Odkedy vás fascinujú autá a motoristické súťaže?
Mal som asi šesť rokov a so svojím bratom som bol na filme Le Mans so Steve McQueenom. Sedeli sme v prvom rade kina Luna, plného do prasknutia, a ja som sledoval plátno takmer bez dychu. Odvtedy ma to nepustilo. Otec ma začal brávať na automobilové preteky v Ostrave, potom prišiel slávnejší okruh Havířov-Šenov, neskôr preteky do vrchu Ecce Homo Šternberk. V dvanástich sa mi splnil obrovský sen – okruh v Brne. V osemnástich som už sám, s batohom, vyrazil na autodróm do Mostu. Mal som šťastie, že táto láska sa stala aj mojou profesiou. Je to stále rovnaká, ak nie väčšia, radosť. Teraz sa rozbieha nová sezóna a ja sa takto trasiem, čo sa nemôžem dočkať.
Rád jazdíte autom?
Rád, ale nie som žiaden pretekár, šoférujem tak plážovo. Ak si môžem vybrať, dám prednosť vlaku. V aute počúvam hudbu a posledné kilometre pred cieľom si spievam a rozcvičujem ústa na komentovanie.
Do akého auta sa pri svojej výške zmestíte?
Do každého. Aj do malého, ale v tom prípade už za mnou nesmie sedieť nikto iný. Kedysi som mal niekoľko áut značky Lada. Keď som si sedadlo posunul dozadu, hlavu som mal v zadnom okne. Takmer som na diaľnici spôsobil niekoľko búračiek prekvapených vodičov.
Ovplyvnila vás priemyselná Ostrava, v ktorej ste vyrastali?
Celé detstvo som strávil v Ostrave a žijem tam dosiaľ, aj keď momentálne v ostravskom okrese Vratimov. Vyrastal som v časoch priemyselného boomu tohto mesta, keď všetko naokolo horelo a dymilo. Všade boli uhoľné šachty a chlapi – baníci – chodili s očami pomaľovanými od uhlia. Aj vďaka tomu mám dnes vzťah k industriálnemu štýlu.
Boli ste už v detstve kreatívny?
Trochu áno. Už ako malý chlapec som si kupoval hrubé notesy a robil som z nich knihy. Lepil som do nich fotky z časopisov a neskôr aj svoje. K nim som písal texty čínskym perom.
Máte ich niekde odložené?
Prvú som písal ako desaťročný. Bola o mojom hrdinovi, pretekárovi Zdeňkovi Vojtěchovi a Břetislavovi Engem. Keď som sa s nimi neskôr stretol, venoval som im ju. Po tom, čo Zdeněk zomrel, mi jeho syn Štěpán sľúbil, že sa knihu pokúsi nájsť. Zatiaľ sa to však nepodarilo. Ostatné sa tiež niekde stratili.
Pred časom sa vám stal úraz, chodíte o barlách. Dá sa s nimi aj fotiť?
Pošmykol som sa na ľade a roztrhol som si hlavný stehenný sval nad kolenom. Kamarátka mi povedala, že viem ešte aj to, kedy mám spadnúť. Úraz sa mi stal v januári a museli ma operovať. Teraz, keď začínam komentovať, som už na tom výrazne lepšie. Začínam aj fotiť, čo bolo trošku komplikovanejšie, pretože môj štýl je trochu akčnejší a často fotím práve na kolenách.
V médiách ste od roku 1992. Čo ste robili dovtedy?
Svoje fotky a texty som ponúkal miestnym novinám už počas strednej školy. Mapoval som najmä hudbu a automobilové preteky. Po škole som chvíľu pracoval ako automechanik, jazdil som autobusom, a zároveň som sa stále naplno venoval svojej vášni. V marci 1992 mi Ostravský večerník ponúkol miesto redaktora a v máji som dostal ponuku z Mladej fronty Dnes. Keďže rozširovali aj mimopražské redakcie, hľadali reportérov a fotografov. Podmienkou nebola vyštudovaná žurnalistika, ale talent a vášeň. A tak so mnou v Ostrave nastúpil aj banský či poľnohospodársky inžinier a bol medzi nami aj sústružník. Naučil som sa tu viac ako na štyroch vysokých školách.
Spomeniete si na prvú fotku uverejnenú v novinách alebo v časopise?
Je z roku 1986, fotená na negatív. Zachytáva horiace auto, z ktorého sa pretekár Klaus Ludwig, v tom čase absolútna jednotka, pokúša vyjsť von. Keď som pripravoval knihu Racing'n'Roll, vedel som, že tam musí byť, ale netušil som, kde ju mám hľadať. Okrem iného som totiž bordelár a asymetrik. Nakoniec som ju našiel a dal preskenovať.
Ako vznikla?
Mal som sedemnásť rokov a prvý raz som bol na Intersiere Most, v tom čase vlastne druhej lige majstrovstiev sveta Endurance. V tom čase takmer bez peňazí som mal na celý víkend tri kinofilmy. Vtedajší mostiansky tlačový šéf pán Trousil pochopil, že som magor, a na preteky v Moste som dostal visačku press, hoci som v tom čase s novinami ešte nič nemal. Tak to pokračovalo aj v ďalších rokoch. Najmä v Brne, kde bol rovnako láskavý pán Vladimír Havránek. Chcel som sa mu odvďačiť, a tak som mu nosil svoje fotografie. „Takých fotiek, na ktorých ide auto, mám plné skrine. Čo s tým budem robiť? Keby si vyfotil nejakú hviezdu, ako na štarte pleskne pekné dievča po zadku alebo ako ide pretekár čurať k tribúne tesne pred štartom,“ povedal mi a to ovplyvnilo všetko, čo robím aj dnes. Keď fotím, sledujem všetko okolo seba.
A čo sa udialo v tom Moste?
Všetky tri filmy som mal už vyfotené a z balkóna veže som sledoval posledné kolo pretekov, keď zrazu Ludwigovo Porsche 956 Turbo Joest na prvom mieste začalo dymiť a potom horieť. Prvá emócia kričala: Vyskoč, lebo umrieš! Potom sa však vo mne zobudilo niečo novinárske a povedal som si, že na poslednom filme by mohlo byť ešte jedno políčko…
…ale nemuselo. Nie vždy sa na 36-obrázkovom filme našlo miesto pre 37 políčko.
V tom prípade by sa film mohol roztrhnúť a prišiel by som o tretinu fotiek. Skúsil som to. Na starom Zenite som opatrne natiahol spúšť a vyšlo to na milimeter. Fotku, ktorá vznikla, som zväčšil a dával svojim kamarátom. Prišli dlhé zimné večery a ja som si listoval vo svojich relikviách, motoristických časopisoch, ktoré mi dali zahraniční pretekári. A rozhodol som sa poslať svoju fotku do nemeckého časopisu Rallye and Racing. Asi o mesiac a pol som dostal list zo Živnobanky v Brne. Oznamovali mi, že vydavateľstvo Axel Springer Verlag mi poukazuje štyridsať mariek. Dostal som vtedy 111 bonov.
Za to už boli v Tuzexe rifle…
Teraz som to chcel povedať. Svojej vtedajšej slečne som kúpil blúzku a sebe nohavice.
Foto: Slovart
Pamätáte si všetky svoje fotky?
Tie hlavné asi áno. Mám dobrú pamäť a využívam ju aj pri komentovaní. Keď mi vydavateľstvo ponúklo možnosť urobiť knihu, zobral som vidly a začal som prehrabávať celý svoj život. Hneď som vedel, čo tam chcem mať. Vydavateľ mi nedal žiadne obmedzenia, a ja som sa rok hral – vyberal som fotky a písal ich príbehy.
Ako sa navzájom dopĺňa fotografovanie a komentovanie?
To, že som zároveň komentátorom aj fotografom, je neuveriteľná pomôcka. Keď v televízii komentujem preteky z miesta, kde som bol predtým ako fotograf, mám obrovskú náruč zážitkov, skúseností a informácií, ktoré môžem pri mikrofóne použiť. Napríklad traťoví maršali sú studnice príbehov.
Aj vďaka tomu verne opisujete atmosféru okruhov…
Ako mladý chlapec som v televízii sledoval Cenu Slovenska, ktorá sa jazdila v Piešťanoch. Veľmi som sa tam chcel dostať, ale podarilo sa mi to až v roku 2007. Prišiel som tam už ako fotograf, a hneď mi do oka udreli koľajnice, vedúce pozdĺž okruhu. Bol som prekvapený. Ako je možné, že som to nikdy nevidel v televízii, na žiadnej fotke a nikdy som o tom nečítal? Od prvej chvíle som túžil vyfotiť pretekárske auto spolu s idúcim vlakom. Veď kde inde sa dá také niečo vidieť? Celý víkend som fotil a jedným okom stále sledoval, kedy pôjde vlak. Keďže ich tade až toľko nejazdilo, pomaly som sa s tým záberom lúčil. Až pri poslednom kole sa zrazu Mercedes DTM, najlepšie auto, ktoré tam bolo, vynoril na rovine a… Urobil som dva zábery, jeden je v knihe.
Na okruhu si pre dobrý záber nájdete miesto. Aké to bolo na Rallye Dakar, kde ani pretekári nemajú tušenie, kedy budú na ktorom mieste?
Ako akreditovaný fotograf som sa presúval polopretekárskym autom a mal som k dispozícii všetky navigačné systémy ako pretekári. V noci som si urobil plán, a na druhý deň som improvizoval. Buď sa mi to podarilo, alebo nie. Našťastie, vždy som niekde pretekárov zastihol. Keďže som Dakar jazdil ako tímový fotograf, mojou prvoradou úlohou bolo fotiť tím a potom nájsť niekde nejakú wifinu. Ak nebola v hoteli ani v krčme, fotky som posielal cez satelit, ktorý mi požičali zahraniční kolegovia. Samozrejme, zadarmo to nebolo.
Fotky v knihách o Dakare aj najnovšia publikácia Racing'n'Roll sú čiernobiele. Farba vás ruší?
Fotky z Dakaru bývajú priveľmi farebné, a mne sa to nepáči. Čiernobielu mám najradšej, hoci fotím aj na farbu.
Čo majú spoločné fotky z motoristického sveta s divadelnými, filmovými a koncertnými, ktorým sa tiež venujete?
Úplne všetko. Emócie, rýchlosť, napätie, vôňu, dynamiku. Zastávky jazdcov v boxe sú hudobným predstavením, je to balet mechanikov. Je jedno, či fotím najhlasnejšie kapely, ako je Megadeth, alebo som v boxoch svetových pretekov a autá hučia ako cirkulárky. Chcem počuť každý jeden zvuk, a aj preto nikdy nepoužívam ochranné slúchadlá. Na hudobnom festivale Colours of Ostrava má tretina fotografov v ušiach štuple…
Nie je vám ľúto, že keď práve komentujete, nefotíte a naopak?
Fotoaparát aj mikrofón sú absolútne rovnocenné lásky. Keď komentujem, fotenie ma vôbec netrápi a naopak. Keď však idem komentovať, foťák mám vždy pri sebe. Nie preto, aby som narúšal komentátorský výkon. Som dušou reportér, a nikdy neviem, čo sa prihodí.
Nosíte fotoaparát stále pri sebe?
Takmer stále. Nie preto, aby som naháňal kariéru. Som chodec života a pozorujem, čo sa deje okolo mňa. Pokúšam sa to zaznamenať. Keď som sa raz vracal vlakom z Prahy, na stanici som si kúpil film L.A. – Prísne tajné s Kevinom Spaceym. Dal som si slúchadlá, objednal som si biele víno a užíval som si. Zrazu sme nečakane zastali a dlho stáli. Dozvedel som sa, že je to pre poľadovicu, a nikto nevie, ako dlho to bude trvať. Mali sme obrovské šťastie, že sme zastavili na stanici Česká Třebová. Vyšiel som s cigaretou na perón a takmer som sa zabil. Všade bol ľad, ale ja som vedel, že sa začína príbeh. Trvalo 26 hodín, kým som sa dostal do Ostravy. Fotky, ktoré som urobil, som dal hneď na sociálnu sieť. Keďže mám medzi priateľmi aj mnoho ľudí z brandže, volali mi z Reflexu, Mladej fronty Dnes, že majú o ne záujem. Zo staničnej krčmy v Olomouci som si urobil improvizovanú redakciu a fotky som začal posielať…
Máte už záber svojho života?
Podľa toho, ako dlho život potrvá. Z motoristického sveta je z tých naj fotka Michaela Schumachera bozkávajúceho ferrari. Z akcie, keď sa prvý raz lúčil s formulou 1. Hoci to neboli preteky, bolo tam obrovské množstvo ľudí, lebo Taliani ho milovali a milujú dodnes. Okolo mňa padali parašutisti, predo mnou boli krásne dievčatá, a počas toho, ako som lakťami udržiaval pozíciu medzi stopäťdesiatimi fotografmi, sa to stalo. Michael, ktorý nikdy nedával najavo emócie, dal jedinú, ale poriadnu, pusu svojmu ferrari. Bola to sekunda. Jeden jediný záber. A hoci na prednáškach študentom prízvukujem, aby sa po zábere nepozerali stále na displej, lebo to zdržiava a degeneruje, v tej chvíli som to urobil a povedal som si: Ty vole, asi áno.
Aká dôležitá je pre fotografa predvídavosť?
Hrá obrovskú rolu. Mám šťastie, že mám v sebe akési radary. Na ľudí, na prostredie, na moment. Niekedy sa mi dejú zvláštne veci. Okrem bežnej predvídavosti, ktorá mi hovorí, že za tou zákrutou sa môže niečo stať, cítim niečo navyše. Vnímam, že sa niečo deje, a keď zodvihnem hlavu, uvidím to. Tak vznikol záber z balónového lietania v Ostrave. Bola to nádherná akcia, na ktorú som sa tešil, lebo aj ja som mal letieť balónom. Na mieste bolo veľké množstvo ľudí, revalo súkromné rádio, rodičia kričali na svoje deti, no maglajz. Zrazu som zazrel dve malé deti, ako podliezli balón a ich telá vytvárali siluety vo svetle. Nemal som veľa času. Vedel som, že každú chvíľu sa objaví nejaká plecnatá gorila a tie deti z balóna vyženie. Okamžite som išiel na kolená a stihol som tri fotky.
Ak nefotíte na kolenách, je vaša dvojmetrová výška výhodou?
Pri fotení musím ísť často k zemi. Preto sú všetky moje nohavice odraté, prasknuté a v lepšom prípade len špinavé. Výška je výhodou pri veľkých festivaloch, ako sú Colours of Ostrava alebo Pohoda. Hlavné pódium býva vysoké a kolegovia s priemernou výškou nemajú šancu. Mne sa stačí postaviť na špičky.
Sú hranice, ktoré pri fotení neprekročíte?
Hranice sú veľká, samostatná téma. Každý má v sebe nejaký filter. V tejto súvislosti sa mi vynára fotka z prvej knihy, ktorá vznikla počas Veľkej noci v Bazilike vo Frýdku-Místku. V tom čase som bol ešte zamestnaný v novinách, pre ktoré som išiel fotiť. Bolo krásne počasie, prebiehali obrady, ale stále to nebolo ono. Zrazu som sa pozrel dovnútra kostola, z toho obrovského svetla do tmy. Uvidel som mladú paniu držiacu v náručí malé dievčatko so sviečkou. Vyzeralo ako z rozprávky a jej mama mala krásny profil tváre. Išiel som dovnútra a keďže nepoužívam blesk, nastavil som dlhý čas a začal som fotiť. Asi pri druhom obrázku som si povedal: Straka, veď ty ich rušíš! Veľká noc, kostol, intímna chvíľa. Opýtal som sa panej, či jej neprekáža, že ju fotím. Dovolila mi pokračovať, ale len tá prvá fotka mala pre mňa cenu. Je ako namaľovaný obraz.
Nepoužívate blesk ani statív, ako je to s upravovaním fotiek?
Nikdy som nemal, nemám a nebudem mať Photoshop. Používam jednoduchý program českej firmy. S fotkou urobím len to, čo by som urobil v tmavej komore – orez, upravím kontrast, svetlo a tiene. Je mi až fyzicky zle, keď sa dozvedám, čo robia kolegovia s fotkami. Nie v umelom svete reklamy, ale pri reportážnej fotke. Pred pár rokmi, keď editori známej agentúry prišli jednému fotografovi na to, že vyretušoval batoh z originálnej vojnovej fotografie, okamžite ho vyhodili. Ako autor by som na fotke nikdy nič nezmenil. Buď sa mi to podarí, alebo nie. Fotka buď je, alebo nie je.
V dnešnej dobe smartfónov je fotografom takmer každý. Dá sa ukradnúť štýl?
Dá, ale po čase sa to ukáže. Na svojich prednáškach a workshopoch po celej republike otvorene hovorím, ako fotím. A potom na sociálnej sieti zrazu vidím fotky iných autorov, ktoré vyzerajú, akoby som ich robil ja. Neprekáža mi to, je to vlastne milé…
Martin Straka
Martin Straka sa narodil 18. októbra 1967 v Ostrave. Je televízny komentátor a novinár, patrí k renomovaným fotografom na voľnej nohe. V médiách začal pracovať v roku 1992. Najprv pôsobil v Ostravskom večerníku, odkiaľ odišiel do ostravskej redakcie MF DNES, pre ktorú pracoval jedenásť rokov.
Foto: Ivan Majerský, Pravda