na „moslimov“, bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú veriaci. Takýto pohľad už zďaleka nepropagujú len krajne pravicové nacionalistické strany ako FPŐ v Rakúsku alebo AfD (Alternatíva pre Nemecko), ale široké kresťanskodemo­kratické kruhy. Navyše, keď je nejaká skupina obyvateľstva dlhodobo stigmatizovaná, postupne si túto pozíciu osvojí a začne ju sama inštrumentalizovať.

Dá sa úspech referendovej kampane v Nemecku pripísať aj tejto stigmatizácii?
Určite to zohralo úlohu. Najvyššie úspechy mala AKP v zahraničí v Belgicku, potom v Rakúsku a Holandsku. V Nemecku podporilo zmenu ústavy percentuálne oveľa menej ľudí, takmer o desať percent menej ako v Rakúsku. Súvisí to čiastočne aj s tým, z akej spoločenskej vrstvy a geografickej oblasti tureckí imigranti pochádzajú. Vo Švajčiarsku žije napríklad veľa Kurdov alebo členov náboženských menšín, povedzme alevitov, čo je náboženská skupina šiitskej vetvy islamu. Odrazilo sa to aj na tom, že zväčša hlasovali za „nie“. No len časť nemeckých Turkov má turecké štátne občianstvo a výsledky referenda v Nemecku preto podľa mňa nie sú reprezentatívne. Časť z nich má nemecký alebo rakúsky pas. Skupina ľudí s tureckým pôvodom je v európskych krajinách veľmi heterogénna. Zahŕňa tureckých ultranacionalistov rovnako ako ľavicovo orientovaných Kurdov. Mylná je aj predstava, že ide len o sociálne vylúčené osoby.

V samotnom Turecku sú vypuklé najmä rozdiely medzi mestami a vidiekom, prípadne veľkomestami a malomestami.
To je povážlivé pre samotnú AKP, pretože tá mala spočiatku úspech najmä v Istanbule a Ankare. Samotný Erdogan odštartoval svoju kariéru ako primátor Istanbulu. V týchto mestách však bola najsilnejšia infraštruktúra kampane proti ústavným zmenám a najmä tí obyvatelia, ktorí sú v mestskom živote etablovaní dlhodobo, hlasovali za „nie“. Čo je však ešte zaujímavejšie, za „nie“ hlasovali aj ľudia v konzervatívnych predmestiach Istanbulu, napríklad v Üsküdare. Naopak, neprekvapí, že v tradične opozičných regiónoch na juhu a na západe krajiny a na kurdskom juhovýchode prevládlo „nie“. Napriek tomu, že tam kampaň za „nie“ vonkoncom nebola možná: Štruktúry ľavicovej, antinacionalis­tickej Ľudovo demokratickej strany HDP boli zničené, takmer všetci starostovia boli zosadení, vedenie miest podrobené centrálnej štátnej kuratele, mnohí členovia a členky HDP sú vo väzení. Erdoganova AKP jednoznačne vyhrala vo svojich tradičných baštách v centrálnej Anatólii a na pobreží Stredozemného mora.

Foto: SITA/AP

ankara, erdogan, turecko Podporovatelia prezidenta Erdogana v Ankare. Vláda ich presvedčila, že zmeny povedú k stabilizácii spoločnosti.

Stranu AKP Západ dlho vnímal ako demokratizačnú silu. Ako a kedy nastala zmena?
AKP bola prvý raz zvolená v roku 2002 v reakcii na ťažkú hospodársku aj zahraničnopolitickú krízu. V štátnom aparáte mala slabú pozíciu. Usilovala sa posilniť si ju najmä vytváraním pomerne širokých aliancií, hľadala podporu medzi liberálnou inteligenciou a pokúsila sa do armády a justície znovu zaviesť kemalistický establišment. To sa dalo dobre prepojiť s perspektívou vstupu do EÚ. Prípravné prístupové rokovania potom od roku 2005 vláda využívala na inštitucionálne zlepšenie svojho postavenia. Po ústavnom referende v roku 2010, po ktorom ustúpil význam armády do úzadia, AKP však svoj vplyv rozšírila. Paralelne s tým strana pritvrdzovala politiku. Pretŕhala spoluprácu s liberálnymi partnermi a napokon dospela k roztržke s kemalistickým establišmentom aj Gülenovým hnutím.

Výrazný faktor v radikálnom prechode AKP k autoritarizmu je zahraničná politika AKP, obzvlášť zainteresovanosť vo vojne v Sýrii.
Prinajmenšom v prvých rokoch nemala AKP žiadne problémy so susedmi. Vzťahy so Sýriou sa zlepšili a Erdogan s Asadom vystupovali ako priatelia. Udalosti roku 2011 a tzv. arabskej jari však viedli k zmene zahraničnej politiky AKP. Strana v udalostiach videla príležitosť vyprofilovať sa ako hlavná sila regiónu a upevniť svoje ideologické stanovisko. Ideologicky najbližšie je Erdoganovej strane v arabských krajinách Moslimské bratstvo. AKP sa rozhodla zasiahnuť do konfliktu v Sýrii a keď Bašár Asad viac nebol ochotný pristúpiť na ďalšie ústupky voči Moslimskému bratstvu, začala podporovať náboženské skupiny v Sýrii. Najprv Moslimské bratstvo, neskôr aj iné radikálne islamské skupiny. Turecko sa tak stalo krajinou, ktorá poskytovala podporu islamistom v Sýrii aj v Iraku. Predávali do Turecka napríklad ropu a nakupovali rôzny iný tovar. Nie je celkom jasné, ku ktorým skupinám presne putovali z Turecka zbrane. Napokon však títo radikáli v Sýrii, ktorých do veľkej miery vyzbrojoval Západ, Saudská Arábia a Katar, neboli až takí úspešní, ako si to Erdogan predstavoval.

Turecká vláda nepočítala ani s tým, že Asadova vláda stiahne svoje sily z kurdských území na hraniciach.
Vznikla tak situácia, že ich do veľkej miery zaujali ľavicové kurdské sily. Tieto sily spolupracujú s turecko-kurdskou Stranou kurdských pracujúcich (PKK). To je pre tureckú vládu nočná mora. Úspech ľavicových Kurdov v Sýrii znamenal aj ich posilnenie voči tzv. Islamskému štátu a aj v Turecku narástlo kurdské sebavedomie. Politika tureckej vlády je voči Kurdom premenlivá a taktická. Až do roku 2015 sa dokonca hovorila o urovnaní konfliktu v Kurdistane. Návrhy tureckej vlády boli veľmi obmedzené, najmä pokiaľ išlo o nadobudnutie lokálnej autonómie. Rozhodujúce pre tieto vzťahy je však to, že Kurdi dali v referende jednoznačne najavo, že pre nich výkonná prezidentská moc neprichádza do úvahy. Vylučuje viac práv pre Kurdov. Od roku 2015 sa vzťahy opäť natoľko vyhrotili, že sa krajina ocitla takmer na prahu občianskej vojny. Silové riešenie kritizovali mnohí vysokoškolskí pedagógovia a pedagogičky a vyzývali na politické riešenie. Týchto následne Erdogan v televíznom vysielaní ostro napadol, po čom nasledovalo masové prepúšťanie. Tlak na univerzity je veľmi silný, dosiaľ bolo prepustených asi päťtisíc osôb. Nejde len o údajných prívržencov Gülenovho hnutia, ale najmä o liberálne orientovaných intelektuálov.

Čo robia?
Prakticky všetci sú bez práce, pomáhajú im príbuzní. Niektorí odišli do zahraničia, kde akademicky ďalej pracujú. Spolupracujú napríklad so vzdelávacími odbormi, ktoré ich aj podporujú. Pokiaľ je to možné, proti prepusteniu sa odvolali. Obzvlášť v dramatickej situácii sú novinári, za mrežami je ich okolo 150. Prakticky všetky médiá sú v rukách AKP vrátane novín, s výnimkou troch denníkov. Bežne sa blokujú internetové stránky. To takisto ovplyvnilo mimoriadne nerovnomerné podmienky predreferendových kampaní pre provládne a protivládne sily. Väčšina uväznených novinárov nemá na konte väčší hriech ako „urážku prezidenta“, v kontexte čoho vyznieva Erdoganovo úsilie o zavedenie trestu smrti povážlivo.

Môžeme očakávať exodus intelektuálov?
To sa už do istej miery stalo. Ich hlavným centrum je Berlín a najnovšia vlna spolupracuje s tými, ktorí sa do exilu utiahli už dávnejšie. Nie sú to však len intelektuáli, ale aj mnohí manažéri, ktorí za takýchto podmienok nechcú žiť v Turecku. Tí, ktorí ostávajú, sa usilujú politicky angažovať a mnohí spolupracovali aj na kampani proti zmene ústavy. Hovoria hlavne o potrebe slobody tlače, sociálnych a menšinových práv, práv žien a podobne.

Ako sa zmenila hospodárska situácia? Čoho sa ľudia najviac obávajú?
Ľudia mi veľmi jasne formulovali obavu z návratu represívnych opatrení. Treba si však uvedomiť aj to, že volebná základňa AKP má tendenciu zmenšovať sa a strana sa v zahraničnej politike izolovala. Vzťah s EÚ je zlý, vzťahy s Ruskom sú komplikované, podobne ako aj s Čínou, vzťahy s mnohými arabskými krajinami, najmä s Egyptom, sú takisto zlé. Turecko je závislé od zahraničného kapitálu. Ten po dlhé roky zabezpečoval stavebný boom, rozvinula sa infraštruktúra a veľmi sa rozšírila spotreba na úver. To sa však zmenilo. Turecké firmy ostali zväčša zadlžené, turecká líra v posledných dvoch rokoch výrazne klesla. Za takýchto okolností má vláda problémy financovať nové projekty v infraštruktúre, napríklad tretie letisko pre Istanbul. Založila štátny holding, ktorého hlavným zmyslom je fungovať ako záruka pre pôžičky zo zahraničia, z ktorých mnohé sú krátkodobé. Základné potraviny radikálne zdraželi, stúpla nezamestnanosť. V oblastiach, pre ktoré bol najdôležitejší turizmus, je úpadok ešte hmatateľnejší. V Istanbule, ktorý patril medzi najnavštevovanejšie mestá sveta, dnes turistu prakticky nevidíte, prestali tam chodiť aj návštevníci z arabských krajín.

Aký dosah môže mať autoritatívny režim na postavenie žien?
AKP veľmi vedome pre svoju politiku aktivizovala ženy, ktoré dostali isté možnosti postupu v rámci konzervatívnej politiky. Ich úloha je najmä v námezdnej práci alebo isté práce vykonávajú za mzdu v domácnosti, napríklad šitie. Štát na to dokonca ponúka vzdelávacie kurzy. Zmenila sa však aj každodenná podoba vzťahov medzi mužmi a ženami. Aj v konzervatívnych štvrtiach je dnes pomerne bežné vidieť páry vodiť sa za ruky. AKP, samozrejme, má v záujme trvať na tzv. tradičných úlohách, ale nezachádza tak ďaleko, aby zakazovala ženám vyjsť na verejnosť. Napriek konzervativizmu je postavenie žien v Turecku v porovnaní s niektorými arabskými krajinami skutočne výrazne lepšie.

Turecko sa v Európe považuje aj za „hradbu“ voči utečeneckým vlnám z vojnou zmietanej Sýrie.
Myslím si, že utečenecká „hrozba“ sa v súvislosti s komplikovanými vzťahmi s Tureckom preceňuje. Utečenecká otázka sa v Turecku otvorene dlho nediskutovala, hoci utečencov boli v Turecku stovky tisíc. To sa zmenilo až v roku 2015. Mnohí sú činní v neformálnom sektore, len relatívne malá časť žije v táboroch. Veľmi pomaly sa mení situácia s dostupnosťou škôl pre sýrske deti, Sýrčania majú obmedzený prístup k pracovným možnostiam, hoci sa to zlepšilo. Väčšina z nich bude chcieť podľa mňa ostať v Turecku, pretože prinajmenšom spoločenské prostredie pre nich nie je také cudzie ako v západnej Európe. Pre Turecko tak vzniká realita novej menšiny, aj v jazykovom zmysle slova, na dolnom konci sociálneho rebríčka. Pre AKP sa môže vyvinúť nová situácia aj preto, že veľa Sýrčanov žije v kurdských oblastiach.

Čo znamená posilnená Erdoganova pozícia pre vzťahy s EÚ?
Turecká vláda bude aj naďalej používať európsku kartu. Európska únia však vzťahy s Tureckom veľmi dlho kládla na druhú koľaj a vyhliadky na vstup mu nikdy neprestala sľubovať. Prístupové rokovania sa rozbehli v roku 2005, čo sa však zmenilo nástupom Nicolasa Sarkozyho vo Francúzsku a Angely Merkelovej v Nemecku, ktorí boli proti. Turci žijúci v Európe možno prejavili väčší príklon ku konzervatívnemu smerovaniu, ale do veľkej miery je to podmienené nárastom nevraživosti, s ktorou sa musia konfrontovať v každodennom živote. V súčasnej situácii bude Európa nútená voľky-nevoľky reflektovať svoj doterajší vývoj vzťahov s Tureckom.