Exminister kultúry Rudolf Chmel: Zánik strednej Európy nechcem pripustiť

01.06.2017 07:00
Rudolf Chmel
Rudolf Chmel. Autor: ,

Na troskách rakúsko-uhorskej monarchie vznikli pred storočím menšie štátne celky. A niektoré z nich stále spája ťažko uchopiteľné stredoeurópanstvo. "Slovinský spisovateľ Drago Jančar konštatoval, že stredná Európa bude aspoň dovtedy, pokiaľ my budeme žiť... Zánik strednej Európy nechcem pripustiť," hovorí literárny vedec, bývalý diplomat, politik a exminister kultúry Rudolf Chmel.

Je pojem stredná Európa iba kultúrny koncept alebo vyjadruje niečo hlbšie?

Existuje vari tridsať vymedzení strednej Európy, ale podtstaných je asi iba niekoľko. Zemepisne je západným okrajom východnej Európy, štrukturálne či historicky východným okrajom západnej Európy (Jenő Szűcs), geopoliticky Mitteleuropa prisvojená pre hegemoniálne ciele Nemcov (Friedrich Naumann), zóna prechodu medzi Západom a Východom (Oskar Halecki); ale aj sporný priestor a priestor sporu (Karel Kosík), kultúra alebo osud s imaginárnymi hranicami (Milan Kundera). Územie menšín aj územie vzájomnej izolácie, neznalosti a vzájomných predsudkov, ba nepriateľstiev, konfliktné spoločenstvo, ktorého ťažkú dilemu tvoria národnostné problémy (Jan Křen, inak autor tisícstranovej monografie Střední Evropa 20. století).

Kritici hovoria, že stredná Európa, jej celistvosť a spoločná politika, je len iluzórna vízia…

Stredná Európa je priestor pohyblivých či rozkolísaných hraníc, ešte rozkolísanejších identít – národnej, jazykovej, náboženskej, priestor multietnicizmu aj vypätého nacionalizmu, obývaný ľuďmi so špecifickou životnou skúsenosťou, historickou aj aktuálnou, určujúcou individuálnu aj kolektívnu identitu, neopakovateľne zobrazenú najmä v umení, literárnom predovšetkým. Priestor rozrušený rozpadom habsburskej monarchie, anšlusom, Mníchovom, holokaustom najmä, povojnovým nastolením bipolárneho sveta, ktoré strednú Európu preklopilo na Východ, aby sa koncom 80. rokov minulého storočia stala synonymom Európy západnej (návrat do Európy bolo najpopulárnejšie heslo novembra 1989), teda liberálnodemo­kratickej, odlišnej od ruskej civilizácie, ktorej štyridsaťročná nadvláda zanechala v ňom také hlboké stopy.

Neostala po nej iba pachuť nenaplneného sna?

Napriek vrodenému skepticizmu si naozaj nemyslím, že stredná Európa už má dnes iba pachuť nenaplneného sna. Aj keď platí, že tak, ako sa dnes vyprofilovali dve podoby Slovenska, Maďarska či Poľska a sčasti Česka (zatvorená a otvorená), možno hovoriť aj o dvoch podobách strednej Európy – znášanlivej, kooperatívnej, vľúdnej a tej druhej, opačnej. Historicko-ideologicky sa stredná Európa reflektuje ako priestor spoločného spomínania na kultúrnu a etnickú rozmanitosť, ktorý však na druhej strane podliehal etnickým čistkám, násilnej asimilácii asi viac ako inde v Európe (okrem Sovietskeho zväzu). Tento segment by som pomenoval: stredná Európa ako historická pamäť – to napríklad Američania asi nepoznajú.

Ako by ste pomenovali komplikovaný duchovný kontext strednej Európy?

Duchovne, intelektuálne je stredná Európa hľadaním identity, opakom c. a k. romantiky, symbolom úzkosti aj vzopätia, skúmania vlastnej identity, ľudskej dôstojnosti, rebelstva, špecifického zápasu s mocou, „spoločnej samoty“ (ako sme nazvali jedno stredoeurópske sympózium intelektuálov v polovici 90. rokov v Litomyšli). Nájdeme to v dielach a myslení Jaroslava Haška, Gyulu Krúdyho, Karla Krausa, Josepha Rotha, Franza Kafku, Dezsőa Kosztolányiho, Stefana Zweiga, Bruna Schulza, Sándora Máraia, Witolda Gombrowicza, Czeslawa Milosza, Adama Michnika, Jaceka Purchlu, Andrzeja Stasiuka, Jurija Andruchovyča, Danila Kiša, Thomasa Bernharda, Roberta Menasseho, Milana Kunderu, Bohumila Hrabala, Petra Pitharta, Miklósa Mészölya, Árpáda Göncza, Györgya Konráda, Pétera Esterházyho, Lászlóa Szigetiho, Pétera Hunčíka, Györgya Spiróa, Ladislava Balleka, Tomáša Janovica, Júliusa Satinského, Milana Lasicu, Pavla Vilikovského, Martina M. Šimečku a desiatky ďalších, ktorí tento priestor so svojráznymi myšlienkami, príbehmi a postavami nasvecujú z nenapodobni­teľného uhla, vrátane tej špecifickej historickej pamäti. A potom je tu osobitná kapitola – hospodársky, geopolitický koncept strednej Európy, znova nastoľovaný a znova spochybňovaný. Ten si žiada osobitnejšiu analýzu.

Vydalo sa už mnoho odborných analýz, zborníkov, prebehlko veľa konferencií, ale akoby sa nič nestalo, nepohlo.

Otázkou je, čo sa malo stať, resp. čím sa malo pohnúť. A či vôbec slovo napísané, vyslovené, môže – dnes dupľom – niečo zmeniť či aspoň ovplyvniť. Pravda je, že téma strednej Európy bola doménou intelektuálov, spisovateľov, menej politikov, národohospodárov, vnímala sa skôr ako virtuálna, zo sveta fantázie než reálnej sféry. Akokoľvek teda vec spochybňujeme, téma strednej Európy existuje, prinajmenšom v podobe diskurzu, ktorý už vydá na jednu knižnicu. Účastníci tohto diskurzu si, prirodzene, vysvetľujú tento pojem takpovediac v závislosti od miesta svojho pobytu, generačnej príslušnosti a ideí, ktoré v ňom prevládajú, nehovoriac o determinácii rodinnej, školskej, vedeckej či profesijnej a inej. Pre Rakúšana Petra Handkeho to bol dávnejšie len meteorologický pojem, pre Čecha Václava Cílka areál jablkovej štrúdle (nedávno som si ju dal – v Przemyśli), ale pre Slovinca Draga Jančara, ktorý sa pre mňa sympaticky nemieni vzdať svojho stredoeurópanstva, presnejšie jeho strednej Európy („bude aspoň dovtedy, pokiaľ my budeme žiť"), myšlienka strednej Európy nebola žiadnou ideológiou, preto nemožno hovoriť o jej súmraku či zániku, bol to diskurz vychádzajúci z historických, kultúrnych a geografických skutočností, ktoré sú a ešte dlho budú. Nezúfal by som, že sa nič nestalo, resp. nepohlo.

Kde vidíte pohyb vy?

Stredná Európa je existenciálny priestor, ktorý treba stále presadzovať, definovať, preto je pre jeho uchopenie asi najadekvátnejší areálový prístup, v ktorom sa stretávajú historici, literárni a kultúrni historici, antropológovia, jazykovedci a ďalší spoločenskí vedci. Areálový prístup nie je štátny, národný, prekračuje hranice, aj jazykové, zmestí sa doň širší aj lokálny areál, existenciálna skúsenosť aj pamäť individuálna a kolektívna, osobitne hraničné územia, ktoré v 20. storočí boli často predmetom mocenských zásahov (u nás predovšetkým slovensko-maďarské prihraničie a české Sudety); najmä však spoločných osudov aj multietnicity a multikulturality, ale aj menšín. Kultúra pomedzia (osnovaná na vzájomnom prenikaní a pluralite kultúr, ale aj na ich vyháňaní a ničení) je v tomto zmysle pre stredoeurópsky areálový prístup veľmi zaujímavá téma (Sliezsko, Halič, Bukovina, Vojvodina, Banát, Sedmohradsko, slovensko-maďarské prihraničie a i.). Nie nezaujímavý je však z tohto aspektu napríklad aj prínos západoukrajinských spisovateľov, ktorí sa stali obyvateľmi včerajšej rakúskej Haliče. A doplnením toho je iniciatíva kultúrneho spoločenstva Pogranicze (na poľsko-litovskej hranici) s periodikom Krasnogruda a v ostatnom čase nadštandardne intenzívna stredoeurópska aktivita krakovskej revue Herito a tamojšieho Medzinárodného kultúrneho centra. V tomto zmysle je poľský ťah na strednú Európu v celom jej areáli dnes asi najsilnejší a nepochybne aj najinšpiratívnejší. Pre Slovákov, ktorí sú zrejme na chvoste stredoeurópskeho peletónu, dvojnásobne.

Má slabšie, redukovanejšie reflektovanie strednej Európy v slovenskom prostredí nejaké osobitné príčiny?
Napriek tomu, že sme v Milanovi Hodžovi v 30. a na začiatku 40. rokov minulého storočia mali jedného z najvýznamnejších dobových predstaviteľov myšlienky strednej Európy v celom areáli (dokonca v konfederačnom predvedení), nielen Slováci, ale aj Česi (zásluhou Benešovou) sa po druhej svetovej vojne dostali na Východ, čo potom komunisti následne kanonizovali. Slovanská myšlienka, známa od národného obrodenia, sa stala podstatnou súčasťou nastupujúcej komunistickej proletársko-internacionalis­tickej ideológie a vytlačila aj tak chabú stredoeurópsku. Tá nemala v slovenskom prostredí dobrú povesť – asociovala monarchiu a prítomnosť Maďarov v nej bola priamo červeným súknom. Východná orientácia Slovenska s tradičným rusofilstvom jednoducho nebola živnou pôdou pre myšlienku strednej Európy.

Rudolf Chmel.
Rudolf Chmel. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Nebude to aj preto, že v podhubí myšlienky strednej Európy je mestská kultúra?

Tej duchovnej, kultúrnej, intelektuálnej strednej Európy nepochybne. Stredoeurópanstvo je záležitosť urbánna. Keď v polovici 80. rokov György Konrád celkom odlišným spôsobom ako v tom čase Milan Kundera (nahnevaný na povojnový únos strednej Európy – so zvolením Západu – na Východ) rozjímal o svojom stredoeurópskom sne, opätovne podčiarkoval, že pravými nositeľmi stredoeurópskej mentality sú naše mestá, nie štáty. A kládol už v roku 1984 základnú otázku: či zvíťazí v našom regióne orientácia na národný štát, alebo na strednú Európu, prognózujúc, že nás čaká zdĺhavá práca na uzmierovaní podunajských národov. Ak sa teda vrátim k urbánnosti stredoeurópanstva, je zrejmé, že slovenská kultúra vyvierala skôr z rurálneho ako urbánneho prameňa, pocit stredoeurópanstva sa asi nedal nadobudnúť v slovenských dedinách, horách, dolinách. Vari najvýstižnejšie to vyjadril pred dvadsaťročím vo svojej poviedke nazvanej príznačne Všetko, čo viem o stredoeurópanstve (z knihy Krutý strojvodca) Pavel Vilikovský: „Človek môže prežiť v strednej Európe celý život, a nemusí byť zato Stredoeurópanom. Poznám v slovenských horských obciach absolútnych suverénov svojho teritória, teda územia, ktoré vládzu obísť na vlastných nohách; vo veľkých mestách a veľkých dedinách sa títo ľudia pohybujú veľmi neisto. Človek môže byť po celý život Stredoeurópanom, a vôbec na to nemusí prísť.“ Takže: k tej jablkovej štrúdli potrebujete sedieť v kaviarni, a nemusí to byť rovno vo Viedni či Budapešti, alebo v Prahe, Bratislave, Krakove či Brne.

Sme teda menej náchylní k stredoeurópanstvu pre uzatváranie sa do svojho národného, nebodaj nacionalistického mikrosveta?

Nazdávam sa, že autentický Stredoeurópan či vyznávač stredoeurópanstva nemôže byť zároveň nacionalistom. Nacionalizmus je opak stredoeurópanstva. Národný štát – aj v dnešnej strednej Európe – sa zakladá zväčša na eliminovaní či aspoň redukovaní, v každom prípade asimilovaní iných jazykových či etnických skupín. Ak je však človek skutočný Stredoeurópan, nemôže sa cítiť ohrozený, opustený, nemôže mať komplex menejcennosti, skôr spolupatričnosti, ktorá neposkytuje možno osobitnú hrdosť, ale pocit uspokojenia áno. Dnes už stredoeurópanstvo nie je provokácia ako v tých časoch disidentských, skôr je to ten konrádovský svetový názor, tolerantný, demokratický, žičlivý, hoci ani ten sa teraz práve v strednej Európe veľmi nenosí.

Myslíte na oslabenie demokracie, právneho štátu a vôbec ľudskosti v stredoeurópskom priestore v ostatných rokoch?

Stredoeurópsky priestor napriek medzivojnovej prvej Československej republike nebol charakteristický v uplynulom storočí prevahou demokracie. Z Rakúsko-Uhorska sme ju zdediť nemohli, dve svetové vojny, ktoré tu vypukli, by o tom mohli svedčiť osobitne plasticky, najmä však brutálne. Dnešné koketovanie s neliberálnou demokraciou a redukovaním právneho štátu v Poľsku, Maďarsku má tiež neblahé historické konotácie (my sme si ho užili za mečiarizmu, ale jeho dedičstvo splácame – nielen mentálne – dodnes). A autoritári strednej Európy sa pritom hlasne a otvorene zaštiťujú svojím extrémnym národovectvom a antieurópanstvom, nie tak vzdialeným extrémistom. Dosť tristný pohľad…

Napriek tomu, na jednej strane prevláda v krajinách strednej Európy názor, že sa v rámci vstupu do Európskej únie pričlenila k západoeurópskej civilizácii. Na druhej strane, v západnej Európe nás označujú za Východoeurópanov…

Možno, ako nasvedčuje aj brexit, je povedomie o strednej Európe veľmi nízke, možno majú v Británii väčšmi v obľube Indov, Pakistancov ako Poliakov, Maďarov či Slovákov, možno je v tom istá tradičná supremácia Západu a podcenenie Východu či Stredu, možno je to jednoduché nepoznanie, s ktorým sa stretnete v Európe aj inde. My sa môžeme iba skromne pýtať, či a ako sme sa pod to podpísali sami. Keby bola V4 operovala s nejakou viditeľnou politickou agendou, možno by o nás vedeli na Západe aj viac. Pravda však je, že ani u obyvateľov štátov V4 nie je vyvinuté silnejšie povedomie regionálnej spolupatričnosti či solidarity, o povedomí stredoeurópskej identity už ani nehovoriac. Jednou z príčin je aj to, že sme neabsolvovali hlbší diskurz pri vytváraní V3 či 4, nehovorili sme o jej historických, mentálnych, socio-ekonomických predpokladoch, spoločných zámeroch. Na prvom mieste bola idea výťahu do EÚ a NATO, resp. zo strany Západu aj terapia nacionalizmu, ktorý na Balkáne už hrozil krvou. Ale to všetko, zdá sa, na spolupatričnosť, spolunáležitosť národov a štátov strednej Európy nestačilo – interne takisto ako externe.

Ale dnes – vďaka imigrantskej téme – to už celkom neplatí.

Áno, stredná Európa, presnejšie V4, sa prezentovala fakticky prvý raz od svojho vzniku viditeľne jednotne. Svojou protiutečeneckou hystériou naplnila dosiaľ ponorné stereotypy spojené historicky s rasizmom, nacionalizmom, xenofóbiou, antisemitizmom, izolacionizmom, extrémizmom – opakom stereotypu, ktorému mnohí dôverčiví donedávna verili: stereotypu multietnicizmu, multikulturalizmu, nebodaj rasovej, nacionálnej, náboženskej znášanlivosti. Spoločný postoj k utečencom však neznamenal zintenzívnenie solidarity vnútri strednej Európy. Napokon aj ten postoj k utečencom, zdanlivo spoločný, súvisel s egoizmom jednotlivých štátov, nie s konštruktívnou kooperáciou. Len paradoxne sme sa v ňom ocitli na jednej lodi so západnými extrémistami, protieurópskymi izolacionistami, ktorí vypovedali európsku solidaritu. Aj v tomto sme v strednej Európe teda skôr súčasťou tej horšej Európy.

Môže byť brexit nejakým impulzom pre strednú Európu?

Počúvam hlasy politikov i politológov, že po brexite prišiel čas V4, ktorá má byť dôležitým vyvažovačom nemecko-francúzskeho tandemu. Pri súčasnom stave V4 to nevidím reálne. Okrem antiimigrantského postoja, opakujem, sa nepamätám na medzinárodne politicky zaznamenania hodný postoj V4, ktorý by ovplyvnil európsku politiku.

Prečo nejestvuje iná téma ako utečenci, na ktorej by bola zhoda a bola by nosná aj v širšom európskom diskurze?

To, že vysoká politika v strednej Európe je taká, aká je, sa ťažko znáša, ale je to realita. Aj fakt, že neexistuje koordinácia strán proeurópskej a liberálnodemo­kratickej orientácie, je dosť výrečný. Ale na druhej strane aj perspektívne nebezpečný, nielen pre strednú Európu. Nevenujeme pozornosť hlasom, ktoré avizujú, že možno prežívame tridsiate roky minulého storočia, kedy – tak ako dnes – sa relativizoval liberálny prúd a silnel dopyt po autoritárskom, nedemokratickom riešení, ktoré vraj primeranejšie odpovedá na výzvy dneška. Ide pritom iba o zlyhanie liberálnych elít strednej Európy? Existuje z tohto stavu východisko? Pýtam sa a hľadám odpovede v strednej Európe, ktorá isto bude dovtedy, kým budem žiť. Lebo pre moju generáciu ešte bola stredná Európa aj synonymom Západu, resp. aspoň prináležitosti k Západu. Súčasné mladé pokolenia už asi takúto prestupnú stanicu tak naliehavo nepotrebujú. Cítia sa byť (až na fašistické výnimky) súčasťou Západu. Aj tak však zánik strednej Európy nechcem pripustiť.

Rudolf Chmel (1939)

literárny historik a hungarológ, diplomat a politik

Autor: Pravda
  • Od roku 1961 pôsobil v SAV: v Ústave slovenskej literatúry, Ústave svetovej literatúry a jazykov a Literárnovednom ústave, ktorého riaditeľom bol v rokoch 1989 –1990. V rokoch 1982 – 1989 bol zároveň tajomníkom Zväzu československých spisovateľov.
  • V rokoch 1990 – 1992 bol posledným veľvyslancom Česko-Slovenska (ČSFR) v Maďarsku.
  • Od roku 1994 pôsobí na FiF UK v Prahe v Ústave slavistických a východoeurópskych štúdií, ktorý viedol v rokoch 2006 – 2011, a po jeho rozdelení (2011) je na katedre stredoeurópskych štúdií.
  • Vedecky sa venuje dejinám slovenskej literatúry a slovensko-maďarských literárnych vzťahov.
  • S ročným prerušením bol ministrom kultúry v rokoch 2002 – 2006.
  • V rokoch 2010 – 2012 bol podpredsedom vlády pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien vo vláde Ivety Radičovej.
  • Je editorom a autorom radu kníh, o. i. Dejiny slovenskej literárnej kritiky (Tatran, 1991), Moja maďarská otázka (1996), Moje slovenské pochybnosti (2004), Romantizmus v globalizme: Malé národy – veľké mýty a Slovenský komplex (2010) a i., ktoré vyšli vo vydavateľstve Kalligram.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Stredna Európa #Rudolf Chmel
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk