Věra Sosnarová: Prežila som peklo na konci sveta

Narodili ste sa v roku 1931. Aké ste mali detstvo?

Otca som poriadne nepoznala. S matkou sa rozviedol, keď som mala tri roky. Bol československý legionár, ktorý si ženu priviedol z Ruska. Od roku 1920 žili v Brne. Po rozvode ma otec nechal mame a so sebou si zobral moju o desať rokov staršiu sestru. Matka si našla nového muža.

Aký bol?

Úžasný. Správal sa, akoby bol môj vlastný. V mojom prípade hovorievam, že otec nie je ten, kto dieťa splodil, ale ten, čo ho vychováva. Matkin priateľ bol môj zlatý otecko. Bohužiaľ, dostal tuberkulózu. Zomrel štrnásť dní pred narodením mojej ďalšej sestry, ktorá sa volala Naďa. Mama s dvoma malými dcérami si ťažko hľadala prácu. Musela som pomáhať s obživou už vo veľmi mladom veku.

Ako?

Sedemročná som chodievala zo školy k sedliakovi. Upratovala som pod kravami, pásla som kozy. Za odmenu mi dával zemiaky, kapustu, občas masť do hrnčeka. Žili sme v biede, ale chvalabohu sme prežili. Stratili sme však strechu nad hlavou.

Prečo?

Nejaký čas po rozvode prišli príbuzní môjho biologického otca a predali dom, v ktorom sme bývali. Vyhodili nás. Prvý týždeň sme spávali pod mostom. Potom našťastie poštár na bicykli, ktorý poznal matku, povedal, že prezident Masaryk dal postaviť drevené domy v kolónii v Slatine na východnom okraji Brna. Choďte, môj brat tam robí starostu, odvolajte sa na mňa, poradil poštár. Aj sa stalo. Dostali sme jednu izbu s pieckou. Mali sme platiť dvadsať korún, ale starosta ich odpustil, lebo videl, že sme bez peňazí. Zase som pomáhala tak, že som chodila k sedliakovi a ešte som aj žobrala. Bieda a hlad sú zlé veci, ale neskôr boli osožné ešte vo väčšom nešťastí.

Zrejme sa už v spomienkach presúvate do gulagu.

Áno. Tí, čo predtým žili v hojnosti, v zajatí rýchlo pomreli. My, naopak, dovtedy s málom jedla a celkovo zvyknutí na chudobu, sme sa dostali na Sibír už odskúšaní ťažkým životom. Bieda nebola pre nás ničím novým. Stačí, keď si napríklad spomeniem na školu.

Konkrétne?

Deti bedárov sedeli v zadných laviciach, tie z majetných rodín mali miesta v predných. Spolužiak Toníček si nosil chutne natretý chlieb, s kamarátkou sme ho prosíkali, aby nám dal kúsok. Nechcel. Hladný človek sa nespráva ako anjel – vytrhli sme mu ho z ruky, rozlomili a zjedli. Po vyučovaní chodili deti majetných rodičov do jedálne. Čakali sme, kedy sa naobedujú. Ak niečo po nich zostalo, kuchárka zakričala: "Žobrota, poďte!“ Dojedali sme zvyšky, vylizovali sme z tanierov.

Smutné detstvo, do ktorého ešte vstúpila vojna.

Videla som Hitlera a zažila som Stalina, čím myslím gulag. Nacistického vodcu som uvidela v roku 1939. Išiel cez Brno. V žltej uniforme s čiernym nemeckým ovčiakom pri sebe. Roky plynuli, až sa blížilo oslobodenie. Matka však mala strach, keď sa dopočula, že k Brnu smerujú Rusi z východného frontu. Bála sa, že ju zabijú.

Dôvod?

Boľševici jej pozabíjali príbuzných, pretože podporovali cára. Matke zastrelili rodičov aj brata. Jej sa vtedy našťastie podarilo utiecť pred komunistami. Po oslobodení Brna chcela so mnou a so sestrou zmiznúť niekam preč.

Prečo mala veľký strach? Veď sa zdá, že ťažko by ju odhalili ako neznámu chudobnú ženu štvrťstoročie od odchodu z Ruska.

V kolónii žili dvaja Rusi s manželkami. Jeden sa volal Sergej Zacharčenko. Pochádzal z východnej Ukrajiny, preto mal také priezvisko. Matka sa s ním často hádala. Chválila cára, preklínala boľševikov. Nepochybujem, že on nás udal. Zrazu prifrčal vojenský gazík, zoskočili dvaja dôstojníci a dvaja civilisti s bielymi páskami na ruke. Obaja z kolónie, čiže aj Zacharčenko. Matke, ktorá si už nachystala veci na plánovaný odchod, oznámili, že musí ísť na sovietske veliteľstvo. Aj so mnou a so sestrou. Vraj sa všetky vrátime.

Matku začali vyšetrovať?

Začali jej nadávať, že zradila svoju vlasť, že slúžila v cárskej armáde a mala byť dávno zastrelená. Bránila sa, že je Čechoslovenka. Skríkli na ňu, že stále je občiankou Sovietskeho zväzu. Verila som, že po výsluchu sa vrátime do kolónie, ale odviedli nás k zajatým vojakom. Civilistov bolo medzi nimi päť, možno šesť. Vôbec sme netušili, čo nás čaká. Matka sa pripravovala dokonca aj na najhoršie – že nás možno zastrelia.

Čo nasledovalo?

Z Brna nás odviedli do Mikulova, kde boli ďalší vojenskí zajatci a naložili nás do dobytčích vagónov. Vlak zamieril do Budapešti. Týždeň sme strávili na veľkom štadióne, pokračoval odsun na východ cez Bukurešť. Presun bol dlhý, viackrát náš vlak musel čakať na slepej koľaji. Zastavenie trvalo desať aj viac dní.

Prečo?

Prednosť na železnici mali vojenské konvoje, ktoré sťahovali ťažké zbrane aj s vojskom. Celú cestu na nás dozerali bachari, ktorí boli v podstate stále opití. Nechápem, odkiaľ brali toľko vodky. Boli to krymskí Tatári, donskí kozáci, ešte aj Uzbeci a Tadžici. Jazda pokračovala do Kišiňova, predtým ma v Bukurešti znásilnili.

Kruté.

Mala som štrnásť rokov. Kričala som. Bezvýsledne. Opitý ma zvalil na slamu vo vagóne, umlčal ma tak, že mi zapchal ústa budíkom. Ovešaný bol ukradnutými náramkovými hodinkami. V Kišiňove sa mi naskytla príležitosť utiecť, ale nevyužila som ju.

Ako ste mohli uniknúť?

Pred odchodom vlaku zo stanice ma bachar poslal nabrať vodu zo studne. Ešte som aj stihla nazbierať višne. V poslednej chvíli som sa dostala naspäť do vlaku. Mama mi vyčítala, že som neutiekla. Lenže mala som vo vlaku aj sestru a celkovo v mojom veku mi nenapadlo uniknúť. Takže som sa ocitla na ďalšej zastávke, ktorou bol Vitebsk, vtedajšie hlavné mesto Bieloruska. Na stanici k nám pripojili štyri vagóny, v ktorých Stalin posielal na Sibír kulakov, čiže bohatých roľníkov. Cestou do Moskvy som videla spustošenú krajinu.

Čiže ešte nezahojené rany po nacistických zločinoch.

Veľké stopy po bombardovaní, zničené tanky, mŕtvy dobytok, dokonca aj zabití ľudia, ktorých nestihli pochovať. Až oblasti za Moskvou nepoznačila vojna. Jedného dňa sa vlak zastavil a bachari zakričali, že sme dorazili na konečnú, máme vystúpiť. Vlak prišiel do cieľa po dlhých mesiacoch jazdy. Najprv vyšli vojnoví zajatci, potom my zo zadných vagónov s ostatnými civilistami. Kráčali sme nevedno kam takmer desať kilometrov. Aspoň že cestu vyšliapali zajatí vojaci, pretože inak by sme sa brodili v snehu.

Vedeli ste, kde ste sa ocitli?

Matka poznala Rusko, vedela, že sme na Sibíri. Z vlaku sme prišli k areálu obohnanému ostnatým drôtom, spoza ktorého sa vynímali strážne veže. Pri pohľade na to mi nabiehala husia koža. Pýtala som sa matky, čo to má znamenať. Odpovedala, že je to koniec sveta, odkiaľ sa už nikdy nevrátime. Bol to gulag. Niekoľko lágrov. Vzali si nás dozorkyne.

Kam vás odviedli?

Do baraku k ďalším ženám. Bacharka ukázala matke pričňu, pod hlavu vrece napchaté lístím a na zakrytie konskú deku. Na stenách viseli petrolejové lampy. Záchod, ak sa to dalo vôbec takto nazvať, bol vonku. Mama ironicky poznamenala, že je to sovietska toaleta. Vyrezané kruhy do dosiek a pod nimi voda. Keď bývali 45-stupňové mrazy, výkaly hneď pod človekom zamŕzali.

S akými ženami ste obývali barak?

S Poľkami. Jedna sa volala Mickiewiczová, bola tam s dvoma dcérami. V gulagu žili už od roku 1940. Čiže mali za sebou päť rokov, keď sme prišli my. Boli tam ženy poľských dôstojníkov, ktorých zastrelili sovietski vojaci v Katyni. Vtedy som nevedela, o aký masaker išlo. Mickiewiczová však rozprávala, že poľskí vojaci si museli vykopať hroby a potom ich boľševici zabili. Poľky chodievali robiť aj do lesa, vraveli nám teda, čo nás asi v gulagu čaká.

Čo ste začali robiť?

Z lesa vozili veľké šišky z cédrových stromov. Lúpali sme ich a plody, ktoré vyzerali ako lieskové orechy, sme hádzali do vriec, ktoré odvážali do fabriky, kde vyrábali olej. Chalvu. Chodili sme drieť aj do lesa, spolu s miestnymi Sibírčanmi. Bolo medzi nimi veľa milých ľudí. Boh by mi neodpustil, keby som tvrdila opak. Sprevádzala nás bacharka z nášho baraku. Robila ju v gulagu ako trestankyňa. Spáchala ťažký zločin.

Aký?

Zavraždila manžela. Vraždu neľutovala. Vysvetľovala, že opitý muž jej dokopal brucho, keď bola tehotná. Zabil nenarodené dieťa. Kúpila mu fľašu vodky, keď omámený zaspal, vytiahla ho na dvor. Hovorila, že vzala sekeru a na pni mu usekla hlavu ako kohútovi. Odsúdili ju na dvadsať rokov. Na otázku, či jej to stálo za to, opakovala, že neľutuje, pričom sa tu cíti celkom dobre. Vraj jej nič nechýba. Vzhľadom na to, čo spáchala, sa dalo súhlasiť. Nepopravili ju. V baraku mala vlastnú miestnosť. Bývala nepríjemná, ale dalo sa to s ňou vydržať.

Aké príkazy ste museli plniť v lese?

Vyhnali nás doň, keď teploty klesli na mínus 37 až 38 stupňov.

Hrozný mráz…

…tak to naozaj bývalo. Doteraz mi znie v ušiach, ako veliteľ lágra oznamoval, že dnes pôjdete na úsek 45. Ste povinní plniť Stalinov štátny plán. Ak ho nesplníte, budete zastrelení. Idiot. Donský kozák. Najslizkejší had na svete, akého som zažila. V lese boli označené stromy, ktoré sme mali vyrúbať. Vždy tam bolo pár sudov s benzínom.

Na aký účel?

Aby sme nezmrzli. Osekali sme konáre, nahádzali ich na seba, poliali benzínom a podpálili. Nejako sme sa v mraze potrebovali ohriať. Potom sme rúbali stromy, pílili hrubé drevo na predpísané rozmery. Z brezy sme sťahovali kôru, lebo jej kôra sa používala na výrobu kanvíc. Iné kusy vyrúbaných stromov odvážali nespracované na loď. Všetko sa robilo ručne.

Čo vám dávali na jedenie?

Keď sme ráno išli do lesa, dostali sme 250 gramov chleba. V zime nám bacharka prikázala nabrať sneh do vedier, podkúrilo sa a keď sa roztopil, voda sa používala nielen na umývanie. Aj sme ju pili. Večera tiež zodpovedala, samozrejme, podmienkam v gulagu.

Čo ste večeriavali?

Z kolchozu vozili zemiaky, kapustu. Zeleninu vysypali vonku, takže pochopiteľne zamrzla. Večer ju krompáčmi roztĺkali. Nahádzali do kotla, vysypali doň vrece ovsa aj so šupami. To, čo uvarili, sme jedávali. Po celodennej drine sa človek aspoň teší, že si ľahne na pričňu a bude oddychovať. Lenže…

Vaše slzy začínajú prezrádzať niečo desivé.

Do baraku sa vrútia opití bachari a kričia: Suky, vyzliekajte sa! Predstavte si, ako svoju obeť naháňajú v baraku a traja ju postupne znásilnia… Toto nikdy v živote nezabudnem… Už som im odpustila, ale zabudnúť nedokážem… Sibír je neuveriteľne bohatá, ale strašne zneuctená. Chápete prečo?

Áno…

…Sibír má obrovské bohatstvo. Nachádza sa tam veľa zlata. Sama to viem, lebo som robila v baniach na zlato. Sibír má drahokamy, uhlie, naftu, plyn, azbest. Na Sibíri nájdete všetko, ale jej zem je nasiaknutá ľudskou krvou. Tisíce a tisíce ľudí tam zahynuli. Bolo ich veľa, keď sme prišli, ale keď som sa vracala so sestrou do Československa, žilo ich už len málo. Odhadujem, že o život tam prišlo 90 percent zajatých. Pozabíjali ich, pomreli na hlad a choroby. Sibír je prekliata zem.

Matka po príchode zdôraznila, že z gulagu niet návratu. Dúfali ste, že sa mýli o vašom osude?

Áno. Pomáhala mi aj viera. Odmalička som bola silno veriaca. Boha som prosila, modlila som sa, aby nás vyslobodil z tohto pekla. S Poľkami sme sa večer chytili za ruky a spoločne sme sa modlili. Potichu, lebo boľševici by kvôli prejavu viery zabíjali. Našťastie naša bacharka zvyčajne zaspala opitá. Ale zdôrazňujem, že pre istotu potichu. Veď životom zaplatili ruské mníšky, ktoré tiež zavliekli do gulagu. Prichytili ich v skupinke modliť sa. Nahnali ich do drevenej chatky a zaživa upálili. Hrôza. Podobne ako keď robievali "sortirovku“.

Čiže výber už zbytočných zajatcov?

Pravidelne vyberali tých, čo už nevládali robiť, boli chorí a podobne. Stali sa nepoužiteľní. Keď sme raz v lete robili v lese, povedala som sestre Nadi, aby odbehla nazbierať jahody do blízkeho brezového hája. Vrátila sa s krikom, že je tam niečo strašné. Myslela som si, že zbadala veľkého medveďa. Bacharku som uprosila, že hneď sa vrátim. Keď som prišla k miestam, kde rástli krásne jahody, vracala som. Jahody zaliate krvou približne päťdesiatich mŕtvych. Boli to zastrelení zajatci. Preto kniha môjho rozprávania o gulagu má názov Krvavé jahody.

Ako matka znášala zajatie, keďže varovala, že na slobodu sa už nevrátite?

Ťažko… Jedného dňa, keď sa už zrejme pomiatla, prebudila som sa so sestrou, ako k nám pristupuje so sekerou. Odsotila som ju, ale zase sa približovala. Opakovalo sa to. Obe sme vybehli von. Poľky nás potom premrznuté zohrievali pri peci. O hodinu nám Mickiewiczová povedala, či chcem ísť za mamou. Zobrala nás za barak. Matka ležala zastrelená už v primrznutej kaluži krvi. Bacharku sme poprosili o vrece, Poľky nám pomohli doň vložiť mŕtvolu. Zahrabali sme ju do snehu.

Keď sa začal roztápať, čo ste spravili?

Poprosili sme bacharku, aby sme mohli matku pochovať. Nech nám v noci otvorí bránu lágra, jamu za ním sme už vykopali. Bacharka žiadala samohonku, čiže alkohol. Zohnali sme jednu fľašku.

Keď v roku 1953 zomrel Stalin, verili ste viac, že sa vrátite do vlasti?

Dúfala som viac. Kukurica pri moci znamenal nádej. V lágri sa šírili správy, že prví by mohli odísť preč vojnoví zajatci.

Kukurica?

Neviete, komu patrí táto prezývka? Predsa Nikitovi Chruščovovi. Tak ho prezývali v celom Sovietskom zväze, pretože vyzýval z Kremľa všetky gazdiné, aby v záhradke sadili kukuricu. Až v roku 1958 začali prepúšťať domov Nemcov. V lágri sa roznieslo, že by sa mali vrátiť aj Poliaci, lebo vraj poľský prezident o to požiadal Chruščova. Veľkú nádej to prinieslo aj pre mňa so sestrou.

S Poľskom ste však nemali nič spoločné.

Mickiewiczová nám povedala, že sme ako jej deti. Chcela si nás vziať so sebou, hovorila, že pri Lodži má veľkú chalupu. Bola naša mamička. Privinula si nás, povzbudzovala. Láskavá žena. Dostali sme od nej to, čo nám nedala matka. Boh nech mi odpustí, ale taká bola pravda. Nikdy nás s Naďou nepohladila, neučesala. Možno to vyplývalo z celého nešťastia, čo prežila.

Mickiewiczová aj niečo urobila, aby vás mohla vziať so sebou?

Samozrejme! Mala pritom dve vlastné dcéry v lágri. Keď ich mali pustiť do Poľska, vypĺňala dotazník a napísala ma doň spolu s Naďou. Lenže keď pribehol veliteľ lágra, vynadal jej – čo si myslí, keď obe nie sme Poľky. Kričal, že tu zdochneme. Nabrala som odvahu opýtať sa, prečo tak silno odmieta našu slobodu. Skríkol, že Čechoslováci otvorili Hitlerovi dvere, ani proti nacistom nestrieľali. Upozornila som ho, že keď sa schyľovalo k vojne, bola som ešte len dievča. Podobne aj sestra.

Mickiewiczovú nakoniec prepustili?

Vrátila sa do Poľska s dcérami. Snažila som sa po dlhých rokoch vypátrať ju, respektíve jej dcéry. Pomáhali mi poľskí novinári, ale nepodarilo sa nič zistiť. Problém spočíval v tom, že jej priezvisko je v Poľsku také rozšírené ako Novák v Česku.

Čo bolo s vami, keď Poľky odišli?

V baraku som zostala len ja so sestrou. Bacharka nám povedala, že pôjdeme do iného lágra medzi Bielorusov. Kým my sme chodili robiť do lesa, ich posielali na prácu do kolchozu. Boli to Bielorusi, ktorí sa viezli s nami v transporte na Sibír. Zostalo ich však oveľa menej. Pýtala som sa na príčinu. Pozabíjali ich alebo zomreli od hladu… V tomto lágri sa zrodila ďalšia nádej na návrat domov.

Ako?

Prišiel tam nový veliteľ, predstavil sa ako Trifonov. Ako jednu z prvých vecí urobil to, že prostredníctvom ampliónu varoval bacharov, že zastrelí každého, kto by znásilnil nejakú ženu. Zároveň všetky ženy vyzval, nedajbože, keby došlo k sexuálnemu útoku, aby sa nebáli udať mu páchateľa. Trifonov si ma zavolal spolu so sestrou do kancelárie a vypytoval sa, prečo sme neodišli s Poľkami. Povedala som, že veliteľ prvého lágra nás nechcel pustiť. Trifonov nám chcel pomôcť. Pýtal sa, či máme príbuzných v Československu. Nemali sme nikoho. Ani biologického otca, pretože po rozvode sa odsťahoval za bratom do Belgicka.

Našlo sa východisko?

Trifonov nám navrhol, aby sme sa podpísali pod sovietske občianstvo. Vraj nám nič iné nezostáva, keď v Československu nikoho nemáme. Zdôraznila som, že mám československé občianstvo a túžim dostať sa do rodnej krajiny. Reagoval, že nás nebude nútiť prijať sovietske občianstvo. Upozornil nás pritom, že keby sme súhlasili, pustili by nás obe na slobodu a odišli by sme do nového mesta, ktoré neďaleko vybudovali komsomolci. Aj by sme dostali byt a prácu vo fabrike. Plukovník Trifonov bol slušný, čestný Rus. Zostali sme však. S vidinou návratu do Československa. Nechceli sme žiť v Sovietskom zväze ani mimo lágra.

Boli už aspoň o niečo lepšie podmienky v gulagu?

Dávali nám 300 gramov chleba, varili cestoviny. Podstatná však bola túžba vrátiť sa do vlasti. Prosila som Trifonova, aby nás pustil do Československa. Veď v ňom sme sa narodili. Zdôrazňoval, že to nie je jednoduché. Dohodnúť by sa museli na vysokých miestach v oboch štátoch.

Vyšiel vám Trifonov v ústrety?

Zavolal si nás a povedal, aby sme napísali list československému prezidentovi Antonínovi Novotnému. Trifonov nám diktoval. V texte bolo, že sme dve československé občianky, ktoré žijú v Sovietskom zväze, kam sme pricestovali s matkou za prácou. Po smrti ťažko chorej matky by sme sa rady vrátili do vlasti. Samozrejme, že v liste chýbala zmienka o gulagu aj o zastrelení matky.

Prišla z Prahy odpoveď?

Približne o mesiac Trifonov povedal, že má pre nás dve správy. Jednu dobrú, inú zlú. Prvá bola, že prišiel list. Druhá znela, že prezident Československa alebo vláda nám zamietli vstup.

Muselo nastať obrovské sklamanie.

Presne tak. Nechápala som. Veď sme nespáchali žiadny zločin. Nikoho sme nezabili, nikoho sme neokradli. Odvliekli nás len kvôli matke, ktorá bola ruská rodáčka. Neviete si ani predstaviť, ako ma zamietavá správa z Československa zabolela. Bolo to niečo porovnateľné so znásilnením. Trifonov potom povedal, že v danej situácii nám nezostáva nič iné, ako podpísať dokumenty o sovietskom občianstve.

Súhlasili ste?

Nie. Viera ma držala v nádeji, že sa dostanem na slobodu do krásnej milovanej vlasti. Povedala som Trifonovovi, že ešte počkáme – hádam všetkých prepustia z lágra a predsa sa len potom vrátime domov. Reagoval, že zmenu môže priniesť iba rozkaz z Moskvy.

Nevzdali ste to. Aký bol ďalší pokus o návrat?

Chodievali sme Trifonova prosiť a jedného dňa sme zašli za ním, keď sme ho našli v kancelárii sedieť s nejakým chlapíkom. Vyzvedal sa, kto sme. Hovorím, že rodáčky z Československa, ktoré pochádzajú z Brna. Spozornel a povedal, že toto mesto pozná. Každý rok chodí na brnianske výstavisko a aj do okolia Znojma, pretože kolchoz, kde pôsobí, má družbu s tamojším jednotným roľníckym družstvom (JRD). Trifonov si ho vzal bokom, o niečom debatovali. Neskôr sme sa plukovníka pýtali naňho.

Čo povedal?

Hovoril, že je to jeho brat. V kolchoze na Sibíri robí predsedu. V Československu sa v JRD pýtal, či by nás zamestnali, keby sme sa vrátili. Bolo to veľmi dlhé čakanie na rozuzlenie.

Koľko to trvalo?

Štyri roky! Plukovníkov brat poskytol adresu JRD, keď nastala skutočná nádej na návrat do Československa. Trifonov mi znovu diktoval, aby som napísala podobný list ako Novotnému. JRD prikývlo a tak sa mi so sestrou splnil veľmi dlhý sen o návrate do vlasti. Po 19,5 roku som prišla domov z pekla na konci sveta.